znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 184/09-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. mája 2009 predbežne prerokoval sťažnosť J. H., K., zastúpenej advokátkou Mgr. M. D., K., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 18 ods. 1, čl. 36 písm. b) a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 30 C 412/2002   a jeho   rozsudkom   z 2. novembra 2006   a postupom   Krajského   súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Co 71/2008 a jeho rozsudkom zo 7. októbra 2008, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. H. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. januára 2009 doručená faxom a 21. januára 2009 doplnená v origináli poštou sťažnosť J. H. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 18 ods. 1, čl. 36 písm. b) a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu   Košice II   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaní vedenom   pod   sp. zn.   30 C 412/2002   a jeho   rozsudkom   z 2. novembra   2006   a postupom Krajského   súdu   v Košiciach   (ďalej   len   „krajský   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp. zn. 3 Co 71/2008 a jeho rozsudkom zo 7. októbra 2008.

Z obsahu   sťažnosti   a jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľka   sa   žalobou   podanou okresnému   súdu   31.   mája   2002   pôvodne   proti   právnemu   predchodcovi   žalovaného   – Okresnému úradu... (ďalej len „okresný úrad“) domáhala určenia neplatnosti jej prevedenia do P. prípisom jej zamestnávateľa z 3. apríla 2002 s tým, že jej pracovný pomer naďalej trvá. Namietala tiež, že uvedeným prípisom došlo aj k zmene podstatných náležitostí jej pracovnej zmluvy. Rozsudkom okresného súdu sp. zn. 30 C 412/2002 z 2. novembra 2006 bol   zamietnutý   jej   žalobný návrh a zároveň   bola zaviazaná nahradiť žalovanému trovy konania. Sťažovateľka   podala proti   zamietajúcemu   rozsudku   okresného súdu   odvolanie, v ktorom navrhla zmeniť napadnutý prvostupňový rozsudok a vyhovieť jej návrhu v celom rozsahu. Odvolanie odôvodnila odvolacími dôvodmi podľa § 205 ods. 2 písm. c), d) a f) Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   len   „OSP“).   V podanom   odvolaní   namietala,   že postupom   právneho   predchodcu   žalovaného   –   okresného   úradu   ako   jej   zamestnávateľa došlo pri rozhodovaní o delimitácii k porušeniu, resp. obchádzaniu zákona č. 65/1965 Zb. Zákonníka práce platného a účinného do 1. apríla 2002 (ďalej len „Zákonník práce“), a to konkrétne k porušeniu § 35 ods. 1 písm. a), § 36 ods. 1 a 2, § 37 ods. 3 a 4 a § 251 ods. 1. Uviedla,   že „po   delimitácii   jej   novým   zamestnávateľom   nebola   a ani   nemohla   byť prideľovaná práca dohodnutá v pracovnej zmluve a pracovnej náplni na Okresnom úrade... a došlo bez jej súhlasu ako zamestnanca k zmene miesta výkonu práce z P... na miesto výkonu práce H...“. Sťažovateľka v odvolaní poukázala na to, že jej pracovná náplň, ktorú pred delimitáciou vykonávala na okresnom úrade na odbore iných odvetvových vzťahov na úseku... politiky, štátneho fondu rozvoja bývania, sa zmenila na prácu v podateľni a bola jej „prideľovaná   práca,   ktorá   nebola   pre   ňu   vhodná,   nezodpovedala   jej   schopnostiam a kvalifikácii, a to vypracovanie aktualizačných listov nehnuteľných kultúrnych pamiatok“. Sťažovateľka ďalej v sťažnosti podrobne rozviedla dôvody podaného odvolania, na ktorých je založená aj jej sťažnosť podaná ústavnému súdu.

Krajský súd rozsudkom sp. zn. 3 Co 71/2008 zo 7. októbra 2008 rozhodol o odvolaní sťažovateľky tak, že napadnutý prvostupňový rozsudok ako vecne správny potvrdil.

