znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 184/2010-28

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. júna 2010 v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Ladislava Orosza v konaní o sťažnosti I. M., P., zastúpeného advokátom JUDr. J. H., P., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Prievidza v konaní vedenom pod sp. zn. 2 T 223/2001, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo I. M. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Prievidza v konaní vedenom pod sp. zn. 2 T 223/2001   p o r u š e n é   b o l o.

2. I. M. p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 5 000 € (slovom päťtisíc eur),   ktoré   mu   j e   Okresný   súd   Prievidza   p o v i n n ý   vyplatiť   do dvoch   mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Okresný súd Prievidza   j e   p o v i n n ý   uhradiť I. M. trovy konania v sume 254,88 € (slovom dvestopäťdesiatštyri eur a osemdesiatosem centov) na účet jeho právneho zástupcu JUDr. J. H., P., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   sp. zn. IV. ÚS 184/2010   z   22.   apríla   2010   prijal   podľa   § 25   ods. 3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom   súde“)   na   ďalšie   konanie   sťažnosť   I.   M.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Prievidza (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 T 223/2001 (ďalej aj „namietané konanie“).

Zo sťažnosti vyplýva, že v roku 1995 bolo proti sťažovateľovi začaté trestné konanie vo   veci   spáchania   trestného   činu   podvodu   formou   spolupáchateľstva,   neskôr   spojené s trestným konaním vo veci spáchania trestného činu lúpeže a trestného činu vydierania. Od augusta 2001 je spojené konanie vedené pod sp. zn. 2 T 223/2001.

Sťažovateľ uviedol, že ku dňu podania sťažnosti ústavnému súdu nebolo namietané konanie právoplatne skončené.

Okrem   toho,   že   sa   sťažovateľ   domáhal,   aby   ústavný   súd   podľa   čl. 127   ústavy vyslovil, že postupom okresného súdu bolo porušené jeho základné právo na prerokovanie veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy,   ďalej   aby   vyslovil,   že neprimeraná dĺžka trestného konania je dôvodom na zastavenie trestného stíhania alebo dôvodom mimoriadneho zníženia trestu, zároveň požadoval, aby mu ústavný súd priznal finančné zadosťučinenie v sume 50 000 €, ako aj úhradu trov konania.

Predsedníčka   okresného   súdu   sa   na   základe   výzvy   ústavného   súdu   vyjadrila k sťažnosti   podaním   sp. zn.   Spr 521/10   doručeným   ústavnému   súdu   19.   mája   2010, v ktorom okrem prehľadu procesných úkonov v napadnutom konaní k veci uviedla: „Z vyššie uvedeného je zrejmé, že hlavným príčinami nepochybne dlhého trvania súdneho konania vo veci sp. zn. 2 T/223/01 boli problémy v zabezpečovaní účasti svedkov a okolnosťami   na   strane   obžalovaných.   Vo   veci   bolo   priebežne   nariadené   množstvo termínov hlavných pojednávaní. Hlavné pojednávania boli opakovane odročované, a to aj pre   dôvody   na   strane   sťažovateľa.   Dlhšiu   dobu   neboli   nariadené   termíny   hlavného pojednávania pre prekážku, ktorá súvisela s iným prebiehajúcim trestným konaním, ktoré sa týkalo   spoluobžalovaných   sťažovateľa   a   v súvislosti   s   vydaním   príkazu   na   zatknutie na spoluobžalovaného   sťažovateľa,   voči   ktorému   sa   neskôr   konalo   ako   proti   ušlému. Významnou príčinou pri predlžovaní súdneho konania bolo to, že súd musel zabezpečovať účasť   svedkov,   čomu   predchádzalo   rozsiahle   zisťovanie   ich   pobytu.   Je   nepochybné,   že konanie trvalo dlho, no nebolo to spôsobené nečinnosťou sudcu. Vo veci bol dňa 8. 1. 2010 vyhlásený rozsudok a vec sa nachádza pred predložením odvolaciemu súdu.

