znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 185/2010-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. mája 2010 predbežne prerokoval sťažnosť T. V., H., zastúpeného advokátom JUDr. J. G., T., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy   Slovenskej   republiky   uznesením   Krajského   súdu   v Trnave   sp. zn.   4 Tos 52/2008 z 24. júna 2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť T. V. o d m i e t a   z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. júla 2008 doručená   sťažnosť   T.   V.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namietal   porušenie   svojho základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 4 Tos 52/2008 z 24. júna 2008 (ďalej len „napadnuté uznesenie krajského súdu“), ktorým krajský   súd   rozhodol   o sťažnosti   prokurátora   Krajskej   prokuratúry   v   Trnave   (ďalej   len „krajský prokurátor“) proti uzneseniu Okresného súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“) sp. zn.   7 T 149/2006   z 26.   mája   2008,   ktorým   bolo   vyhovené   žiadosti   sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu. Krajský súd napadnutým uznesením zrušil sťažnosťou napadnuté prvostupňové uznesenie a žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu zamietol.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol vzatý do väzby uznesením okresného súdu sp. zn. Tp 53/06 z 19. marca 2006 z dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. a), b) a c)   zákona   č. 301/2005   Z. z.   Trestný   poriadok   v znení neskorších   predpisov   (ďalej   len „Trestný poriadok“). V čase podania sťažnosti bol sťažovateľ podľa rozhodnutia krajského súdu sp. zn. 3 Tpo 38/2006 z 20. júla 2006 vo väzbe z dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku. Krajský prokurátor podal 7. septembra 2006 na sťažovateľa obžalobu pre obzvlášť závažný zločin nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov,   ich   držania   a obchodovania   s nimi   podľa   § 172   ods. 1   písm. c)   a   d) a ods. 2   písm. a),   c)   a e)   zákona   č. 300/2005   Z. z.   Trestný   zákon   poriadok   v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“). Po podaní obžaloby bolo o ďalšom trvaní väzby   sťažovateľa   rozhodnuté   31.   októbra   2006   pri   predbežnom   prerokovaní   obžaloby, „teda asi mesiac po uplynutí základnej lehoty jej trvania“. Podľa sťažovateľa „absencia formálneho rozhodnutia okresného súdu o ďalšom trvaní väzby k 17.   9.   2006,   na ktorý pripadol koniec zákonnej šesťmesačnej väzobnej lehoty ustanovenej pre prípravné konanie, vo svojich dôsledkoch znamená, že na ďalšie trvanie väzby počnúc 17. 9. 2006... nebol právny titul, ktorý by zabezpečil jej legitímnosť a legálnosť“.

Sťažovateľ s poukazom   na judikatúru ústavného súdu, konkrétne na nález sp. zn. III. ÚS 209/06 z 21. februára 2008, požiadal 19. mája 2008 o prepustenie z väzby. Okresný súd jeho žiadosti vyhovel a 26. mája 2008 rozhodol o jeho prepustení z väzby na slobodu. Proti   tomuto   rozhodnutiu   okresného   súdu   podal   krajský   prokurátor   odvolanie,   ktorému krajský súd vyhovel a uznesením sp. zn. 4 Tos 52/2008 z 24. júna 2008 zrušil odvolaním napadnuté uznesenie okresného súdu a žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby zamietol.Podľa názoru sťažovateľa boli napadnutým uznesením krajského súdu porušené jeho označené základné práva, a preto navrhuje, aby ústavný súd vo veci jeho sťažnosti vydal tento nález:

„Krajský súd v Trnave uznesením č. k. 4 Tos 52/2008/552 zo dňa 24. 6. 2008 porušil ústavné právo sťažovateľa na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky.

Uznesenie Krajského súdu v Trnave č. k. 4 Tos 52/2008/552 zo dňa 24. 6. 2008 sa zrušuje a sťažovateľ sa prepúšťa z väzby.

Sťažovateľovi   sa   priznáva   podľa   čl.   127   ods.   3   Ústavy   Slovenskej   republiky primerané finančné zadosťučinenie vo výške 150 000 Sk...“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané oneskorene.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne   neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou dožaduje, aby ústavný súd vyslovil porušenie jeho základných   práv   podľa   čl. 17   ods. 2   a   5   ústavy   uznesením   krajského   súdu   sp. zn. 4 Tos 52/2008 z 24. júna 2008.