Sťažovateľka   tvrdí,   že   odôvodnenie   rozsudku   krajského   súdu „nedáva   jasne a zrozumiteľne odpovede na otázky sťažovateľky, u ktorej došlo postupom zamestnávateľa bez   jej   súhlasu   k zmene   druhu   práce,   miesta   výkonu   práce   a dojednaných   mzdových pracovných podmienok a následkom takého postupu zamestnávateľa bolo, že bola novým zamestnávateľom prepustená zo štátnej služby, lebo nebola odborne spôsobilá...“.

Sťažovateľka   považuje   odôvodnenie   rozsudku   krajského   súdu,   že „záver   súdu prvého   stupňa   o tom,   že   nie   je   podstatné,   či   percentuálne   žalobkyňa   viac   pracovala v oblasti... politiky, alebo v oblasti činnosti súvisiacej so štátnou... starostlivosťou, je vecne správny“,   za   zjavne   neodôvodnené,   ktoré   nemá   oporu   v zákone.   Podľa   sťažovateľky v pracovnoprávnych   sporoch   pre   posúdenie,   akú   pracovnú   činnosť   sťažovateľka vykonávala,   nie   je   právne   významné,   čo   zamestnávateľ   formálne   uvádzal   v písomnej pracovnej náplni zamestnanca, ale ktoré pracovné činnosti zamestnanec na základe pokynov zamestnávateľa na pracovisku skutočne vykonával.

V súvislosti   s uvedeným   sťažovateľka   žiada,   aby   ústavný   súd   rozhodol   nálezom, v ktorom vysloví, že:

„1. Krajský súd v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Co/71/2008 a Okresný súd Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 30 C/412/2002 vo veci navrhovateľky J. H. proti odporcovi Obvodnému... porušili právo sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd podľa a podľa čl. 18 ods. 1, čl. 36 písm. b) Ústavy Slovenskej republiky.

2. Výrok   rozsudku   Krajského   súdu   v   Košiciach   sp. zn.   3 Co/71/2008-264   zo   dňa 7. 10. 2008, ktorým Krajský súd v Košiciach potvrdil rozsudok Okresného súdu Košice II a uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi na účet právneho zástupcu JUDr. A.   T. náhradu trov odvolacieho konania v sume 3.482,-Sk do 3 dní od právoplatnosti rozsudku a výrok rozsudku Okresného súdu Košice II sp. zn. 30 C/412/2002, ktorým súd zamietol návrh sťažovateľky a zaviazal ju na náhradu trov konania vo výške 10.909,- Sk, zrušuje a vec vracia porušovateľovi na ďalšie konanie, aby o nej znovu konal a rozhodol.

3. Sťažovateľovi   priznáva   primerané   finančné   zadosťučinenie   v   sume 3.319,39 EUR...

4. Krajský   súd   v   Košiciach   a   Okresný   súd   Košice II   sú   povinní   spoločne a nerozdielne sťažovateľovi J. H. zaplatiť náhradu trov konania vo výške 245,70 EUR...“

II.

Podľa   čl. 127   ústavy   ústavný   súd   rozhoduje   o sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa   čl. 18 ods. 1 ústavy nikoho nemožno poslať na nútené práce alebo nútené služby.

Podľa čl. 36 písm. b) ústavy zamestnanci majú právo na spravodlivé a uspokojujúce pracovné   podmienky.   Zákon   im   zabezpečuje   najmä...   ochranu   proti   svojvoľnému prepúšťaniu zo zamestnania a diskriminácii v zamestnaní...

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nestranným   a nezávislým   súdom   zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Podľa čl. 46 ods. 4 ústavy podmienky a podrobnosti o súdnej a inej právnej ochrane ustanoví zákon.

Podľa čl. 51 ods. 1 ústavy domáhať sa práv uvedených v čl... 36... až čl. 46 tejto ústavy sa možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú.