Sťažovateľ pravdivo uvádza, že dňa 29. 1. 2010 podal sťažnosť pre porušenie práva na verejné prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, pričom táto sťažnosť bolo vybavená dňa 17. 3. 2010. Z uvedeného je zrejmé, že hlavným dôvodom, pre ktorý podal sťažovateľ ústavnú sťažnosť, nie je jeho nespokojnosť s dĺžkou súdneho konania, ale predovšetkým nespokojnosť s odsudzujúcim rozsudkom Okresného súdu Prievidza. Dĺžka konania nebola spôsobená   nečinnosťou   sudcu,   ale   inými   objektívnymi   skutočnosťami,   pre   ktoré   nebolo možné vo veci rozhodnúť.“

Na   vyjadrenie   predsedníčky   okresného   súdu   k sťažnosti   reagoval   sťažovateľ podaním zo 14. júna 2010, v ktorom okrem iného uviedol:

„Ja som rozhodne nespôsoboval prieťahy v posudzovanej veci a podľa môjho názoru mal   odporca   od   roku   1996   dostatok   aj   procesných   právnych   nástrojov,   aby   v   súlade s Trestným poriadkom (napr. ustanovenie § 2 ods. 4 Trestného poriadku č. 141/1961 Zb.) zabezpečil prejednanie veci čo najrýchlejšie s dôsledným zachovávaním mojich občianskych práv   zaručených   ústavou.   Tomu,   že   tak   odporca   nepostupoval,   nasvedčuje   nielen obmedzenie mojej osobnej slobody z časti nezákonnou tzv. útekovou väzbou, teda využitím zákonného nástroja počas nezákonne dlhej doby väzby, ale i to, že neboli využité zákonné možnosti Trestného poriadku proti zbytočným prieťahom, napr. postup podľa § 23 najmä už vo vzťahu v žalovanému trestnému činu podvodu. Odporca nepostupoval dôsledne ani pri zabezpečovaní účasti svedkov pri prejednávaní veci. Napokon aj tak s dlhoročným časovým odstupom výpovede dôležitých svedkov z prípravného konania boli len prečítané. Nemožno preto prisvedčiť odporcovi, že s prihliadnutím na okolnosti tejto veci (dôkaznú situáciu vo vzťahu ku mne) bola moja vec prejednaná v primeranej dobe. Zotrvávam na svojom názore, že bolo závažným spôsobom porušené aj moje základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Argumentácia odporcu, že mi nevadí neprimerane dlhá doba prejednávania   veci,   ale   to,   že   som   dostal   vysoký   trest,   nezodpovedá   skutočnosti,   nemá oporu v dôvodoch mojej sťažnosti a svedčí len o ďalšom ľahostajnom prístupe odporcu k môjmu základnému právu zaručenému Ústavou SR a Dohovorom.“

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Z   obsahu   sťažnosti,   jej   príloh,   vyjadrení   účastníkov   konania,   ako   aj   z obsahu súvisiaceho   súdneho   spisu   okresného   súdu   sp. zn.   2 T 223/2001   ústavný   súd   zistil,   že uznesením   vyšetrovateľa   Krajského   úradu   vyšetrovania   Policajného   zboru   v Banskej Bystrici č. k. VP 120/20-95 z 11. augusta 1995 bolo proti sťažovateľovi vznesené obvinenie za trestný   čin   podvodu   formou   spolupáchateľstva   podľa   § 9   ods. 2   k   § 250   ods. 1   a 4 Trestného zákona účinného v relevantnom čase (ďalej len „Trestný zákon“). Rozsudkom okresného   súdu   č. k.   4 T 349/95-793   zo   6.   novembra   1996   bol   sťažovateľ   uznaný za vinného a odsúdený. Krajský súd v Trenčíne uznesením sp. zn. 3 To 14/97 z 18. marca 1997   rozsudok   okresného   súdu   zo   6.   novembra   1996   zrušil   a vec   z dôvodu   neúplnosti skutkových   zistení   vrátil   do   prípravného   konania.   Nová   obžaloba   v uvedenej   veci   bola na sťažovateľa podaná 6. marca 2000 pod č. k. Pv 907/99-34.