Podľa   čl. 17   ods. 2   ústavy   nikoho   nemožno   stíhať   alebo   pozbaviť   slobody   inak, ako z dôvodov   a spôsobom,   ktorý   ustanoví   zákon.   Nikoho   nemožno   pozbaviť   slobody len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Zo   súdneho   spisu   (ktorý   sa   nachádzal   na   ústavnom   súde   vo veci   inej   sťažnosti sťažovateľa) a z dokumentácie predloženej sťažovateľom, resp. jeho právnym zástupcom ústavný súd zistil toto:

Dňa 31. októbra 2006 na predbežnom prerokovaní obžaloby rozhodol okresný súd aj o ďalšom trvaní väzby sťažovateľa tak, že naďalej trvajú dôvody väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c)   Trestného   poriadku.   V písomnom   vyhotovení   uznesenia   č. k.   7 T 149/06-279 z 31. októbra 2006 bolo omylom uvedené, že u sťažovateľa naďalej trvajú dôvody podľa § 71 písm. a), b) a c). Vo veci bolo 13. novembra 2006 vydané opravné uznesenie o výroku. Proti   uzneseniu   o zmene dôvodov   trvania   väzby v spojení s opravným   uznesením   podal sťažovateľ 1. decembra 2006 sťažnosť, ktorú založil na tom, že okresný súd odôvodnil skutkové   okolnosti,   v ktorých   vidí   dôvod   väzby   iba   poukazom   na   predchádzajúce odsúdenia. Taktiež poukázal na to, že záver súdu o zdroji jeho príjmov je len domnienkou, ktorá   nemá oporu   vo vykonanom dokazovaní, a preto nemôže slúžiť ako dôvod   väzby. Krajský súd uznesením sp. zn. 4 Tos 89/2006 z 5. decembra 2006 sťažnosť zamietol.Sťažovateľ   podal   okresnému   súdu   1.   júna   2007   žiadosť   o prepustenie   z   väzby na slobodu, ktorú odôvodnil tým, že obžaloba je nezákonná z dôvodu, že do nej neboli zahrnuté skutočnosti, ku ktorým nebol vypočutý, a v konaní bol použitý dôkaz, ktorý nebol získaný   zákonným   spôsobom.   V žiadosti   sťažovateľ   nenamietal   absenciu   formálneho rozhodnutia k 17. septembru 2006, teda nezákonnosť jeho väzby až do 31. októbra 2006 (keď   bolo   na   predbežnom   prerokovaní   obžaloby   rozhodnuté   aj   o tom,   že   sa   naďalej ponecháva vo väzbe). Okresný súd žiadosť sťažovateľa uznesením č. k. 7 T 149/06-393 z 19. júna 2007 zamietol. Proti tomuto uzneseniu podal sťažovateľ 26. júna 2007 sťažnosť krajskému súdu, v ktorej taktiež nenamietal nezákonnosť jeho väzby po podaní obžaloby. Krajský súd uznesením sp. zn. 3 Tos 44/2007 z 9. augusta 2007 sťažnosť zamietol.

Sťažovateľ   novou   žiadosťou   zo 4. januára   2008   žiadal   o prepustenie   z väzby na slobodu,   ktorú   odôvodnil   iba   tým,   že   okresný   súd   koná   v jeho   právnej   veci s neodôvodnenými prieťahmi,   a preto žiadal, aby bol prepustený   na slobodu.   V žiadosti opäť neargumentoval absenciou formálneho rozhodnutia k 17. septembru 2006. Okresný súd žiadosť sťažovateľa zamietol na neverejnom zasadnutí uznesením z 31. januára 2008. Dňa 11. februára 2008, t. j. v deň doručenia jeho písomného vyhotovenia, podal proti nemu sťažovateľ prostredníctvom obhajcu sťažnosť, v ktorej opäť neargumentoval tak závažným nedostatkom, ako je už spomínaná absencia formálneho rozhodnutia o ďalšom trvaní jeho väzby. Krajský súd rozhodol o sťažnosti na neverejnom zasadnutí 13. marca 2008 tak, že ju zamietol.

Sťažovateľ   podal   19.   mája   2008   okresnému   súdu   ďalšiu   žiadosť   o prepustenie z väzby   na   slobodu,   ktorú   už   odôvodnil   (s   poukazom   na   nález   ústavného   súdu   sp. zn. III. ÚS 209/06   z 21. februára   2008)   absenciou   formálneho   rozhodnutia   okresného   súdu k 17. septembru 2006, keď mu uplynula zákonná šesťmesačná väzobná lehota na prípravné konanie, a o jeho ďalšej väzbe po podaní obžaloby 7. septembra 2006 bolo rozhodnuté až 31. októbra 2006. Okresný súd uznesením z 26. mája 2008 s poukazom aj na judikatúru ústavného súdu rozhodol o prepustení sťažovateľa na slobodu. Proti tomuto uzneseniu podal krajský   prokurátor   sťažnosť.   Krajský   súd   24.   júna 2008   zrušil   napadnuté   prvostupňové uznesenie a rozhodol o zamietnutí žiadosti sťažovateľa o prepustenie na slobodu.

