znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 183/2013-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. apríla 2013 predbežne   prerokoval   sťažnosť   Ing.   K. J.,   B.,   zastúpenej   advokátom   JUDr.   M.   Š.,   B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky a základného práva na verejné prerokovanie veci v jej prítomnosti a aby sa mohla vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej   republiky   uznesením   Krajského   súdu   v Bratislave   č.   k.   14 Co/2/2012-235 z 29. februára 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   Ing.   K. J. o d m i e t a   pre   nedostatok   právomoci   Ústavného   súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 31. mája 2012 doručená sťažnosť Ing. K. J. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojich základných   práv   podľa   čl.   46   a   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“)   uznesením   Krajského   súdu   v Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“) č. k. 14 Co/2/2012-235   z   29.   februára   2012   (ďalej   aj   „napadnuté   uznesenie   krajského súdu“).

Zo sťažnosti a z napadnutého uznesenia krajského súdu predloženého sťažovateľkou na základe vyžiadania prípisom ústavného súdu vyplýva, že sťažovateľka je v procesnom postavení žalovanej v konaní pred všeobecnými súdmi začatom na základe žaloby L. (ďalej len   „žalobca“)   o vypratanie   nehnuteľnosti   a o vydanie   bezdôvodného   obohatenia. Rozsudkom Okresného súdu Bratislava IV (ďalej len „okresný súd“) č. k. 6 C 420/2008-212 z 27. októbra 2011 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“) bola žaloba zamietnutá. Žalobca sa proti rozsudku v zákonom ustanovenej lehote odvolal.

Krajský   súd   napadnutým   uznesením   rozsudok   okresného   súdu   zrušil   a vec   vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie vo veci. Podľa napadnutého uznesenia krajského   súdu   je   rozsudok   okresného   súdu „nepreskúmateľný,   nakoľko   odôvodnenie obsahuje   v podstate   len   prepisy   svedeckých   výpovedí,   bez   náležitého   vyhodnotenia vykonaných dôkazov a bez bližších úvah, z ktorých by boli zrejmé postupy súdu pri ustálení logickej   nadväznosti   medzi   vykonávanými   dôkazmi   a z nich   vyabstrahovanými skutočnosťami, ktoré súd pokladal za preukázané“.

Proti napadnutému uzneseniu krajského súdu podala sťažovateľka sťažnosť podľa čl. 127   ods.   1   ústavy,   v   ktorej   navrhuje,   aby   ju   ústavný   súd   prijal   na   ďalšie   konanie a rozhodol, že krajský súd napadnutým uznesením porušil jej základné práva „zakotvené v článku 46 a článku 48 ods. 2“ ústavy a aby napadnuté uznesenie krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Zároveň navrhuje, aby jej ústavný súd priznal finančné zadosťučinenie podľa vlastnej úvahy.

Sťažovateľka   svoju   sťažnosť   odôvodnila   iba   tým,   že   krajský   súd   v   napadnutom rozsudku „pochybil,   a to   tým,   že   vo   vzťahu   k vyprataniu   nehnuteľnosti   mal   rozsudok Okresného súdu Bratislava IV potvrdiť a vo vzťahu k návrhu na vydanie bezdôvodného dokazovania   mal   rozsudok   zrušiť   a vrátiť   na   doplnenie   dokazovania   a to   o skutočnosti, ktoré uviedol na strane 7 rozsudku zo dňa 29. 02. 1012“.