Okrem uvedenej veci bola okresnému súdu na sťažovateľa 30. marca 2000 podaná obžaloba č. k. Pv 870/99-93 z 27. marca 2000 pre trestný čin lúpeže podľa § 234 ods. 1 Trestného zákona a pre trestný čin vydierania podľa § 235 ods. 1 Trestného zákona formou spolupáchateľstva.

Okresný   súd   na   hlavnom   pojednávaní   uskutočnenom   31.   mája   2000   podľa   § 23 ods. 1 Trestného poriadku obidve trestné veci spojil na spoločné konanie vedené pod sp. zn. 2 T 129/00 a následne od augusta 2001 je predmetná vec vedená pod sp. zn. 2 T 223/2001.

Ďalší priebeh napadnutého konania, resp. prehľad procesných úkonov dosiaľ vo veci vykonaných   uvedený   vo   vyjadrení   okresného   súdu   z 26.   apríla   2010   sa   podľa   zistení ústavného súdu zhoduje s obsahom zapožičaného spisu a je takýto:

„- dňa 3. 8. 2001 bolo nariadené hlavné pojednávanie na 26. a 27. 9. 2001;dňa   21. 9. 2001   sťažovateľ   vzniesol   námietku   zaujatosti   proti   predsedovi senátu JUDr. P. B. a žiadal o odňatie veci Okresnému súdu Prievidza, o čom rozhodol   Krajský   súd   v   Trenčíne   dňa   29. 1. 2001 (správne   má   byť

29. 11. 2001, pozn.);

dňa 10. 12. 2001 bolo nariadené hlavné pojednávanie na 3. 12. 2002, pričom toto hlavné pojednávanie bolo zrušené z dôvodu kolízie pojednávaní obhajcu sťažovateľa;

dňa 17. 12. 2001 bolo nariadené hlavné pojednávanie na 20. a 21. 2. 2002, ktoré sa uskutočniť nemohlo pre nemožnosť predvedenia obžalovaného C.;dňa   13. 2. 2002   bolo   nariadené   hlavné   pojednávanie   na   3.   a   4. 4. 2002, pričom obžalovaný dňa 2. 4. 2002 požiadal o odročenie pojednávania;dňa 19. 7. 2002 bolo nariadené hlavné pojednávanie na 18. 9. 2002, pričom bol vypočutý obžalovaný sťažovateľ a za účelom výsluchu ďalších svedkov bolo hlavné pojednávanie odročené na 26. 9. 2002;

hlavné   pojednávanie   sa   konalo   dňa   26. 9. 2002   s   tým,   že   bolo   odročené na 13. 11. 2002; hlavné pojednávanie nariadené na 13. 1. 2002 bolo zrušené pre   nemožnosť   predvedenia   obžalovaného   C.,   bol   stanovený   termín pojednávania   na   11. 12. 2002,   pričom   toto   hlavné   pojednávanie   bolo odročené   na   neurčito   za   účelom   pripojenia   rozhodnutia   týkajúceho   sa spoluobžalovaných C. a Ž.;

rozhodnutie   týkajúce   sa   spoluobžalovaných   C.   a Ž.   bolo   predložené   dňa

