znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 184/2014-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 20. marca 2014 v senáte zloženom   z   predsedu   Ladislava   Orosza,   zo   sudcu   Jána   Lubyho   a   sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej   (sudkyňa   spravodajkyňa)   predbežne   prerokoval   sťažnosti obchodnej spoločnosti   POHOTOVOSŤ,   s.   r.   o.,   Pribinova   25,   Bratislava,   zastúpenej Fridrich   Paľko,   s. r.   o.,   Grösslingová   4,   Bratislava,   konajúca   prostredníctvom   konateľa a advokáta   doc. JUDr. Branislava Fridricha, PhD.,   vedené   pod   sp.   zn. Rvp   20420/2013, sp. zn.   Rvp 20421/2013,   sp.   zn.   Rvp   20422/2013,   sp.   zn.   Rvp   20423/2013,   sp.   zn. Rvp 20424/2013, sp. zn. Rvp 20425/2013, sp. zn. Rvp 20426/2013, sp. zn. Rvp 20427/2013, sp.   zn.   Rvp 20428/2013,   sp.   zn.   Rvp   20429/2013,   sp.   zn.   Rvp   20430/2013,   sp.   zn. Rvp 20431/2013, sp. zn. Rvp 20432/2013, sp. zn. Rvp 20433/2013, sp. zn. Rvp 20434/2013, sp.   zn.   Rvp 20435/2013,   sp.   zn.   Rvp   20436/2013,   sp.   zn.   Rvp   20437/2013,   sp.   zn. Rvp 20438/2013, sp. zn. Rvp 20439/2013, sp. zn. Rvp 20440/2013, sp. zn. Rvp 20441/2013, sp.   zn.   Rvp 20442/2013,   sp.   zn.   Rvp   20443/2013,   sp.   zn.   Rvp   20444/2013,   sp.   zn. Rvp 20445/2013, sp. zn. Rvp 20446/2013, sp. zn. Rvp 20447/2013, sp. zn. Rvp 20448/2013, sp.   zn.   Rvp 20449/2013,   sp.   zn.   Rvp   20450/2013,   sp.   zn.   Rvp   20451/2013,   sp.   zn. Rvp 20452/2013, sp. zn. Rvp 20453/2013, sp. zn. Rvp 20454/2013, sp. zn. Rvp 20487/2013, sp.   zn.   Rvp   20488/2013,   sp.   zn.   Rvp   20489/2013,   sp.   zn.   Rvp   20490/2013,   sp.   zn. Rvp 20491/2013, sp. zn. Rvp 20492/2013, sp. zn. Rvp 20493/2013, sp. zn. Rvp 20494/2013, sp.   zn.   Rvp   20495/2013,   sp.   zn.   Rvp   20496/2013,   sp.   zn.   Rvp   20497/2013,   sp.   zn. Rvp 20498/2013 a sp. zn. Rvp 20499/2013, ktorými namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uzneseniami Krajského súdu v Žiline sp. zn. 9 NcC 56/2013 z 31. januára 2013, sp. zn. 9 NcC 49/2013 zo 4. februára 2013, sp. zn. 6 NcC 82/2013 zo 14. februára 2013, sp. zn. 5 NcC 89/2012 z 28. februára 2013, sp. zn. 8 NcC 312/2013 z 26. marca 2013, sp. zn. 8 NcC 320/2013 z 28. marca 2013, sp. zn. 5 NcC 387/2013, 6 NcC 450/2013 a sp. zn. 8 NcC 399/2013 zo 14. mája 2013, sp. zn.   10   NcC   331/2013   a   sp.   zn.   10   NcC   337/2013   z 24.   mája   2013,   sp.   zn. 5 NcC 327/2013, sp. zn. 5 NcC 328/2013, sp. zn. 5 NcC 360/2013, sp. zn. 5 NcC 363/2013 z 30. apríla 2013, sp. zn. 9 NcC 390/2013, sp. zn. 9 NcC 391/2013, sp. zn. 9 NcC 393/2013 z 30. mája 2013, sp. zn. 5 NcC 359/2013, sp. zn. 5 NcC 381/2013, sp. zn. 5 NcC 383/2013, sp.   zn.   5   NcC   384/2013,   sp.   zn.   5   NcC   386/2013,   sp.   zn.   5   NcC   391/2013,   sp.   zn. 5 NcC 392/2013, sp. zn. 5 NcC 400/2013, sp. zn. 5 NcC 402/2013, sp. zn. 5 NcC 403/2013, sp.   zn.   5   NcC   409/2013,   sp.   zn.   5   NcC   410/2013,   sp.   zn.   5   NcC   412/2013,   sp.   zn. 5 NcC 413/2013, sp. zn. 5 NcC 415/2013, sp. zn. 5 NcC 416/2013, sp. zn. 5 NcC 419/2013, sp. zn. 5 NcC 422/2013, sp. zn. 8 NcC 402/2013 a sp. zn. 8 NcC 406/2013 z 31. mája 2013, sp. zn. 9 NcC 387/2013, sp. zn. 9 NcC 388/2013 a sp. zn. 9 NcC 392/2013 zo 6. júna 2013, sp.   zn.   5   NcC   411/2013,   sp.   zn.   5   NcC   414/2013,   sp.   zn.   5   NcC   417/2013,   sp.   zn. 5 NcC 420/2013, sp. zn. 5 NcC 423/2013 z 25. júna 2013, sp. zn. 5 NcC 418/2013 a sp. zn. 5 NcC 421/2013 z 26. júna 2013, a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti obchodnej   spoločnosti   POHOTOVOSŤ,   s.   r.   o.,   vedené   pod   sp.   zn. Rvp 20420/2013, sp. zn. Rvp 20421/2013, sp. zn. Rvp 20422/2013, sp. zn. Rvp 20423/2013, sp.   zn.   Rvp   20424/2013,   sp.   zn.   Rvp   20425/2013,   sp.   zn.   Rvp   20426/2013,   sp.   zn. Rvp 20427/2013, sp. zn. Rvp 20428/2013, sp. zn. Rvp 20429/2013, sp. zn. Rvp 20430/2013, sp.   zn.   Rvp   20431/2013,   sp.   zn.   Rvp   20432/2013,   sp.   zn.   Rvp   20433/2013,   sp.   zn. Rvp 20434/2013, sp. zn. Rvp 20435/2013, sp. zn. Rvp 20436/2013, sp. zn. Rvp 20437/2013, sp.   zn.   Rvp   20438/2013,   sp.   zn.   Rvp   20439/2013,   sp.   zn.   Rvp   20440/2013,   sp.   zn. Rvp 20441/2013, sp. zn. Rvp 20442/2013, sp. zn. Rvp 20443/2013, sp. zn. Rvp 20444/2013, sp.   zn.   Rvp   20445/2013,   sp.   zn.   Rvp   20446/2013,   sp.   zn.   Rvp   20447/2013,   sp.   zn. Rvp 20448/2013, sp. zn. Rvp 20449/2013, sp. zn. Rvp 20450/2013, sp. zn. Rvp 20451/2013, sp.   zn.   Rvp   20452/2013,   sp.   zn.   Rvp   20453/2013,   sp.   zn.   Rvp   20454/2013 a   sp.   zn. Rvp 20487/2013, sp. zn. Rvp 20488/2013, sp. zn. Rvp 20489/2013, sp. zn. Rvp 20490/2013, sp.   zn.   Rvp   20491/2013,   sp.   zn.   Rvp   20492/2013,   sp.   zn.   Rvp   20493/2013,   sp.   zn. Rvp 20494/2013, sp. zn. Rvp 20495/2013, sp. zn. Rvp 20496/2013, sp. zn. Rvp 20497/2013, sp. zn. Rvp 20498/2013 a sp. zn. Rvp 20499/2013 s p á j a   na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 20420/2013.