Ústavný   súd   zistil,   že   okresný   súd   vo   veci   medzičasom   rozhodol   rozsudkom zo 16. októbra 2012,   ktorým   žalobu   opätovne   zamietol.   Spis   bol   19.   februára   2013 postúpený krajskému súdu z dôvodu odvolania podaného žalobcom.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd pridržiavajúc sa svojej stabilnej judikatúry poukazuje na to, že základné právo na súdnu ochranu (siedmy oddiel ústavy) je „výsledkové“, to znamená, musí mu zodpovedať   proces   ako   celok,   a   skutočnosť,   či   napadnuté   konanie   ako   celok   bude spravodlivé,   závisí   od   pokračujúceho   konania   a   rozhodnutia   všeobecných   súdov (m. m. III. ÚS 33/04, IV. ÚS 163/05, II. ÚS 307/06, II. ÚS 155/08). Aj z ďalšej judikatúry ústavného súdu (napr. I. ÚS 79/03, I. ÚS 236/03), obdobne ako z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Komanický c. Slovenská republika, rozsudok zo 4. júna 2002) vyplýva, že ústavný súd a Európsky súd pre ľudské práva overujú, či konanie posudzované ako celok bolo spravodlivé v zmysle čl. 46 až čl. 50 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Ústavný   súd   už   v   rámci   svojej   judikatúry   vyslovil,   že   predpokladom   na   záver o porušení základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je také porušenie, ktoré nie je napraviteľné alebo odstrániteľné činnosťou všeobecného súdu pred začatím konania   alebo   v   konaní   vo   veci   samej,   resp.   ktoré   nemožno   napraviť   procesnými prostriedkami,   ktoré   sú   obsiahnuté   v   Občianskom   súdnom   poriadku   (I. ÚS 148/03, III. ÚS 355/05,   II. ÚS 307/06).   V   nadväznosti   na to ústavný súd   pripomína, že v rámci konania o sťažnosti zásadne preskúmava len právoplatné rozhodnutia, a to v tom zmysle, že musí ísť o rozhodnutia, ktorými sa konanie právoplatne skončilo (IV. ÚS 195/2010).

Aj keď je napadnuté uznesenie krajského súdu z formálneho hľadiska právoplatným rozhodnutím,   nejde   však   o rozhodnutie,   ktorým   by   konanie   skončilo,   ale   rozhodnutie, ktorým bol rozsudok okresného súdu zrušený a vec bola vrátená na ďalšie konanie. Konanie o návrhu   na   vypratanie   nehnuteľnosti   a o vydanie   bezdôvodného   obohatenia   voči sťažovateľke   ako   žalovanej   sa   tak   napadnutým   rozhodnutím   ešte   meritórne   neskončilo. Sťažovateľka   tak   bude   mať naďalej   možnosť   uplatniť   si   svoje   práva   v súdnom   konaní medzi ňou a žalobcom, ktoré ďalej prebieha.

Ak ústavný súd v rámci svojej doterajšej rozhodovacej činnosti pripustil výnimky z tejto zásady, išlo o prípady, keď ešte pred právoplatným skončením konania vo veci samej bolo v konaní o sťažnosti napadnuté právoplatné rozhodnutie, ktorým sa skončila iba určitá časť konania alebo ktorým   sa   riešila   iba určitá   parciálna procesná   otázka. Podmienkou na pripustenie   takejto   výnimky   však   zároveň   je,   že   v   konkrétnom   prípade   musí   ísť o rozhodnutie   spôsobilé   výrazne   a   nezvratným   spôsobom   zasiahnuť   do   ústavou   alebo kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou   garantovaných   základných   práv   alebo   slobôd sťažovateľa,   ako   aj to,   že   námietka   ich   porušenia   sa   musí   vzťahovať výlučne   na   dané štádium   konania   a   nemohla   by   už   byť   uplatnená   neskôr   (IV. ÚS 195/2010),   prípadne by sa tento negatívny dôsledok musel zároveň vzťahovať na výsledok konania a nebolo by ho   možné   korigovať   v   ďalšom   procesnom   postupe,   prípadne   opravných   konaniach (IV. ÚS 322/09). V danom prípade ústavný súd nezistil, že by boli podmienky uvedených výnimiek   splnené.   Ústavný   súd   nad   rámec   uvedeného   dodáva,   že   sťažovateľka   okrem vyjadrenia   všeobecného   nesúhlasu   s výrokom   uznesenia   krajského   súdu   č. k.14 Co/2/2012-235 z 29. februára 2012 neuviedla žiadnu ústavnoprávnu argumentáciu, teda dôvody,   ktoré   by   naznačovali   možnosť   porušenia   jej   označených   základných   práv napadnutým uznesením krajského súdu.

Ústavný súd preto vzhľadom na princíp subsidiarity svojej právomoci vyplývajúci z čl. 127 ods. 1 ústavy aj na svoju doterajšiu rozhodovaciu prax sťažnosť sťažovateľky proti zrušujúcemu   uzneseniu   krajského   súdu   pri   predbežnom   prerokovaní   odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   bolo   už   bez   právneho   významu   rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľky vrátane návrhu na priznanie finančného zadosťučinenia, čoho sa taktiež domáhala.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. apríla 2013