7. 11. 2003;

dňa   2. 1. 2004 (správne   má   byť   2. 12. 2003,   pozn.) bol   nariadený   termín hlavného pojednávania na 29. 1. 2004, pričom pojednávanie bolo odročené pre nemožnosť doručenia predvolania obžalovanému C.;

dňa 19. 2. 2004 bol nariadený termín hlavného pojednávania na 7. 4. 2004, pričom tento termín hlavného pojednávania musel byť zrušený pre nemožnosť predvolania obžalovaného C., následne bolo zisťovaný pobyt obžalovaného C.;

dňa 8. 11. 2004 bol nariadený termín hlavného pojednávania na 28. 1. 2005, ktoré bolo odročené pre nemožnosť predvolania obžalovaného C., na ktorého bol už dňa   27. 8. 2004 sudcom   pre   prípravné   konania   v inej   trestnej   veci vydaný príkaz na zatknutie a neskôr európsky zatýkací rozkaz, ktorý nebol zrealizovaný;

dňa   7. 3. 2008   sa   konalo   hlavné   pojednávanie,   ktoré   bolo   odročené   na

26. 6. 2008 za účelom vypočutia ďalších svedkov na 26. 6. 2008;

hlavné   pojednávanie   dňa   26. 6. 2008   bolo   odročené   pre   neprítomnosť prísediaceho K. na 10. 10. 2008, bol zisťovaný pobyt svedkov;

hlavné pojednávanie dňa 10. 10. 2008 bolo odročené na neurčito pre neúčasť prísediaceho K., pričom bol zisťovaný pobyt svedkov;

dňa 10. 4. 2009 bolo nariadené hlavné pojednávanie na 18. 6. 2009, pričom bolo odročené za účelom predvolania svedkov;

dňa   18. 6. 2009   sa   konalo   hlavné   pojednávanie,   ktoré   bolo   za   účelom predvolania svedkov odročené na 14. 8. 2009;

dňa   14. 8. 2009   sa   konalo   hlavné   pojednávanie,   ktoré   bolo   za   účelom predvolania svedkov odročené na 30. 10. 2009;

hlavné pojednávanie dňa 30. 10. 2009 bolo odročené pre chorobu predsedu senátu;

ďalšie hlavné pojednávanie sa konalo dňa 8. 1. 2010 a na tomto pojednávaní bol vyhlásený rozsudok, pričom proti rozsudku bolo podané odvolanie každým z obžalovaných.“

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia základného práva podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy,   podľa   ktorého   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) má obvinený právo na to, aby o jeho trestnom obvinení bolo rozhodnuté v primeranej lehote. Toto právo je   integrálnou   súčasťou   práva   na   spravodlivý   proces.   Podmieňuje   priamo   spravodlivý charakter konania tým, že zabraňuje strate dôkazov alebo oslabeniu ich dôkaznej hodnoty. Bráni tiež tomu, aby obvinený bol príliš dlho vystavený zásahom do svojich práv a slobôd a neistote o svojom osude (rozsudok ESĽP vo veci Wemhoff v. Nemecko z 27. júna 1968).Pokiaľ ide o primeranosť lehoty, v ktorej má byť vec obvineného prerokovaná, je pojem   „primeraná   lehota“   relatívny.   Primeranosť   doby   konania...   sa   posudzuje   podľa konkrétnych okolností prípadu (napr. rozsudok ESĽP vo veci König v. Nemecko z 28. júna 1978).Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „odstránenie stavu právnej neistoty je podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci   bez   zbytočných   prieťahov“   (II. ÚS 813/00),   pričom   „k naplneniu   práva   na   súdnu ochranu   v rozhodovaní   o veci   samej   dochádza   zásadne   právoplatným   rozhodnutím...“ (IV. ÚS 68/02).

Pri   posudzovaní,   či   vo   veci   došlo   k zbytočným   prieťahom,   a tým   aj   k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (IV. ÚS 26/02) zohľadnil tri základné kritériá, ktorými sú povaha konania, teda právna   a   faktická   zložitosť   veci,   o ktorej   súd   rozhoduje,   správanie   účastníka   konania a spôsob,   akým   súd   vo   veci   postupoval.   Povahou   konania   treba   rozumieť   nielen   jeho zložitosť alebo naopak jednoduchosť na jednej strane, ale aj jeho význam pre obvineného na strane druhej.