2.   Sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   POHOTOVOSŤ,   s.   r.   o., o d m i e t a pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na ich prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 16. augusta 2013   doručené   sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   POHOTOVOSŤ,   s.   r.   o.,   Pribinova   25, Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej Fridrich Paľko, s. r. o., Grösslingová 4, Bratislava,   konajúca   prostredníctvom   konateľa   a   advokáta   doc. JUDr. Branislava Fridricha, PhD., ktorými namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uzneseniami Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 9 NcC 56/2013 z 31. januára 2013, sp. zn. 9 NcC 49/2013 zo 4. februára 2013, sp. zn. 6 NcC 82/2013 zo 14. februára 2013, sp. zn. 5 NcC 89/2012 z 28. februára 2013, sp. zn. 8 NcC 312/2013 z 26. marca 2013, sp. zn.   8   NcC   320/2013   z 28. marca   2013,   sp.   zn.   5   NcC   387/2013,   6   NcC   450/2013 a sp. zn.   8   NcC   399/2013   zo 14. mája   2013,   sp.   zn.   10   NcC   331/2013   a   sp.   zn. 10 NcC 337/2013 z 24. mája 2013, sp. zn. 5 NcC 327/2013, sp. zn. 5 NcC 328/2013, sp. zn. 5 NcC 360/2013 a sp. zn. 5 NcC 363/2013 z 30. apríla 2013, sp. zn. 9 NcC 390/2013, sp. zn. 9 NcC 391/2013 a sp. zn. 9 NcC 393/2013 z 30. mája 2013, sp. zn. 5 NcC 359/2013, sp. zn. 5 NcC 381/2013, sp. zn. 5 NcC 383/2013, sp. zn. 5 NcC 384/2013, sp. zn. 5 NcC 386/2013, sp.   zn.   5   NcC   391/2013,   sp.   zn.   5   NcC   392/2013,   sp.   zn.   5   NcC   400/2013,   sp.   zn. 5 NcC 402/2013, sp. zn. 5 NcC 403/2013, sp. zn. 5 NcC 409/2013, sp. zn. 5 NcC 410/2013, sp.   zn.   5   NcC   412/2013,   sp.   zn.   5   NcC   413/2013,   sp.   zn.   5 NcC 415/2013,   sp.   zn. 5 NcC 416/2013, sp. zn. 5 NcC 419/2013, sp. zn. 5 NcC 422/2013, sp. zn. 8 NcC 402/2013 a sp. zn. 8 NcC 406/2013 z 31. mája 2013, sp. zn. 9 NcC 387/2013, sp. zn. 9 NcC 388/2013 a sp. zn. 9 NcC 392/2013 zo 6. júna 2013, sp. zn. 5 NcC 411/2013, sp. zn. 5 NcC 414/2013, sp. zn. 5 NcC 417/2013, sp. zn. 5 NcC 420/2013 a sp. zn. 5 NcC 423/2013 z 25. júna 2013, sp.   zn.   5   NcC   418/2013   a   sp.   zn.   5   NcC   421/2013   z 26.   júna   2013   (ďalej   spolu   len „napadnuté uznesenia krajského súdu“).

