znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 184/05-9

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   4. júla 2005 predbežne   prerokoval   sťažnosť   Ing.   R. A.   a Ing.   E. A.,   obaja   bytom   B.,   zastúpených advokátkou JUDr. E. Ľ., B., ktorou namietali porušenie ich základného práva na súdnu a inú právnu   ochranu   podľa   čl. 46   ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a základného   práva na ochranu   ich   majetku   podľa   čl. 20   ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky   rozsudkom Krajského   súdu   v Bratislave   sp. zn.   10 Co 272/04,   10 Co 355/04   z 24.   novembra   2004, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. R. A. a Ing. E. A. o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. júna 2005 doručená   sťažnosť   Ing. R. A.   a Ing. E. A. (ďalej   len   „sťažovatelia“),   ktorou   namietali porušenie ich základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základného práva na ochranu ich majetku podľa čl. 20 ods. 1 ústavy rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 10 Co 272/04, 10 Co 355/04 z 24. novembra 2004.

Sťažovatelia   uviedli,   že   Slovenská   republika,   zastúpená   okresným   prokurátorom pre Bratislavu   IV   (ďalej   len   „okresná   prokuratúra“),   sa   pôvodne   uplatneným   návrhom z 11. mája 2001 domáhala určenia, že prevod majetku k nehnuteľnosti v katastrálnom území Karlova   Ves   na   sťažovateľov   je   neplatný.   Neskôr   sa   okresná   prokuratúra   upraveným návrhom   domáhala jednak   určenia,   že kúpna zmluva týkajúca sa   spornej   nehnuteľnosti je neplatná, a tiež určenia, že vlastníkom predmetnej nehnuteľnosti je Slovenská republika.

Okresný súd Bratislava IV (ďalej len „okresný súd“) rozsudkom sp. zn. 5 C 31/01 z 26. novembra 2003   žalobu   vo   vzťahu   k   obom   uplatneným   nárokom   zamietol a navrhovateľa   zaviazal   s poukazom   na   ustanovenie   § 142   ods. 1   Občianskeho   súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) nahradiť sťažovateľom trovy konania v sume 9 763 Sk. Priznaná náhrada trov sa týkala iba sčasti uplatneného nároku, vzťahujúceho sa na určenie neplatnosti kúpnej zmluvy.

Proti   uvedenému   rozsudku   okresného   súdu   podali   sťažovatelia   16. marca 2004 v časti týkajúcej sa náhrady trov prvostupňového konania odvolanie a alternatívne navrhli podľa § 166 OSP doplnenie rozsudku o priznanie ďalšej sumy trov vo výške 98 304 Sk z titulu ich právneho zastúpenia z ďalšieho v konaní navrhovateľom uplatneného nároku (určenia   vlastníckeho   práva   k nehnuteľnosti),   vychádzajúc z hodnoty   tejto   nehnuteľnosti s poukazom na to, že z ničoho nevyplýva, že by sa tohto svojho práva na náhradu trov čiastočne vzdali, a dosiaľ túto náhradu neuplatňovali len omylom.

Okresný   súd   uznesením   sp. zn.   5 C 31/03   z 23. júna 2004   návrh   sťažovateľov na doplnenie   prvostupňového   rozsudku   zamietol,   čo   odôvodnil   najmä   tým,   že   by   bolo predovšetkým v rozpore s dobrými mravmi, keby mal navrhovateľ znášať trovy konania, tak ako to žiadali sťažovatelia, teda aj z ďalšej časti petitu, týkajúcej sa určenia vlastníckeho práva. Aj proti uvedenému uzneseniu podali sťažovatelia odvolanie, ktorým namietali jeho nezákonnosť a nespravodlivosť.

Krajský   súd   rozsudkom   sp. zn.   10 Co 272/04,   10 Co 355/04   z   24. novembra 2004 rozsudok okresného súdu v napadnutej časti potvrdil, zároveň potvrdil aj jeho napadnuté uznesenie sp. zn. 5 C 31/03 z 23. júna 2004 a sťažovateľom priznal z titulu náhrady trov odvolacieho   konania   sumu   4 488 Sk   poznamenávajúc,   že   tak   urobil   aj   napriek   tomu, že trovy neboli právnou zástupkyňou sťažovateľov vyčíslené. Toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 3. mája 2005.

