znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 183/2011-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. mája 2011 predbežne   prerokoval   sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   P.,   s. r. o.,   B.,   zastúpenej Advokátskou   kanceláriou   H.,   spol. s r. o.,   B.,   konajúcou   prostredníctvom   konateľa a advokáta Mgr. J. H., vedené pod sp. zn. Rvp 981/2011, sp. zn. Rvp 982/2011 a sp. zn. Rvp 988/2011 vo veci namietaného porušenia jej práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu majetku   podľa   čl. 1   Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd uzneseniami Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 41 CoE/15/2011-62 z 26. januára 2011, č. k. 13 CoE/407/2010-50 z 3. februára 2011 a č. k. 16 CoE/17/2011-74 z 27. januára 2011 a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   P.,   s. r. o.,   vedené   pod   sp. zn.   Rvp 981/2011, sp. zn. Rvp 982/2011 a sp. zn. Rvp 988/2011 s p á j a   na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 981/2011.

2.   Sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   P.,   s. r. o., o d m i e t a   ako   zjavne neopodstatnené.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 26. apríla 2011 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorými namieta porušenie svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len,,dohovor“) a práva na ochranu majetku   podľa   čl. 1   Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) č. k. 41 CoE/15/2011-62 z 26. januára 2011 (vec vedená pod   sp. zn.   Rvp 981/2011),   uznesením   krajského   súdu   č. k. 13 CoE/4072010-50 z 3. februára 2011 (vec vedená pod sp. zn. Rvp 982/2011) a uznesením krajského súdu č. k. 16 CoE/17/2011-74 z 27. januára 2011 (vec vedená pod sp. zn. Rvp 988/2011).

Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Na základe zmlúv o úvere   uzavretých   v   priebehu   januára   až   októbra   2003   (ďalej   len   „zmluva“)   poskytla fyzickým osobám úvery v sume od 5 000,02 Sk (165,97 €) do 12 000,09 Sk (398,33 €), ktoré spolu s ďalšími poplatkami boli dlžníci povinní vrátiť v trinástich dvojtýždňových splátkach. Na zabezpečenie úveru bolo účastníkmi zmluvného vzťahu priamo v zmluvách dohodnuté, že splnomocnený zástupca dlžníka, určený menovite v každej zmluve, je (bude) oprávnený v prípade, ak dlžník neplní svoje povinnosti, okrem iného podpísať notársku zápisnicu o uznaní dlhu, ktorá má povahu exekučného titulu. Keďže dlžníci neuhradili dve po sebe idúce splátky, boli v priebehu mája až decembra 2003 notárom spísané notárske zápisnice, ktoré podpísal v príslušných zmluvách určený splnomocnený zástupca dlžníka.

1.   Vo   veci   vedenej   pod   sp. zn.   Rvp 981/2011   bol   14.   júla   2003   podaný   návrh na výkon exekúcie súdnemu exekútorovi, ktorý na základe poverenia udeleného Okresným súdom   Lučenec (ďalej   len „okresný   súd“)   5.   decembra   2003   začal   15.   decembra 2003 nútený výkon rozhodnutia. Dňa 28. októbra 2009 podala sťažovateľka návrh na zmenu súdneho exekútora a nadväzne na to okresný súd uznesením z 30. novembra 2009 zmenu súdneho exekútora pripustil. Dňa 22. novembra 2010 však okresný súd uznesením č. k. 22 Er/95/2003-51 vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil ju. Sťažovateľka proti tomuto uzneseniu okresného súdu podala 8. decembra 2010 odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením č. k. 41 CoE/15/2011-62 z 26. januára 2011 tak, že napadnuté uznesenie okresného súdu ako vecne a právne správne potvrdil.