Zo   sťažností   vyplýva,   že   sťažovateľka   doručila   Okresnému   súdu   Martin a Okresnému súdu Liptovský Mikuláš (ďalej spolu len „okresné súdy“) žaloby o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, ktorými sa proti Slovenskej republike, zastúpenej Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, domáha svojich nárokov podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „žaloby o náhradu škody“). Ku vzniku   škody   malo   podľa   nej   dôjsť   kontinuálnym   a   zásadným   zásahom   do   jej základných práv, najmä práva na poskytnutie súdnej ochrany v zákonom predpokladanej kvalite a práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v exekučných konaniach vedených   okresným   súdom,   ktorých   účastníkom   bola   sťažovateľka   (oprávnená,   pozn.). Konania,   predmetom   ktorých   sú   nároky   sťažovateľky   na   náhradu   majetkovej   škody a nemajetkovej ujmy proti Slovenskej republike, sú vedené Okresným súdom Martin pod sp. zn. 11 C 47/2012, sp. zn. 11 C 55/2012, sp. zn. 11 C 59/2012, sp. zn. 11 C 54/2012, sp. zn. 5 C 252/2012, sp. zn. 7 C 244/2012, sp. zn. 15 C 235/2012, sp. zn. 5 C 221/2012, sp. zn. 5 C 228/2012, sp. zn. 5 C 271/2012, sp. zn. 15 C 257/2012, sp. zn. 5 C 249/2012, sp. zn. 5 C 240/2012, sp. zn. 5 C 232/2012, sp. zn. 5 C 254/2012, sp. zn. 8 C 260/2012, sp. zn. 11 C 48/2012, sp. zn. 5 C 236/2012, sp. zn. 7 C 246/2012, sp. zn. 7 C 227/2012, sp. zn. 7 C 210/2012, sp. zn. 7 C 196/2012, sp. zn. 7 C 241/2012, sp. zn. 7 C 271/2012, sp. zn. 7 C 239/2012, sp. zn. 5 C 246/2012, sp. zn. 7 C 209/2012, sp. zn. 5 C 238/2012, sp. zn. 8 C 263/2012, sp. zn. 5 C 243/2012, sp. zn. 5 C 195/2012, sp. zn. 8 C 242/2012, sp. zn. 15 C 266/2012, sp. zn. 5 C 268/2012 a sp. zn. 5 C 223/2012 a Okresným súdom Liptovský Mikuláš pod sp. zn. 10 C 221/2012, sp. zn. 8 C 246/2012, sp. zn. 8 C 248/2012, sp. zn. 8 C 208/2012, sp. zn. 7 C 211/2012, sp. zn. 10 C 210/2012, sp. zn. 6 C 132/2012 a sp. zn. 6 C 112/2012 (ďalej spolu len „predmetné konania okresných súdov“).