Sťažovatelia sa s označeným rozsudkom krajského súdu nestotožňujú a argumentujú tým,   že „... tiež   súčasťou   práva   na   spravodlivý   proces   podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy   je právo účastníka   konania   na   to,   aby   všeobecný   súd   v konaní   aplikoval   príslušné   znenie kogentnej   procesnoprávnej   normy,   resp.   aby   príslušnú   normu   interpretoval   v medziach práva na spravodlivý proces. Jedným z aspektov tohto práva je na jednej strane postulát aspoň   minimálnej   miery   predvídateľnosti   súdneho   rozhodnutia,   na   strane   druhej požiadavka,   aby sa   súd   príslušným   spôsobom   vysporiadal   s námietkami,   ktoré   účastník konania uplatňuje. Opak treba považovať za výraz ľubovôle, ktorá je v rozpore s čl. 46 ods. 1 ústavy a súčasne podrýva dôveru jednotlivca v právo a právny štát (čl. 1 ústavy)“.

Na podporu uvedenej argumentácie ďalej sťažovatelia citujú z ustálenej judikatúry všeobecných súdov.

Namietané porušenie označených základných práv vidia sťažovatelia v tom, že:

„a) Okresný súd mal z úradnej povinnosti alebo na návrh sťažovateľov rozhodnúť aj o náhrade trov konania v sume 98.304 Sk, ktorej sa nevzdali, a to aj postupom podľa § 166   OSP,   lebo   rozhodnutie   ešte   nebolo   právoplatné.   Jeho   argumentácia   ohľadne odmietnutia týchto trov bola svojvoľná a v rozpore so zákonom (§ 142 ods. 1 OSP); toto pochybenie neodstránil ani odvolací súd, hoci použil diametrálne odlišnú - opäť svojvoľnú - argumentáciu.

b) Ak z právneho predpisu vyplýva určitý spôsob vyporiadania, a to je aj vo veci rozhodovania o náhrade trov konania, súd mal prisúdiť náhradu trov konania v správnej výške, najmä keď z podania zástupkyne sťažovateľov jednoznačne vyplynulo, že pôvodne vyčíslila trovy konania len z jedného uplatneného nároku (neplatnosti zmluvy).

c) Krajský súd v rozpore so skutočnosťou konštatoval, že právna zástupkyňa si trovy odvolacieho   konania   písomne   nevyčíslila,   preto   jej   priznal   iba   sumu   4.488 Sk,   hoci z vyjadrenia   zástupkyne   k   odvolaniu   navrhovateľa   vyplýva   expressis   verbis   skutočnosť, že titulom náhrady trov konania žiada priznať sumu 37.466 Sk.

Takto sťažovatelia boli ukrátení na svojom majetku vo výške 131.282 Sk...“

Sťažovatelia žiadajú ústavný súd, aby vydal toto rozhodnutie:

„Krajský   súd   v Bratislave   rozsudkom   z 24. 11. 2004   sp. zn.   10 Co 272/04 a 10 Co 355/04   porušil   právo   sťažovateľov   na   ochranu   ich   majetku   podľa   čl. 20   ods. 1 ústavy a na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Rozsudok krajského súdu vo výroku o náhrade trov konania zrušuje a vec v rozsahu zrušenia vracia na ďalšie konanie.

Sťažovateľom priznáva majetkovú ujmu vo výške 131.282 Sk, ktorú sumu im vyplatí Krajský súd v Bratislave do 1 mesiaca od doručenia nálezu.

Krajský   súd   v Bratislave   je   povinný   uhradiť   sťažovateľom   trovy   konania   v sume 8,388 Sk (7.049 Sk za dva úkony + 1.339 Sk ako 19 % DPH), a to na účet JUDr. E. Ľ. v lehote do 1 mesiaca od doručenia nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu   ústavný   súd   skúma,   či   dôvody   uvedené   v § 25   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde nebránia   jeho   prijatiu   na ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu   je   dôvodom   na   odmietnutie   sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť   po   jej   prijatí   na   ďalšie   konanie   (m. m.   III. ÚS 138/02,   I. ÚS 230/04   a   v nich citovaná ďalšia judikatúra).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa každý môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde (...).

Podľa   čl. 20   ods. 1   druhej   vety   ústavy   má   vlastnícke   právo   všetkých   vlastníkov rovnaký zákonný obsah a ochranu.

