znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 183/2022-17

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Ladislava Duditša a sudcov Libora Duľu a Ivana Fiačana (sudca spravodajca) v konaní podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateľa ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, proti Národnej rade Slovenskej republiky a proti uzneseniu Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť funkcií č. 1302 z 30. novembra 2021 (sp. zn. P/306/21/K), uzneseniu Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť funkcií č. 1303 z 1. decembra 2021 (sp. zn. P/303/21/K), uzneseniu Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť funkcií č. 1304 z 1. decembra 2021 (sp. zn. P/305/21/K) a uzneseniu Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť funkcií č. 1305 z 1. decembra 2021 (sp. zn. P/307/21/K), ako aj postupom, ktoré predchádzali ich vydaniu, takto

r o z h o d o l :

1. Ústavnú sťažnosť o d m i e t a.

2. Žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavná sťažnosť sťažovateľa a skutkový stav veci

1. Sťažovateľ sa ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 3. marca 2022 domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2, čl. 55 ods. 1 a 2 a čl. 75 ods. 1 ústavy, práva na dobrú správu vecí verejných podľa čl. 41 ods. 1 a 2 písm. a) a c) Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „charta“) a práva na účinný prostriedok nápravy a na spravodlivý proces podľa čl. 47 charty, ako aj práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) Národnou radou Slovenskej republiky (ďalej len „národná rada“) a viacerými uzneseniami Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť funkcií (ďalej len „výbor“) označenými v záhlaví tohto uznesenia, ako aj postupom výboru, ktorý vydaniu označených rozhodnutí predchádzal. Napadnutými uzneseniami výbor zastavil konania vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov smerujúce proti viacerým verejným funkcionárom.

2. Sťažovateľ ústavnému súdu navrhol, aby vyslovil, že označené práva zaručené ústavou, chartou a dohovorom boli postupom a napadnutými uzneseniami výboru porušené, aby ústavný súd zrušil tieto uznesenia výboru a vrátil mu vec na ďalšie konanie. V ďalšej časti petitu zároveň žiadal, aby ústavný súd výboru prikázal „autoremedúrou zrušiť“ doteraz podľa neho „rovnako protiprávne vydané uznesenia“ a stíhať všetky nepremlčané konania verejných funkcionárov, ktorými porušili ústavný zákon č. 357/2004 Z. z. o ochrane verejného záujmu pri výkone funkcií verejných funkcionárov v znení neskorších predpisov (ďalej len „ústavný zákon č. 357/2004 Z. z.“). Sťažovateľ taktiež žiadal, aby ústavný súd „zakázal“ výboru „neobnoviť stav pred porušením“ práva a „nestíhať“ všetky nepremlčané konania verejných funkcionárov, ktorými porušujú ústavný zákon č. 357/2004 Z. z., aby zakázal výboru „porušovať povinnosti a obmedzenia pre verejného funkcionára na účel zamedzenia vzniku rozporu osobného záujmu verejného funkcionára s verejným záujmom pri výkone verejnej moci“ a napokon, aby ústavný súd zakázal výboru „opomínať povinnosť vyvodzovať zodpovednosť“ verejného funkcionára za nesplnenie alebo porušenie povinností a obmedzení vyplývajúcich z ústavného zákona č. 357/2004 Z. z.

3. V rámci odôvodnenia svojej ústavnej sťažnosti sťažovateľ argumentoval tým, že postup národnej rady, resp. výboru v predmetných konaniach bol vecne i procesne nesprávny a nespravodlivý a napadnuté uznesenia výboru neobsahujú absolútne žiadne primerané a racionálne odôvodnenie. Tvrdil tiež, že v konaní o bližšie nešpecifikovanom podnete bola vznesená námietka zaujatosti, o ktorej nebolo rozhodnuté a národná rada alebo výbor ďalšími protiprávnymi postupmi ignorovali z nedbanlivosti či úmyselne svoju povinnosť stíhať iných „porušovateľov“ ústavného zákona č. 357/2004 Z. z. v rokoch 2018 až 2022.

4. Sťažovateľ taktiež požiadal ústavný súd o ustanovenie právneho zástupcu v konaní o podanej ústavnej sťažnosti.

5. Sťažovateľ následne svoje podanie doplnil podaním doručeným ústavnému súdu 10. marca 2022, v ktorom žiadal ústavný súd prerušiť konanie v predmetnej veci a „spýtať sa zákonných sudcov pléna ÚS SR a SD EÚ na sporný namietaný nesúlad čl. 1, čl. 4, čl. 2 a čl. 19 ZEÚ a vyriešiť otázky a pochybnosti o platnosti práva EÚ, ZFEÚ i ZEÚ v SR pre rozpor s Ústavou SR“.

