znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 185/09-24

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na neverejnom   zasadnutí   19.   augusta   2009 v senáte   zloženom   z predsedníčky   Ľudmily   Gajdošíkovej   a zo   sudcov   Jána   Lubyho a Ladislava Orosza v konaní o sťažnosti S., P., zastúpeného advokátkou JUDr. E. H., S., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie svojej záležitosti   v primeranej   lehote podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 316/1998, za účasti Okresného súdu Bratislava III, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo S., na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a právo   na prejednanie   jeho   záležitosti   v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 316/1998 p o r u š e n é b o l o.

2. S. p r i z n á v a finančné   zadosťučinenie   v sume   3 500 €   [slovom tritisícpäťstoeur   (105   441Sk)],   ktoré   mu   j e   Okresný   súd   Bratislava III p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Okresný   súd   Bratislava III   j e   p o v i n n ý   uhradiť   S.   trovy   konania v sume 245,70 € [slovom dvestoštyridsaťpäť eur a sedemdesiat centov (7 401,96 Sk)] na účet jeho právnej zástupkyne JUDr. E. H., S., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   sp. zn. IV. ÚS 185/09 z 28. mája 2009 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky   č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o konaní pred   ním   a   o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť S. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava III (ďalej len   „okresný   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   9 C 316/1998   (ďalej   aj   „namietané konanie“).

Zo   sťažnosti   vyplýva, že   sťažovateľ   podal   21.   septembra   1998   Okresnému   súdu Bratislava I žalobu, ktorou uplatnil voči odporcovi nárok na náhradu škody, ktorá vznikla na jeho lietadle.   Dňa   21.   októbra   1998   bola vec   z dôvodu   miestnej   príslušnosti   postúpená okresnému súdu.

Sťažovateľ uviedol, že ku dňu podania sťažnosti ústavnému súdu nebolo konanie v jeho právnej veci právoplatne skončené.

Okrem   toho,   že   sa   sťažovateľ   domáhal,   aby   ústavný   súd   podľa   čl. 127   ústavy vyslovil, že postupom okresného súdu bolo porušené jeho základné právo na prerokovanie veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   a   právo   na prejednanie   jeho záležitosti   v primeranej lehote podľa   čl. 6   ods. 1 dohovoru, zároveň   požadoval   prikázať okresnému súdu konať v napadnutom konaní bez zbytočných prieťahov. Napokon žiadal, aby   mu   bolo   priznané   aj finančné   zadosťučinenie   v sume   16 597   €   (500 001,22 Sk) a náhrada trov právneho zastúpenia.

Okresný   súd   sa   na základe   výzvy   ústavného   súdu   z 23.   marca   2009   vyjadril k sťažnosti   podaním   sp. zn.   Spr. 3248/09   doručeným   ústavnému   súdu   12.   mája   2009 a následne   na základe   výzvy   ústavného   súdu   zo   4.   júna   2009   doplňujúcim   podaním doručeným ústavnému súdu 6. júla 2009, v ktorých sa okrem iného uvádza:

„Z obsahu spisu ako i z vyjadrenia zákonného sudcu vyplýva, že zo strany súdu došlo k prieťahom v konaní v období rokov 2003 - 2007 a to z dôvodu zmeny zákonného sudcu a množstva prerozdelených spisov, ktoré musel zákonný sudca naštudovať.

V prílohe   Vám   pripájam   vyjadrenie   zákonného   sudcu...   s tým,   že   vo   veci   bol vyhlásený rozsudok dňa 20. 04. 2009...

... konštatujem   prieťahy   v konaní   v období   od   apríla   2003   do   októbra   2007 spôsobené objektívnymi príčinami - nedostatočné personálne obsadenie súdu, neprimerané množstvo vecí v jednotlivých oddeleniach civilných sudcov vzhľadom na možnosť zabezpečiť bezprieťahové   konanie   avšak   aj   subjektívne   dôvody   na   strane   sudcu - neodôvodnená nečinnosť.“

Vo   vyjadrení   zákonného   sudcu   je   uvedená   táto   chronológia   procesných   úkonov priebehu napadnutého konania:

