znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 185/03-6

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. októbra 2003 predbežne prerokoval sťažnosť V. K., trvale bytom T., zastúpeného advokátom JUDr. J. K., Ď.,   ktorou   namietal porušenie základného práva podľa čl. 27 ods.   1 Ústavy Slovenskej republiky a základného práva podľa čl. 30 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky postupom Mestského úradu Martin, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť V. K. o d m i e t a   pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky.

O d ô v o d n e n i e :

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. apríla 2003 doručená sťažnosť V. K., trvale bytom T. (ďalej len „sťažovateľ“), označená ako „Sťažnosť na porušovanie základných práv a slobôd“. V sťažnosti sťažovateľ namietal porušenie jeho základného práva podľa čl. 27 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 30 ods. 1 a 4 ústavy postupom Mestského úradu v Martine (ďalej len „mestský úrad“).

Zo   sťažnosti   sťažovateľa   a z k nej   priložených   listín   vyplýva,   že   sťažovateľ   je predsedom petičného výboru „na odčlenenie Tomčian od mesta Martin“. Dňa 9. novembra 1999   bola   mestskému   úradu   odovzdaná „petícia   občanov   Tomčian“ so   žiadosťou o vyhlásenie   hlasovania   o   odčlenenie   od   mesta   Martin.   Podľa   sťažovateľa   Mestské zastupiteľstvo v Martine (ďalej len „mestské zastupiteľstvo“) 25. októbra 2001 hlasovanie schválilo, primátor mesta ho pozastavil na neurčito, čím porušil § 11 ods. 4 písm. c) zákona Slovenskej národnej rady č. 369/1990 o obecnom zriadení v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o obecnom zriadení“). Po takmer trojročných prieťahoch primátor mesta nenechal už hlasovať o pozastavenom hlasovaní o odčlenení, rozhodol sám, vraj na základe uznesenia   ústavného   súdu   sp.   zn.   III.   ÚS   8/02.   Mestský   úrad   neustále   robil   prieťahy v konaní tak, aby nemusel hlasovanie vyhlásiť. Tieto prieťahy trvajú už štvrtý rok, hoci „už dvakrát o porušovaní práv sťažovateľa a práv obyvateľov Tomčian“ rozhodol ústavný súd v „NÁLEZOCH III. ÚS 23/00 a III. ÚS 24/01-31“.

Podľa sťažovateľa neodôvodnenými prieťahmi v konaní mestského zastupiteľstva a primátora osobne „došlo k situácii, že hlasovanie, ktoré malo byť vykonané do 90 dní od jeho podania“ na mestskom úrade, doposiaľ po takmer štyroch rokoch vykonané nebolo. Neodôvodnenými prieťahmi malo dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 27 ods. 1 a čl. 30 ods. 1 a 4 ústavy.

Sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd:

1) Zaviazal MsÚ v Martine naplniť Nález Ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 24/01-31

2) Podľa zákona o obecnom zriadení ods. 4 a 6 § 11 zákona SNR č. 369/1990 Zb. vyhovel žiadosti obyvateľov Tomčian vyhlásiť hlasovania o odčlenenie od mesta Martin.“

Podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z. z. organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd sťažnosť predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti sťažovateľa a podľa § 25 ods.   2   citovaného   zákona   skúmal,   či   nie   sú   dôvody   na   jej   odmietnutie.   Dôvodom   na odmietnutie sťažnosti je aj nedostatok právomoci ústavného súdu.

Ústavný súd vychádzajúc zo zmyslu návrhu na rozhodnutie vo veci samej posúdil tento   návrh   ako   požiadavku,   aby   v konaní   o sťažnosti   došlo   k nútenému   výkonu predchádzajúceho nálezu ústavného súdu (naplneniu nálezu ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 24/01). Takým návrhom je ústavný súd viazaný (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde).

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Týmto   článkom   ústavy   je   vymedzená   právomoc   ústavného   súdu   v konaní o sťažnostiach,   ktorá   oprávňuje   ústavný   súd   rozhodovať   o porušení   základných   práv a slobôd   v určenom   rozsahu.   Z takto   určenej   právomoci   ústavného   súdu   v konaní o individuálnej   ochrane   základných   práv   a slobôd   sa   však   nedá   vyvodiť   oprávnenie   na nútený výkon nálezov ústavného súdu. Táto právomoc sa nedá vyvodiť ani z čl. 124 ústavy, ktorý ustanovuje všeobecnú právomoc ústavného súdu na ochranu ústavnosti, pretože takto všeobecne vymedzená právomoc zásadne vyžaduje ústavnú a zákonnú úpravu typu konania pred ústavným súdom s konkrétnym účelom a predmetom ochrany ústavnosti.

Napokon ústavný súd pripomína, že ani zákon o ústavnom súde neupravuje taký typ konania pred ústavným súdom, ktorého účelom by bol nútený výkon rozhodnutí ústavného súdu.

Ústavný   súd   preto   v súlade   s ustanovením   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde sťažnosť sťažovateľa odmieta z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá a rozhodnutie o priznaní primeraného finančného   zadosťučinenia   je   viazané   na   vyslovenie   porušenia   práva   alebo   slobody sťažovateľa (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy), ústavný súd sa touto časťou sťažnosti, ktorou sa sťažovateľ domáha jeho priznania, nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. októbra 2003