2. Vo veci vedenej pod sp. zn. Rvp 982/2011 bol 25. februára 2004 podaný návrh na výkon exekúcie súdnemu exekútorovi, ktorý na základe poverenia udeleného okresným súdom   25.   marca   2004   začal   nútený výkon   rozhodnutia.   Dňa 28.   októbra   2009   podala sťažovateľka návrh na zmenu súdneho exekútora a nadväzne na to okresný súd uznesením z 23.   februára   2010   zmenu   súdneho   exekútora   pripustil.   Okresný   súd   však   uznesením č. k. 13 Er/258/2004-36 z 15. októbra 2010 vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil ju. Proti tomuto rozhodnutiu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením   č. k.   13 CoE/407/2010-50   z 3.   februára   2011   tak,   že   potvrdil   prvostupňové uznesenie správne z vecného aj právneho hľadiska vo výroku, ktorým okresný súd exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju.

3. Vo veci vedenej pod sp. zn. Rvp 988/2011 bol 13. februára 2004 podaný návrh na výkon exekúcie súdnemu exekútorovi, ktorý na základe poverenia udeleného okresným súdom   10.   marca   2004 začal   nútený výkon   rozhodnutia. Keďže medzičasom   okresným súdom poverený súdny exekútor zomrel, rozhodol okresný súd uznesením zo 7. júna 2007 o zmene súdneho exekútora. Dňa 28. októbra 2009 podala sťažovateľka návrh na zmenu súdneho exekútora a nadväzne na to okresný súd uznesením zo 7. decembra 2009 zmenu súdneho exekútora pripustil. Okresný súd uznesením č. k. 13 Er/154/2004-62 z 20. októbra 2010 vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil ju. Sťažovateľka proti tomuto uzneseniu okresného   súdu   podala   5.   novembra   2010   odvolanie,   o ktorom   rozhodol   krajský   súd uznesením č. k. 16 CoE/17/2011-74 z 27. januára 2011 tak, že uznesenie okresného súdu potvrdil.

Podľa názoru sťažovateľky napadnutými uzneseniami krajského súdu bolo porušené jej právo na spravodlivé súdne konanie garantované čl. 6 ods. 1 dohovoru a v príčinnej súvislosti s porušením práva na spravodlivé súdne konanie bolo porušené aj jej právo vplývajúce z čl. 1 dodatkového protokolu.

V   ďalších   častiach   sťažností   sťažovateľka   s   poukazom   na   viacero   rozhodnutí Európskeho súdu   pre   ľudské   práva   a ústavného súdu   interpretuje čl. 6   ods. 1   dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu a v podstatnom uvádza, že „... okresný súd vydal poverenie, t. j. riadne preskúmal exekučný titul pred vydaním poverenia na zahájenie exekúcie. Týmto svojím postupom okresným súd vytvoril sťažovateľ[ke] i povinnému právnu istotu a súčasne legitímne očakávanie sťažovateľ[ky] užívať svoj majetok - pohľadávku posilnenú ochranou súdom v rámci dozoru nad núteným výkonom práva, tzv. exekúciou voči majetku povinného. Následne okresný súd z vlastného podnetu, t. bez podnetu exekútora, sťažovateľ[ky] alebo   povinného, zahájil   konanie   na zastavenie exekúcie,   pričom pred zahájením   tohto konania   neposkytol   priestor   účastníkom   exekučného   konania   vyjadriť   sa   k zahájeniu konania o zastavení exekúcie.

Týmto postupom okresný súd porušil zákonom a ústavou garantovanú rovnosť strán, keďže   zahájením   konania   z vlastného   podnetu   jednoznačne   nahradil   vôľu   jedného z účastníkov exekúcie na úkor sťažovateľ[ky], ktor[á] zahájením konania stratil[a], právnu istotu   a legitímne   očakávanie   užívať   svoj   majetok,   nastolený   vydaním   poverenia na vykonanie exekúcie a následným zahájením núteného výkonu práva, tzv. exekúciou.“.

Sťažovateľka ďalej poukazuje na to, že okresný súd ani krajský súd nijako z časového hľadiska nezdôvodnili,   aký   verejný   záujem   povýšili nad   verejný   záujem   nad   výkonom exekúcie,   keďže   návrh   na   zmenu   exekútora   nepredvída zastavenie   exekúcie ani   nové skúmanie podmienok na jej vykonanie.