II.

Predbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti

6. Podstatou ústavnej sťažnosti sú námietky sťažovateľa, že napadnutými uzneseniami výboru a postupom predchádzajúcim ich vydaniu došlo k porušeniu ním označených práv zaručených ústavou, chartou a dohovorom.

7. Ústavný súd zisťoval, či ústavná sťažnosť obsahuje všeobecné náležitosti podania (§ 39 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov – ďalej len „zákon o ústavnom súde“), všeobecné náležitosti návrhu na začatie konania (§ 43 zákona o ústavnom súde), osobitné náležitosti ústavnej sťažnosti (§ 123, § 124 a § 132 ods. 1 a 2 tohto zákona) a či nie sú dané dôvody na jej odmietnutie podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

8. Podľa čl. 11a ústavného zákona č. 357/2004 Z. z. sa na konanie orgánu uvedeného v čl. 7 ods. 5 podľa čl. 9 až 11 primerane použijú ustanovenia všeobecného predpisu o správnom konaní. Podľa § 14 ods. 1 a 2 zákona č. 71/1967 Z. z. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov je účastníkom konania ten, o koho právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach sa má konať alebo koho práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti môžu byť rozhodnutím priamo dotknuté; účastníkom konania je aj ten, kto tvrdí, že môže byť rozhodnutím vo svojich právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach priamo dotknutý, a to až do času, kým sa preukáže opak (odsek 1), a účastníkom konania je aj ten, komu osobitný zákon také postavenie priznáva (odsek 2).

9. Konanie vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov je konaním sui generis upraveným ústavným zákonom č. 357/2004 Z. z. (konkrétne čl. 9 a nasl. uvedeného ústavného zákona), v rámci ktorého oprávnený orgán v konečnom dôsledku rozhoduje o právach, právom chránených záujmoch a povinnostiach verejných funkcionárov vyplývajúcich im predovšetkým z čl. 4 až 8 ústavného zákona č. 357/2004 Z. z.

10. Sťažovateľ svojou ústavnou sťažnosťou napáda viaceré rozhodnutia výboru (vrátane procesného postupu výboru, ktorý im predchádzal) vydané v rámci konania vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov podľa ústavného zákona č. 357/2004 Z. z., v ktorom však nemal postavenie verejného funkcionára, o ktorého právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach sa rozhodovalo. Sťažnosťou podľa čl. 127 ústavy sa fyzická osoba alebo právnická osoba môže domáhať ústavnej ochrany vlastných základných práv a slobôd v prípadoch, ak došlo k ich priamemu porušeniu zo strany orgánov verejnej moci. Ústavná sťažnosť nemá charakter actio popularis, preto sa ňou nemožno domáhať ústavnej ochrany vo verejnom záujme bez toho, aby bol sťažovateľ priamo „obeťou“ namietaného porušenia základného práva alebo slobody. V posudzovanom prípade vzhľadom na postavenie sťažovateľa a na predmet a účel konania vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov podľa ústavného zákona č. 357/2004 Z. z. nemohlo dôjsť k zásahu do práv sťažovateľa, keďže tieto neboli predmetom ochrany a rozhodovania zo strany výboru.

11. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh ústavný súd zistil, že sťažovateľ zjavne nie je osobou oprávnenou na podanie ústavnej sťažnosti proti napadnutým uzneseniam výboru a procesnému postupu, ktorý ich vydaniu predchádzal. Ústavný súd preto ústavnú sťažnosť sťažovateľa podľa § 56 ods. 2 písm. e) zákona o ústavnom súde odmietol ako podanú zjavne neoprávnenou osobou (bod 1 výroku uznesenia).

12. Vzhľadom na dôvod odmietnutia ústavnej sťažnosti sa aj rozhodovanie o návrhu sťažovateľa na prerušenie konania stalo bezpredmetným.

13. Zo strany sťažovateľa ide aj o zrejmé bezúspešné uplatňovanie nároku na ochranu ústavnosti, preto ústavný súd žiadosti sťažovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37 ods. 1 zákona o ústavnom súde nevyhovel (bod 2 výroku uznesenia).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. apríla 2022

Ladislav Duditš

predseda senátu