„Predmetná vec pôvodne napadla na OS BA I 21. 09. 1998, na tunajší súd bola postúpená 21. 10. 1998. Po zaplatení SP za návrh na výzvu súdu 29. 04. 1999 bol návrh doručovaný odporcovi na vyjadrenie, ktorý sa k nemu písomne vyjadril v júli 1999. TP bol stanovený na jún 2000, bol žiadaný a pripojený spis OR PZ M., boli žiadané doklady od navrhovateľa, vyjadrenie Ministerstva vnútra SR. Pojednávanie v júni 2000 bolo z dôvodu PN PZN odročené. Vo veci bolo pojednávanie v septembri 2000. Boli doložené doklady zo strany   účastníkov.   Pojednávanie   stanovené   na   december   2000,   február   2001 - súd uznesením vyhlásil zmenu návrhu - rozšírenie o úroky z omeškania, TP - apríl 2001, jún 2001, október 2001 - doloženie dokladov odporcom, december 2001, február 2002. V apríli 2003 vec spolu s ďalšími 400 nerozhodnutými vecami pridelená na vybavenie do môjho oddelenia.   Vo   februári   2005   predloženie   VSÚ   na   prípravu   pojednávania,   doplnenie dokazovania,   v októbri 2007 stanovený TP   na   január 2008,   marec   2008,   apríl   2008 - výsluch svedka navrhnutého navrhovateľom, jún 2008 - výsluch svedka - navrhovateľa, august   2008,   september   2008   doklady   navrhovateľ,   TP   október   2008,   november   2008, január   2009,   marec   2009   -   výsluch   zástupcov   navrhovateľov   vzhľadom   na   námietku premlčania   vznesenú   odporcom.   TP   -   apríl   2009   výsluch   svedka   -   navrhovateľom, odporcom.   V   období,   kedy   som   reálne   prevzal   400   nerozhodnutých   vecí   -   v   priebehu mesiaca   máj   2003   do   vytýčenia   TP   október   2007   vznikol   prieťah   v   konaní   spôsobený z objektívnych dôvodov, nakoľko trvalo určitý čas, kým som naštudoval takéto množstvo spisov.   V   súčasnosti   z   tohto   množstva   spisov   je   cca   15   nerozhodnutých.   Pri   určovaní poradia prejednávania pridelených vecí som uprednostňoval veci so zrýchleným režimom prejednania - rozvody, výživné, sťažnostné veci, náhrady škody na zdraví. Po znížení stavu oddelenia na únosnú mieru som začal vo veci riadne konať, viaceré TP boli odročené na žiadosť PZN, z dôvodu jej PN. V súčasnosti je vec pred rozhodnutím. Na pojednávaní 20. 04. 2009 bolo rozhodnuté vo veci.“

K vyjadreniam   okresného   súdu   sťažovateľ   zaujal   stanovisko   podaním   doručeným ústavnému súdu 6. októbra 2009, v ktorom okrem iného uviedol:

„Okresný súd Bratislava III vo svojich vyjadreniach... v podstate potvrdil dôvody sťažovateľa, uvedené v sťažnosti zo dňa 6. 3. 2009 najmä v tom, že sa jednalo o prieťahové konanie v danej veci a to najmä v rokoch 2003 až 2007.“

Obsah   súvisiaceho   spisu   okresného   súdu   potvrdzuje   úkony   uvedené   v jeho   už spomínanom vyjadrení doručenom ústavnému súdu 12. mája 2009.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

Ústavný súd na okresnom súde zistil, že jeho ostatným úkonom bolo pojednávanie uskutočnené 20. apríla 2009, na ktorom bol vyhlásený rozsudok, ktorý okresný súd následne doručoval účastníkom konania.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia základného práva podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy,   podľa   ktorého   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Sťažovateľ zároveň namietal aj porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí, aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04). Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník konania obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie. Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 prvej vety OSP, podľa ktorej len čo sa konanie   začalo,   postupuje   v ňom   súd   i   bez   ďalších   návrhov   tak,   aby   vec   bola   čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 druhej vety OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť pre sudcu   vyplýva z § 119 ods. 1 OSP,   podľa   ktorého   sa   pojednávanie môže odročiť len z dôležitých dôvodov, ktoré sa musia oznámiť. Ak sa pojednávanie odročuje, predseda   senátu   alebo   samosudca   spravidla   oznámi   deň,   kedy   sa   bude   konať   nové pojednávanie.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,   ústavný   súd   v súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.

