znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 184/04-24

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   25.   augusta   2004 v senáte   zloženom   z   predsedu   Jána   Lubyho   a zo   sudcov   Jána   Auxta   a Juraja   Horvátha v konaní o sťažnosti H. Z., bytom P. V, a Mgr. Z. O., bytom K., zastúpených advokátom Mgr. I. R., R., ktorou namietali porušenie ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48 ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom Okresného súdu Rožňava v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 1122/00 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 5 C 51/92), za účasti Okresného súdu Rožňava, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo H. Z. a Mgr. Z. O. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu   Rožňava v konaní   vedenom pod sp. zn.   5 C 1122/00   (pôvodne   vedenom   pod   sp.   zn.   5 C 51/92) p o r u š e n é   b o l o.

2. H. Z. p r i z n á v a primerané finančné zadosťučinenie v sume 40 000 Sk (slovom štyridsaťtisíc slovenských korún), ktoré jej je Okresný súd Rožňava p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

3. Mgr. Z. O. p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 40 000 Sk (slovom štyridsaťtisíc slovenských korún), ktoré jej je Okresný súd Rožňava p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

4. Okresný súd Rožňava j e   p o v i n n ý   uhradiť H. Z. a Mgr. Z. O. trovy konania v sume   14 510 Sk   (slovom   štrnásťtisícpäťstodesať slovenských   korún)   na účet   advokáta Mgr. I. R., R., do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením sp. zn. IV. ÚS   184/04   z 26. mája 2004   prijal   podľa   §   25   ods.   3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť H. Z., bytom P. V., a Mgr. Z. O., bytom K. (ďalej   len   „sťažovateľky“),   ktorou   namietali   porušenie   ich   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky   (ďalej   len   „ústava“)   postupom   Okresného   súdu   Rožňava   (ďalej   len   „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 1122/00 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 5 C 51/92).

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľky spolu s ďalšími piatimi navrhovateľmi podali 20. januára 1992   okresnému   súdu   návrh,   ktorým   sa   domáhali   vydania   nehnuteľnosti s príslušenstvom v zmysle zákona č. 87/1991 Zb. o mimosúdnych rehabilitáciách v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o mimosúdnych rehabilitáciách“).

Sťažovateľky uviedli, že ku dňu podania sťažnosti ústavnému súdu nebolo vo veci samej právoplatne rozhodnuté.

Vo svojej sťažnosti sa sťažovateľky domáhali, aby ústavný súd podľa čl. 127 ústavy rozhodol, že postupom okresného súdu bolo porušené ich základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a aby im ústavný súd priznal primerané finančné zadosťučinenie v sume 50 000 Sk.

Predseda okresného súdu sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k sťažnosti podaním   sp.   zn.   Spr   1510/04   doručeným   ústavnému   súdu   8. júla 2004.   Vo   vyjadrení poukázal na obsah svojho predchádzajúceho vyjadrenia k tomuto konaniu z 28. februára 2003 (vo veci vedenej na ústavnom súde pod sp. zn. II. ÚS 8/03), v ktorom sa uvádza:

