znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 184/07-27

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na neverejnom   zasadnutí   27. septembra   2007 v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu Ladislava Orosza v konaní o sťažnosti JUDr. P. P., Ž., zastúpeného advokátkou JUDr. T. P., Ž., ktorou   namietal   porušenie   svojho   základného   práva   na prerokovanie   veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky a   práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv a   základných   slobôd   postupom   Krajského   súdu   v Bratislave   v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Co 315/06, za účasti Krajského súdu v Bratislave, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo JUDr. P. P. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky a   právo   na prejednanie   jeho   záležitosti v primeranej   lehote   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Co 315/06 p o r u š e n é   b o l o.

2. JUDr. P. P. p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 10 000 Sk (slovom desaťtisíc slovenských korún), ktoré mu je Krajský súd v Bratislave p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Krajský súd v Bratislave   j e   p o v i n n ý   uhradiť JUDr. P. P. trovy právneho zastúpenia   v sume   6 296   Sk   (slovom   šesťtisícdvestodeväťdesiatdva   slovenských   korún) na účet jeho právnej zástupkyne JUDr. T. P., Ž., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   sp. zn. IV. ÚS 184/07 z 2. augusta 2007 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky   č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o konaní pred   ním   a   o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť JUDr. P. P. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal   porušenie   svojho   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Krajského   súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Co 315/06.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ je účastníkom súdneho konania vedeného   Okresným   súdom   Žilina,   ktoré   bolo   začaté   na základe   ním   podanej   žaloby o ochranu osobnosti z 13. apríla 2000. Vec bola rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky prikázaná na prerokovanie a rozhodnutie Okresnému súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“), ktorý uznesením z 25. apríla 2006 pripustil vstup do konania ďalšieho účastníka na strane žalovaného a vyslovil súhlas so zmenou žaloby. Žalovaná strana podala proti   tomuto   uzneseniu   odvolanie   a spis   bol   7.   júla 2006   predložený   spolu   s opravným prostriedkom   krajskému   súdu.   Podľa   sťažovateľa   krajský   súd   od   predloženia   veci na rozhodnutie   o odvolaní   do   dňa   podania   sťažnosti   ústavnému   súdu   napriek   jeho urgenciám „nekonal   relevantným   spôsobom   smerujúcim   k rozhodnutiu   o odvolaní   proti uzneseniu súdu prvého stupňa“.

Predsedníčka krajského súdu podaním sp. zn. Spr. 3574/2007 doručeným ústavnému súdu   faxom   6.   septembra   2007   a poštou   10.   septembra   2007   predložila   k   sťažnosti vyjadrenie, obsahom ktorého bola aj táto chronológia úkonov krajského súdu: „... vec sp. zn. 8 Co 315/2006 napadla na krajský súd dňa 07. 07. 2006. Dňa 18. 05. 2007 bolo právnej zástupkyni   navrhovateľa – JUDr.   T.   P.,   doručené odvolanie odporcu. Dňa 22. 06. 2007 sa JUDr. T. P. vyjadrila k odvolaniu odporcu. Krajský súd v Bratislave uznesením č. l. 8 Co 315/02007-478 zo dňa 31. 08. 2007 vec rozhodol.“

V závere predsedníčka krajského súdu konštatovala, že „z uvedených (vykonaných) úkonov   krajského   súdu   vyplývajú   vzniknuté   prieťahy   v súdnom   konaní   v dobe od predloženia   veci   Okresným   súdom   Bratislava   III   na rozhodnutie   o odvolaní   odporcu do prvých procesných úkonov, týkajúcich sa doručenia a vyjadrenia sa k odvolaniu odporcu právnou zástupkyňou navrhovateľa, a teda od 07. 07. 2006 do 18. 05. 2007. Zároveň   však   uvádzam,   že   sa   jedná   o prieťahy   v súdnom   konaní   vzniknuté z objektívnych   príčin,   ktoré   predsedníčka   senátu   odôvodňuje   tým,   že   od   01. 01. 2007 prevzala 540 neskončených vecí a od 3/2007 pracuje senát 8 Co v zložení predsedníčka senátu + 1 stážista“.

