znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 183/2012-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. apríla 2012 prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti D. a. s., M., zastúpenej advokátom JUDr. M. K., M., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č. k. 6 Co/123/2011-212 z 13. decembra 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   D.   a.   s., o d m i e t a   z   dôvodu   jej   zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. februára 2012 doručená sťažnosť obchodnej   spoločnosti   D. a. s.,   M. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. M. K., M., ktorou namietala porušenie svojho základného práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. 6 Co/123/2011-212 z 13. decembra 2011.

Predmetom konania vedeného na krajskom súde pod sp. zn. 6 Co/123/2011 bolo rozhodovanie o odvolaní sťažovateľky proti rozsudku Okresného súdu Michalovce (ďalej len „okresný súd“) č. k. 11 C/1732/1999-180 z 10. decembra 2010, ktorým okresný súd zamietol žalobu, ktorou sa sťažovateľka domáhala zaplatenia nedoplatku na úhradách za dodávku   tepla   v zmysle   uzavretej   dohody   o dodávke   tepla   a prevádzkovaní   kotolne a dodatku k tejto dohode.

Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uviedla, že namieta porušenie označených práv, pretože krajský súd riadne nezdôvodnil svoje rozhodnutie v zmysle § 157 ods. 2 v spojení s § 211 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“). Podľa nej krajský súd v napadnutom   rozhodnutí   neodôvodnil „pádne   a   vecné   argumenty   zásadného   významu, ktoré som deklaroval v odvolaní zo dňa 19. februára 2011“. Sťažovateľka má konkrétne na mysli uvedené skutočnosti, ktoré mal odvolací súd podľa nej preskúmať. Ide o preskúmanie relevantnosti oznámenia postupcu dlžníkovi o postúpení pohľadávky zakladajúceho podľa nej   aktívnu   legitimáciu   postupníka;   dostatočnosť   ústnej   formy   postúpenia   pohľadávky; právne   účinky   postúpenia   voči   dlžníkovi   (okamihom   upovedomenia   o   postúpení pohľadávky).

Sťažovateľka považuje preto napadnuté rozhodnutie za nejasné, nezrozumiteľné, nepresvedčivé a nepreskúmateľné tvrdiac, že sa s jej právami inak „naložilo... ako to káže zákon   a   citovaná   judikatúra“,   namietajúc   aj   to,   že   niektorými   námietkami   proti odôvodneniu napadnutého rozhodnutia odvolací súd „opovrhol“.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd vydal tento nález:

„1. Základné právo sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1) Ústavy Slovenskej republiky na súdnu ochranu ako aj jeho právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd boli rozsudkom KS KE 6 Co/123/2011 zo dňa 13. 12. 2011 porušené.

2. Ústavný súd SR v zmysle § 56 ods. 2 a 3 písm. b) zákona o ústavnom súde zrušuje rozsudok KS KE 6 Co/123/2011 zo dňa 13. 12. 2011 a vec mu vracia na ďalšie konanie. 3. KS v Košiciach je povinný zaplatiť sťažovateľovi náhradu trov konania pre JUDr. M.   K.   v   celkovej   sume   314,18   €   (dvestodeväťdesiatdva   eur)   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak nimi namietajú porušenie svojich základných práv a slobôd upravených   v   ústave,   alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv alebo slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti sťažovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každej sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, sťažnosti,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom   o   ústavnom   súde,   neprípustné sťažnosti alebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   sťažnosť,   ktorá   je   zjavne neopodstatnená.

Z   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného súdu   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide predovšetkým   vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím príslušného   orgánu   verejnej   moci   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   základného   práva   alebo slobody, ktoré označila sťažovateľka, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov. Za zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   preto   možno   považovať   takú,   pri   predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva   alebo slobody   reálnosť ktorej   by mohol   posúdiť   po jej prijatí   na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Sťažovateľka   v   sťažnosti   namieta   porušenie   svojho   základného   práva   podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu č. k. 6 Co/123/2011-212   z   13.   decembra   2011,   ktorým   tento   súd   ako   súd   odvolací   potvrdil rozsudok okresného súdu sp. zn. 11 C/1732/1999 z 10. decembra 2010. Ústavný súd sa preto   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   sústredil   na   posúdenie   jej   opodstatnenosti s prihliadnutím   na   argumentáciu   sťažovateľky   o   nedostatočnom   odôvodnení   rozsudku a o nesprávnom vyrovnaní sa krajského súdu s jej námietkami uvedenými v jej odvolaní proti rozsudku okresného súdu.