Základné   práva   na   prácu a   na   ochranu proti   svojvoľnému   prepúšťaniu zo zamestnania   patria   medzi   základné   hospodárske,   sociálne   a   kultúrne   práva   zaručené v piatom oddiele druhej hlavy ústavy. Podrobnosti týkajúce sa ich obsahu a podmienok uplatnenia, resp.   zabezpečenia sú   špecifikované v zákonoch   prijatých   na ich   vykonanie, pričom domáhať sa ich ochrany možno taktiež iba v medziach týchto osobitných zákonov (čl. 51 ods. 1 ústavy). Ochranu základnému právu na prácu a na ochranu proti svojvoľnému prepúšťaniu zo zamestnania preto poskytujú predovšetkým všeobecné súdy a iné orgány právnej ochrany v zmysle uvedenej osobitnej zákonnej úpravy.

V súlade s uvedenou právnou úpravou sa sťažovateľka domáhala ochrany svojich práv   žalobou   v civilnom   konaní   pred   všeobecnými   súdmi.   Podstata   jej   námietok obsiahnutých v sťažnosti, ktorou sa následne obrátila na ústavný súd, spočíva v tvrdení, že súdna ochrana, ktorej sa domáhala, jej nebola zo strany všeobecných súdov (predovšetkým zo strany krajského súdu, ktorý rozhodoval vo veci ako súd posledného stupňa) poskytnutá ústavne konformným spôsobom.

Podľa   judikatúry   ústavného   súdu   základné   právo   na   súdnu   ochranu   a právo na spravodlivé súdne konanie zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne procesné garancie v konaní pred ním (I. ÚS 26/94). Základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy   (resp.   práva   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru)   sa   možno   domáhať   v medziach a za podmienok ustanovených vykonávacími zákonmi (napr. III. ÚS 124/04).

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   štátu   nemohlo dôjsť k porušeniu   toho   základného práva   alebo slobody,   ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú možno preto považovať sťažnosť,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd   nezistil   možnosť   porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti   na   ďalšie   konanie   (napr.   I. ÚS 140/03,   IV. ÚS 166/04,   IV. ÚS 136/05, II. ÚS 98/06, III. ÚS 198/07).

1. K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľky podľa čl. 18 ods. 1, čl. 36 písm. b) a čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu sp. zn. 30 C 412/2002 a jeho rozsudkom z 2. novembra 2006

Pri prerokovaní tej časti sťažnosti, ktorou sťažovateľka namietala porušenie svojich označených práv postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 30 C 412/2002 a jeho rozsudkom z 2. novembra 2006, ústavný súd vychádzal z princípu subsidiarity podľa čl. 127   ods. 1   ústavy.   Toto   ustanovenie   limituje   hranice   právomoci   ústavného   súdu a všeobecných súdov rozhodujúcich v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach, a to tým   spôsobom,   že   sťažovateľka   má   právo   domáhať   sa   ochrany   základného   práva na ústavnom súde iba v prípade, ak jej túto ochranu nemôžu poskytnúť všeobecné súdy.

Ústavný súd vychádzal z toho, že v uvedenej právnej veci okresný súd rozhodol rozsudkom z 2. novembra 2006 tak, že návrh sťažovateľky zamietol a zároveň zaviazal sťažovateľku   na   náhradu   trov   konania.   Podaným   odvolaním   sťažovateľka   napadla správnosť oboch výrokov rozsudku.

Z uvedeného   vyplýva,   že   námietka   porušenia   základných   práv   sťažovateľky v podobe   odvolania   smerujúca   proti   rozhodnutiu   okresného   súdu   bola   predmetom rozhodovania   krajského   súdu.   V rámci   tejto   procedúry   krajský   súd   ako   súd   odvolací rozhodnutie súdu prvého stupňa preskúmal a svoj právny názor vyjadril v rozsudku sp. zn. 3 Co 71/2008 zo 7. októbra 2008.