Podaním   doručeným   ústavnému   súdu   19. septembra   2007   sa   právna   zástupkyňa sťažovateľa   vyjadrila   k   stanovisku   krajského   súdu,   v ktorom   sa   okrem   iného   uvádza: „Informácie, ktoré obsahuje vyjadrenie Krajského súdu v Bratislave neobsahujú celkom pravdivé   skutočnosti.   Rovnopis   odvolania   bol   doručený   právnej   zástupkyne   sťažovateľa 28. 05. 2007 a nie ako nesprávne tvrdí odporca, že bolo doručené 18. 05. 2007.

K odvolaniu sa vyjadril sťažovateľ už dňa 03. 05. 2007 a nie ako nesprávne tvrdí odporca, že tomu tak bolo až dňa 22. 06. 2007. Písomným podaním z 19. 06. 2007, ktoré bolo odovzdané na poštovú prepravu 20. 06. 2007 sťažovateľ už len oznamoval konajúcemu súdu,   že   zotrváva   na svojom   vyjadrení   k   odvolaniu   z 03. 05. 2007.   K   informácii o rozhodnutí   dňa 31. 08. 2007 sťažovateľ   poznamenáva,   že k   dnešnému   dňu nebol   jeho právnej zástupkyni doručený rovnopis písomného vyhotovenia rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave.“

V závere vyjadrenia právna zástupkyňa naďalej „zastáva názor, že zbytočné prieťahy v konaní   sú   dôsledkom   ústavne   neospravedlniteľnej   nečinnosti   Krajského   súdu v Bratislave“.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Z obsahu   sťažnosti   a zo   súvisiaceho   spisového   materiálu   ústavný   súd   zistil nasledovný priebeh a stav konania vedeného krajským súdom:

- 7. júla 2006 bol krajskému súdu predložený spis okresného súdu sp. zn. 27 C 31/00 spolu s opravným prostriedkom podaným 13. júna 2006 proti uzneseniu okresného súdu z 25. apríla 2006, ktorým bolo pripustené pristúpenie Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky do konania ako žalovaného v 2. rade,

- podaním zo 6. februára 2007 sťažovateľ písomne žiadal krajský súd o rozhodnutie o odvolaní,

- podaním z 18. apríla 2007 sa sťažovateľ obrátil na predsedníčku krajského súdu so sťažnosťou na prieťahy v odvolacom konaní,

- 3. mája 2007 sa sťažovateľ bez výzvy krajského súdu vyjadril k odvolaniu,

- 18. mája 2007 krajský súd zaslal sťažovateľovi odvolanie,

- 22.   júna   2007   sa   sťažovateľ   vyjadril   k odvolaniu   s tým,   že   zotrváva   na svojom pôvodnom vyjadrení doručenom krajskému súdu 3. mája 2007,

- 31. augusta 2007 krajský súd potvrdil uznesenie okresného súdu č. k. 27 C 31/2000-458 z 25. apríla 2006 v napadnutej časti.

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa sťažnosťou   domáhal vyslovenia porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Sťažovateľ zároveň namietal aj porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   (čo   platí   aj   pokiaľ   ide   o čl. 6   ods. 1   dohovoru) vychádza zo svojej   ustálenej   judikatúry,   v súlade   s   ktorou:   „Účelom   základného   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je   odstránenie   stavu   právnej   neistoty, v ktorej   sa   nachádza   osoba   domáhajúca   sa   rozhodnutia   všeobecného   súdu.   Samotným prerokovaním   veci   na súde   sa   právna   neistota   osoby   domáhajúcej   sa   rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu“ (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vychádza z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len   „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd zásadne bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Ústavný súd si pri výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej   len   „ESĽP“)   k čl. 6   ods. 1   dohovoru,   pokiaľ   ide   o „právo   na prejednanie   veci v primeranej   lehote“,   preto   v obsahu   týchto   práv   nemožno   vidieť   zásadnú   odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98).