Výhrady sťažovateľky sa týkajú aj toho, že súdy oboch stupňov vykonali z vlastného podnetu dokazovanie opätovným preskúmaním exekučných titulov a súvisiacich dokladov najmä   zmlúv   o úvere,   pričom «v priebehu   týchto   konaní   súd[y] nedal[i] priestor na vyjadrenie účastníkom konania k vykonaným dôkazom ani nedal[i] možnosť navrhnúť nové   dôkazy   v tomto   konaní,   ktoré,   by   zvrátili [ich] rozhodnutie   vyhlásiť   exekúciu za neprípustnú a následne exekúciu   zastaviť.   Táto   skutočnosť   je   významným   porušením povinnosti   súdu   oboznámiť   účastníkov   konania   o vykonaných   dôkazoch   a možnosti účastníkov sa k týmto vyjadriť alebo navrhnúť nové dôkazy.

Dokonca   samotné   vykonanie   dokazovania   bez   vyjadrenia   účastníkov   môže   byť kontradiktórne k vôli týchto účastníkov, kedy napr. povinný si je vedomý a má záujem plniť si svoje povinnosti voči sťažovateľ[ke] formou núteného výkonu práva, t. j. exekúcie, ale súd týmto konaním na zastavenie exekúcie bez návrhu a dokazovania toto právo bez znalosti vôle povinnému odoberie a exekúciu zastaví ako v tomto prípade pričom, ale povinnosť dlžníka   plniť   zostáva   zachovaná   spolu   s povinnosťou   hradiť   príslušenstvo   a   istinu   tejto pohľadávky, čím sa zvyšuje celkový záväzok povinného.

Na záver okresný súd a krajský súd svojim[i] rozhodnut[iami] zlomil[i] právnu istotu účastníkov exekúcie, teda povinného a aj sťažovateľ[ky] a aj ich oprávnené očakávanie užívať   svoj   majetok   nastolený   vydaním   poverenia   na   vykonanie   exekúcie   bez   splnenia zákonných povinností a porušením základných práv a slobôd ako sú popísané vyššie. V   nadväznosti   na   porušenie   práva   na   spravodlivý   proces   krajský   súd   porušil svojim[i] rozhodnut[iami] právoplatne zastaviť exekučné konania voči povinnému aj práva sťažovateľ[ky] pokojne užívať svoj majetok...

Sťažovateľ[ka] má za to, že na základe zmluvy o úvere [jej] vznikol nárok na vrátenie peňažných   prostriedkov   osobou,   ktorej   úver   poskyt[la].   Tento   nárok   nebol   nikdy spochybnený, naopak posilnený ochranou v rámci exekučného konania pod dohľad súdu vydaním   poverenia   na   vykonanie   exekúcie.   Sťažovateľ[ka] tak   vlastnil[a] majetok („posession“ „bien“) v zmysle Protokolu 1 Dohovoru, nakoľko išlo o existujúce (reálne) právo (ktoré vzniklo na základe bilaterálneho právneho úkonu – zmluvy, ktorej platnosť nebola účastníkmi ani súdnym orgánom spochybnená) a dokonca realizoval[a] toto svoje právo   pod   dohľadom   súdu.   Ako   Európsky   súd   pre   ľudské   práva   uvádza   inter   alia v rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva Gasus Dosier und Fördertechnik, „pojem vlastníctvo   má autonómny význam,   ktorý   sa   neobmedzuje   na vlastníctvo   hmotných   vecí (statkov),   práva   a   záujmy   predstavujúce   aktíva   môžu   byť   považované   za   vlastníctvo“. V prípade sťažovateľ[ky] nejde o žiadne fiktívne právo, ktorého existencia by mala byť určená dodatočne alebo existencia nároku by mohla byť spochybnená.».

Sťažovateľka zastáva názor, že v posudzovaných prípadoch došlo okrem porušenia jej práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru aj k zásahu do jej práva pokojne užívať majetok zo strany štátneho orgánu tým, že okresný súd exekúciu zastavil,   čím znemožnil nútený výkon práva, na ktorý jej vznikol na základe zmluvy o úvere nárok a ktorý bol zabezpečený predvídaným exekučným titulom pod dohľadom súdu.