Predmetom   sťažnosti   je   okrem   iného   tvrdené   porušenie   základného   práva sťažovateľov na súdnu ochranu, konkrétne na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 ústavy rozsudkom   krajského   súdu   sp. zn.   10 Co 272/04,   10 Co 355/04   z   24. novembra 2004 vo výroku, ktorým potvrdil ako vecne správny rozsudok okresného súdu v časti náhrady trov prvostupňového konania a vo výroku o náhrade trov odvolacieho konania vo vzťahu k sťažovateľom.

Ústavný   súd   vzhľadom   na   svoju   doterajšiu   judikatúru   považuje   za   potrebné predovšetkým pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie   s ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o ľudských   právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie   všeobecného   súdu   v prípade,   ak   v konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo samotným   rozhodnutím   došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody.   Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné   a neudržateľné,   a zároveň   by   mali za   následok porušenie   základného   práva   alebo   slobody   (podobne   I. ÚS 20/03,   IV. ÚS 252/04, IV. ÚS 80/05).

Reálne   uplatnenie   a garantovanie   základného   práva   na   súdnu   ochranu   nielen neznamená právo na úspech v konaní, ale ani nárok na to, aby všeobecné súdy preberali alebo   sa   riadili   výkladom   všeobecne   záväzných   právnych   predpisov,   ktorý   predkladá účastník konania.

Citovaný čl. 46 ods. 1 ústavy je primárnou ústavnou bázou pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany, a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú právnu ochranu zakotvených v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až 50 ústavy). Všeobecné súdy poskytujú ochranu plynúcu z citovaného článku ústavy tak, že postupujú v konaní   súc   viazané   procesnoprávnymi   a   hmotnoprávnymi   predpismi,   dodržiavanie ktorých je garanciou práva na súdnu ochranu (m. m. I. ÚS 99/03, I. ÚS 55/04).

Súčasťou   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy je nepochybne   aj nárok   na   náhradu   trov   konania.   Aj   tento   nárok   však   možno   uplatniť a priznať len v súlade s čl. 46 ods. 4 ústavy a v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy, t. j. za splnenia zákonných predpokladov na jeho priznanie, ktoré sú obsiahnuté v príslušných procesných poriadkoch, v posudzovanom prípade je to Občiansky súdny poriadok.

Sťažovatelia predovšetkým tvrdili, že bolo porušené ich právo na spravodlivý proces (súdnu   ochranu),   pričom   podrobnejšie   odôvodnenie   porušenia   tohto   svojho   základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (ako aj základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 prvej vety ústavy) rozviedli v sťažnosti obdobne, ako to už urobili v konaní pred všeobecnými súdmi. Uviedli najmä, že krajský súd ako súd odvolací potvrdil ako vecne správny rozsudok súdu prvého stupňa v časti náhrady trov prvostupňového konania, pričom „... použil diametrálne odlišnú - opäť svojvoľnú - argumentáciu“ a tiež to, že „... v rozpore so skutočnosťou konštatoval, že právna zástupkyňa si trovy odvolacieho konania písomne nevyčíslila...“.

Z napadnutého   rozsudku   vyplýva,   že   krajský   súd   odôvodnil   svoje   rozhodnutie o trovách   konania   takto: „Odvolací   súd   ako   vecne   správny   potvrdil   (§ 219   O. s. p.) rozsudok súdu prvého stupňa i v časti náhrady trov prvostupňového konania, i keď nie je sporným,   že o tejto   náhrade   trov   konania   rozhodoval   súd   prvého   stupňa   podľa   zásady úspechu účastníkov v konaní (§ 142 ods. 1 O. s. p.), a to aj u odporcov v 2. a 3. rade, ktoré rozhodnutie,   resp.   povinnosť   rozhodnúť   o náhrade   trov   konania   vyplývalo   súdu   v čase rozhodovania   zo   zákona,   t. j.   bez   návrhu   (§ 151   ods.   O. s. p.),   keď   vychádzal   z toho, že odporcovia v 2. a 3. rade boli zastúpení advokátkou, ktorej z cit. ust. § 151 ods. 1 O. s. p. vyplýva povinnosť vyčísliť trovy právneho zastúpenia, ktorú povinnosť si advokátka pred vyhlásením rozsudku vo veci samej i splnila a tieto trovy právneho zastúpenia odporcov v 2. a 3. rade i vyčíslila a v tejto ňou vyčíslenej výške jej ich súd prvého stupňa priznal, takže treba mať za to, že len v tejto výške si ich odporcovia v 2. a 3. rade uplatnili a nebolo tu   preto žiadneho   dôvodu prisúdiť   im   viac než to,   čoho   sa domáhali.   Nebol preto   ani dôvodný ich návrh na postup súdu podľa § 166 O. s. p., keď súd neopomenul rozhodnúť o tejto náhrade trov konania odporcov v 2. a 3. rade, keďže o tejto náhrade trov konania rozhodol   rozsudkom,   ktorým   sa   konanie   vo   veci   skončilo,   a preto,   keď   sa   odporcovia v 2. a 3. rade domáhali tohto postupu, súd prvého stupňa vecne správne postupoval, keď tento ich návrh zamietol; aj keď z iných dôvodov; a odvolací súd preto i toto napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne potvrdil (§ 219 O. s. p.).