Sťažovateľka   v   sťažnostiach   poukazuje   predovšetkým   na   skutočnosť,   že   práve nesprávny úradný postup okresných súdov poznačený zbytočnými prieťahmi bol dôvodom podania jej žalôb o náhradu škody okresnému súdu, ktorý je zároveň podľa Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) súdom príslušným na prerokovanie a rozhodnutie týchto vecí.

Sťažovateľka v záujme ochrany svojho práva na spravodlivé konanie sformulovala „už v úvode podanej žaloby požiadavku na to, aby nadriadený súd rozhodol pred prvotným prejednaním   veci   o   prikázaní   veci   (tohto   sporu)   inému   súdu,   pretože   sudcovia   miestne a vecne príslušného Okresného súdu... sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci vzhľadom na ich pomer k veci a k účastníkovi konania (námietka zaujatosti z objektívneho pohľadu)“. V rámci odôvodnenia svojej požiadavky okrem iného poukázala na skutočnosť, že okresné súdy, ktoré zapríčinili svojím nesprávnym úradným postupom vznik škody na jej strane, nemôžu byť zároveň orgánom súdnej moci, ktorý bude o tejto škode rozhodovať, ďalej na to, že takýmto postupom by došlo k nerešpektovaniu zásady nemo debet esse iudex in   propria   causa,   a   taktiež   poukázala   na   judikatúru   ústavného   súdu   týkajúcu sa rozhodovania o nestrannosti zákonného sudcu.

Napadnuté uznesenia krajského súdu sú podľa sťažovateľky nesprávne, spôsobujúce zásah do jej práv, konkrétne:

«- základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, t. j. práva na súdnu ochranu a osobitne práva na zákonného sudcu (čl. 48 ods. 1 Ústavy SR) a práva na prerokovanie veci nestranným súdom;

- základného práva na spravodlivý súdny proces zaručeného čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej aj „Dohovor“), t. j. práva na nestranný súd zriadený zákonom.»

Sťažovateľka v rámci svojej argumentácie poukázala na právne závery obsiahnuté v judikatúre   ústavného   súdu   (napr.   II.   ÚS   283/09,   III.   ÚS   116/06,   II.   ÚS   336/09, III. ÚS 47/05,   III.   ÚS   71/97,   I.   ÚS   46/05,   IV.   ÚS   345/09),   ako   aj   Európskeho   súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) týkajúce sa rozhodovania o nestrannosti zákonného sudcu (rozsudok ESĽP Findlay v. Spojené kráľovstvo z 25. 2. 1997, bod 73; rozsudok ESĽP Kyprianou v. Cyprus z 15. 12. 2005).

V   predmetných   konaniach   vedených   okresnými   súdmi   bude   podľa   sťažovateľky nevyhnutné   na   základe   vykonaného   dokazovania   posúdiť,   či   a   akým   spôsobom   došlo k uskutočneniu   nesprávneho   úradného   postupu,   pričom   pri   danom   právnom   stave   budú takéto   posudzovanie   uskutočňovať   súdy,   ktoré   nesprávny   úradný   postup   vykonali a spôsobili   ním   škodu   žalobcovi.   V   tomto   prípade   preto   existuje   legitímny   dôvod pochybovať o nestrannosti okresných súdov, ako aj nestrannosti sudcov týchto okresných súdov, a to najmä preto, že:

