znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 184/2011-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. mája 2011 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. M. Š., B., a MUDr. J. Š., B., zastúpených advokátkou JUDr. D. Š., B., vo veci namietaného porušenia ich základného práva na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 255/1996 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. M. Š. a MUDr. J. Š. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. apríla 2011 doručená sťažnosť Ing. M. Š. a MUDr. J. Š. (ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietajú porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 255/1996 (ďalej aj „napadnuté konanie“).

Zo sťažnosti okrem iného vyplýva, že „Sťažovatelia, Ing. M. Š. a MUDr. J. Š., sú od roku   1996   účastníkmi   súdneho   konania   na   Okresnom   súde Bratislava   I,   spis.   zn. 9 C 255/96 o neplatnosť právneho úkonu (v procesnom postavení odporcov, pozn.). Z dôvodu prieťahov v konaní v rozsahu až 10 rokov, bola v roku 2006 podaná na Váš súd sťažnosť, ktorú Váš súd prijal uznesením č. k. I. ÚS 283/06-11 z 20. 9. 2006.

O   vyššie   uvedenej   sťažnosti   Ústavný   súd   SR   rozhodol   na   neverejnom   zasadaní nálezom zo dňa 21. 6. 2007, ktorým sťažnosti nevyhovel.

Ústavný   súd   SR   vo   svojom   náleze   konštatoval,   že   Okresný   súd   Bratislava   I rozsudkom   zo   6. 12. 2005   v   predmetnej   veci   rozhodol.   A   keďže   sťažnosť   na   postup okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 255/96 bola ústavnému súdu doručená až 9. 8. 2006,   t. j.   potom,   ako   okresný   súd   vo   veci   vyhlásil   rozsudok,   táto   sťažnosť postrádala preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní týchto práva ďalej nepokračovalo.

Tento   skutkový   stav   bol   so   zreteľom   na   obsah   sťažnosti,   ako   aj   s   prihliadnutím na zmysel   a   účel   ustanovenia   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov základom pre záver ústavného súdu, že sťažnosti sťažovateľa nevyhovel. Avšak musíme konštatovať, že odo dňa vydania nálezu Ústavného súdu SR doteraz nie je predmetná právna vec právoplatne skončená, t. j. pätnásty rok od začatia súdneho konania!“.

Sťažovatelia ďalej uviedli, že „odo dňa vydania nálezu Ústavného súdu SR, Okresný súd Bratislava I vykonal v predmetnom konaní nasledovné úkony:

- dňa 29. 1. 2009 vykonal ústne pojednávanie, na ktorom skonštatoval neprítomnosť navrhovateľov   a   ich   právneho   zástupcu   z   titulu   poslednej   rozlúčky   s   nebohým navrhovateľom v 2. rade a pojednávanie odročil na neurčito

- dňa 20. 3. 2009 vydal uznesenie, ktorým prerušil konanie do skončenia dedičského konania po navrhovateľovi v 2. rade

- dňa 21. 10. 2010 vykonal ústne pojednávanie, na ktorom vyhlásil rozsudok, ktorým zamietol návrh

- dňa 18. 1. 2011 vyzval právnu zástupkyňu sťažovateľov, aby sa v lehote 10 dní vyjadrila k odvolaniu navrhovateľky proti vyššie uvedenému rozsudku z 21. 10. 2010. K   vyššie   uvedeným   úkonom   Okresného   súdu   Bratislava   I   uvádzame,   že   hoci uznesenie Krajského súdu v Bratislave č. 3 CO 309/06-199 z 30. 4. 2008 mal Okresný súd Bratislava I doručené ešte 14. 5. 2008, prvé pojednávanie vytýčil až na 29. 1. 2009, teda až po vyše 8 mesiacoch! Máme vedomosť, že zdravotný stav navrhovateľa v 2. rade bol už v čase doručenia uznesenia Krajského súdu v Bratislave veľmi vážny, teda jeho úmrtie sa dalo   predpokladať.   V   tejto   nadväznosti   aj   súd   prvého   stupňa   pojednávanie   odročil na neurčito a dňa 20. 3. 2009 vydal uznesenie o prerušení konania do skončenia dedičského konania   po   nebohom   navrhovateľovi   v   2. rade.   Proti   uvedenému   uzneseniu   podali sťažovatelia   prostredníctvom   svojej   právnej   zástupkyne,   JUDr.   E.   L.,   odvolanie z 11. 4. 2009, ktoré Krajský súd v Bratislave považoval za dôvodné a svojim uznesením č. 3 CO 172/2009-236   z   30. 6. 2009   napadnuté   uznesenie   súdu   prvého   stupňa   zrušil. V odôvodnení predmetného uznesenia uviedol, že vzhľadom k tomu, že v danej veci ide o určovacie   návrhy,   súd   prvého   stupňa   postupoval   nesprávne,   ak   rozhodol   o   prerušení konania, povinnosťou súdu prvého stupňa bude pokračovať v konaní s dedičmi po nebohom navrhovateľovi   v   2.   rade.   Hoci   súd   prvého   stupňa   mal   doručené   predmetné   uznesenie 7. 7. 2009,   ústne   pojednávanie   v   danej   veci   vytýčil   až   21. 10. 2010,   teda   až   po   takmer 16 mesiacoch!