Pokiaľ ide o význam veci pre sťažovateľa, vo všeobecnosti platí, že doba trestného konania   sa   posudzuje   prísnejšie   než   doba   konania   v občianskoprávnych   veciach, a to vzhľadom na dôsledky trestného konania pre obvineného [obmedzenie práv a slobôd, vplyv na povesť, postavenie v zamestnaní a pod. (napr. rozsudok ESĽP vo veci Bagetta v. Taliansko z 25. júna 1987)].

Podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu   pre   naplnenie   práva   zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby štátne orgány (napr. všeobecné súdy) vec len prerokovali, prípadne   vykonali   rôzne   úkony   (bez   ohľadu   na   ich   počet)   a právoplatne   nerozhodli (napr. I. ÚS 118/02).

1.   Pokiaľ   ide   o právnu   a faktickú   zložitosť   veci,   ústavný   súd   po   oboznámení   sa s vyjadreniami   účastníkov   a najmä   s obsahom   vyžiadaného   spisu   okresného   súdu konštatuje, že vec ani zo skutkového, ani z právneho hľadiska nevykazuje črty mimoriadnej zložitosti. Ústavný súd pripúšťa, že k predĺženiu konania mohlo čiastočne prispieť spojenie trestnej veci sťažovateľa s jeho ďalšou trestnou vecou uznesením okresného súdu z 31. mája 2000.   Napriek   tomu   však   ústavný   súd   zastáva   názor,   že   v okolnostiach   danej   veci   pri sústredenejšom   a najmä   efektívnejšom   postupe   okresného   súdu   bolo   možné   plynulo postupovať tak, aby bol čo najskôr odstránený stav právnej neistoty sťažovateľa. Ústavný súd   napokon   poznamenáva,   že   okresný   súd   na   zložitosť   veci   vo   svojom   vyjadrení k sťažnosti nepoukázal.

2. Ústavný súd taktiež posudzoval správanie sťažovateľa ako účastníka napadnutého konania z hľadiska prieťahov v jeho priebehu. Okresný súd vo svojom vyjadrení k sťažnosti okrem iného uviedol, že „hlavné pojednávania boli opakovane odročované, a to aj pre dôvody na strane sťažovateľa“. Je pravdou, že sťažovateľ požiadal o odročenie hlavného pojednávania   nariadeného   na   2.   apríl   2002   z dôvodu   vykonávania   práce   mimo   územia Slovenskej republiky a neskôr z toho istého dôvodu prejavil súhlas, aby sa vo veci konalo bez   jeho   prítomnosti,   no   podľa   názoru   ústavného   súdu   uvedené   skutočnosti   mali zanedbateľný   podiel   na   doterajšiu   dĺžku   konania.   Obdobne   ústavný   súd   hodnotí aj ospravedlnenú   neúčasť   sťažovateľovho   právneho   zástupcu   na   hlavnom   pojednávaní v jednom prípade, a to z dôvodu kolízie so skôr nariadeným hlavným pojednávaním v inej trestnej veci. Ústavný súd nezistil žiadne iné skutočnosti na strane sťažovateľa, ktoré by bolo potrebné v súvislosti s prieťahmi v napadnutom konaní pripísať na jeho ťarchu.

3. Napokon   ústavný   súd   hodnotil   postup   okresného   súdu   v napadnutom   konaní. Ústavný súd zistil, že v časti konania vedeného okresným súdom proti sťažovateľovi pre trestný   čin   podvodu   formou   spolupáchateľstva   ešte   pred   spojením   s trestným   konaním vedeným proti sťažovateľovi pre trestný čin lúpeže a vydierania (obe konania boli spojené na   hlavnom   pojednávaní   okresného   súdu   uskutočnenom   31.   mája   2000)   bol   postup okresného súdu neefektívny, čo vyplýva najmä zo skutočnosti, že rozsudok okresného súdu č. k. 4 T 349/95-793 zo 6. novembra 1996 bol uznesením krajského súdu sp. zn. 3 To 14/97 z 18. marca 1997 zrušený a z dôvodu závažných skutkových a procesných pochybení bola vec vrátená podľa § 260 Trestného poriadku na došetrenie prokurátorovi.