„Návrh na začatie konania vo veci sp. zn. 5 C 51/92 došiel súdu dňa 20. 1. 1992. Jedná   sa   o návrh   na   vydanie   nehnuteľností   v zmysle   z.   č.   87/1991   Zb.   na   návrh navrhovateľov M. K., V. K., H. K., H. Z. a Z. O., proti odporcom Reštaurácie, š. p. Rožňava, Mesto Jelšava, Československé štátne dráhy, Oblastné riaditeľstvo Bratislava a Slovenské magnezitové závody, š. p. Košice. Vec bola pridelená v zmysle rozvrhu práce na vybavenie sudcovi Mgr. Ľ. H. Po doručení návrhu na začatie konania odporcom a doplnení listinných dôkazov   bolo   vytýčené   pojednávanie   na   2.   6.   1992.   Toto   pojednávanie   bolo   odročené na neurčito   za   účelom   vyžiadania   úmrtného   listu   L.   K.,   pripojenia   dedičských   spisov a vyžiadania listov vlastníctva. Ďalšie pojednávanie bolo vytýčené na 24. 9. 1992, ktoré bolo odročené na 28. 9. 1992 pre neúčasť navrhovateľov. Navrhovatelia sa však nedostavili ani na toto pojednávanie, a preto bolo odročené na neurčito. Pojednávanie dňa 16. 11. 1992 bolo odročené na 23. 11. 1992 za účelom znova predvolania neprítomných účastníkov na   tomto   pojednávaní.   Na   tomto   pojednávaní   súd   rozhodol,   keď   návrh   navrhovateľov v plnom rozsahu zamietol. Voči tomuto rozsudku podali navrhovatelia odvolanie a Krajský súd   v Košiciach   rozsudkom   zo   dňa   24.   9.   1993   potvrdil   rozsudok   súdu   prvého   stupňa vo výroku o zamietnutí návrhu navrhovateľov v 2., 3., 4., 6. a 7. rade a vo výroku o trovách prvostupňového   konania   vo   vzťahu   medzi   týmito   navrhovateľmi   a odporcami.   Spis   bol vrátený tunajšiemu súdu z Krajského súdu v Košiciach dňa 18. 2. 1994. Vo veci potom bolo vytýčené   pojednávanie   na   21.   4.   1994,   na   ktorom   bolo   rozhodnuté   rozsudkom   a návrh navrhovateľky   M.   K.   bol   v celom   rozsahu   zamietnutý.   Rozhodovanie   o návrhu navrhovateľky   voči   odporcovi   v 1.   rade   ohľadom   vydania   nehnuteľností   bolo   vylúčené na samostatné konanie. Navrhovateľka podala proti tomuto rozsudku odvolanie a spis bol predložený Krajskému súdu v Košiciach na rozhodnutie o tomto odvolaní dňa 23. 8. 1994. Krajský súd v Košiciach svojím uznesením zo dňa 25. 3. 1996 zrušil rozsudok a vec vrátil na ďalšie konanie (spis bol vrátený tunajšiemu súdu dňa 28. 5. 1996).

Vylúčená vec bola zapísaná do registra pod sp. zn. 6 C 1122/00 dňa 21. 11. 2000 (tieto   prieťahy   boli   sudcovi   Mgr.   Ľ.   H.   vytknuté).   Pojednávanie   bolo   potom   vytýčené na 5. 12. 2000, ktoré bolo odročené na 21. 12. 2000, pretože navrhovateľka v 1. rade sa na pojednávanie nedostavila a navrhovateľka v 2. rade medzičasom zomrela. Ani na toto pojednávanie   sa   navrhovateľka   v 1.   rade   nedostavila   a nedostavili   sa   ani   dedičia po navrhovateľke v 2. rade. Navrhovateľka v 1. rade namietala predpojatosť sudcu, a preto spis bol predložený Krajskému súdu v Košiciach za účelom rozhodnutia o tejto námietke. Krajský súd v Košiciach uznesením zo dňa 12. 9. 2002 rozhodol, že sudca Mgr. Ľ. H. nie je vylúčený   z prejednávania   a rozhodovania   veci.   Medzitým   zomrela   aj   navrhovateľka v 1. rade a po zistení jej dedičov bolo pojednávanie vytýčené na 27. 2. 2003.

Po odchode sudcu tunajšieho súdu do dôchodku bola sudcovi Mgr. Ľ. H. pridelená podstatná časť jeho nevybavených vecí. Okrem toho v rokoch 1993 - 1994 sudca absolvoval stáž na Krajskom súde v Košiciach.

Primeranosť   dĺžky   konania   sa   posudzuje   vždy   aj   podľa   miery   zložitosti   veci, a to skutkovej, ako aj právnej.

Vec spisovej značky 5 C 1122/00 (predtým sp. zn. 5 C 51/92) je z tohto hľadiska ako vec   s vysokým   stupňom   skutkovej   zložitosti.   Ide   o vydanie   nehnuteľností   v zmysle z. č. 87/1991 Zb., keď bolo sporné, či navrhovatelia podali v zákonom stanovenej lehote výzvu voči povinným osobám na   vydanie sporných nehnuteľností.   Pritom navrhovatelia svojím   pôvodným   návrhom   si   uplatnili   štyri   nároky,   a to   jednak   ohľadom   vyslovenia neplatnosti kúpnopredajnej zmluvy uzavretej medzi L. K. a čsl. štátom, ohľadom vyslovenia neplatnosti   hospodárskej   zmluvy   o prevode   2/4-tín   z nehnuteľností   uzavretej   medzi Miestnym   národným   výborom   v Jelšave   a Reštauráciami,   š.   p.   Rožňava,   ohľadom vyslovenia neplatnosti kúpnej zmluvy uzavretej medzi M. K. a Reštauráciami, š. p. Rožňava a ohľadom vydania predmetných nehnuteľností.