O náhrade   trov   odvolacieho   konania   rozhodol   odvolací   súd   podľa   § 224   ods. 1 a § 142   ods. 1   O. s. p.   a v tomto   konaní   úspešným   odporcom   v 2.   a 3. rade   priznal   ich náhradu v celkovej výške 4.488.- Sk, a to titulom náhrady trov ich právneho zastúpenia za 2 úkony   poskytnutej   právnej   pomoci   [vyjadrenie   k odvolaniu   a účasť   na   pojednávaní odvolacieho súdu - § 16 ods. 1 písm. c), d) Vyhl. č. 163/2002 Z. z. o odmenách advokátov] á 1.360.- Sk (§ 13 ods. 6 Vyhl. č. 163/2002 Z. z.) zníženú o 20 % za zastupovanie 2 osôb, t. j. o sumu 272,- Sk (§ 17 ods. 2 Vyhl. č. 163/2002 Z. z.), t. j. 1 úkon á 1.088,- Sk x 2 úkony = 2.176,- Sk x 2 osoby = 4.352,- Sk, plus 136,- Sk tzv. režijný paušál (§ 19 ods. 3 cit. vyhl.); keď právna zástupkyňa tieto trovy v súlade s ust. § 151 ods. 1 O. s. p. písomne nevyčíslila; ktorú náhradu je navrhovateľ povinný zaplatiť na účet právnej zástupkyne odporcov v 2. a 3. rade (§ 149 ods. 1 O. s. p.) do 3 dní (§ 160 ods. 1 O. s. p.).“

V nadväznosti   na   citované   odôvodnenie   napadnutého   rozsudku   krajského   súdu ústavný súd poznamenáva, že z podania sťažovateľov z 26. marca 2004, ktorým sa odvolali proti   rozsudku   súdu   prvého   stupňa   v časti   týkajúcej   sa   náhrady   trov   prvostupňového konania, resp. alternatívne navrhli jeho doplnenie o priznanie ďalšej sumy z rozšíreného návrhu na začatie konania, vyplýva, že v konaní pred okresným súdom (pred vyhlásením rozsudku vo veci samej) sťažovatelia výslovne požadovali trovy konania len z pôvodne uplatneného nároku, ktorým bol návrh na určenie neplatnosti kúpnej zmluvy. Ústavný súd nepovažuje   za   výklad   krajského   súdu,   podľa   ktorého   -   ak   sťažovatelia   vyčíslili   trovy konania (v súlade s ustanovením § 151 ods. 1 OSP v znení platnom v relevantnom čase) len v určitej výške a celková náhrada trov bola vyššia, možno vyvodzovať, že si ich len v tejto výške uplatnili a neexistoval žiaden dôvod prisúdiť im viac, než čoho sa domáhali - za taký, ktorý by bolo možné z ústavného hľadiska označiť ako neospravedlniteľný a neudržateľný.

Sťažovatelia ďalej tvrdia, že „Krajský súd v rozpore so skutočnosťou konštatoval, že právna zástupkyňa si trovy odvolacieho konania písomne nevyčíslila, preto jej priznal iba   sumu   4.488 Sk,   hoci   z vyjadrenia   zástupkyne   k odvolaniu   navrhovateľa   vyplýva expressis verbis skutočnosť, že titulom náhrady žiada priznať sumu 37.466 Sk“.