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že sťažovateľ bol v tejto trestnej veci prepustený na slobodu 17. septembra 2008.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že podľa sťažovateľa došlo k porušeniu jeho označených základných práv napadnutým uznesením krajského súdu, ktorým bolo zrušené uznesenie okresného súdu z 26. mája 2008 a bolo rozhodnuté, že jeho žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu sa zamieta.

Na   základe   uvedeného   bolo   úlohou   ústavného   súdu   v   tomto   konaní,   opierajúc sa o svoju   konštantnú   judikatúru,   preskúmať,   či   napadnuté   uznesenie   krajského   súdu   je z ústavného   hľadiska   akceptovateľné   a udržateľné   a   (ne)malo,   resp.   (ne)mohlo   mať za následok porušenie označených základných práv sťažovateľa.

Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu   pri   predbežnom   prerokovaní   návrhu   je   tiež   posúdiť,   či   tento   nie   je   zjavne neopodstatnený.   V súlade   s konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   možno   o zjavnej neopodstatnenosti návrhu hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu   a základným právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z iných   dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98).

V prípade   sťažovateľa   lehota   väzby   nebola   predlžovaná   a prvotné   uznesenie okresného súdu   z 19.   marca   2006 o vzatí   sťažovateľa   do   väzby nebolo   obmedzené   iba na určité časové obdobie. Prokurátor podal obžalobu v rámci šesťmesačnej lehoty, od kedy väzba sťažovateľa začala plynúť, a teda nebolo namieste, aby prokurátor žiadal o predĺženie lehoty väzby. Účinky tohto rozhodnutia, ktoré je ústavným základom väzby, nezanikajú ani podaním obžaloby (7. septembra 2006) a ani uplynutím šesťmesačnej lehoty, od kedy lehota väzby začala plynúť (17. septembra 2006). Aj potom, ako sa trestná vec sťažovateľa dostala do štádia konania pred súdom, ústavným základom väzby sťažovateľa bolo rozhodnutie okresného súdu o vzatí do väzby, keďže toto nebolo časovo obmedzené tak, ako sú časovo obmedzené rozhodnutia súdov v prípade predlžovania lehoty väzby. Po podaní obžaloby následne okresný súd v rámci jej predbežného prerokovania 31. októbra 2006 rozhodol, že sťažovateľa ponecháva vo väzbe, pretože dôvody väzby trvajú, pričom jeho sťažnosť proti tomuto rozhodnutiu bola krajským súdom zamietnutá (podobne I. ÚS 295/08, I. ÚS 59/09, I. ÚS 70/09, II. ÚS 207/09).

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   nezistil   absenciu   ústavného   základu   väzby sťažovateľa v namietanom časovom úseku (od 17. septembra 2006 do 31. októbra 2006), ktorá   by   mohla   viesť   k záveru   o porušení   práv   a slobôd   sťažovateľa   (čl. 17   ods. 2   a   5 ústavy) a ktorá by bola dôvodom na zásah do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov v jeho prípade. Preto ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Sťažovateľom označený nález ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 209/06 z 21. februára 2008 (na ktorý sa odvoláva z dôvodu, že ide o skutkovo totožné veci) síce prisvedčuje jeho argumentácii v sťažnosti, avšak je potrebné zdôrazniť, že neskôr sa judikatúra ústavného súdu ujednotila a odklonila od uvedeného právneho názoru (napr. už citovaná judikatúra I. ÚS 295/08, I. ÚS 59/09, I. ÚS 70/09, II. ÚS 207/09). Uvedená judikatúra má už charakter stabilizovanej judikatúry a ústavný súd nevidí dôvod, aby ju v danej veci nerešpektoval.

Sťažovateľ v závere sťažnosti poukázal na iné rozhodnutie krajského súdu (sp. zn. 5 Tos 70/2008   zo 17.   júna   2008)   a skonštatoval,   že „rovnaké   veci   tento   súd   posudzuje rôzne“, keď pravdepodobne podľa neho v rovnakom prípade zamietol sťažnosť krajského prokurátora a obžalovaný bol prepustený na slobodu.

Ústavný   súd   k uvedenému   dodáva,   že   mu   neprislúcha   zjednocovať   in   abstracto judikatúru všeobecných súdov, a suplovať tak poslanie, ktoré podľa zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov [§ 8 ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] zveruje Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (resp. jeho plénu a kolégiám), keď mu okrem iných priznáva aj právomoc zaujímať stanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov (m. m. I. ÚS 17/01).

Po odmietnutí sťažnosti bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ostatnými návrhmi sťažovateľa uvedenými v sťažnosti.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. mája 2010