Právna   zložitosť   sa   prejavuje   v posúdení   týchto   jednotlivých   nárokov ako aj posúdenia   oprávnenosti   nároku   navrhovateľov,   hlavne   či   v zákonom   stanovenej lehote vyzvali povinnú osobu na vydanie predmetných nehnuteľností.

Procesná   zložitosť   je   daná   procesným   postupom   účastníkov   konania,   a   to   že v priebehu   konania   niektorí   z pôvodných   navrhovateľov   zomreli,   viackrát   namietali vylúčenie sudcu z prejednania a rozhodovania veci.

Pri   posudzovaní   primeranosti   dĺžky   konania   sa   musia   zohľadniť   aj   postupy účastníkov konania. Navrhovatelia sa vo viacerých prípadoch nedostavili na pojednávanie a aj   pre   ich   neúčasť   museli   byť   pojednávania   odročené.   V občianskoprávnych   veciach sa vyžaduje, aby účastníci konania poskytli súdu potrebnú súčinnosť.

Na   konštatovanie   vzniku   prieťahu   v zmysle   čl.   48   ods.   2   Ústavy   SR   musí   byť preukázané závažné prekročenie určitej hranice v rámci niektorého kritéria alebo v prípade menej závažných prieťahov prekročenie tejto hranice vo všetkých uvádzaných kritériách. Týmito kritériami sú miera zložitosti veci, konanie strán a konanie súdu.“

Navyše   vo   vyjadrení   k sťažnosti   zo   7. júla 2004   predseda   okresného   súdu   ďalej uviedol:

„Po podaní vyššie uvedeného vyjadrenia súd vo veci vykonal nasledovné úkony: vo veci   bolo   vytýčené pojednávanie na 27. 2. 2003,   ktoré bolo odročené   na   23. 4. 2003 (nakoľko spis bol predložený Ústavnému súdu SR v Košiciach). Toto pojednávanie bolo odročené   na   14. 5. 2003   za   účelom   znovu   predvolania   neprítomných   dedičov   na   tomto pojednávaní po neb. M. K. a tiež za účelom predvolania zástupcu SMZ, a. s. Jelšava. Toto pojednávanie bolo odročené na 19. 6. 2003 za účelom znovu predvolania neprítomných účastníkov   konania   a uložil   právnemu   zástupcovi   žalobcov   predložiť   výzvu   na vydanie od neb. M. K. Toto pojednávanie bolo odročené na neurčito s tým, že súd vyzval Železnice SR   Bratislava,   aby   sa   vyjadrili   k tomu,   či   výzva   uplatňujúca   nárok   im   bola   doručená do 1. 10. 1991.   Táto   správa   došla   dňa   9. 10. 2003.   Pojednávanie   bolo   vytýčené na 10. 12. 2003,   ktoré   bolo   odročené   na   neurčito   s tým,   že   súd   žalobcom   uložil   lehotu do 15. 1. 2004 na vypracovanie písomného návrhu na zmenu žaloby. Vyjadrenie právneho zástupcu   žalobcov   došlo   súdu   dňa   20. 1. 2004.   Vo   veci   bolo   vytýčené   pojednávanie na 31. 3. 2004,   na   ktorom   pojednávaní   súd   pripustil   zmenu   žaloby   a toto uznesenie po vypracovaní   sa   doručovalo   účastníkom   konania,   pretože   nie   všetci   boli   prítomní na pojednávaní.

Primeranosť   dĺžky   konania   sa   posudzuje   vždy   aj   podľa   miery   zložitosti   veci, a to skutkovej, ako aj právnej.

Vec   spisovej   značky   5 C 1122/00   (predtým   sp.   zn.   5 C 51/92   je   z tohto   hľadiska ako vec   s vysokým   stupňom   skutkovej   zložitosti.   Išlo   o vydanie   nehnuteľností   v zmysle z. č. 87/1991 Zb., teraz o finančné vyrovnanie vo výške 6.000.000.-Sk, keď bolo sporné, či žalobcovia podali v zákonom stanovenej lehote výzvu voči povinným osobám na vydanie sporných   nehnuteľností.   Pritom   žalobcovia   svojím   pôvodným   návrhom   si   uplatnili   štyri nároky, a to jednak ohľadom vyslovenia neplatnosti kúpnopredajnej zmluvy uzavretej medzi L. K. a čsl. štátom, ohľadom vyslovenia neplatnosti hospodárskej zmluvy o prevode 2/4-tín nehnuteľností uzavretej medzi Miestnym národným výborom v Jelšave a Reštauráciami, š. p.   Rožňava,   ohľadom   vyslovenia   neplatnosti   kúpnej   zmluvy   uzavretej   medzi   M.   K. a Reštauráciami, š. p. Rožňava a ohľadom vydania predmetných nehnuteľností.