Sťažovateľka   na   základe   argumentácie   uvedenej   v   sťažnostiach   navrhuje,   aby ústavný súd o nich rozhodol nálezom, v ktorom vysloví porušenie jej práva „na spravodlivý proces   vyplývajúce   z   článku   6   ods. 1...   dohovoru...   a   na   ochranu   majetku   podľa   čl. 1 Dodatkového   protokolu...“ napadnutými   uzneseniami   krajského   súdu,   zruší   napadnuté uznesenia, veci mu vráti na ďalšie konanie a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich   základných   práv   alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých   nemá právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

II.1 K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to   nevylučuje,   použijú   sa   na   konanie   pred   ústavným   súdom   primerane   ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“).

V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov.

Zákon   o   ústavnom   súde   nemá   osobitné   ustanovenie   o   spojení   vecí   na   spoločné konanie, avšak v súlade s § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy primerane použiť na prípadné spojenie vecí § 112 ods. 1 OSP.

S   prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom   pod   sp. zn. Rvp 981/2011, sp. zn. Rvp 982/2011 a sp. zn. Rvp 988/2011, z ktorých vyplýva ich právna a skutkovú súvislosť, a prihliadajúc taktiež na totožnosť v osobe sťažovateľky a krajského súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd aplikujúc § 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 112 ods. 1 OSP tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia.

II.2.1   K   namietanému   porušeniu   práva   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   a   práva podľa   čl. 1   dodatkového   protokolu   uzneseniami   krajského   súdu   č. k. 41 CoE/15/2011-62   z 26.   januára   2011,   č. k.   13 CoE/4072010-50   z 3.   februára   2011 a č. k. 16 CoE/17/2011-74 z 27. januára 2011

Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím   príslušného   orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú možno   preto   považovať takú   sťažnosť,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd štandardne poukazuje na svoje ústavné postavenie vymedzené v čl. 124 ústavy, z ktorého vyplýva, že vo   veciach   patriacich   do   právomoci   všeobecných   súdov   nie   je   alternatívnou   ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96), ale súdnym orgánom ochrany   ústavnosti.   Preto   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať a   posudzovať   právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol, alebo nebol náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové   a   právne   závery   zo   skutkového   stavu všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný   súd   zasiahnuť   len   vtedy,   ak   by   ich   konanie   alebo   rozhodovanie   bolo   zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a   zároveň   by   malo   za   následok   porušenie   niektorého   základného   práva   alebo   slobody (m. m. I. ÚS 13/00,   I. ÚS 139/02,   III. ÚS 180/02   atď.).   O   svojvôli   pri   výklade   alebo aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03).

1.   Krajský   súd   v   uznesení   č. k.   41 CoE/15/2011-62   z 26.   januára   2011,   ktorým potvrdil uznesenie okresného súdu č. k. 22 Er/95/2003-51 z 22. novembra 2010 o vyhlásení exekúcie   za   neprípustnú   a   zastavení   konania,   poukázal   najskôr   na   § 57   ods. 1   písm. g) Exekučného   poriadku,   podľa   ktorého   súd   zastaví   exekúciu,   ak   exekúciu   súd   vyhlásil za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať. Krajský súd zároveň   citoval   § 58   ods. 1   Exekučného   poriadku,   podľa   ktorého   súd   zastaví   exekúciu na návrh aj bez návrhu. V odôvodnení namietaného uznesenia ďalej krajský súd uviedol:„Preskúmaním vecí odvolací, súd zistil, že oprávnený a povinná dňa 20. 01. 2003 uzavreli zmluvu o úvere, súčasťou ktorej vo forme predtlače uvedený text o splnomocnení advokáta Mgr. T. K. povinnou na uznanie záväzku z úveru v mene povinnej v notárskej zápisnici   ako   exekučného   titulu   tak,   aby   sa   notárska   zápisnica   stala   vykonateľným exekučným titulom. Odvolací súd sa stotožňuje s vysloveným právnym názorom okresného sudu,   že plnomocenstvo udelené povinnou Mgr.   T.   K.   v zmluve o úvere nie je platným právnym úkonom, preto Mgr. T. K. nemohol pred notárom platne vyhlásiť uznanie záväzku z úverovej zmluvy a súhlasiť s vykonateľnosťou notárskej zápisnice v mene povinnej, a to pre rozpor záujmov splnomocneného zástupcu   a zastúpeného v   zmysle   ust.   § 22 ods. 2: Občianskeho zákonníka. Uvedený rozpor spočíva v tom, že právny zástupca povinnej, ktorý by mal povinnú pri uznaní dlhu a spísaní notárskej zápisnice zastupovať, bol určený priamo v zmluve o úvere oprávneným, čo malo za následok, že povinná si nemohla Mgr. T. K. ako svojho zástupcu vybrať na základe svojej vôle.