1. Predmetom   konania   pred   okresným   súdom   bolo   rozhodovanie   o sťažovateľom uplatnenom nároku na náhradu škody spôsobenej na jeho lietadle proti odporcovi... Spory o náhradu škody tvoria bežnú súčasť rozhodovacej agendy všeobecných súdov a v zásade ich   nemožno   hodnotiť   po právnej   ani   skutkovej   stránke   ako   zložité.   Preto   ústavný   súd z hľadiska uvedeného kritéria nepovažoval právnu ani skutkovú zložitosť veci za relevantný dôvod, ktorý by mohol mať výraznejší vplyv na priebeh preskúmavaného konania.

2. Ďalším kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval, či v napadnutom konaní došlo k zbytočným prieťahom, bolo správanie sťažovateľa ako jeho účastníka v postavení navrhovateľa.   Ústavný   súd   nezistil   žiadne   závažné   skutočnosti,   ktoré   by   v súvislosti s priebehom napadnutého   konania   mali   byť   pripísané   na   ťarchu   sťažovateľa.   Na   takéto skutočnosti nepoukázal ani okresný súd vo svojich vyjadreniach k sťažnosti.

3.   Napokon   ústavný   súd   hodnotil   samotný   postup   okresného   súdu   z hľadiska existencie zbytočných prieťahov, pričom v jeho priebehu zistil tieto obdobia dlhodobejšie nečinnosti:

- od   13.   februára   2002   (uskutočnené   pojednávanie   vo   veci)   do   23.   apríla   2003 (opatrenie predsedu okresného súdu, ktorým bol súdny spis pridelený inému zákonnému sudcovi), t. j. v trvaní viac ako 1 rok,

- od 23. apríla 2003 do 30. októbra 2007 (okresný súd nariadil termín pojednávania), t. j. v trvaní 4 a pol roka.

Takáto   nečinnosť   okresného   súdu   nie   je   ničím   ospravedlniteľná   ani   dôvodmi, na ktoré poukázal okresný súd vo svojich už spomínaných vyjadreniach k sťažnosti, keď okrem   iného   uviedol,   že „zo   strany   súdu   došlo   k prieťahom   v konaní   v období   rokov 2003 – 2007 a to z dôvodu zmeny zákonného sudcu a množstva prerozdelených spisov, ktoré musel zákonný sudca naštudovať...

... konštatujem   prieťahy   v konaní   v období   od   apríla   2003   do   októbra   2007 spôsobené objektívnymi príčinami - nedostatočné personálne obsadenie súdu, neprimerané množstvo vecí v jednotlivých oddeleniach civilných sudcov vzhľadom na možnosť zabezpečiť bezprieťahové   konanie   avšak   aj   subjektívne   pôvody   na   strane   sudcu - neodôvodnená nečinnosť.“.

Ústavný súd vo svojej predchádzajúcej judikatúre už vyslovil, že nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť konanie, ako aj skutočnosť, že Slovenská republika nevie   alebo   nemôže   v čase   konania   zabezpečiť   primeraný   počet   sudcov   alebo   ďalších pracovníkov   na   súde,   ktorý   oprávnený   subjekt   požiadal   o odstránenie   svojej   právnej neistoty, nemôžu byť dôvodom na zmarenie uplatnenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   a   v konečnom   dôsledku   nezbavujú   štát   zodpovednosti   za   pomalé konanie spôsobujúce zbytočné prieťahy v súdnom konaní. Ústavný súd poznamenáva, že v žiadnom   prípade   nemožno prenášať technicko-organizačné problémy   orgánov   verejnej moci   na účastníkov   konania,   čo   platí   o to   viac,   ak   to   má   za   následok   porušenie   ich základných práv alebo slobôd (II. ÚS 311/06).

Ústavný   súd   v súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   taktiež   konštatuje,   že z ústavnoprávneho   hľadiska   je   neprijateľné,   aby   právna   neistota   sťažovateľa   nebola odstránená   ani   po   takmer   11   rokoch   od   začatia   napadnutého   konania   (m.   m.   napr. IV. ÚS 260/04, IV. ÚS 127/08, IV. ÚS 59/09).