Z   uvedeného   vyplýva,   že   súd   prvého   stupňa   svojim   konaním,   resp.   nekonaním spôsobil, podľa nášho názoru, prieťahy v konaní v trvaní minimálne ďalšie 2 roky.“.

V   ďalšej   časti   sťažovatelia   poukázali   na   to,   že „uznesenie   Krajského   súdu v Bratislave č. 3 CO 309/06-199 z 30. 4. 2008 (ktoré bolo vydané až po náleze Ústavného súdu SR I. ÚS 283/06-35 z 21. 6. 2007) v podstate konštatuje, že celé doterajšie konanie súdu prvého stupňa bolo neefektívne, pretože celých 13 rokov sa nezaoberal základnou otázkou   sporu,   a to   preukázaním   naliehavého   právneho   záujmu   v   zmysle   § 80   písm. c) O. s. p., keďže išlo o určovaciu žalobu.“.

Na základe uvedených skutočností sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd vyslovil, že okresný   súd   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   9 C 255/1996   porušil   ich   základné   právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, a aby im priznal finančné zadosťučinenie každému v sume 10 000 €, ako aj úhradu trov konania.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je zjavne neopodstatnený.

O   zjavnú   neopodstatnenosť   sťažnosti   ide   predovšetkým   vtedy,   ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktorý vylučuje, aby ten orgán (okresný súd) porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená   situácia   alebo   stav   takú   možnosť   reálne   nepripúšťajú   (III. ÚS 263/03, IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, III. ÚS 342/08).

Zjavná   neopodstatnenosť   sťažnosti   namietajúcej   porušenie   základného   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy,   resp.   práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru môže vyplývať aj z toho, že porušenie uvedených práv sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom, v ktorom   už v sťažnosti   podľa   čl. 127 ods. 1 ústavy   označený   všeobecný   súd meritórne rozhodol pred jej podaním (II. ÚS 184/06), a preto už k namietanému porušovaniu týchto práv   nečinnosťou   tohto   súdu   v čase   doručenia   sťažnosti   nemohlo   dochádzať (m. m. II. ÚS 387/06).

Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je to, že musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do základných práv   sťažovateľa.   Uvedený   názor   vychádza   zo   skutočnosti,   že   táto   sťažnosť   zohráva aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní týchto práv ďalej nepokračovalo (napr. IV. ÚS 104/03, IV. ÚS 73/05).

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu podstatou účelom a cieľom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty. Ústavný   súd   preto   poskytuje   ochranu   tomuto   základnému   právu   len   vtedy,   ak   bola na ústavnom súde uplatnená v čase, keď namietané porušenie tohto práva ešte mohlo trvať (napr. I. ÚS 22/01, I. ÚS 77/02, I. ÚS 116/02). Ak v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu už nemôže dochádzať k namietanému porušovaniu v nej označeného práva, ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde), pretože konanie o takej sťažnosti pred ústavným súdom už nie je spôsobilé naplniť účel ochrany, ktorý ústavný súd poskytuje vo vzťahu k základnému právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právu podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (m. m. I. ÚS 6/03). Uvedený právny názor ústavného súdu je akceptovaný aj judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (pozri Miroslav Mazurek proti Slovenskej republike, rozhodnutie o sťažnosti č. 16970/05 z 3. marca 2009).

Ústavný   súd   konštatuje,   že   predmetom   sťažnosti   je   preskúmanie   opodstatnenosti tvrdenia   sťažovateľov,   podľa   ktorého   postupom   okresného súdu   v konaní vedenom   pod sp. zn. 9 C 255/1996 malo dôjsť k porušeniu ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Zo zistení ústavného súdu, ale aj zo samotnej sťažnosti vyplýva, že okresný súd na pojednávaní   uskutočnenom   21.   októbra   2010   rozsudkom   rozhodol   v merite   veci, a sťažovatelia mali vedomosť aj o podaní odvolania proti uvedenému rozsudku, keď pred predložením veci Krajskému súdu v Bratislave ich okresný súd 18. januára 2011 vyzval na vyjadrenie   k odvolaniu   podaného   navrhovateľkou.   Vychádzajúc   z uvedeného   ústavný súd   konštatuje,   že   okresný   súd   rozhodnutím   vo   veci   ešte   pred   doručením   sťažnosti ústavnému súdu (26. apríl 2011) vykonal všetky zákonom predpokladané a dovolené úkony na odstránenie stavu právnej neistoty sťažovateľov, a preto už nemohol žiadnym ústavne relevantným   spôsobom   ovplyvniť   priebeh   konania,   prípadne   prieťahy   v ňom,   a teda nemohol už ani porušovať sťažovateľmi v sťažnosti označené základné právo.

Ústavný súd napokon poukazuje aj na svoj nález sp. zn. I. ÚS 283/06 z 21. júna 2007, z ktorého je zrejmé, kedy najneskôr je potrebné na ústavnom súde relevantne uplatniť sťažnosť   na prieťahy   v konaní.   Sťažovatelia   napriek   tomu,   že   boli oboznámení s týmto právnym názorom ústavného súdu, mu doručili sťažnosť až 26. apríla 2011, t. j. opätovne v čase, keď okresný súd už vo veci samej nekonal a k porušovaniu označeného základného práva už nemohlo dochádzať, a preto ústavný súd už o nej nemohol rozhodovať. Vzhľadom na to bolo potrebné sťažnosť v súlade s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. mája 2011