znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 184/2013-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. apríla 2013 predbežne prerokoval sťažnosť K. M., H., zastúpenej Advokátskou kanceláriou JUDr. P. R., s. r. o., K., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   výrokom   uznesenia   Krajského   súdu   v   Banskej   Bystrici sp. zn. 1 CoE/315/2012   z 18.   septembra   2012,   ktorým   jej   nepriznal   náhradu   trov odvolacieho konania, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť K. M. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. decembra 2012   doručená   sťažnosť   K.   M.   (ďalej   len   „sťažovateľka“,   v citáciách   aj „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) výrokom uznesenia Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 1 CoE/315/2012 z 18. septembra 2012,   ktorým   jej   nepriznal   náhradu   trov   odvolacieho   konania   (ďalej   aj „napadnuté uznesenie“).

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   Okresný   súd   Lučenec   (ďalej   len   „okresný   súd“) v exekučnom konaní o vymoženie sumy 710,05 € s príslušenstvom vedenom pod sp. zn. 14 Er/393/2010   (v ktorom   bola   sťažovateľka   v procesnom   postavení   povinnej)   na návrh oprávnenej   uznesením   č. k.   14 Er/393/2010-44   z 11.   januára   2012   vyhlásil   exekúciu   za neprípustnú a zastavil ju. Proti uvedenému prvostupňovému uzneseniu podala 19. apríla 2012   odvolanie   oprávnená.   O jej   odvolaní   rozhodol   krajský   súd   uznesením   č. k. 1 CoE/315/2012-75   z 18. septembra   2012,   ktorým   napadnuté   uznesenie   okresného   súdu potvrdil s tým, že sťažovateľke náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. Napadnutým uznesením boli podľa sťažovateľky porušené jej v petite sťažnosti označené práva.

Odvolací   súd   odôvodnil   nepriznanie   náhrady   trov   sťažovateľke   tým,   že „pre priznanie trov povinnej, ktoré vznikli v exekučnom konaní, súd nemá zákonný podklad. Odvolací súd zastáva názor, že neprichádza do úvahy taký extenzívny výklad ustanovenie § 203   ods. 1   Exekučného   poriadku,   podľa   ktorého   by   bolo   možné   rozšíriť   povinnosť oprávneného na náhradu trov exekúcie aj voči povinnej, ak citované ustanovenie ukladá povinnosť oprávnenému hradiť trovy konania len súdnemu exekútorovi.“. Krajský súd ďalej v odôvodnení   napadnutého   uznesenia   uviedol,   že „použitie   ustanovení   OSP   o trovách konania   neprichádza   v exekučnom   konaní   do   úvahy,   pretože   Exekučný   poriadok   sám odlišne   upravuje   otázku   trov   exekúcie.   Zo   žiadneho   z ustanovení   Exekučného   poriadku nemožno vyvodiť, že by exekučný súd mal v exekučnom konaní rozhodovať popri trovách exekúcie   aj o iných   trovách   konania   podľa   ustanovení   OSP.“.   Krajský   súd   odmietol možnosť aplikácie ustanovení Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), pokiaľ ide o náhradu trov konania, argumentujúc tým, že v exekučnom konaní je osobitne upravená otázka trov, ktoré vzniknú účastníkom exekučného konania. Napokon krajský súd dodal, že „v exekučnom konaní súdy rozhodujú len o trovách exekúcie na základe príslušných ustanovení Exekučného poriadku a nerozhodujú o trovách podľa ustanovení OSP“. Sťažovateľka poukazuje na § 251 ods. 4 prvú vetu OSP, podľa ktorej sa na výkon rozhodnutia   a   exekučné   konanie   podľa   osobitného   predpisu   použijú   ustanovenia predchádzajúcich častí, ak tento osobitný predpis neustanovuje inak. Osobitným predpisom upravujúcim   exekučné   konanie   je   Exekučný   poriadok,   ktorý   obsahuje   úpravu   trov exekučného konania, na základe ktorej možno podľa krajského súdu priznať náhradu trov konania len exekútorovi a oprávnenému.