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k názoru, že namietaným postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 316/1998 došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

III.

Ústavný súd aj napriek záveru, že postupom okresného súdu v napadnutom konaní došlo   k porušeniu   základného   práva   sťažovateľa   na prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru,   neprikázal   okresnému   súdu,   aby   vo   veci   konal bez zbytočných prieťahov, vzhľadom na to, že okresný súd rozsudkom z 20. apríla 2009 (t. j. po podaní sťažnosti ústavnému súdu ) rozhodol v merite veci.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľ   žiadal   aj   o priznanie   finančného   zadosťučinenia   v sume   16 597   € (500 001,22 Sk) z dôvodov uvedených vo svojej sťažnosti. Okrem iného poukázal na to, že „žaloba o zaplatenie sumy 883 661,- Sk s prísl. je na súde už viac ako 10 rokov, teda súd spôsobil prieťahy v konaní“, a ďalej poukázal na to, „že súdy a sudcovia majú povinnosť byť aktívnymi a vyvíjať činnosť na odstránenie stavu právnej neistoty“.

Cieľom   finančného   zadosťučinenia   je   dovŕšenie   ochrany   porušeného   základného práva   v prípadoch,   v ktorých   sa   zistilo,   že   k porušeniu   došlo   spôsobom,   ktorý   vyžaduje nielen   vyslovenie   porušenia,   prípadne   príkaz   na ďalšie   konanie   bez   pokračujúceho porušovania   základného   práva   (IV. ÚS 210/04).   Podľa   názoru   ústavného   súdu   v tomto prípade prichádza do úvahy priznanie finančného zadosťučinenia. Pri určení finančného zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádza   zo   zásad spravodlivosti   aplikovaných   Európskym súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom   na   celkovú   dĺžku   konania   okresného   súdu   vedeného   pod   sp. zn. 9 C 316/1998 a berúc do úvahy konkrétne okolnosti daného prípadu, najmä rozsah úplnej nečinnosti   okresného   súdu   v priebehu   konania,   ústavný   súd   považoval   priznanie   sumy 3 500 €   (105 441Sk)]   za   primerané   finančné   zadosťučinenie   podľa   § 56   ods. 4   zákona o ústavnom súde.

Ústavný súd napokon rozhodol aj o náhrade trov právneho zastúpenia sťažovateľa, ktoré   mu   vznikli   v dôsledku   jeho   právneho   zastúpenia   v konaní   pred   ústavným   súdom advokátkou JUDr. E.   H. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom   súde ústavný súd môže v odôvodnených   prípadoch   podľa   výsledku   konania   uznesením   uložiť   niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o priznaní   trov   konania   vychádzal   z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2008, ktorá bola   695,41 €   (20 949,92 Sk).   Úhradu   priznal   za   dva   úkony   právnej   služby   (prevzatie a prípravu zastúpenia a podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov   (ďalej   len   „vyhláška“)   v sume   2 x 115,90   €   (za   jeden   úkon   právnej   služby) a 2 x 6,95 € režijný paušál (§ 16 ods. 3 vyhlášky). Úhrada bola priznaná v celkovej sume 245,70 € (7 401, 96 Sk).

V zmysle ustanovenia § 11 ods. 2 vyhlášky základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby je jedna šestina výpočtového základu vo veciach zastupovania pred ústavným súdom, ak predmet sporu nie je možné oceniť peniazmi. Predmetom konania pred ústavným súdom je ochrana základných práv a slobôd, ktorá nie je oceniteľná peniazmi (II. ÚS 299/04).   Ústavný   súd   vzhľadom   na   to   pri   rozhodovaní   o úhrade   trov   konania nemohol   vychádzať   z hodnoty   veci,   ktorá   je   predmetom   napadnutého   konania,   ako   to požadovala právna zástupkyňa sťažovateľa.

Preto ústavný súd vo zvyšnej časti návrhu týkajúceho sa trov konania nevyhovel.

Priznanú náhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účet právnej zástupkyne sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 19. augusta 2009