„a) Žalobca chce, aby v konaní boli vypočutí ako svedkovia sudcovia okresného súdu na ktorom došlo k vykonaniu nesprávneho úradného postupu, a taktiež aby ako svedok vystúpil pred súdom predseda okresného súdu poverený riadením súdu, ako aj podpredseda okresného súdu a to z dôvodu dlhého časového rozsahu zásahu, ktorý pokrýva obdobie, kedy   boli   do   hodnoteného   úradného   postupu   zapájaní   všetci   zamestnanci   súdu.   Preto rovnako tak do úvahy prichádzajú ako svedkovia aj vyšší súdny úradníci, či zamestnanci administratívy   okresného   súdu,   ktorý   nesprávny   úradný   postup   uskutočnil.   V   prípade nevylúčenia okresného súdu z rozhodovania dôjde k ústavne neakceptovateľnej situácii, kedy budú proti sebe vypovedať sudcovia, ktorí zároveň pojednávajú rovnakú vec a síce sudcovia súdu, ktorý uskutočnil nesprávny úradný postup. V takejto situácii nie je možné rozumne   predpokladať,   že   výpovede   budú   objektívne   pravdivé,   pretože   sudca   bude vypovedať pred kolegom sudcom, ktorý následne bude vypovedať pred ním o tej istej veci. Následné reťazenie výpovedí v sporoch rovnakého druhu na tom istom súde nemôže priniesť zdanie o spravodlivom výkone súdnej moci. Sudcovia a zamestnanci súdu by mali nutne v sporovom konaní v pozícii svedka predsudky, ktoré spochybňujú naplnenie požiadavky nestrannosti.

b) Na rovnakom mechanizme ako je opísaný pod písm. a) je založené spochybnenie zdania spravodlivosti v prípade výkonu dokazovania listinnými dôkazmi. Ak sudca bude vykonávať dôkaz listinou zo súdneho spisu (alebo súdneho oddelenia) kolegu a následne tento   kolega   bude   vykonávať   dôkaz   listinou   z   jeho   súdneho   spisu   (alebo   súdneho oddelenia), pričom pôjde o spor rovnakého druhu, je zrejmé, že spravodlivé posúdenie nemožno   predpokladať.   Nemožno   tiež   predpokladať   spravodlivé zadovažovanie   listín zo súdneho oddelenia.

c)   Otázky,   ktoré   by   museli   v   súvislosti   s   posudzovaním   nesprávneho   úradného postupu sudcovia, ktorí sú kolegovia na tom istom súde, paralelne riešiť, a spôsob ako by ich riešili, by prejudikoval stanovisko súdu a nenáležite ovplyvňoval vývoj iných sporov rovnakého   druhu   prebiehajúcich   na   tom   istom   súde.   V   takomto   prípade   nemožno predpokladať   zdanie   spravodlivého   výkonu   súdnej   moci.   Sudcovia   by   opäť   mali   nutne v sporovom konaní predsudky, ktoré spochybňujú naplnenie požiadavky nestrannosti.

d) Súd musí byť inter alia nezávislý od strán v spore. Ak je súdom Okresný súd Martin   resp.   Liptovský   Mikuláš   a   na   strane   žalovaného   stojí   zástupca   Ministerstva spravodlivosti   Slovenskej   republiky,   ktorý   obhajuje   postupy   sudcu   a   zamestnancov Okresného súdu Martin resp. Liptovský Mikuláš, aby tak dokázal, že v danej veci nešlo o nesprávny   úradný   postup   Okresného   súdu   Martin   resp.   Liptovský   Mikuláš   a   škoda nenastala,   nemožno   hovoriť   o   tom,   že   súd   je   nezávislý   od   žalovaného   ako   strany v spore. Navyše ak   podľa   úpravy   regresnej   náhrady v zmysle ust.   § 21 a nasl.   zákona č. 514/2003   Z. z.   bude   Ministerstvo   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   tým,   kto   bude uplatňovať regresnú náhradu voči súdu a následne súd bude povinný uplatňovať regresnú náhradu voči zodpovednej osobe, teda sudcovi. Sudca má záujem na tom, aby žalovaný bol v spore úspešný a aby sa tak predišlo uplatňovaniu regresnej náhrady voči nemu, či jeho kolegom,   zamestnancom   súdu.   Sudcovia   by   mali   nutne   v   sporovom   konaní   predsudky vo vzťahu   k   ich   regresnému   postihu.   Predsudky   tohto   druhu   spochybňujú   naplnenie požiadavky nestrannosti.“

Podľa   sťažovateľky   objektívna   skutočnosť   spočívajúca   v   tom,   že   jej   žaloby o náhradu škody spôsobenej rozhodovaním sudcov okresných súdov majú byť prerokované a rozhodnuté sudcami tých istých okresných súdov, ktorí majú medzi sebou „minimálne kolegiálny a väčšina isto i priateľský vzťah“, vyvoláva dôvodnú pochybnosť o nezaujatosti všetkých sudcov okresných súdov, ktorí sa vzhľadom na dané okolnosti prípadu nemôžu javiť v očiach strán ako nezávislí. V tejto súvislosti sťažovateľka uviedla, že Krajský súd v Trnave,   Krajský   súd   v   Nitre   a   Krajský   súd   v   Prešove   dospeli   vo   viacerých   svojich rozhodnutiach   v   skutkovo   a   právne   obdobných   veciach   k   opačnému   právnemu   záveru ako krajský súd vo svojich napadnutých uzneseniach.