Ďalej   sťažovateľka   v sťažnosti   uvádza,   že „Exekučný   poriadok,   ako   zákon   lex specialis, obsahuje právnu úpravu trov exekučného konania, ktorých úprava je v osobitnom predpise nevyhnutná, vzhľadom na špecifický charakter samotného exekučného konania. Je nevyhnutné uviesť, že túto úpravu trov konania nemožno v žiadnom prípade považovať za komplexnú   a   vyčerpávajúcu.   Exekučný   poriadok,   ako   predpis   podrobne   upravujúci postup subjektov v exekučnom konaní sa len veľmi stroho, nevenujúc potrebnú pozornosť zaoberá prípadmi, kedy sa povinný úspešne domohol svojho práva a došlo k zastaveniu exekúcie. Uvedené potvrdzuje napr. to, že aj v tak závažnom prípade ako je tento, v prípade kedy   je   exekúcia   vykonávaná   na   základe   neplatného   exekučného   titulu,   neustanovuje samostatnú úpravu zastavenia exekúcie a toto zastavenie je potrebné subsumovať pod veľmi široko koncipované ust. § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku, teda zastavenie exekúcie pre existenciu iného dôvodu, pre ktorý ju nemožno vykonať. Z uvedeného je teda zrejmé, že zákonodarca nepočítal s takouto možnosťou, a preto explicitne neupravil ani priznávanie náhrady   trov   povinnému   v   obdobných   prípadoch.   Je   teda   zrejmý   dôvod   neexistencie samostatnej   úpravy   náhrady   trov   úspešného   povinného   a   zrejmá   nevyhnutnosť,   v obdobných prípadoch, použitia úpravy obsiahnutej v OSP.

Podľa § 251 ods. 4 OSP sa v prípade neexistencie osobitnej úpravy v osobitnom predpise   použije   právna   úprava   všeobecného   predpisu,   teda   Občianskeho   súdneho poriadku.   Keďže   Exekučný   poriadok   nerieši   priznávanie   trov   povinnému   a   ani   takéto priznávanie trov explicitne nevylučuje je v súlade so základnými zásadami občianskeho práva nutné aplikovať ustanovenia všeobecného predpisu, Občianskeho súdneho poriadku, upravujúce daný právny vzťah.“.

Podľa sťažovateľky nemožno zo znenia § 203 ods. 1 Exekučného poriadku vyvodiť, že   by   nahradenie   nevyhnutných   nákladov   exekúcie   malo   patriť   výlučne   súdnemu exekútorovi.   Navyše,   sťažovateľka   odvolávajúc   sa   na   početnú   judikatúru   všeobecných súdov   považuje   za   nespochybniteľné,   že   v danej   veci   oprávnená   musela   vedieť   o tom, že podáva návrh na vykonanie exekúcie na základe neplatného exekučného titulu, a preto musela predvídať aj dôvod zastavenia exekúcie, ako aj samotné zastavenie exekúcie.

Na základe skutočností uvedených v sťažnosti sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa K. M., nar. 03. 01. 1965, bytom Stará Halič 6, 985 11 Halič, na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1, práva na právnu pomoc podľa čl. 47 ods. 2 Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl. 6   ods. 1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   Uznesením   Krajského   súdu v Banskej   Bystrici   zo   dňa   18. 09. 2012   vydaným   v   konaní   vedenom   pod   sp. zn. 1 CoE/315/2012 porušené boli.

2. Uznesenie   Krajského   súdu   v   Banskej   Bystrici   sp. zn.   1 CoE/315/2012   zo   dňa 18. 09. 2012   sa   v   časti   náhrady   trov   odvolacieho   konania   zrušuje   a   Krajskému   súdu v Banskej Bystrici sa prikazuje priznať povinnej náhradu trov odvolacieho konania.

3. Sťažovateľovi priznáva finančné zadosťučinenie v sume 400,- Eur (slovom štyristo eur),   ktoré   mu   je   Krajský   súd   v   Banskej   Bystrici   povinný   vyplatiť   do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Krajský   súd   v   Banskej   Bystrici   je   povinný   uhradiť   trovy   konania   vo   výške 269,58 Eur   na   účet   právneho   zástupcu   Advokátska   kancelária   JUDr.   P.   R.,   s. r. o..., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané oneskorene.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne   neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z   § 25   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného   súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím   príslušného   orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť   preto   možno   považovať takú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98 tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03,   IV. ÚS 136/05,   III. ÚS 198/07).   K   iným   dôvodom,   ktoré   môžu   zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna   intenzita   namietaných   pochybení,   resp.   nedostatkov   v   činnosti   alebo rozhodovaní   príslušného   orgánu   verejnej   moci,   posudzovaná   v   kontexte   s   konkrétnymi okolnosťami prípadu (III. ÚS 415/2011, IV. ÚS 362/09, m. m. IV. ÚS 62/08).

Sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva na právnu pomoc podľa čl. 47 ods. 2 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru výrokom napadnutého uznesenia krajského súdu, ktorým jej nepriznal náhradu trov odvolacieho konania, pričom podstata jej argumentácie   spočíva   v   tvrdení,   že   krajský   súd „autoritatívne   a bez   prihliadnutia na charakter účastníkov poskytol ochranu nezákonne postupujúcemu subjektu, svojvoľne nerešpektoval   kogentnú   normu   a postupoval   v rozpore   so   základnými   zásadami   práva (neaplikoval všeobecný predpis) tým, že pri výklade aplikácií právnych noriem postupoval príliš   formalisticky“, a napokon,   že „krajský   súd   marí   možnosť   poskytnutia   ochrany a právnej   pomoci   spotrebiteľom,   ako   slabšej   zmluvnej   strane,   a tak   napomáha nezákonnému vymáhaniu plnení podnikateľom od osôb, ktoré nedisponujú znalosťami práva ani finančnými možnosťami, ktoré by im umožnili účelné bránenie“.

1. V nadväznosti na obsah sťažnosti ústavný súd v prvom rade považuje za potrebné zdôrazniť,   že   námietky   sťažovateľky,   aj   keď   smerujú   proti   porušeniu   princípov spravodlivého   súdneho   konania   (procesu),   sa   týkajú   len   jeho   časti,   a   to   rozhodovania krajského   súdu   o trovách   odvolacieho   konania,   čo   má   v   konkrétnych   okolnostiach posudzovanej veci na sťažovateľku nepochybne negatívne dôsledky, avšak tieto nemožno z hľadiska kritérií spravodlivého procesu podľa názoru ústavného súdu dávať na rovnakú úroveň a pripisovať im rovnakú relevanciu ako prípadným námietkam proti procesnému postupu   vedúcemu   k   rozhodnutiu   vo   veci   samej,   resp.   v okolnostiach   prípadu   voči samotnému rozhodnutiu o vyhlásení exekúcie za neprípustnú a v nadväznosti na to zároveň o jej zastavení (m. m. IV. ÚS 225/2012, IV. ÚS 311/2012).

Ústavný súd nespochybňuje, že za určitých okolností možno k záveru o porušení základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa   čl. 6 ods. 1 dohovoru   dospieť   aj v súvislosti   s námietkami sťažovateľov smerujúcimi proti právoplatnému rozhodnutiu všeobecného súdu o náhrade trov súdneho konania. Vo   všeobecnosti   však platí,   že nesprávne rozhodnutie   o náhrade   trov   konania nemožno spravidla samo osebe kvalifikovať ako také pochybenie všeobecného súdu, ktoré by svojou intenzitou zakladalo možnosť vyslovenia porušenia základných práv a slobôd bez ohľadu na to, akokoľvek výrazne sa môže účastníka konania dotknúť. Ústavný súd pri posudzovaní problematiky trov konania, t. j. problematiky vo vzťahu k predmetu konania pred   všeobecnými   súdmi   akcesorickej,   postupuje   nanajvýš   zdržanlivo   a k   zrušeniu napadnutého výroku o trovách konania pristupuje iba celkom výnimočne, napr. keď zistí, že došlo k porušeniu práva na súdnu ochranu (spravodlivý proces) extrémnym spôsobom alebo že bolo napadnutým rozhodnutím zasiahnuté aj iné základné právo (m. m. II. ÚS 78/03, II. ÚS 31/04, IV. ÚS 45/06, I. ÚS 156/2010, IV. ÚS 40/2011).