Z   vyššie   uvedených   dôvodov   odvolací   súd   konštatuje,   že   v   dôsledku   neplatného plnomocenstva podľa ust. § 39 Občianskeho zákonníka je neplatné aj vyhlásenie Mgr. T. K. v   predmetnej   notárskej   zápisnici.   Predmetná   notárska   zápisnica   nespĺňa   podmienky materiálne   vykonateľného   exekučného   titulu,   keďže   bola   spísaná   na základe   absolútne neplatného právneho úkonu. Postup okresného súdu, ktorý exekúciu vyhlásil za neprípustnú a   zastavil   ju,   bol   preto   správny.   Vydanie   poverenia   na   vykonanie   exekúcie   súdnemu exekútorovi nie je takým procesným rozhodnutím, ktoré by v zmysle ust. § 159 ods. 3 O. s. p. tvorilo prekážku veci rozsúdenej. Na základe uvedených skutočností odvolací súd vyhodnotil námietku oprávneného uvedenú v odvolaní, že okresný súd posudzoval vec, o ktorej už raz rozhodol ako nedôvodnú, rovnako ako považoval za nedôvodnú aj námietku oprávneného, že   platnosť   predmetného   plnomocenstva   posúdil   notár   JUDr.   O.   Ď.   so   sídlom...   pri spisovaní notárskej zápisnice, pretože súd nie je právnym názorom notára pri spisovaní notárskej zápisnice viazaný.

Odvolací   súd   ďalej   uvádza,   že   okresný   súd   deficit   materiálnej   vykonateľnosti predmetnej notárskej zápisnice mohol zistiť už z listín, ktoré oprávnený predložil spolu s návrhom   na   vykonanie   exekúcie,   teda   v   dobe   pred   vydaním   poverenia.   Keďže   ide o absolútne neplatný právny úkon a absolútna neplatnosť právneho úkonu sa nepremlčuje, okresný súd mohol zastaviť exekúciu v ktoromkoľvek štádiu exekučného konania.

Podľa   ust.   § 203   ods. 1   Exekučného   poriadku,   ak   dôjde   k zastaveniu   exekúcie zavinením oprávneného, súd mu môže uložiť nahradenie nevyhnutných trov exekúcie.“

2. Krajský súd v relevantnej časti uznesenia č. k. 13 CoE/407/2010-50 z 3. februára 2011, ktorým potvrdil uznesenie okresného súdu č. k. 13 Er/258/2004-36 z 15. októbra 2010 o vyhlásení exekúcie za neprípustnú a jej zastavení, uviedol:

«Oprávnená a povinný uzavreli dňa 01. 10. 2003 Zmluvu o úvere (č. l. 6-7 spisu) ako tzv.   formulárovú   zmluvu.   Jej   súčasťou   je   aj   „Splnomocnenie“,   ktorým   povinný   dal advokátovi   Mgr. T.   K.,   okrem   iného,   oprávnenie   „na   spísanie   notárskej   zápisnice   ako exekučného titulu, t. j. aby v mojom mene uznal môj záväzok z úveru vyššie uvedeného“. V čase uzavretia úverovej zmluvy nemala ale oprávnená žiadny právny dôvod trvať na tom, aby povinný dal plnomocenstvo splnomocnencovi (zástupcovi) vybranému oprávnenou na právny úkon, ktorý v budúcnosti môže, ale aj nemusí byť potrebné urobiť a to ešte k tomu len   so   súhlasom   povinného   (dobrovoľne).   Táto   časť   zmluvy   o   úvere   je   neprijateľnou podmienkou, a preto je neplatná (§ 52 a § 53 OZ v znení pred 01. 05. 2004). Povinný teda platne   nesplnomocnil   Mgr. T.   K. svojím   zastupovaním.   Notárska   zápisnica   číslo N/5450/2003,   NZ/120332/2003   zo   dňa   13. 12. 2003   (č. l.   3-4   spisu)   nie   je   exekučným titulom.