Krajský súd podľa sťažovateľky v napadnutých uzneseniach dostatočne nevyhodnotil dôvody vylúčenia sudcov okresných súdov z prerokovávania a rozhodovania predmetných vecí, ktorými sú:

„a) pomer sudcu k veci, ktorý má za následok jeho zaujatosť, v danej veci vyplýva aj z   právneho   záujmu   sudcu   na   prejednávanej   veci,   pretože   môže   byť   rozhodnutím   súdu priamo dotknutý vo svojich právach;

b)   nutnosť   vylúčenia   sudcu,   ktorý   získal   o   veci   poznatky   iným   spôsobom,   než z dokazovania na konaní;

c) ekonomickú závislosť.“

Podľa sťažovateľky „sťažovateľ netvrdí a nikdy netvrdil, že sudcovia Krajského súdu v Žiline, ktorí vydali touto ústavnou sťažnosťou napadnuté uznesenie... boli v jeho veci zaujatí.   O napadnutom uznesení   Krajského   súdu   v Žiline nerozhodoval   vylúčený sudca (vylúčení   sudcovia)!   Dokonca   ani   na   Okresnom   súde   Martin   resp.   Liptovský   Mikuláš nerozhodoval   vylúčený   sudca,   pretože   jediným   ním   uskutočneným   úkonom   (ktorému predchádzalo jeho rozhodnutie) bolo oznámenie predsedovi súdu podľa ust. § 15 ods. 1 OSP,   teda   splnenie   zákonom   definovanej   povinnosti   slúžiacej   na   zabezpečenie spravodlivosti v občianskom súdnom konaní. V danej veci nie je možné nastoliť nápravu porušených práv podaním dovolania z dôvodu podľa ust. § 237 písm. g) OSP (dovolanie nie je prípustné)! Dovolanie nie je prípustné ani z iných všeobecných dôvodov...“.

V tejto súvislosti   sťažovateľka poukázala na konania ústavného súdu vo veciach vedených pod sp. zn. I. ÚS 265/05, sp. zn. III. ÚS 24/05 a sp. zn. III. ÚS 74/2011, v ktorých tento preskúmaval rozhodnutia súdov o zaujatosti sudcov. Sťažovateľka taktiež poukázala na   odôvodnenie   publikovaného   uznesenia   (40/1998   ZSP)   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 20/97, v ktorom tento súd vyslovil: ,,Na prejednanie opravného prostriedku (odvolania či dovolania) proti rozhodnutiu nadriadeného súdu, ktorým tento rozhodoval   o   vylúčení   sudcov   príslušného   súdu,   nie je daná   príslušnosť   žiadneho   súdu. Preto Najvyšší súd v takomto prípade konanie o opravnom prostriedku zastaví (§ 104 ods. 1 v spojení s § 243c O. s. p.).“

Z   uvedeného   podľa   sťažovateľky   vyplýva „v   právnom   štáte   jednoznačný   záver, že vo veci je daná právomoc Ústavného súdu Slovenskej republiky rozhodnúť o podanej ústavnej sťažnosti, pričom vzhľadom k existencii viac ako 10.000 pozitívnych rozhodnutí krajských   súdov   Slovenskej   republiky,   ktoré   predložil   sťažovateľ   ústavnému   súdu ako dôkazy   v   konaní   a   ktoré   svedčia   o   jednoznačnej   potrebe   vylúčiť   okresné   súdy z prejednávania   a rozhodovania   vecí   s   predmetom   náhrady   škody,   neostáva   nič   iné, len zo strany   ústavného   súdu   vyhovieť   princípu   legality   a   princípu   právnej   istoty a rozhodnúť podľa predloženého petitu“.

