znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 184/2012-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. apríla 2012 predbežne prerokoval sťažnosť D. B., K., zastúpenej advokátkou Mgr. V. D., K., ktorou namietala   porušenie   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 20 C 257/2008, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť D. B. o d m i e t a   z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. marca 2012 doručená sťažnosť D. B., K. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou Mgr. V.   D.,   K.,   ktorou   namietala   porušenie   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 20 C 257/2008 o vylúčenie z užívania bytu.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti okrem iného uviedla:„Sťažovateľka podala dňa 31. 10. 2008 návrh vo veci samej pôvodne na zrušenie spoločného nájmu k bytu. Následne dňa 24. 03. 2009 podala sťažovateľka konajúcemu súdu návrh   na   zmenu   návrhu   na   začatie   konania,   ktorým   žiadala,   aby   súd   vylúčil   odporcu z užívania bytu. Konajúci súd o merite veci rozhodol až dňa 12. 3. 2012 rozsudkom, ktorým návrh sťažovateľky zamietol a zaviazal ju k náhrade trov konania.

Súd v rámci konania nariadil niekoľko pojednávaní, avšak každé bolo odročené na neurčito. Prvé pojednávanie dňa 15. 6. 2009 bolo odročené z dôvodu, že medzi účastníkmi konania   je   na   september   roku   2009   stanovený   termín   pojednávania   vo   veci   rozvodu a úpravy   práv   k   maloletým   deťom.   Na   druhom   pojednávaní   dňa   14.   12.   2009   sudca vykonával   dokazovanie   smerujúce   k   rozhodnutiu   o   návrhu   na   zrušenie   predbežného opatrenia o zákaze vstupu odporcu do bytu a pojednávanie znovu odročil na neurčito. Keďže navrhovateľka sa proti uzneseniu o zrušení predbežného opatrenia odvolala, konanie v tejto   časti   sa   presunulo na   odvolací   súd.   Krajský súd uznesenie súdu prvého   stupňa potvrdil dňa 29. 10. 2010 a rozhodnutie bolo okresnému súdu doručené dňa 29. 11. 2010. Následne bolo na odvolacom súde vytýčené ďalšie pojednávanie až na 19. 09. 2011 (teda 10 mesiacov po vrátení spisu na prvostupňový súd), kedy sudca len dopočul účastníkov konania k aktuálnej situácii a po tom, čo právny zástupca odporcu informoval o vytýčenom termíne   pojednávania...   sudca   pojednávanie   znovu   odročil   na   neurčito.   Súd   vytýčil pojednávanie až na základe sťažnosti sťažovateľky na prieťahy v konaní, ktorú adresovala predsedovi súdu dňa 02. 01. 2012, pričom v odpovedi na jej sťažnosť ju dňa 02. 02. 2012 predseda   súdu   informoval   o   vytýčenom   termíne   pojednávania.   Predseda   súdu   pritom konštatoval, že dospel k záveru, že súd koná v predmetnej veci nesústredene a neefektívne a tým sa stáva súdne konanie pomalým a neúčinným. Predseda súdu vyhodnotil sťažnosť sťažovateľky za dôvodnú.

Podľa   názoru   sťažovateľky   súd   vo   veci   formálne   nariaďoval   pojednávania   bez praktického   významu.   Nariadené   pojednávania   nedospeli   k   zisteniu   žiadnych   nových okolností, neboli na nich vykonané žiadne významné dôkazy pre rozhodnutie vo veci samej. Toto možno nepochybne považovať za zbytočné prieťahy v konaní.“

Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd takto rozhodol:„1. Základné právo sťažovateľky prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie veci v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod spis. zn. 20 C 257/2008 porušené bolo. 2. Sťažovateľke priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 3 000 €, ktoré je   Okresný   súd   Košice   I   povinný   zaplatiť   do   jedného   mesiaca   od   právoplatnosti   tohto nálezu.

3.   Sťažovateľke   priznáva   náhradu   trov   konania   právneho   zastúpenia,   ktoré   je Okresný   súd   Košice   I   povinný   zaplatiť   na   účet   advokátky   č...   do   jedného   mesiaca   od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv alebo slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd každý návrh prerokuje bez prítomnosti sťažovateľa a zisťuje, či sťažnosť spĺňa zákonom predpísané náležitosti a či nie sú dané dôvody na jej odmietnutie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd odmietnuť aj sťažnosť, ktorá je zjavne neopodstatnená.

Podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   prerokovala   bez zbytočných prieťahov.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti, ktorou sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ide vtedy, keď namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď   pre   nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05).

Predmetom konania pred ústavným súdom je rozhodovanie o sťažnosti sťažovateľky smerujúcej proti postupu okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 20 C 257/2008, ktorým   boli   podľa   nej   spôsobené   zbytočné   prieťahy,   čím   malo   dôjsť   k porušeniu   jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy si ústavný súd osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie veci v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 280/08).

Z judikatúry ústavného súdu ďalej vyplýva, že nie každý prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (III. ÚS 109/02, I. ÚS 154/03). Pojem „zbytočné prieťahy“ obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 ústavy je pojem autonómny, ktorý možno vykladať a aplikovať predovšetkým materiálne.

V prípade, ak ústavný súd zistí, že postup všeobecného súdu sa nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy (a čl. 6 ods. 1 dohovoru), návrh odmietne ako zjavne neopodstatnený (I. ÚS 38/04, III. ÚS 24/04, III. ÚS 372/06).

Ústavný   súd   zo   sťažnosti   a   z   jej   príloh   zistil,   že   namietané   konanie   začalo   na okresnom súde 31. októbra 2008 podaním návrhu na zrušenie spoločného nájmu k bytu.

Zo sťažnosti a z jej príloh ďalej vyplýva, že na sťažnosť sťažovateľky na prieťahy v konaní z 2. januára 2012 predseda okresného súdu v podaní z 2. februára 2012 označenom ako „Oznámenie   o   výsledku   šetrenia   sťažnosti   vo   veci   20   C/257/2008“ okrem   iného sťažovateľke oznámil, že „vybavujúceho sudcu... na tento stav upozornil a prikázal... mu, aby vo veci konal sústredene, efektívne a bez zbytočných prieťahov“, pričom uviedol, že „je vo veci vytýčený termín pojednávania na 13.   3.   2012“. Po uplatnení tejto sťažnosti   na prieťahy v konaní a prijatí príslušných opatrení okresný súd realizoval ďalší postup vo veci tak, že na pojednávaní nariadenom na 12. marec 2012 rozsudkom č. k. 20 C 257/2008-107 návrh sťažovateľky (žalobkyne) zamietol. Rozsudok sa v čase rozhodovania ústavného súdu o sťažnosti sťažovateľky doručoval účastníkom konania.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že využite právneho prostriedku na ochranu svojich práv, ktorý mala sťažovateľka k dispozícii podľa § 62 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov   a ktorý   aj   využila,   sa   v   okolnostiach   posudzovanej   veci   javí   ako   účinný prostriedok nápravy ešte pred podaním sťažnosti ústavnému súdu.

Z uvedeného vyplýva, že stav namietaného konania v čase predbežného prerokovania sťažnosti umožňuje vysloviť názor, že podanie sťažnosti na prieťahy v konaní sa prejavilo ako   také,   ktoré   prispelo   k odstráneniu   nežiaduceho   stavu   zapríčineného   dovtedajším neefektívnym   postupom   okresného   súdu,   čo   z pohľadu   ústavného   súdu   v danej   veci znamená, že sťažnosť nie je aj z tohto dôvodu opodstatnená.

Ústavný   súd   preto   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   po   predbežnom prerokovaní sťažnosti rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá, ústavný súd sa už ďalšími návrhmi sťažovateľky na ochranu ústavnosti v nej uplatnenými nezaoberal.

Ústavný   súd   napokon   dodáva,   že   toto   rozhodnutie   nezakladá   prekážku   veci rozhodnutej v zmysle § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde, a preto nebráni tomu, aby po splnení   všetkých   zákonom   predpísaných   náležitostí   sťažovateľka   v   tejto   veci za predpokladu, že by v ďalšom priebehu namietaného konania dochádzalo k zbytočným prieťahom, predložila ústavnému súdu novú sťažnosť.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. apríla 2012