V odôvodnení   uznesenia   krajského   súdu   sp. zn.   3 To 14/97   z 18.   marca   1997   sa okrem iného uvádza:

„Vzhľadom na zistené pochybenia a nedostatočné zistenie skutkového stavu zrušil odvolací súd podľa § 258 ods. 1 písm. b), c) Tr. por. napadnutý rozsudok v celom rozsahu a podľa § 260 Tr. por. vrátil vec prokurátorovi na došetrenie. K vráteniu veci až do štádia prípravného konania došlo z dôvodu, že zistené pochybenia spočívajúce v nedostatočnom objasnení   veci   majú   svoj   podklad   v nesprávnom   postupe   orgánov   prípravného   konania a pre zistenie skutkového stavu veci vzhľadom aj na povahu dôkazov, ktoré je potrebné vykonať, je to v posudzovanom prípade nevyhnutné.

V rámci došetrenia bude potrebné odstrániť vytýkané nedostatky, vykonať dôkazy, na ktoré sa v tomto rozhodnutí poukazuje i ďalšie dôkazy, ktoré sa preukážu byť potrebné na zistenie skutkového stavu veci. Až po doplnení dokazovania v naznačených smeroch bude možné v súlade so zákonom rozhodnúť o dôvodnosti podania novej obžaloby a postavení obžalovaných pred súd.“

Z rozboru   veci   v ďalšom   priebehu   napadnutého   konania   vyplýva,   že   okrem nepodstatných   procesných   úkonov,   ktoré   nesmerovali   k rozhodnutiu   v merite   veci,   bol okresný súd viac ako 3 roky bez relevantného dôvodu nečinný v období od 28. januára 2005 (neuskutočnené hlavné pojednávanie) do 7. marca 2008 (uskutočnené hlavné pojednávanie).

Okrem   uvedeného   je   potrebné   na   ťarchu   okresného   súdu   z pohľadu   skúmania možnosti   existencie   prieťahov   v napadnutom   konaní   pripísať   aj   skutočnosť,   že   konania nariadené na 26. jún 2008 a 10. október 2008 sa neuskutočnili pre neúčasť prísediaceho (nekompletný senát).

Ústavný   súd   konštatuje,   že   neefektívnosť   postupu   okresného   súdu   v napadnutom konaní vyplýva aj z toho, že napriek nedisciplinovanosti svedkov a v niektorých prípadoch aj   obžalovaných   a ich   právnych   zástupcov,   ktorí   sa   bez   ospravedlnenia   nedostavili na hlavné pojednávania, okresný súd vôbec nevyužil proti nim donucovacie prostriedky v súlade s príslušnými ustanoveniami Trestného poriadku.

Ústavný súd napokon zdôrazňuje, že z ústavnoprávneho hľadiska je v okolnostiach danej veci neakceptovateľné, aby napadnuté konanie v označenej trestnej veci nebolo ani po takmer 15 rokoch právoplatne skončené.

Ústava vo svojom siedmom oddiele druhej hlavy v rámci úpravy práva na súdnu ochranu   pripisuje   osobitný   význam   tomu,   aby   sa   spravodlivosť   nevykonávala s oneskorením, ktoré by mohlo ohroziť právo na súdnu ochranu vo svojej podstate, a tým ohroziť aj dôveryhodnosť justície. Ústava takto zaviazala predovšetkým súdy ako garantov spravodlivosti na prijatie príslušných opatrení umožňujúcich prerokovanie napadnutých vecí bez   zbytočných   prieťahov,   a tým   aj   vykonanie   spravodlivosti   v primeranej   lehote (I. ÚS 39/00, I. ÚS 55/02, IV. ÚS 26/02).