Judikatúra   ESĽP   a ústavného   súdu   sa   ustálila v tom,   že   otázka,   či   v konkrétnom prípade bolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. právo na prejednanie veci v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu, a to   najmä   podľa   týchto   troch   základných   kritérií:   zložitosť   veci,   správanie   účastníka a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). V súlade s judikatúrou ESĽP ústavný súd prihliada aj na predmet sporu   (povahu veci)   v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr.   I. ÚS 19/00,   I. ÚS 54/02,   II. ÚS 32/02).   Podľa   rovnakých   kritérií   postupoval   aj v danom prípade.

1. Ústavný súd konštatuje, že predmetom posudzovaného konania pred krajským súdom   bolo   rozhodnutie   o odvolaní   žalovaného   proti   procesnému   uzneseniu prvostupňového súdu. Takéto konanie nie je možné hodnotiť ako právne a ani skutkovo zložité,   a preto   jeho   dĺžka   nemôže   byť   zásadne   ovplyvnená,   resp.   závislá   výlučne od zložitosti veci.

Z   uvedeného   dôvodu   zložitosť   veci   (predmet,   skutková   a   právna   povaha   sporu) nemohla mať žiadny vplyv na doterajšiu dĺžku konania vedeného krajským súdom.

2. Ďalším kritériom pri vyhodnocovaní, či v uvedenom konaní došlo k zbytočným prieťahom, bolo správanie sťažovateľa ako účastníka súdneho konania.

Ústavný   súd   nezistil   žiadnu   závažnú   okolnosť,   ktorá   by   mohla   byť   osobitne zohľadnená v jeho neprospech pri posudzovaní otázky, či a z akých dôvodov došlo v tomto konaní k zbytočným prieťahom. Naopak, sťažovateľ sa prerokovania veci aktívne domáhal a „so   znalosťou   povahy   odvolania   sa   sťažovateľ   vyjadril   k odvolaniu   žalovaného“ aj bez toho, aby bol vyzvaný krajským súdom.

3. Pokiaľ ide o postup krajského súdu v posudzovanom konaní, prihliadal ústavný súd na ustanovenie § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Ústavný   súd   predovšetkým   konštatuje,   že   konanie   v posudzovanej   veci   od predloženia veci krajskému súdu na rozhodnutie o odvolaní (7. júla 2007) do rozhodnutia o odvolaní   (31.   augusta   2007)   trvalo   takmer   14   mesiacov.   Dobu   odvolacieho   konania vzhľadom na predmet (na prvostupňovom súde ide konanie o ochrane osobnosti) a jeho význam   pre sťažovateľa   považuje   ústavný   súd   v danom   prípade   za   neprimerane   dlhú, vyznačujúcu   sa   celkovou   nečinnosťou   bez   toho,   aby   postupu   krajského   súdu   bránila akákoľvek zákonná prekážka. Uvedené potvrdzuje aj skutočnosť, že krajský súd rozhodol o odvolaní   žalovaného bezprostredne   po   tom,   ako   ho ústavný   súd   vyzval   na vyjadrenie k prijatej sťažnosti sťažovateľa.

Čo sa týka obrany krajského súdu uvedenej vo vyjadrení k sťažnosti, že „... sa jedná o prieťahy v súdnom konaní vzniknuté z objektívnych príčin“, ktoré vznikli tým, že zákonná sudkyňa „prevzala   540   neskončených   vecí   a od   3/2007   pracuje   senát   8 Co   v zložení predsedníčka senátu + 1 stážista“, ústavný súd už vo svojej predchádzajúcej judikatúre uviedol,   že   nadmerné   množstvo   vecí,   v ktorých   štát   musí   zabezpečiť   konanie,   ako   aj skutočnosť,   že   Slovenská   republika   nevie   alebo   nemôže   v čase   konania   zabezpečiť primeraný   počet   sudcov   alebo   ďalších   pracovníkov   na súde,   ktorý   oprávnený   subjekt požiadal   o odstránenie   svojej   právnej   neistoty,   nemôžu   byť   dôvodom   na zmarenie uplatnenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v konečnom dôsledku nezbavujú štát zodpovednosti za pomalé konanie spôsobujúce zbytočné prieťahy v súdnom konaní (napr. I. ÚS 127/04, IV. ÚS 43/06).