Právna   zložitosť   sa   prejavuje   v posúdení   týchto   jednotlivých   nárokov,   ako   aj posúdenia oprávnenosti nároku žalobcov, hlavne, či v zákonom stanovenej lehote vyzvali povinnú osobu na vydanie predmetných nehnuteľností.

Procesná   zložitosť   je   daná   procesným   postupom   účastníkov   konania,   a to   že v priebehu   konania   niektorí   z pôvodných žalobcov   zomreli,   viackrát   namietali vylúčenie sudcu z prejednania a rozhodovania veci.

Pri   posudzovaní   primeranosti   dĺžky   konania   sa   musia   zohľadniť   aj   postupy účastníkov konania. Žalobcovia sa vo viacerých prípadoch nedostavili na pojednávanie a aj pre   ich   neúčasť   museli   byť   pojednávania   odročené.   V občianskoprávnych   veciach sa vyžaduje, aby účastníci konania poskytli súdu potrebnú súčinnosť.

Na   konštatovanie   vzniku   prieťahu   v zmysle   čl.   48   ods.   2   Ústavy   SR   musí   byť preukázané závažné prekročenie určitej hranice v rámci niektorého kritéria alebo v prípade menej závažných prieťahov prekročenie tejto hranice vo všetkých uvádzaných kritériách. Týmito kritériami sú miera zložitosti veci, konanie strán a konanie súdu.

Nálezom   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí dňa 28. 5. 2003 číslo II. ÚS 8/03-31 bolo rozhodnuté, že základné právo K. K. a K. M. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upravené čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, postupom Okresného súdu v Rožňave v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 1122/00 (pôvodne   vedenom   pod   sp.   zn.   5 C 51/92)   bolo   porušené.   Prikázal   Okresnému   súdu v Rožňave,   aby   v konaní   konal   bez   zbytočných   prieťahov   (rozhodnutie,   ako   aj   spis   bol vrátený   tunajšiemu   súdu   dňa   26. 6. 2003).   Od tej doby   sa   spis   znova   nachádzal na Ústavnom súde SR v dôsledku prešetrenia sťažnosti V. K., L. K. a J. K. Od tej doby som v konaní nezistil prieťahy a vo veci koná plynulo. Preto som toho názoru, že v predmetnom konaní nedošlo k porušeniu čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.“

Prehľad úkonov uvedený vo vyjadreniach predsedu okresného súdu sa zhoduje s tým, čo vyplýva zo zistení ústavného súdu po oboznámení sa s obsahom preskúmavaného spisu.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľky sa svojou sťažnosťou domáhali vyslovenia porušenia základného práva podľa čl.   48   ods.   2   ústavy,   podľa   ktorého   „Každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...“.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Odstránenie stavu právnej neistoty je podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ (napr. IV. ÚS 59/03), pričom „tento účel možno dosiahnuť zásadne   až   právoplatným   rozhodnutím.   Nepostačuje,   že   štátny   orgán   vo   veci   koná“ (I. ÚS 76/03,   II. ÚS 157/02).   K vytvoreniu   „stavu   právnej   istoty   preto   dochádza až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu“ (napr. III. ÚS 127/03).

Preto   je   základnou   povinnosťou   súdu   a sudcu   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vychádza z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého akonáhle sa konanie začalo, postupuje v ňom súd zásadne bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť pre   sudcu   vyplýva   z   §   119   ods.   1   OSP,   podľa   ktorého   sa   pojednávanie môže   odročiť len z dôležitých dôvodov, ktoré sa musia oznámiť. Ak sa pojednávanie odročuje, predseda senátu spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým   aj   k porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   v súlade   so   svojou doterajšou   judikatúrou   (III. ÚS 111/02,   IV. ÚS 74/02,   III. ÚS 142/03)   ústavný   súd zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3).