Ústavný súd konštatuje,   že   vzhľadom   na princíp   subsidiarity   zakotvený   v čl. 127 ods. 1 ústavy nebolo v jeho právomoci preskúmanie rozsudku okresného súdu a postupu, ktorý   jeho   vydaniu   prechádzal,   lebo   jeho   preskúmanie   na   základe   podaného   odvolania patrilo   do   právomoci   krajského   súdu.   V súvislosti   s namietaným   porušením   označených práv je z ústavného hľadiska pre ústavný súd podstatné a určujúce len preskúmanie postupu krajského súdu (obdobne napr. m. m. III. ÚS 135/04, IV. ÚS 405/04, III. ÚS 133/05).

Z uvedeného   dôvodu   ústavný   súd   sťažnosť   v časti   smerujúcej   proti   postupu okresného súdu odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

2. K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľky podľa čl. 18 ods. 1, čl. 36 písm. b) a čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu sp. zn. 3 Co 71/2008 a jeho rozsudkom zo 7. októbra 2008

K čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru

Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a k čl. 6 ods. 1 dohovoru už uviedol, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom   súdnej   ochrany   podľa   dohovoru   (II. ÚS 71/97).   Z uvedeného   dôvodu   preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).

Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému všeobecných   súdov,   ale   podľa   čl. 124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.   Pri   uplatňovaní   tejto   právomoci   nie   je   úlohou   ústavného   súdu   zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie a aplikácie   s ústavou   alebo kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou   o ľudských   právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou alebo   príslušnou   medzinárodnou   zmluvou   garantovaných   práv   a slobôd   je   určená   už spomínaným princípom subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch rozhoduje len v prípade, ak je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, ak účinky   výkonu   tejto   právomoci   všeobecným   súdom   nie   sú   zlučiteľné   so   súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve.

Z toho vyplýva, že ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade   a uplatňovaní   zákonov   viedli k rozhodnutiu,   ani   preskúmavať,   či   v konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol,   alebo nebol náležite   zistený   skutkový   stav   a aké   skutkové   a právne   závery   zo   skutkového   stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly   zo   strany   ústavného   súdu   len   vtedy,   ak   by   ním   vyvodené   závery   boli   zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, IV. ÚS 71/09).

Z obsahu sťažnosti vzťahujúceho sa na túto jej časť vyplýva, že jej podstatou je nesúhlas sťažovateľky s právnymi závermi všeobecných   súdov,   teda   s ich   interpretáciou a aplikáciou príslušných zákonných ustanovení v jej právnej veci.

Krajský   súd   v odôvodnení   rozsudku   najskôr   poukázal   na   obsah   odôvodnenia odvolaním napadnutého rozsudku okresného súdu, ktorým zamietol žalobu sťažovateľky, stotožňujúc sa so závermi súdu prvého stupňa v celom rozsahu a zároveň na ne odkazujúc. V prvostupňovom rozsudku sa okrem iného uvádza:

«Na   základe   vykonaného   dokazovania   mal   súd   v   tomto   konaní   preukázané,   že žalobkyňa   pracovala   u   právneho   predchodcu   žalovaného,   kde   nastúpila   do   práce   dňa 1. 5. 1997 s miestom výkonu práce Okresný úrad..., dojednaný druh práce bol – komplexné zabezpečovanie   správnej   a   ekonomickej   agendy,   od   1. 8. 1997   –   súhrnné   práce   pri zabezpečovaní   výkonu   štátnej   správy.   Súd   mal   ďalej   preukázané,   že   dňa   14. 2. 2000 a 1. 2. 2002   došlo   k   písomnému   určeniu   pracovnej   náplne   žalobkyne   u   právneho predchodcu žalovaného.