V nadväznosti na namietané porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd zdôrazňuje, že ich integrálnou súčasťou je aj   právo   účastníka   konania   na   také   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom právnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje aj na judikatúru Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   (ďalej   aj   „ESĽP“),   z   ktorej   vyplýva,   že   „právo   na spravodlivý   proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia   však   neznamená,   že   na   každý   argument   sťažovateľa   je   súd   povinný   dať podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad.“ (napr. Georgidias v. Grécko z 29. mája 1997, Recueil III/1997).   Obdobne   ESĽP   v   rozsudku   Ruiz   Torija   c.   Španielsko   uviedol,   že   „právo   na spravodlivý súdny proces nevyžaduje, aby súd v rozsudku reagoval na každý argument prednesený v súdnom konaní. Stačí, aby reagoval na ten argument (argumenty), ktorý je z hľadiska výsledku súdneho rozhodnutia považovaný za rozhodujúci.“.

V súlade s uvedeným je teda povinnosťou všeobecného súdu uviesť v rozhodnutí dostatočné   a   relevantné   dôvody,   na   ktorých   svoje   rozhodnutie   založil.   Dostatočnosť a relevantnosť   týchto   dôvodov   sa   musí   týkať   tak   skutkovej,   ako   aj   právnej   stránky rozhodnutia (napr. m. m. III. ÚS 328/05, III. ÚS 116/06).

V súvislosti s predbežným prerokovaním sťažnosti ústavný súd poukazuje aj na svoju stabilizovanú   judikatúru,   v   ktorej   zdôrazňuje,   že   vo   veciach   patriacich   do   právomoci všeobecných   súdov   nie   je   alternatívou   ani   mimoriadnou   opravnou   inštanciou   (m.   m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie a aplikácie   s   ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach a základných   slobodách.   Do   sféry   pôsobnosti   všeobecných   súdov   môže   ústavný   súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za   následok   porušenie   základného   práva   alebo   slobody   (I.   ÚS   13/00,   I.   ÚS   139/02, IV. ÚS 16/09 atď.).

Podstata námietok sťažovateľky v súvislosti s porušením čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru spočíva v zásade v jej nespokojnosti s rozsudkom krajského súdu, ktorý sa podľa jej názoru

- nevyrovnal v odôvodnení s jej vecnou a zásadnou argumentáciou, ktorú uvádzala v odvolaní proti rozsudku okresného súdu, a preto považuje jeho rozhodnutie za nejasné, nezrozumiteľné, nepresvedčivé a nepreskúmateľné,

- nerešpektuje príslušnú judikatúru v danej oblasti a nesprávne hodnotí rozhodujúce okolnosti prípadu (dokazovanie).

Z   odôvodnenia   sťažnosťou   napadnutého   rozsudku   krajského   súdu   okrem   iného vyplýva, že:

„Žalobca namietal odvolacie dôvody podľa ust. § 205 ods. 2 písm. a/, d/ a f/ O. s. p., t. j. v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 písm. f/ O. s. p., teda účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci....

Odvolací dôvod podľa ust. § 205 ods. 2 písm. d/ O. s. p. je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí ísť o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvého stupňa vec posúdil po právnej stránke a ktoré nemajú v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s ust. § 132 O. s. p., a to vzhľadom na to, že súd vzal do úvahy len skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov účastníkov nevyplynuli, ani inak nevyšli počas   konania   najavo   alebo   opomenul   rozhodujúce   skutočnosti,   ktoré   boli   vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli počas konania najavo....

Odvolací súd v prejednávanej veci dospel k záveru, že tieto odvolacie dôvody nie sú naplnené.

Rozhodnutiu súdu nemožno vytknúť nedostatočné zistenie skutkového stavu, ani že by vzal   do   úvahy   skutočnosti,   ktoré   z   vykonaných   dôkazov   alebo   prednesov   účastníkov nevyplynuli...

Súd prvého stupňa vykonal vo veci dokazovanie v potrebnom rozsahu a náležite zistil skutkový stav, vykonané dôkazy vyhodnotil podľa ust. § 132 O. s. p., z týchto dôkazov dospel k   správnym   skutkovým   zisteniam,   na   ktorých   aj   založil   svoje   rozhodnutie,   zo   zisteného skutkového stavu vyvodil aj správny právny záver.“

V   tejto   súvislosti   krajský   súd   uviedol,   že   prvostupňový   súd   sa   riadil   právnym názorom krajského súdu, ktorý tento súd vyslovil v uznesení č. k. 6 Co 70/2010-163, preto jeho rozsudok vo veci samej ako vecne správny podľa § 219 OSP potvrdil.