1. Pokiaľ ide o právnu a faktickú zložitosť veci, ústavný súd z predloženého spisu okresného súdu zistil, že predmetom konania vedeného pod sp. zn. 5 C 1122/00 (pôvodne vedeného   pod   sp. zn. 5 C 51/92)   je   nárok   na   vydanie   nehnuteľností   podľa   zákona o mimosúdnych rehabilitáciách. Podľa názoru ústavného súdu ide o vec právne a skutkovo zložitú   (vydanie   nehnuteľností   od viacerých   právnických   osôb   na   strane   odporcu). Na zložitosť veci poukázal aj predseda okresného súdu vo svojich vyjadreniach k sťažnosti. Podľa   názoru   ústavného   súdu   však   ani   spomínaná   skutková   zložitosť   veci   nemôže ospravedlniť   celkové   doterajšie   trvanie   sporu   a také   konanie   okresného   súdu,   v ktorom dochádzalo aj k niekoľkoročným obdobiam nečinnosti.

2. Ďalším kritériom, ktorého použitím ústavný súd zisťoval existenciu zbytočných prieťahov   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   5 C 1122/00   (pôvodne   vedenom   pod   sp.   zn. 5 C 51/92), bolo správanie sťažovateliek ako účastníčok tohto súdneho konania.

Zo   strany   sťažovateliek   nebolo   zistené   také   správanie,   ktoré   by   spôsobilo   vznik zbytočných prieťahov v konaní.

Ústavný   súd   aj   v súvislosti   s nálezom   sp. zn.   II. ÚS 8/03   a   nálezom   sp. zn. IV. ÚS 222/03 opätovne konštatuje, že počet a zmeny účastníkov na strane navrhovateľov, ku ktorým dochádzalo v priebehu konania, ako aj využitie niektorých procesných úkonov zo strany   účastníkov   boli   skutočnosťami,   ktoré   síce   mali   v okolnostiach   prípadu   určitý vplyv na doterajšiu dĺžku konania, avšak zásadným spôsobom ju neovplyvnili.

V uvedených   súvislostiach   ústavný súd   už vyslovil,   že využitie   možností   daných Občianskym súdnym poriadkom na uplatňovanie a presadzovanie jeho práva v občianskom súdnom konaní spôsobuje síce predĺženie priebehu konania, ale nemožno ho kvalifikovať ako postup súdu, ktorého dôsledkom sú zbytočné prieťahy (II. ÚS 31/01, II. ÚS 8/03).

3. Tretím kritériom, ktorého použitím ústavný súd zisťoval existenciu zbytočných prieťahov v konaní, bol postup okresného súdu.

V období od podania návrhu okresnému súdu (20. januára 1992) až do rozhodnutia Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) z 25. marca 1996 vo veci vylúčenia sudcu z rozhodovania ústavný súd nezistil zbytočné prieťahy v konaní. Od 25. marca 1996 sa však vo veci nekonalo bez akejkoľvek zákonnej prekážky až do 21. novembra 2000, t. j. 56   mesiacov.   V roku   2000   boli   síce   nariadené   dve   pojednávania,   ale   ani   jedno   sa neuskutočnilo.

Jedna   z   navrhovateľov   (M.   K.)   písomným   podaním   doručeným   okresnému   súdu 12. decembra 2000   namietala   zaujatosť   konajúceho   sudcu,   no   spis   bol   krajskému   súdu predložený na rozhodnutie až 16. augusta 2002, teda po viac ako 20 mesiacoch, čo ústavný súd vyhodnotil ako zbytočné prieťahy v konaní.

Vyššie   uvedený   postup   okresného   súdu   nesvedčí   o tom,   že   by   svoju   činnosť organizoval v súlade s povinnosťou uloženou mu § 100 ods. 1 OSP tak, aby bola vec čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

V predmetnom   konaní   vznikli   podľa   zistenia   ústavného   súdu   zbytočné   prieťahy, ktoré   je   možné   pripísať   na   ťarchu   okresného   súdu   v celkovom   rozsahu   viac   ako 76 mesiacov.

Ústavný súd na základe celkového zhodnotenia priebehu konania dospel k záveru, že z ústavnoprávneho hľadiska   je neakceptovateľné, aby po viac ako   dvanástich   rokoch nebolo konanie právoplatne meritórne skončené a aby bol jeho súčasný stav taký, aký bol zistený v tomto konaní.

Na   základe   toho   ústavný   súd   opierajúc   sa   o svoju   stabilnú   judikatúru   uzavrel, že okresný súd v napadnutom konaní svojím postupom porušil základné právo sťažovateliek podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Vzhľadom   na   to   ústavný   súd   konštatoval,   že   v predmetnom   občianskoprávnom súdnom konaní nemožno hodnotiť postup okresného súdu ako taký, ktorý by zodpovedal ústavou priznanému právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a príslušným ustanoveniam   Občianskeho   súdneho   poriadku,   čo   je   nevyhnutným   predpokladom spoločensky efektívneho, t. j. rýchleho a účinného poskytnutia právnej ochrany.