Pokiaľ   žalobkyňa   v   tomto   konaní   poukazuje   na   to,   že   z   hľadiska   skutočne vykonávaných   činností   u   nej   prevažovali   činnosti   týkajúce   sa   štátnej...   politiky   (podľa svedeckej   výpovede   Ing.   T.   Č.   väčšina   činnosti   žalobkyne,   pokiaľ   pracovali   spolu   na pracovisku   do   doby   jej   delimitácie   na   Krajský   úrad...,   bola...   politika),   určenie percentuálneho rozsahu činnosti v jej prípade je právne irelevantné vo vzťahu k predmetu konania. Skutočnosť, že zamestnanec si neplní svoje povinnosti vyplývajúce z dojednaného druhu   práce   a   pracovnej   náplne,   nemôže   spôsobovať   zmenu   dojednaných   pracovných podmienok,   ktoré   by ho následne oprávňovali domáhať   sa výkonu inej   práce   než bola dohodnutá v pracovnej zmluve a bližšie špecifikovaná v pracovnej náplni. V tomto prípade bola od 1. 8. 1997 žalobkyňa povinná v zmysle pracovnej zmluvy vykonávať súhrnné práce pri   zabezpečovaní   výkonu   štátnej   správy,   ktoré   boli   bližšie   špecifikované   v pracovných náplniach zo dňa 14. 2. 2000 a 1. 2. 2002, t. j. bola zodpovedná za činnosti súvisiace so štátnou... starostlivosťou. Z uvedených dôvodov preto súd nevykonával ďalšie dokazovanie v   smere   zisťovania   skutočného   rozsahu   žalobkyňou   vykonávaných   prác,   keďže   mal preukázané, že bola zodpovedná len za činnosti súvisiace so štátnou... starostlivosťou. Aj skutočnosť tvrdená žalobkyňou, že právny predchodca neplnil svoje povinnosti vyplývajúce z harmonogramu úloh, ktoré vydalo Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky a Ministerstvo   kultúry   Slovenskej   republiky   k   prechodu   práv   a   povinnosti   a   realizácie súboru ekonomických a organizačných úloh na vytvorenie špecializovanej Štátnej správy na úseku   ochrany...   fondu,   je   právne   irelevantná   v   jej   prípade   vo   vzťahu   k predmetu konania. Neplnenie úloh vyplývajúcich z harmonogramu úloh, či už zo strany právneho predchodcu žalovaného alebo P. nemôže spôsobovať neplatnosť prechodu práv a povinností z pracovnoprávneho vzťahu na „preberajúceho“ zamestnávateľa, pretože k prechodu práv a povinností dochádza zo zákona. Nesplnenie úloh vyplývajúcich z harmonogramu úloh môže u vedúcich zamestnancov právneho predchodcu žalovaného alebo P. zabezpečujúcich realizáciu prechodu práv a povinností spôsobovať porušenie ich pracovných povinnosti vo vzťahu ku svojmu zamestnávateľovi, nie však neplatnosť prechodu práv a povinností. Z uvedených dôvodov preto súd nevykonával dokazovanie v smere zisťovania, ako O. T., O. S.,   resp.   K.   K.   zabezpečovali   plnenie   úloh   vyplývajúcich   z   harmonogramu   úloh,   ako navrhovala žalobkyňa.

Na   základe   vykonaného   dokazovania   mal   súd   preukázané,   že   žalobkyňa   bola naposledy zamestnaná u právneho predchodcu žalovaného na odbore iných odvetvových vzťahov   a   ako   jediná   z   tohto   odboru   plnila   úlohy   na   úseku   štátnej...   starostlivosti,   čo vyplýva z vypracovaných a žalobkyňou podpísaných pracovných náplní zo dňa 14. 2. 2000 a 1. 2. 2002. Z vykonaného dokazovania mal súd preukázané, že žalobkyňa bola zodpovedná za činnosti súvisiace so štátnou... starostlivosťou a len v rámci zastupiteľnosti vykonávala práce týkajúce sa štátnej... politiky, čo tiež vyplýva z pracovnej náplne zo dňa 14. 2. 2000 a dňa   1. 2. 2002,   ako   aj   výpovede   svedkov   –   RSDr. J.   J.   a   Ing.   J.   K.   Súd   mal   ďalej preukázané, že žalobkyňa mala najneskôr z oznámenia P. zo dňa 22. 3. 2002, ktorý prevzala dňa   25. 3. 2002,   vedomosť   o   tom,   že   činnosti   súvisiace   so   štátnou...   starostlivosťou prechádzajú dňom 1. 4. 2002 na P. s tým, že miesto výkonu žalobkyne je na K. v K. Z vykonaného dokazovania – listu právneho predchodcu žalovaného zo dňa 3. 4. 2002, ktorý žalobkyňa prevzala dňa 6. 4. 2002, a obsahu podanej žaloby má súd ďalej preukázané, že žalobkyni   bol   zo   strany   právneho   predchodcu   žalovaného   oznámený   prechod   práv   a povinností (bolo hovorené   na   poradách,   mala   som výhrady   a   pripomienky),   pretože   od 25. 3. 2002 (čo vyplýva z výpovede žalobkyne a listu právneho predchodcu žalovaného) bola   práceneschopná   a   nesplnila   si   svoje   povinnosti   vyplývajúce   z   pracovnoprávneho vzťahu k právnemu predchodcovi žalovaného (skompletizovanie registratúrnych záznamov, delimitačný protokol registratúry).