Ústavný súd s poukazom na uvedené dospel k záveru, že v napadnutom konaní bolo porušené základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl.   48   ods. 2   ústavy.   Napriek   tomuto   záveru   ústavný   súd   neprikázal   okresnému   súdu, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov vzhľadom na to, že okresný súd na hlavnom pojednávaní uskutočnenom 8. januára 2010 vyhlásil rozsudok vo veci samej.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Z ustanovenia § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde vyplýva, že ústavný súd môže priznať tomu, koho právo alebo slobody sa porušili, primerané finančné zadosťučinenie. Podľa   odseku 5   citovaného   zákonného ustanovenia   ak ústavný   súd   rozhodne   o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľ   žiadal   aj   o priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia   v sume 50 000 € z dôvodov uvedených vo svojej sťažnosti. Poukázal najmä na to, že neprimeraná dĺžka   trestného   konania   negatívne   ovplyvnila   jeho   život,   k čomu   konkrétne   uviedol: „Ja som už v súčasnosti mohol žiť riadnym životom, starať sa o svoju rodinu a robiť si plány do budúcnosti.   Takto stále žijem s vedomím,   že kedykoľvek môžem byť odsúdený a poslaný   do   výkonu   trestu.   Nepriaznivo   to   vplývalo   a vplýva   na   môj   psychický   stav, ale aj na moje možnosti v zamestnaní a rodinnom živote.“

Podľa   názoru   ústavného   súdu   v tomto   prípade   prichádza   do   úvahy   priznanie finančného zadosťučinenia.

Pri   určení   výšky   primeraného   finančného   zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádzal zo zásad   spravodlivosti,   z ktorých   vychádza   aj   ESĽP,   ktorý   spravodlivé   finančné zadosťučinenie   podľa   čl. 41   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom   na   doterajšiu   dĺžku   konania   okresného   súdu   vedeného   pod   sp. zn. 2 T 223/2001, berúc do úvahy konkrétne okolnosti daného prípadu, ako aj skutočnosť, že konanie vo veci nebolo do rozhodnutia ústavného súdu právoplatne skončené, ústavný súd považoval priznanie sumy 5 000 € za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde.

Pokiaľ sa sťažovateľ v sťažnosti domáhal, aby ústavný súd vyslovil, že neprimeraná dĺžka   trestného   konania   je   dôvodom   na   zastavenie   trestného   konania,   alebo   dôvodom mimoriadneho   zníženia   trestu,   ústavný   súd   konštatuje,   že   rozhodovanie   o uvedenej požiadavke   je   v súčasnom   štádiu   konania   vo   výlučnej   právomoci   všeobecných   súdov, a preto sa ňou nezaoberal.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o   úhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu vznikli   v   dôsledku   jeho   právneho   zastúpenia   v   konaní   vedenom   ústavným   súdom advokátom   JUDr.   J.   H.   Podľa   § 36   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde   ústavný   súd   môže v odôvodnených   prípadoch   podľa   výsledku   konania   uznesením   uložiť   niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy. Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   priznaní   trov   konania   vychádzal   z   priemernej   mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2009, ktorá bola 721,40 €. Úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia a spísanie sťažnosti a jej podanie) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len „vyhláška“) v sume 240,46 € (za dva úkony právnej služby) a 2 x 7,21 € režijný paušál (§ 16 ods. 3 vyhlášky). Úhrada bola priznaná v celkovej sume 254,88 €.

Priznanú úhradu   trov   konania je okresný   súd   povinný   zaplatiť na účet právneho zástupcu   sťažovateľa   (§ 31a   zákona   o   ústavnom   súde   v   spojení   s § 149   Občianskeho súdneho poriadku).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. júna 2010