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k názoru, že namietaným postupom krajského súdu v napadnutom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného   práva   sťažovateľa   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   a   práva   podľa   čl. 6   ods. 1 dohovoru.

Pred rozhodnutím ústavného súdu týmto nálezom krajský súd o odvolaní sťažovateľa rozhodol uznesením sp. zn. 8 Co 315/06 z 31. augusta 2007. Vzhľadom na to sa tá časť návrhu sťažovateľa, v ktorej žiadal, aby krajskému súdu bolo prikázané vo veci vedenej pod sp. zn. 8 Co 315/06 konať bez zbytočných prieťahov, stala bezpredmetnou a ústavný súd už o nej nerozhodoval.

IV.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha.   Podľa   § 56   ods. 5   citovaného   zákona   ak   ústavný   súd   rozhodne   o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľ v sťažnosti žiadal aj o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume 100 000 Sk, ktoré odôvodňuje okrem iného „aj pocitmi márnosti a nespravodlivosti, ktoré   ho   sprevádzajú   pri   porušovaní   jeho   základného   práva   na konanie súdu   bez zbytočných prieťahov“, a poukazuje aj na to, že „pomalá spravodlivosť stráca kredibilitu v očiach verejnosti a účastník konania je príliš dlho vystavený neistote o výsledok procesu“.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   prichádza   v tomto   prípade   do   úvahy   priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.

Pri   určení   výšky   primeraného   finančného   zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádzal zo zásad   spravodlivosti   aplikovaných   ESĽP,   ktorý   spravodlivé   finančné   zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom na celkovú dĺžku konania krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Co 315/06, berúc do úvahy skutočnosť, že predmetom sporu na prvostupňovom súde je konanie   týkajúce   sa   osobného   statusu   sťažovateľa,   ako   aj   to,   že   o odvolaní   bolo do rozhodnutia   ústavného   súdu   rozhodnuté,   ústavný   súd   považoval   priznanie   sumy 10 000 Sk   za   primerané   finančné   zadosťučinenie   podľa   § 50   ods. 3   zákona   o ústavnom súde.   Sťažovateľom   požadovanú výšku   primeraného finančného zadosťučinenia   ústavný súd považuje v okolnostiach prípadu za neprimeranú.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o úhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom advokátkou JUDr. T.   P., uplatnených v podaní zo 14. septembra 2007 v sume 9 444 Sk.

Podľa   § 36   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   ústavný   súd   môže   v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne   alebo   sčasti   uhradil   inému   účastníkovi   konania   jeho   trovy.   Ústavný   súd pri rozhodovaní   o priznaní   trov   konania   vychádzal   z priemernej   mesačnej   mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2006, ktorá bola 17 822 Sk. Úhradu   priznal   za   dva   úkony   právnej   služby   (prevzatie   a prípravu   zastúpenia a podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a s § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len „vyhláška“),   a   to   každý   úkon   po   2 970 Sk,   t. j.   spolu   5 940 Sk,   čo   spolu   s režijným paušálom 2 x 178 Sk (§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje sumu 6 296 Sk. Trovy právneho zastúpenia boli priznané v celkovej sume 6 296 Sk.

Podanie   právnej   zástupkyne   doručené   ústavnému   súdu   19.   septembra   2007 nevyhodnotil ústavný súd vzhľadom na jeho obsah (absencia ústavnoprávneho aspektu) ako podanie relevantné pre rozhodnutie vo veci samej, a preto odmenu zaň nepriznal.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je krajský súd povinný zaplatiť na účet právnej zástupkyne sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   je   potrebné   pod   „právoplatnosťou   nálezu“   uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. septembra 2007