Vzhľadom   na   vyššie   uvedené   u   žalobkyne,   ktorá   bola   povinná   podľa   pracovnej zmluvy vykonávať súhrnné práce pri zabezpečovaní výkonu štátnej správy, ktoré boli bližšie špecifikované   v   pracovných   náplniach   zo   dňa   14. 2. 2000   a   1. 2. 2002   (zabezpečovala činnosti   súvisiace   so   štátnou...   starostlivosťou),   došlo   v   zmysle   § 45   ods. 4   zákona č. 49/2002   Z. z.   k   prechodu   práv.   a   povinností   z pracovnoprávnych   vzťahov,   preto   súd žalobu žalobkyne v celom rozsahu zamietol.

V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že v prípade žalobkyne nedochádza k žiadnej zmene   pracovných   podmienok   dojednaných   v   pracovnej   zmluve,   ide   o   prechod   práv a povinností k inému zamestnávateľovi na základe zákona. U žalobkyne ako zamestnankyne nedochádzalo ani k žiadnemu nútenému výkonu práce, ako uvádza žalobkyňa, pretože táto vykonávala prácu podľa svojej pracovnej zmluvy a pracovnej náplne, kedykoľvek mohla ukončiť svoj pracovný pomer s „preberajúcim“ zamestnávateľom – P. Ak žalobkyňa tvrdí, že u „preberajúceho“ zamestnávateľa (P.) mala vykonávať činnosti, ktorá nezodpovedali jej vzdelaniu, pracovnej náplni a predchádzajúcim skúsenostiam, nič jej nebránilo v tom, aby sa u neho domáhala vykonávať činnosti, ktoré podľa nej zodpovedajú jej pracovnej náplni   u predchádzajúceho   zamestnávateľa,   t. j.   ani   nemusela   podpísať   novú   pracovnú náplň, ktorá bližšie špecifikuje jej pracovné povinnosti.»

Krajský   súd okrem   iného ďalej konštatoval, že „dôvody podaného   odvolania   sú v celom rozsahu neopodstatnené. Pokiaľ ide o dôvod odvolania, s poukazom na ust. § 205 ods. 2 písm. c) O. s. p. so žiadosťou o doplnenie dokazovania, odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvého stupňa, že návrh na ďalšie dokazovanie nie je dôvodný, keďže ďalšie   dokazovanie   nemôže   priniesť   nič   nové   v   zistenom   skutkovom   stave.   Záver   súdu prvého   stupňa   v   tom,   že   nie   je   podstatné,   či   percentuálne   žalobkyňa   viac   pracovala v oblasti... politiky, alebo v oblasti činnosti súvisiacej so štátnou... starostlivosťou je vecne správny. Podstatné je, že v zmysle náplne práce, ktorá je prílohou pracovnej zmluvy, bola žalobkyňa   predovšetkým   zodpovedná   za   činnosť   súvisiacu   s...   starostlivosťou,   kde   od 1. 2. 2002   mala   určených 43 konkrétnych pracovných činností   a na úseku...   politiky iba registráciu spoločenstiev a zastupovanie Ing. Č. Na úseku iných činností zastupovanie A. Č. a povinnosti ako členky tímu a konzultačnú činnosť. S poukazom na takto koncipovanú náplň   práce   je   nepochybné,   že   žalobkyňa   vykonávala   činnosti   súvisiace   so   štátnou... starostlivosťou, a preto správne súd prvého stupňa ďalšie dokazovanie pominul.