V   nadväznosti   na   uvedené   sťažovateľka   navrhuje,   aby   ústavný   súd   vydal   nález, v ktorom vysloví, že napadnutými uzneseniami krajského súdu boli porušené jej základné práva podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, napadnuté uznesenia krajského súdu zruší a veci vráti krajskému súdu na ďalšie konania a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

Sťažovateľka súčasne navrhuje, aby ústavný súd podľa § 52 ods. 2 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len   „zákon   o   ústavnom   súde“) „vydal   dočasné   opatrenie,   ktorým   rozhodne   o   odklade vykonateľnosti“ napadnutých uznesení krajského súdu.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa   a   skúma,   či   dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

II.1 K bodu 1 výroku tohto uznesenia

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to   nevylučuje,   použijú   sa   na   konanie   pred   ústavným   súdom   primerane   ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku.

V   zmysle   §   112   ods.   1   OSP   v   záujme   hospodárnosti   konania   môže   súd   spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov.

Zákon   o   ústavnom   súde   nemá   osobitné   ustanovenie   o   spojení   vecí   na   spoločné konanie, avšak v súlade s § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy primerane použiť na prípadné spojenie vecí § 112 ods. 1 OSP.

S   prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom   pod   sp.   zn. Rvp 20420/2013, sp. zn. Rvp 20421/2013, sp. zn. Rvp 20422/2013, sp. zn. Rvp 20423/2013, sp.   zn.   Rvp   20424/2013,   sp.   zn.   Rvp   20425/2013,   sp.   zn.   Rvp   20426/2013,   sp.   zn. Rvp 20427/2013, sp. zn. Rvp 20428/2013, sp. zn. Rvp 20429/2013, sp. zn. Rvp 20430/2013, sp.   zn.   Rvp   20431/2013,   sp.   zn.   Rvp   20432/2013,   sp.   zn.   Rvp   20433/2013,   sp.   zn. Rvp 20434/2013, sp. zn. Rvp 20435/2013, sp. zn. Rvp 20436/2013, sp. zn. Rvp 20437/2013, sp.   zn.   Rvp   20438/2013,   sp.   zn.   Rvp   20439/2013,   sp.   zn.   Rvp   20440/2013,   sp.   zn. Rvp 20441/2013, sp. zn. Rvp 20442/2013, sp. zn. Rvp 20443/2013, sp. zn. Rvp 20444/2013, sp.   zn.   Rvp   20445/2013,   sp.   zn.   Rvp   20446/2013,   sp.   zn.   Rvp   20447/2013,   sp.   zn. Rvp 20448/2013, sp. zn. Rvp 20449/2013, sp. zn. Rvp 20450/2013, sp. zn. Rvp 20451/2013, sp.   zn.   Rvp   20452/2013,   sp.   zn.   Rvp   20453/2013,   sp.   zn.   Rvp   20454/2013,   sp.   zn. Rvp 20487/2013, sp. zn. Rvp 20488/2013, sp. zn. Rvp 20489/2013, sp. zn. Rvp 20490/2013, sp.   zn.   Rvp   20491/2013,   sp.   zn.   Rvp   20492/2013,   sp.   zn.   Rvp   20493/2013,   sp.   zn. Rvp 20494/2013, sp. zn. Rvp 20495/2013, sp. zn. Rvp 20496/2013, sp. zn. Rvp 20497/2013, sp. zn. Rvp 20498/2013 a sp. zn. Rvp 20499/2013, z ktorých vyplýva ich právna a skutková súvislosť, a prihliadajúc taktiež na totožnosť v osobe sťažovateľky a rozhodnutia krajského súdu, proti ktorým tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd, aplikujúc § 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 112 ods. 1 OSP, tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia.

II.2 K bodu 2 výroku tohto uznesenia

Z   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného   súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím   príslušného   orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť   preto   možno   považovať takú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Sťažovateľka namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými uzneseniami krajského súdu, ktorými   krajský   súd inter   alia rozhodol   o   (ne)vylúčení   konkrétnych   sudcov   okresných súdov z prejednávania a rozhodovania tam označených civilných vecí.