Krajský súd ďalej v odôvodnení uviedol: „Podrobné,   presvedčivé   a   zákonu   zodpovedajúce   sú   aj   dôvody   napadnutého rozsudku, s ktorými sa odvolací súd stotožňuje a na tieto v celom rozsahu odkazuje (§ 219 ods. 1 O. s. p.).

Žalobca v odvolaní iba opakuje skutočnosti, ktoré uvádzal už v konaní pred súdom prvého stupňa a ohľadne ktorých súd vykonal dokazovanie a zohľadnil ich pri rozhodovaní vo veci samej. Tieto námietky nie sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku.

Vzhľadom na neplatnosť zmluvy o postúpení pohľadávky z 31.12.1998 (č. l. 5 spisu) z dôvodov, ako ich podrobne uvádza súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozsudku, nie je daná aktívna legitimácia žalobcu tomto konaní, preto súd prvého stupňa rozhodol vecne správne, ak žalobu zamietol.“

Krajský súd považoval za nenáležitú námietku sťažovateľky, „že žalovaný nebol oprávnený domáhať sa neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávky, a teda ani súd nebol oprávnený túto otázku skúmať“.

Krajský   súd   ako   súd   odvolací   tiež   jasne   reagoval   na   námietku   sťažovateľky,   že nezohľadnil   relevantnú   judikatúru   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   so   vzťahom k namietanému rozsudku, keď argumentoval takto:

„V   prejednávanej   veci   žalobca   ako   postupník   preukazuje   postúpenie   žalovanej pohľadávky zmluvou o postúpení pohľadávky z 31. 12. 1998, ako vyplýva zo žaloby na č. l. 1 spisu   a   túto   zmluvu   aj   pripája   k žalobe   (č.   l.   5   spisu),   preto   žalovaný   ako   dlžník   bol oprávnený dovolať sa neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávky a keďže tak urobil, bolo povinnosťou súdu vykonať dokazovanie na preukázanie skutočností, či táto zmluva bola platná.   Takto   súd   konal   v   súlade   s   právnym   názorom   vysloveným   Najvyšším   súdom Slovenskej republiky v jeho rozhodnutí sp. zn. 4 Obo/210/01, v zmysle ktorého dlžník sa môže   úspešne   dovolať   neplatnosti   zmluvy   o   postúpení   pohľadávky   len   vtedy,   ak   by postúpenie pohľadávky preukazoval zmluvou o postúpení postupník. V tejto súvislosti je preto irelevantné, či postupca (D. s. r. o) oznámil dlžníkovi postúpenie pohľadávky, lebo postupník (žalobca) nepreukazuje svoju aktívnu legitimáciu týmto oznámením. Nebolo preto povinnosťou súdu skúmať existenciu tohto oznámenia.“

Ku kľúčovej otázke aktívnej legitimácie sťažovateľky zaujal krajský súd vo svojom rozsudku toto zásadné stanovisko:

„Počas celého konania žalobca odvodzoval svoju aktívnu legitimáciu v spore len zo zmluvy o postúpení pohľadávky a až potom, čo znaleckým dokazovaním v konaní Okresného súdu Michalovce sp. zn. 13 C/455/00 bola preukázaná jej neplatnosť, začal sa účelovo brániť (podanie zo 4. 12. 2009 na č. l. 124 spisu), že dlžníkovi bolo postúpenie pohľadávky oznámené postupcom zaslaním písomného oznámenia z 31. 12. 1998, ktoré pripojil, ako aj uznesením   Okresného   súdu   v   Michalovciach   č.   k.   17   Cb/458/1998-79   zo   17.   3.   2000. Doručenie tohto písomného oznámenia žalovanému však žalobca nepreukázal a žalovaný ako dlžník existenciu relevantného oznámenia postupcu o postúpení pohľadávky poprel. Žalobca preto nemôže svoju aktívnu legitimáciu odvíjať z takéhoto oznámenia. Pritom ak ho mal k dispozícii v čase podania žaloby (30. 9. 1999), nie je zrejmé, prečo svoju aktívnu legitimáciu neodvodzoval práve z neho a predkladal ako dôkaz o svojej aktívnej legitimácii iba zmluvu o postúpení pohľadávok z 31. 12. 1998. Táto situácia vyvoláva pochybnosti, či oznámenie o postúpení pohľadávok z 31. 12. 1998 (č. l. 127 spisu) nebolo vyhotovené dodatočne   s   cieľom,   aby   platnosť   zmluvy   o   postúpení   pohľadávok   nebola   predmetom dokazovania.   Toto   oznámenie   pritom   nebolo   predložené   súdu   ani   v   konaní   sp.   zn. 17 Cb/458/98, v ktorom súdu postúpenie oznámil postupník (žalobca) a preukazoval ho zmluvou o postúpení pohľadávok. Taktiež treba uviesť, že pokiaľ by právny predchodca žalobcu – postupcu (D. s. r. o.) doručil žalovanému ako dlžníkovi toto oznámenie pred dňom 9. 2. 2000 (deň, kedy v konaní sp. zn. 17 Cb bolo za prítomnosti žalovaného na pojednávaní oznámené súdom postúpenie pohľadávky), žalovaný v konaní 17 Cb/458/98 bol by sa zrejme bránil sám námietkou nedostatku aktívnej legitimácie D. s. r. o. a navrhoval by žalobu z tohto dôvodu zamietnuť a nečakal by, kedy toto žalobca sám oznámi súdu. Aj táto situácia nasvedčuje tomu, že D. s. r. o. ako postupca neoznámil postúpenie pohľadávky žalovanému ako dlžníkovi pred podaním žaloby v tejto veci, pričom nebol preukázaný ani iný čas tohto oznámenia, teda v čase podania žaloby v tejto veci svoju aktívnu legitimáciu mohol odvíjať žalobca iba zo zmluvy o postúpení pohľadávky z 31. 12. 1998, keďže žiadne relevantné oznámenie o postúpení pohľadávky preukázať nevedel.