Odvolacie   námietky   týkajúce   sa   porušeniu   ust.   § 36   ods. 1   a   2,   § 37   ods. 3   sú neodôvodnené, lebo nejde v danom prípade zo strany žalovaného ani o preradenie, ani o preloženie.

Námietka   týkajúca   sa   ust.   § 251d   ods. 1   Zákonníka   práce   v   tom   smere,   že zamestnávateľ je povinný najneskoršie jeden mesiac predtým, ako dôjde k prechodu práv a povinností z pracovnoprávnych vzťahov, písomne informovať zamestnancov, ktorých sa tento prechod týka, nespôsobuje neplatnosť takéhoto prechodu, lebo takáto sankcia v tomto ustanovení uvedená nie je.

Odvolací súd sa nestotožňuje s názorom odvolateľky ani v tom smere, že v danom prípade   by   išlo   o   nútenú   prácu   tak,   ako   to   žalobkyňa   tvrdí,   keďže   žalobkyňa   mohla pracovný pomer kedykoľvek skončiť. Preto takéto závery nie je možné prijať.

Vzhľadom na vyššie uvedené krajský súd s poukazom na ust. § 219 O. s. p. rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil.“.

Po   oboznámení   sa   s   obsahom   napadnutého   rozsudku   krajského   súdu (aj s prihliadnutím na obšírne odôvodnenie rozsudku okresného súdu z 2. novembra 2006, na ktoré sa krajský súd v odôvodnení namietaného rozsudku odvoláva a stotožňuje sa s ním, a ktorý bol v odvolacom konaní preskúmavaný) dospel ústavný súd k záveru, že zo záverov krajského   súdu   nevyplýva   jednostrannosť   alebo   taká   aplikácia   príslušných   ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu.

Z odôvodnenia   uvedených   rozhodnutí   je   zrejmé,   že   oba   súdy   svoje   rozhodnutia opreli   o skutočnosť,   že   nie   je   podstatné,   či   sťažovateľka   percentuálne   viac   pracovala v oblasti... politiky alebo v oblasti činnosti súvisiacej so štátnou... starostlivosťou, pretože podstatné bolo to, čo mala v náplni práce, ktorá tvorila prílohu jej pracovnej zmluvy, a to bola   predovšetkým   činnosť   súvisiaca   s...   starostlivosťou   (43   konkrétnych   pracovných činností).   Na úseku...   politiky   to bola iba činnosť   súvisiaca   s registráciou   spoločenstiev a zastupovanie Ing. Č. a na úseku iných činností to bolo zastupovanie A. Č., konzultačná činnosť   a povinnosti   ako   členky   tímu.   Skutočnosť,   že   si   zamestnanec   neplní   svoje povinnosti tak, ako vyplývali z pracovnej náplne, nemôže podľa súdov spôsobiť zmenu dojednaných podmienok, ktoré by ho následne oprávňovali domáhať sa výkonu inej práce, než bola dohodnutá v pracovnej zmluve. Okresný súd skonštatoval, že v sťažovateľkinom prípade   nejde   o preradenie   ani   o preloženie,   ale   o   prechod   práv   a povinností z pracovnoprávnych vzťahov podľa § 45 ods. 4 zákona č. 49/2002 Z. z. o ochrane... fondu v znení   neskorších   predpisov,   podľa   ktorého   práva   a   povinnosti   z   pracovnoprávnych vzťahov   zamestnancov   okresného   úradu   a krajského   úradu,   ktorí   zabezpečujú   činnosti súvisiace so štátnou... starostlivosťou, prechádzajú od 1. apríla 2002 na p. úrad.

