znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 184/03-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. októbra 2003 predbežne prerokoval sťažnosť P. L., t. č. v Ústave na výkon väzby a výkon trestu odňatia slobody L., vo veci porušenia jeho práv podľa čl. 6 ods. 1 a ods. 3 písm. b), c) a d) a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a základného práva na informácie postupom Slovenskej republiky, rezortu Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť P. L.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. októbra 2003 doručená sťažnosť P. L., t. č. v Ústave na výkon väzby a výkon trestu odňatia slobody L. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie jeho práv podľa čl. 6 ods. 1 a ods. 3 písm. b), c) a d) a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)   a základného   práva   na   informácie   postupom   Slovenskej   republiky,   rezortu Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky.

Sťažovateľ   žiadal,   aby   ústavný   súd   pripojil   túto   jeho   sťažnosť   k podaniam doručovaným ústavnému súd v období od 12. septembra 2002 do 2. júna 2003 ku sp. zn. Rvp 1708/02. Pretože konanie v tejto veci bolo po tom, ako sťažovateľ vzal svoj návrh na jeho začatie späť, uznesením sp. zn. III. ÚS 197/03 z 10. septembra 2003 zastavené, ústavný súd posúdil sťažnosť sťažovateľa z 2. októbra 2003 ako nový návrh.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ sa od 3. septembra 2001 nachádza vo výkone väzby. Porušovanie označených práv podľa dohovoru a Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) vidí sťažovateľov v tom, že „mne ako obvinenému nie je umožnený prístup k potrebným   právnym   publikáciám,   ktoré   potrebujem   na   zabezpečenie   mojich   práv. A to preto, lebo:

a)   Vo   väzbách   sa   okrem   paragrafového   znenia   Trestného   poriadku   a   Trestného zákona   nie   je   možné   dostať   k žiadnym   iným   zákonom.   Aj   tie   sú   už   zväčša   staré   teda neplatné“.

Sťažovateľ   ďalej   argumentuje   tým,   že   „...nemám   možnosť   a prostriedky   donútiť ústavy na výkon väzby, aby mi umožnili prístup k potrebným právnym publikáciám, a nie som ani povinný to robiť. Štát má možnosti a prostriedky, ale aj povinnosť spraviť také opatrenia,   ktoré   by   mi   umožňovali   prístup   k   potrebným   právnym   publikáciám,   čo   ale nespravil.

b) Obhajca, ktorého mi pridelil štát, mi tieto právne publikácie neposkytol napriek tomu, že som ho o to viackrát žiadal“.

Voči   obhajcovi,   ktorý   mu   bol   súdom   ustanovený   v jeho   trestnej   veci,   vznáša sťažovateľ   výhrady   a tvrdí,   že   mu „...neposkytol   ani   právne   rady,   ktoré   sú   uvedené v právnických publikáciách napriek tomu, že som ho o to viac krát žiadal“.

Vo vzťahu k svojmu obhajcovi ďalej sťažovateľ o. i. uviedol, že „...nemám možnosť ani prostriedky donútiť obhajcu, ktorého mi pridelil štát, aby mi doniesol právne publikácie, ktoré potrebujem k obhajobe a zabezpečeniu svojich práv a nie som ani povinný to robiť“.

Z uvedeného sťažovateľ vyvodzuje, že „bez právnych publikácií ako napr. právny výklad   k paragrafovým   zneniam   zákona   neviem   zákon   resp.   jeho   podstatu   a charakter pochopiť a teda ho nemôžem ani neviem používať na zabezpečenie svojich práv. Namietam, že bez právnej príručky ako napr. Judikatúra neviem zistiť podrobnosti trestného práva, ktoré voči mne štát používa prostredníctvom svojich orgánov a teda neviem chrániť svoje práva a záujmy dostatočne účinne. To isté sa týka aj ostatných zákonov“.

K požiadavke   vyčerpania   opravných   prostriedkov   alebo   iných   právnych prostriedkov,   ktoré zákon   sťažovateľovi na ochranu jeho základných   práv alebo slobôd účinne   poskytuje   a   na   ktorých   použitie   je   oprávnený   podľa   osobitných   predpisov [§ 53 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)]   sťažovateľ   uviedol, že „Opravné prostriedky ako aj to s akým výsledkom som ich čerpal a využíval som tiež už podrobne   opísal   v doplnení   môjho   návrhu   na   výzvu   ÚS–SR   zo   dňa   20.   12.   2002 zn.   Rvp 1708/02-4 a preto to nebudem všetko znovu rozpisovať a iba na horeuvedenú skutočnosť poukazujem a odvolávam sa na ňu“.