Z podania sťažovateľov z 8. apríla 2004, na ktoré sa odvolávajú, vyplýva, že žiadali, aby bola „... za dva úkony právnej pomoci (zatiaľ)   - napísanie vyjadrenia k odvolaniu a účasť   na   odvolacom   pojednávaní   -   priznaná   nám   náhrada   trov   odvolacieho   konania v sume 37.466 Sk (2 x 18.733 Sk)...“. Ústavný súd konštatuje, že z uvedeného vyčíslenia trov právneho zastúpenia nevyplýva, z akého výpočtového základu [§ 1 ods. 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   platnej   do   31. decembra 2004   (ďalej   len „vyhláška“)]   sa   pri   tomto   výpočte   odmeny   advokátky   za   poskytnutie   právnych   služieb vychádzalo, resp.   nie je možné ustáliť základnú sadzbu tarifnej odmeny za jeden   úkon právnej služby (§ 13 vyhlášky) ani zistiť, či je vo vyčíslenej sume zohľadnené aj zníženie, resp.   zvýšenie základnej   sadzby   tarifnej   odmeny   (§ 17   vyhlášky) a či   táto suma zahŕňa aj tzv. režijný paušál (§ 19 ods. 3 vyhlášky).

Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že krajský súd rozhodol o náhrade trov   v súlade   s procesnými   možnosťami   ustanovenými   Občianskym   súdnym   poriadkom (čl. 2 ods. 2 ústavy). Krajský súd nepoužil iné než dovolené náhradové ustanovenia a ich aplikáciu odôvodnil v rozsahu, ktorý vylučuje, že bol výrok, ktorým bol potvrdený výrok súdu prvého stupňa o náhrade trov konania a výrok o náhrade trov odvolacieho konania, vynesený   v zrejmom   omyle   alebo   v rozpore   so   zákonnými   ustanoveniami   Občianskeho súdneho poriadku. V tejto spojitosti ústavný súd opätovne pripomína, že nepatrí do sústavy všeobecného súdnictva. Kompetencie ústavného súdu nenahrádzajú postupy a rozhodnutia všeobecných súdov   a nepoužívajú sa na skúmanie tvrdenej vecnej nesprávnosti,   pretože ústavný súd nie je opravnou inštanciou voči všeobecným súdom.

Vzhľadom na to postup krajského súdu pri odôvodňovaní napadnutého rozhodnutia vo výrokoch týkajúcich sa náhrady trov prvostupňového a odvolacieho konania v danej veci nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny. Skutočnosť, že sťažovatelia sa s právnym názorom krajského súdu nestotožňujú, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto odôvodnenia. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel   a význam.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   interpretácia   príslušných   ustanovení Občianskeho súdneho poriadku a jeho odôvodnenie krajským súdom v danej veci takéto nedostatky nevykazuje. K tomu treba dodať, že vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je chrániť občana pred skutkovými a právnymi omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01).

Možnosť porušenia základného práva sťažovateľov na ochranu ich majetku podľa čl. 20 ods. 1 druhej vety ústavy sa odvodzuje vo väzbe na porušenie ich základného práva podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy.   Keďže   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   v danom   prípade nemohlo byť porušené ich základné právo na spravodlivý proces (prístup k súdu) podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, neprichádza do úvahy ani možnosť porušenia základného práva podľa čl. 20   ods. 1   prvej   vety   ústavy.   Absencia   porušenia   ústavnoprocesných   princípov   totiž vylučuje založenie sekundárnej zodpovednosti všeobecného súdu za porušenie základného práva   sťažovateľa   hmotnoprávneho   charakteru   upraveného   v označenom   článku   ústavy (m. m. II. ÚS 201/04).

Ústavný súd napokon dodáva, že základné právo na ochranu majetku nie je možné zamieňať s „právom   na   úspech   v súdnom   konaní“,   ktoré   náš právny   poriadok   nepozná. Tvrdenie sťažovateľov ohľadne porušenia čl. 20 ods. 1 druhej vety ústavy je preto zjavne neopodstatnené.

Vychádzajúc z týchto právnych záverov ústavný súd odmietol sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú už po jej predbežnom prerokovaní (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Po odmietnutí sťažnosti nie je už potrebné rozhodovať o takých nárokoch na ochranu ústavnosti, ktorých uplatnenie a použitie predpokladá aspoň čiastočnú úspešnosť sťažnosti. Preto ústavný súd nerozhodoval o primeranom finančnom zadosťučinení, ktoré sťažovatelia požadovali (čl. 127 ods. 2 ústavy).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. júla 2005