S uvedeným vyjadril súhlas aj krajský súd,   keď uviedol, že namietané porušenie § 36 ods. 1   a 2   a   § 37   ods. 3   Zákonníka   práce   (preradenie   a preloženia   zamestnanca) je nedôvodné, pretože u sťažovateľky nedošlo k preradeniu ani preloženiu.

Krajský   súd   sa   vysporiadal   aj   s námietkou   sťažovateľky   týkajúcou   sa   porušenia § 251d   Zákonníka   práce   (povinnosť   písomne   informovať   najneskoršie   jeden   mesiac predtým, ako dôjde k prechodu práv a povinností, o tejto skutočnosti zamestnancov, ktorých sa to týka), keď uviedol, že nesplnenie tejto povinnosti nespôsobuje neplatnosť takéhoto prechodu,   pretože   takáto   sankcia   nie   je   v   Zákonníku   práce   uvedená.   Odôvodnenie namietaného   rozsudku   krajského   súdu   je   podľa   názoru   ústavného   súdu   ústavne aprobovateľné.

V danej veci ústavný súd nezistil, že by napadnutý rozsudok krajského súdu sp. zn. 3 Co71/2008   zo   7.   októbra   2008   bol   svojvoľný   a že   by   jeho   právne závery   zasahovali do základného   práva   sťažovateľky   podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy   a práva   podľa   čl. 6   ods. 1 dohovoru.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   základné   právo   na   súdnu   ochranu   v zmysle   čl. 46 ods. 1   ústavy   a právo   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   nemôže   byť   porušené   iba   tou skutočnosťou,   že   sa   všeobecné   súdy   nestotožnia   vo   svojich   záveroch   s požiadavkami účastníka konania. Navyše treba uviesť, že z pohľadu ústavného súdu nemožno skutkové a právne závery krajského súdu považovať za arbitrárne alebo zjavne neopodstatnené.V súvislosti so sťažovateľkiným prejavom nespokojnosti s namietaným rozsudkom krajského súdu ústavný súd konštatuje, že obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania   a predstavy   účastníka   konania.   Podstatou   je,   aby   postup   súdu   bol   v súlade so zákonom,   aby   bol   ústavne   akceptovateľný   a aby   jeho   rozhodnutie   bolo   možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a bez znakov arbitrárnosti. V opačnom prípade ústavný   súd   nemá   dôvod   zasahovať   do   postupu   a rozhodnutí   súdov,   a tak   vyslovovať porušenia základných práv (obdobne napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05).

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že medzi napadnutým rozsudkom krajského súdu a základným právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by signalizovala, že mohlo dôjsť k ich porušeniu. Preto ústavný súd po predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľky v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

K čl. 18 ods. 1 a čl. 36 písm. b) ústavy

Z obsahu   sťažnosti   možno   vyvodiť,   že   sťažovateľka   zakladá   porušenie   svojich základných   práv   podľa   čl. 18   ods. 1   a čl. 36   písm. b)   ústavy   na   tvrdenej   arbitrárnosti záverov rozsudku krajského súdu. Z toho dôvodu už ústavný súd nepovažoval za potrebné zaoberať sa týmito ďalšími článkami ústavy, ktoré mali byť podľa sťažovateľky porušené. Pretože ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi napadnutým postupom a rozsudkom krajského súdu a sťažovateľkou označeným základným právom na súdnu ochranu podľa čl. 46   ods. 1   a 2   ústavy,   resp. právom   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl. 6   ods. 1 dohovoru,   v nadväznosti   na to   nemohlo dôjsť   ani k namietanému porušeniu   ďalších   jej označených základných práv.

Z toho vyplýva, že sťažnosť je aj v zostávajúcej časti zjavne neopodstatnená, a z toho dôvodu ju ústavný súd po predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde taktiež odmietol.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   stratilo   opodstatnenie   zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľky (zrušenie napadnutého rozsudku krajského súdu a okresného súdu), keďže rozhodovanie o nich je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy).

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. mája 2009