V ďalšej   časti   sťažnosti   sťažovateľ   označuje   práva,   ktorých   porušenie   namieta, s uvedením ich právnej kvalifikácie a dôvodov. Konkrétne namieta porušenie:

«Čl. 6 ods. 3 písm. b) „Dohovoru“: lebo bez potrebných právnych publikácií nemám možnosť sa pripraviť na svoju obhajobu.

Čl. 6 ods. 3 písm. c) „Dohovoru“: lebo bez potrebných právnych publikácií nemôžem využiť svoje právo obhajovať sa sám.

Čl. 6 ods. 3 písm. d) „Dohovoru“: lebo bez potrebných právnych publikácií neviem zistiť napr. ani len podstatu a charakter dôkazu (výpoveď svedka je tiež dôkaz) a neviem teda využiť svoje právo vypočuť svedka.

Čl. 6 ods. 1 „Dohovoru“: lebo ak nemám potrebné právne publikácie tak neviem využiť ani jedno právo obvineného a takéto konanie vedené voči mne sa nedá nazvať ako spravodlivé ani omylom.

Čl. 13 „Dohovoru“: lebo bez potrebných právnych publikácií neviem účinne využiť svoje právo na opravný prostriedok.

A právo na informácie: lebo údaje uvedené v právnych publikáciách sú pre mňa informáciami   na   podklade   ktorých   si   môžem   zabezpečiť   svoje   práva.   Keďže   právne publikácie nemám k dispozícii t. j. nemám k nim umožnený prístup, tak právo na informácie mám porušené v plnej miere.»

Na základe toho sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd okrem vyslovenia porušenia vyššie   označených   práv   uložil   porušovateľovi   odstrániť   protiprávny   stav   a tiež   aby   mu priznal „spravodlivé   finančné   zadosťučinenie,   ktoré   požadujem   ako   odškodné“,   a to vo výške 50-miliónov slovenských korún.

II.

Ústavný súd je podľa čl. 127 ods. 1 ústavy oprávnený rozhodovať o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V zmysle   stabilizovanej   judikatúry   ústavného   súdu   je   dôvodom   na   odmietnutie sťažnosti   pre   jej   zjavnú   neopodstatnenosť   absencia   priamej   vzájomnej   súvislosti   medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním, rozhodnutím alebo iným zásahom orgánu verejnej moci do takého práva alebo slobody na strane druhej.

Ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sťažovateľ namieta, alebo ak nezistí žiadnu možnosť porušenia označených základných práv alebo slobôd, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (I. ÚS 91/03, IV. ÚS 150/03).

Predmetom   sťažnosti   je   tvrdené   porušenie   práv   sťažovateľa podľa   čl.   6   ods.   1 a ods. 3 písm. b), c) a d) a čl. 13 dohovoru a základného práva na informácie postupom „Slovenskej   republiky,   rezortu   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky“, konkrétne   tým,   že   v ústave   na výkon   väzby, v ktorom   je umiestený,   nemá k dispozícii potrebné právne publikácie, v dôsledku čoho je porušené jeho právo na informácie a tiež je mu znemožnené „pripraviť sa na svoju obhajobu, obhajovať sa sám, využiť svoje právo vypočuť svedka a právo na opravný prostriedok“. Konanie vedené proti nemu sa „nedá nazvať spravodlivé ani omylom“.

Ochrana základných práv a slobôd v konaní pred ústavným súdom je poskytovaná proti   konkrétne   vymedzeným   porušovateľom   označených   práv   a slobôd,   ktorí   majú právomoc (kompetenciu) konať a rozhodovať o otázkach spojených so základnými právami a slobodami v zmysle čl. 127 ods. 1 ústavy. Z tohto dôvodu nepostačuje, ak sťažovateľ uvedie ktorýkoľvek orgán verejnej moci, prípadne Slovenskú republiku ako porušovateľov jeho základných práv a slobôd. Je na sťažovateľovi, aby uviedol konkrétny orgán verejnej moci, ktorý je v jeho veci oprávnený a povinný chrániť základné práva a slobody v rozsahu vymedzenom   konkrétnymi   všeobecnými   záväznými   právnymi   predpismi,   predovšetkým zákonmi. Povinnosť označiť konkrétny orgán verejnej moci ako porušovateľa základných práv a slobôd je dôležitá aj z hľadiska subsidiarity právomoci ústavného súdu, pretože len v takom prípade sa dá uzavrieť otázka právomoci ústavného súdu podľa čl. 127 ods. 1 i. f. ústavy, prípadne podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde, t. j. či v posudzovanom prípade je   alebo   nie   je   iný   súd   na   ochranu   základných   práv   a slobôd   alebo   či   sú   tu   právne prostriedky takej ochrany podľa osobitných všeobecne záväzných právnych predpisov.