Ústavný súd síce vyslovil porušenie základného práva sťažovateliek podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ale neprikázal okresnému súdu, aby vo veci vedenej pod sp. zn. 5 C 1122/00 (pôvodne vedenej pod sp. zn. 5 C 51/92) konal bez zbytočných prieťahov, pretože už svojím nálezom sp. zn. II. ÚS 8/03 o uložení tejto povinnosti rozhodol.

III.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy „Ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie“.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde „Ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha“. Podľa ustanovenia § 56 ods. 5 citovaného zákonného ustanovenia ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo   slobodu   porušil,   je   povinný   ho   vyplatiť   sťažovateľovi   do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľky   vo   svojej   sťažnosti   žiadali   aj   o priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia   vo   výške   50 000 Sk   pre   každú   z nich   z dôvodov   uvedených   vo   svojej sťažnosti,   pričom   najmä   zdôraznili,   že   súd   nevie   o žalobe   rozhodnúť   ani   po   viac   ako 12 rokoch   od   jej   podania   a poukázali   tiež   na   to,   že   v dôsledku   nerozhodnutia   vo   veci po takom dlhom čase vznikla na predmete sporu „značná materiálová škoda“, a ony samé v dôsledku tohto stavu utrpeli aj morálnu škodu vo svojom okolí.

Pri   určení   výšky   primeraného   finančného   zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádzal zo zásad   spravodlivosti   aplikovaných   Európskym   súdom   pre   ľudské   práva,   ktorý spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom na celkovú dĺžku konania okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 1122/00 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 5 C 51/92), berúc do úvahy konkrétne okolnosti prípadu,   ako   aj   skutočnosť,   že   vec   nebola   do   rozhodnutia   ústavného   súdu   právoplatne skončená,   ústavný   súd   považoval   priznanie   sumy   40 000 Sk   pre každú   zo sťažovateliek za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o úhrade   trov   konania   sťažovateliek,   ktoré im vznikli   v dôsledku   právneho   zastúpenia   pred   ústavným   súdom   advokátom JUDr. I.. R., uplatnených v podaní zo 6. apríla 2004.

Pri   výpočte   trov   právneho   zastúpenia   sťažovateľov   ústavný   súd   vychádzal z ustanovení § 1 ods. 3, § 13 ods. 8 prvej vety v spojení s § 16, s § 1 ods. 3, § 17 ods. 2, § 19 a § 25 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách   a náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   (ďalej   len „vyhláška“) s tým, že predmet konania podľa čl. 127 ústavy pred ústavným súdom, ktorým sú základné práva a slobody, porušenie ktorých sťažovateľky namietajú, v zásade nie je oceniteľný   peniazmi.   Základná   sadzba   tarifnej   odmeny   za   jeden   úkon   právnej   služby uskutočnený   v období   od   1. januára   2004   v konaní   pred   ústavným   súdom   predstavuje 4 534 Sk (základom   pre   výpočet   je priemerná mesačná mzda   zamestnanca   hospodárstva Slovenskej   republiky   v prvom   polroku   2003   vo výške   13 602 Sk),   uvedená   odmena   sa v prípade   spoločných   úkonov   pri   zastupovaní   znižuje   o 20   %,   t.   j.   na sumu   3 640 Sk a hodnota režijného paušálu je 136 Sk. Právny zástupca sťažovateliek mal nárok na úhradu trov   konania   pozostávajúcich   z dvoch   spoločných   úkonov   (prípravy   a prevzatia   veci a písomného podania na súd) poskytnutých dvom sťažovateľkám (vyčíslených ako 3 640 Sk x 4) vrátane náhrady režijného paušálu (vyčíslených ako 136 Sk x 4 - § 19 vyhlášky).Ústavný   súd zistil, že   uplatnená suma trov   právneho zastúpenia   spolu   14 510 Sk neodporuje   platným   právnym   predpisom,   a   preto   priznal   sťažovateľkám   úhradu   trov právneho zastúpenia v celej uplatnenej výške.

Úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateliek (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom   na   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   treba   pod   „právoplatnosťou   tohto   rozhodnutia“ rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. augusta 2004