Ústavný   súd   po   preskúmaní   sťažností   konštatoval,   že   sťažovateľka   sa   na   neho opakovane   obracia   so   skutkovo   a   právne   takmer   identickými   sťažnosťami,   o   ktorých už viackrát rozhodol, pričom formuloval k jej námietkam jednoznačné právne závery (pozri m. m.   IV.   ÚS   579/2013,   IV.   ÚS   390/2013,   IV.   ÚS   531/2013).   Z   uvedeného   vyplýva, že sťažovateľke   už   musí   byť   právny   názor   ústavného   súdu   na   problematiku   týkajúcu sa nedostatku jeho právomoci na preskúmanie rozhodnutí príslušných všeobecných súdov týkajúcich   sa   námietky   zaujatosti   sudcov   všeobecných   súdov   konajúcich   o   žalobách sťažovateľky o náhrade škody dostatočne známy. Vzhľadom na tieto skutočnosti vyvstáva otázka, aký význam a efektivitu má pre ňu opakované podávanie sťažností ústavnému súdu v skutkovo a právne takmer identických veciach, keďže aj podľa judikatúry ESĽP nie je nevyhnutné,   aby   z   hľadiska   splnenia   právnych   predpokladov   na   podanie   individuálnej sťažnosti   na   ESĽP   opakovane   preukazovala   vyčerpanie   sťažnosti   podľa   čl.   127   ods.   1 ústavy   ako   právneho   prostriedku   nápravy   na   národnej   úrovni,   pokiaľ   sa   tento   javí z materiálneho hľadiska v obdobných prípadoch ako neefektívny.

V   naznačenom   kontexte   ústavný   súd   poukazuje   na   judikatúru   ESĽP   k   čl.   13 dohovoru, z ktorej možno identifikovať požiadavky kladené na vlastnosti vnútroštátnych prostriedkov nápravy, ku ktorým patrí požiadavka ich prístupnosti, adekvátnosti a praktickej účinnosti   (k   tomu   pozri   KMEC,   J.   et   al.   Evropská   úmluva   o   lidských   právech.   Velké Komentáře. Praha : C. H. Beck, 2012, s. 198). Povinnosť vyčerpať prostriedok nápravy i v prípade   pochybnosti   o   jeho   účinnosti   vyplýva   taktiež   z   ustálenej   judikatúry   ESĽP (Van Oosterwijck proti Belgicku, rozsudok zo 6. 11. 1980, č. 7654/76, bod 37), táto sa však uplatní v prípadoch, keď pochybnosti sťažovateľa o účinnosti prostriedku nápravy nie sú podložené   dostatočnými   argumentmi,   z   ktorých   by   bolo   možné   vyvodiť,   že   takýto prostriedok   nápravy   ponúka   primerané   vyhliadky   na   úspech,   napr.   s   ohľadom na ustálenú vnútroštátnu judikatúru (Radio France a ďalší proti Francúzsku, rozhodnutie ESĽP z 23. 9. 2003, č. 53984/00, bod 34).

Z   takmer   identickej   argumentácie   sťažovateľky   uvedenej   v   sťažnostiach,   ktoré sú predmetom   predbežného   prerokovania,   možno   vyvodiť,   že   odôvodnenia   napadnutých uznesení krajského   súdu obsahovali z hľadiska skutkových zistení a právneho posúdenia vecí krajským súdom obdobné závery ako v iných jej veciach, ktoré už ústavným súdom boli preskúmané a rozhodnuté.

S poukazom na uvedené skutočnosti a prihliadajúc na zásadu efektivity a procesnej hospodárnosti konania sa ústavný súd v rámci predbežného prerokovania týchto sťažností plne   stotožňuje   s   dôvodmi   uvedenými   vo   svojich   predchádzajúcich   rozhodnutiach (napr. uznesenia ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 579/2013 z 23. septembra 2013, sp. zn. IV. ÚS 390/2013 z 20. júna 2013 a sp. zn. IV. ÚS 531/2013 z 22. augusta 2013), týkajúcich sa   takmer   rovnakých   sťažností   sťažovateľky,   ktoré   boli   ústavným   súdom   odmietnuté z dôvodu nedostatku právomoci ústavného súdu na ich prerokovanie.

Ústavný   súd   vzhľadom   na   už   uvedené   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažností zdôraznil,   že   považuje   za   dostatočné   poukázať   na   právne   závery,   na   základe   ktorých odmietol predchádzajúce sťažnosti sťažovateľky z dôvodu nedostatku právomoci ústavného súdu na ich prerokovanie, ktoré nie je účelné opakovane uvádzať aj v odôvodnení tohto uznesenia, a preto rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené v bode 2 výroku tohto uznesenia.

Keďže   sťažnosti   boli   odmietnuté   ako   celok,   ústavný   súd   už   o   ďalších   návrhoch sťažovateľky v nich uplatnených nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. marca 2014