Podľa zákona č. 575/2001 Z. z. o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej   správy   v znení   neskorších   predpisov   je   Ministerstvo   spravodlivosti   Slovenskej republiky ústredným orgánom štátnej správy pre súdy a väzenstvo.

Podľa § 1 ods. 1 zákona č. 4/2001 Z. z. o Zbore väzenskej a justičnej stráže v znení neskorších predpisov je Zbor väzenskej a justičnej stráže (ďalej len „zbor“) ozbrojený zbor, ktorý plní úlohy na úseku výkonu väzby, výkonu trestu odňatia slobody, ochrany a stráženia objektov   zboru   a   ochrany   poriadku   a   bezpečnosti   v   súdnych   objektoch.   Zo   zákonnej koncepcie   zboru   vyplýva,   že   ide   o orgán   verejnej   moci   s rozsiahlymi   právomocami pri   výkone   väzby,   ktorý   však   podlieha   kontrolným   mechanizmom   a musí   zásadne postupovať podľa všeobecných predpisov o správnom konaní.

Vo vzťahu k obsahu sťažnosti to potvrdzujú viaceré ustanovenia platného právneho poriadku. Podľa § 12 ods. 7 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 156/1993 Z. z. o výkone väzby v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o výkone väzby“) riaditeľ ústavu   umožní   obvinenému   predplatiť si   dennú   tlač,   tlačoviny   a   objednať knihy   podľa vlastného výberu s výnimkou tlačovín alebo materiálov uvedených v § 12 ods. 2. Podľa § 28 ods. 2 citovaného zákona na konanie vo veciach výkonu väzby, o ktorých rozhoduje generálne riaditeľstvo alebo ústav, vzťahujú sa všeobecné predpisy o správnom konaní, ak tento zákon neustanovuje inak. Podľa § 8 ods. 2 zákona o výkone väzby obvinený má právo požiadať advokáta o právnu pomoc vo veci, ktorá nesúvisí s trestnou vecou, pre ktorú je vo väzbe. Podľa § 21 ods. 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 114/1994 Z. z., ktorou sa vydáva Poriadok výkonu väzby v znení vyhlášky č. 500/1992 Z. z. knižničný fond ústavu sa dopĺňa o trestnoprávne predpisy, beletriu, odbornú literatúru a náboženskú literatúru a podľa potreby aj o cudzojazyčnú literatúru.

Z uvedeného vyplýva, že nositeľom zákonnej povinnosti dopĺňať knižničný fond (ale   aj   ďalších   otázok,   ktorých   riešenia   sa   sťažovateľ   domáha   v podmienkach   väzby) v ústavoch na výkon väzby je konkrétny orgán verejnej moci (Generálne riaditeľstvo Zboru väzenskej   a justičnej   stráže),   ktorý   je   síce   zriaďovaný   ministerstvom   spravodlivosti, ale pôsobí na základe samostatnej zákonnej úpravy. Preto ako samostatná právnická osoba s rozhodovacími právomocami nesie aj zodpovednosť za také porušovanie práv obvinených osôb,   ktoré   by   mohli   súvisieť   s dopĺňaním   knižničného   fondu   v spojitosti   s právom na obhajobu.

Z toho súčasne vyplýva, že porušovateľom základných práv v posudzovanom prípade nemôže byť „Slovenská republika, rezort Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky“. Žiadna skutočnosť uvedená v sťažnosti neumožňuje prijatie záveru o existencii akejkoľvek súvislosti medzi namietaným porušením práv sťažovateľa podľa čl. 6 ods. 1 a ods. 3 písm. b),   c)   a d)   a   čl.   13   dohovoru   a   postupom   „Slovenskej   republiky,   rezortu   Ministerstva spravodlivosti   Slovenskej   republiky“.   Z tohto   základného   dôvodu   je   sťažnosť   zjavne neopodstatnená a bolo ju potrebné odmietnuť už pri jej predbežnom prerokovaní.

Keďže   sťažnosť   bola   odmietnutá   a   rozhodnutie,   ktorým   by   ústavný   súd   zakázal pokračovať   v namietanom   porušovaní   práv   sťažovateľa,   ako   aj   rozhodnutie   o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody sťažovateľa (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy), ústavný súd sa touto časťou návrhu na rozhodnutie nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. októbra 2003