Pokiaľ žalobca poukazuje na doručenie uznesenia Okresného súdu v Michalovciach č. k. 17 Cb/458/98-79 zo dňa 17. 3. 2000 žalovanému, konštatovanie súdu v odôvodnení tohto   oznámenia,   že D.   s.   r.   o.   zmluvou   o postúpení pohľadávok zo dňa   31.   12.   1998 postúpil pohľadávku, nemožno považovať za relevantné oznámenie postupcu dlžníkovi už len   z   toho   dôvodu,   že   nejde   o   právny   úkon   postupcu   adresovaný   dlžníkovi.   Pokiaľ   v odvolaní   žalobca   tvrdí ústne   oznámenie   postupcu   dlžníkovi o postúpení   pohľadávky   na pojednávaní   v konaní   Okresného   súdu   Michalovce   sp.   zn.   17   Cb   458/98,   odvolací   súd poukazuje na to, že na pojednávaní vo vyššie uvedenej veci dňa 9. 2. 2000 postupca (D. spol.   s   r.   o.   M.)   prítomný   nebol,   nemohol   preto   ani   oznámiť   dlžníkovi   postúpenie pohľadávky. Na tomto pojednávaní bol prítomný postupník (žalobca), s ktorým súd konal podľa § 107 ods. 4 O. s. p. po konštatovaní, že na základe zmluvy o postúpení pohľadávky z 31. 12. 1998 došlo k postúpeniu pohľadávky, ktorá je predmetom konania. Pred týmto pojednávaním   dňa   17.   9.   1999   oznámil   súdu   postupník   (žalobca)   postúpenie   žalovanej pohľadávky a toto preukazoval zmluvou o postúpení pohľadávok z 31. 12. 1998, ktorú súdu zaslal. Ani v konaní sp. zn. 17 Cb/458/98 teda nedošlo k oznámeniu postupcu (D. s. r. o. M.) dlžníkovi (žalovanému) o postúpení pohľadávky, či už pred podaním žaloby v tejto veci alebo po jej podaní. V konaní 17 Cb/458/98 nebolo vôbec ani tvrdené a ani predkladané oznámenie postupcu z 31. 12. 1998 a rovnako ani v konaní Okresného súdu Michalovce sp. zn. 13 C/455/2000, v ktorom D. a. s. (žalobca) preukazoval svoju aktívnu legitimáciu tiež len   zmluvou   o   postúpení   pohľadávky   z   31.   12.   1998,   hoci   platnosť   tejto   zmluvy   bola predmetom dokazovania a jej neplatnosť viedla k zamietnutiu žaloby. V odvolaní zo dňa 30. 1. 2007 proti rozsudku vo veci Okresného súdu Michalovce sp. zn. 13 C/455/2000 zo dňa 30.   11.   2006   začal   tvrdiť   oznámenie   postupcu   dlžníkovi,   za   ktoré   považoval   uznesenie Okresného súdu Michalovce č. k. 17 Cb/458/98-79, avšak žiadna zmienka o oznámení z 31. 12. 1998 tu nie je.