Vychádzajúc z uvedených právnych názorov ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že vo svojej podstate sťažovateľka namieta, že krajský súd jej ako povinnej, nerešpektujúc kogentnú   normu   a postupujúc   formalisticky   pri   výklade   a aplikácii   právnych   noriem, nepriznal náhradu trov odvolacieho konania, ktorá podľa jeho vyčíslenia predstavuje sumu 106,34 €, a preto napadnutým uznesením mala byť ukrátená o uvedenú sumu (oprávnenosť sumy   uplatnenej   náhrady   trov   konania   ústavný   súd   neposudzoval,   pozn.).   Ústavný   súd v tejto súvislosti pripúšťa, že výrok napadnutého uznesenia krajského súdu by mohol byť z hľadiska   kritérií   zákonnosti   sporný,   ale   v   danom   prípade   považoval   za   nevyhnuté zohľadniť aj to, či namietané pochybenie krajského súdu je také závažné, že jeho intenzita má ústavnoprávnu relevanciu a mohla by odôvodňovať vyslovenie porušenia základného práva   sťažovateľky   na súdnu   ochranu   podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy,   ako   aj   práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Namietaná suma, o ktorú bola, resp. mala byť sťažovateľka ukrátená, zjavne nedosahuje ani trojnásobok minimálnej mzdy, teda   sumy, ktorá   je aj vo sfére   všeobecného   súdnictva   považovaná za bagateľnú (pozri § 238   ods. 5   OSP,   ktorý   ustanovuje   trojnásobok   minimálnej   mzdy   ako   podmienku prípustnosti   dovolania   proti   právoplatným   rozhodnutiam   odvolacieho   súdu   vo veciach týkajúcich sa peňažného plnenia).

Ústavný súd už pri svojej rozhodovacej činnosti vyslovil, že ak sťažnosť smeruje proti   rozhodnutiu,   v   ktorom   ide   zjavne   o   bagateľnú   sumu,   poskytnutie   ústavnoprávnej ochrany sťažovateľovi prichádza do úvahy len v celkom mimoriadnych prípadoch, keď relevancia jeho námietok smerujúcich proti napadnutému rozhodnutiu v kontexte posúdenia eventuálneho porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru umožňuje dospieť k záveru, ktorý odôvodňuje vyslovenie porušenia označených   práv   po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   (m. m.   IV. ÚS 358/09, IV. ÚS 414/2010, IV. ÚS 79/2011, IV. ÚS 251/2011). V posudzovanej veci takúto intenzitu pochybenia zo strany krajského súdu, ktorá by dosiahla ústavnoprávny rozmer, ústavný súd nezistil, čo zakladá dôvod na odmietnutie sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru, že sťažnosť   sťažovateľky   v časti,   ktorou   namieta   porušenie   základného   práva   podľa   čl. 46 ods. 1   ústavy   a práva   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   výrokom   napadnutého   uznesenia krajského   súdu,   ktorým   jej   nepriznal   náhradu   trov   odvolacieho   konania,   je   zjavne neopodstatnená, a preto ju v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z tohto dôvodu odmietol.

2. Ústavný súd vo vzťahu k námietke porušenia základného práva na právnu pomoc podľa   čl. 47   ods.   3   ústavy   napadnutým   uznesením   krajského   súdu poznamenáva, že sťažovateľka svoje tvrdenie v podstate odvodzuje od zásahu do jej základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Keďže ústavný súd nedospel k záveru, že by postup a rozhodnutie krajského súdu nespĺňalo požiadavky obsiahnuté čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru, neprichádzala do úvahy ani možnosť, že by napadnutým uznesením mohlo byť dotknuté základné právo sťažovateľky podľa čl. 47 ods. 3 ústavy. Aj v tejto časti je teda sťažnosť sťažovateľky zjavne neopodstatnená, čo bolo dôvodom na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde už pri jej predbežnom prerokovaní.

V závere   ústavný   súd   poznamenáva   (k   argumentácii   sťažovateľky   v sťažnosti poukazujúcej   na   viaceré   rozhodnutiami   všeobecných   súdov   s inými   právnymi   názormi, ako mal   v predmetnej   veci   konajúci krajský   súd),   že   mu   neprislúcha   zjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných súdov a suplovať tak právomoc, ktorá je podľa § 8 ods. 3 zákona   č. 757/2004   Z.   z.   o súdoch   a o zmene   a doplnení   niektorých   zákonov   v znení neskorších predpisov zverená Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky a tiež ďalším v tomto zákone   splnomocneným   súdnym   orgánom   v rámci   hierarchického   usporiadania   súdnej sústavy (čl. 143 ods. 1 a 2 ústavy).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. apríla 2013