Týmto je daná odpoveď aj na argumenty žalobcu o relevantnom oznámení postupcu dlžníkovi o postúpení pohľadávky.

Z vyššie uvedených dôvodov odvolacie dôvody podľa ust. 205 ods. 2 písm. d/ a f/ O. s. p. nie sú naplnené.“

Súčasne krajský súd doplnil závery okresného súdu:„Súd   prvého   stupňa   svoje   závery   o   neplatnosti   zmluvy   o   postúpení   pohľadávky z 31. 12.   1998   riadne   vysvetlil   s   poukazom   na   konkrétne   skutkové   zistenia   a   dôkazy, z ktorých k nim dospel, ako aj poukazom na hmotnoprávne predpisy, podľa ktorých vec právne posúdil, preto aj námietka o nepreskúmateľnosti rozsudku nie je dôvodná, a teda nie je naplnený ani odvolací dôvod podľa ust. § 205 ods. 2 písm. a/ O. s. p.

Súd je povinný dať odpoveď iba na argumenty, ktoré sú pre rozhodnutie vo veci významné, preto mu nemožno vytýkať, že sa nezaoberal argumentmi žalobcu, ktoré sú pre rozhodnutie bezvýznamné. Pokiaľ sa súd prvého stupňa nevysporiadal s obranou žalobcu, že   jeho   aktívna   legitimácia   je   bez   ďalšieho   daná   relevantným   oznámením   postupcu dlžníkovi o postúpení pohľadávky, odpoveď na túto obranu doplnil odvolací súd tak, ako je vyššie uvedené, čím bola daná odpoveď na všetky právne významné argumenty žalobcu. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok v zmysle ust. § 219 ods. 1 O. s. p. potvrdil.“

Ústavný súd zdôrazňuje, že jeho úlohou pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ods.   1   ústavy   nie   je   posudzovanie   právnej   perfektnosti   namietaného   rozhodnutia všeobecného súdu z hľadiska formálnych požiadaviek vyplývajúcich zo zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov a z týchto aspektov jeho „vylepšovanie“ (IV. ÚS 325/08), ale posúdenie jeho ústavnej akceptovateľnosti a udržateľnosti.

V danom prípade namietaný rozsudok krajského súdu podľa názoru ústavného súdu znesie kritériá kladené na rozhodnutia všeobecných súdov, ktoré vyplývajú z ústavných záruk základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorých súčasťou je aj predpoklad, že účastníkovi súdneho konania sa táto ochrana dostane v zákonom predpokladanej kvalite (porovnaj napr. II. ÚS 63/06).

Ústavný súd ani vo veci sťažovateľky nespochybňuje, že súčasťou základného práva na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   je   aj   právo   účastníka   konania   na   také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne   a   skutkovo   relevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany,   t.   j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Z judikatúry ústavného súdu (napr. III. ÚS 209/04), ako aj z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Georgidias v. Grécko z 29. mája 1997, Recueil III/1997) zároveň vyplýva, že splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie treba posudzovať vždy so zreteľom na konkrétny   prípad,   a preto   právo   na spravodlivé súdne   konanie nevyžaduje, aby súd v rozsudku reagoval na každý argument prednesený v súdnom konaní. Stačí, aby reagoval na   ten   argument   (argumenty),   ktorý   je   z   hľadiska   výsledku   súdneho   rozhodnutia považovaný za rozhodujúci (rozsudok vo veci Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, Annuaire, č. 303-B).

Ústavný súd nezistil, že by namietaný rozsudok krajského súdu bol arbitrárny a nebol náležite   zdôvodnený,   preto   nemá   dôvod   zasahovať   do   sféry   pôsobnosti   krajského   súdu (I. ÚS 19/02, I. ÚS 50/04). Krajský súd (v spojení so skutkovými a právnymi závermi vyjadrenými   v   odôvodnení   rozsudku   okresného   súdu   č.   k.   11   C/1732/1999-180 z 10. decembra   2010)   sa   podľa   názoru   ústavného   súdu   ústavne   konformným   spôsobom vysporiadal   s   námietkami   sťažovateľky   (identickými   s   námietkami   obsiahnutými v sťažnosti adresovanej ústavnému súdu, pozn.), čo zakladá dôvod na odmietnutie sťažnosti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru, že sťažovateľka   nepreukázala   príčinnú   súvislosť   medzi   namietaným   rozsudkom   krajského súdu a základným právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorá by zakladala reálnu možnosť na to, aby na ich základe ústavný súd mohol vysloviť ich porušenie po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.

Ústavný súd z uvedených dôvodov odmietol sťažnosť sťažovateľky podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. apríla 2012