Notárska zápisnica nie je exekučným titulom aj preto, že o jej spísanie za povinného nepožiadal notára advokát Mgr. T. K. (ak by sme uznali platnosť plnomocenstva), ale len advokátsky koncipient Mgr. B. Ž., hoci tento nebol v „Splnomocnení“, ktoré je uvedené v úverovej   zmluve,   spomenutý   ako   možná   ďalšia   osoba,   ktorá   môže   advokáta   zastúpiť. Z ustanovenia § 12 zákona číslo 132/1990 Zb. v znení účinnom v čase uzavretia úverovej zmluvy je totiž zrejmé, že advokáta môže v zásade zastúpiť len iný advokát. Advokátsky koncipient advokáta môže zastúpiť len pri jednotlivých úkonoch a to nikdy proti vôli klienta. Správne sa preto už pri uzatváraní zmluvy o zastúpení advokátom klient má advokátom informovať, či za advokáta môže konať aj koncipient a súhlas klienta je potom obsiahnutý v udelenom plnomocenstve pre advokáta. V súdenej veci advokát Mgr. T. K. nepostupoval správne aj preto, že substitučné plnomocenstvo (č. 1. 5 spisu) nebolo udelené v konkrétnej veci konkrétneho klienta, ale ako tzv. univerzálne bez akejkoľvek špecifikácie a k tomu ešte pred „udelením“ plnomocenstva klientom advokátovi (už dňa 02. 01. 2003). „Univerzálne“ substitučné plnomocenstvo je neplatné.

Pokiaľ oprávnená v odvolaní poukazuje na skutočnosť, že exekučný súd už skúmal exekučný   titul   v   zmysle   ustanovenia   § 44   ods. 2   zákona   číslo   233/1995   Z.   z.   v   znení neskorších predpisov a nezistil rozpor žiadosti exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie   so   zákonom,   táto   nie   je   prekážkou,   aby   exekučný   súd   kedykoľvek   v priebehu exekúcie zisťoval,   či trvajú podmienky exekúcie.   Ak zistí,   že tomu tak nie je,   rozhodne o zastavení exekúcie aj bez návrhu (§ 58 ods. I uvedeného zákona).»

3. Krajský   súd   v   uznesení   č. k.   16 CoE/17/2011-74   z 27.   januára   2011,   ktorým potvrdil uznesenie okresného súdu č. k. 13 Er/154/2004-62 z 20. októbra 2010 o vyhlásení exekúcie za neprípustnú a zastavení konania, poukázal okrem iného na to, že podľa § 41 ods. 2 písm. c) Exekučného poriadku možno exekúciu vykonať aj na podklade notárskych zápisníc, ktoré obsahujú právny záväzok a v ktorých je vyznačená oprávnená osoba, právny dôvod,   predmet   a čas   plnenia,   za   predpokladu,   že   povinná   osoba   v notárskej   zápisnici s vykonateľnosťou súhlasila. Ďalej krajský súd upriamil pozornosť na obsah zmluvy o úvere č. 6190437, ktorú   uzatvorila sťažovateľka a povinný 29. júla 2003, z ktorej vyplýva, že sťažovateľka   splnomocnila   Mgr.   T.   K.   na   spísanie   notárskej   zápisnice   ako   exekučného titulu, t. j. aby v jej mene uznal záväzok z úveru do výšky vzniknutej pohľadávky a jej príslušenstva. V odôvodnení namietaného uznesenia sa krajský súd zmienil aj o tom, že zmluva o úvere bola uzavretá podľa § 497 a nasl. Obchodného zákonníka a zároveň bolo dohodnuté, že právne vzťahy jej účastníkov sa budú spravovať Obchodným zákonníkom.

Za   jednu   zo   základných   otázok,   ktoré   bolo   potrebné   v danej   veci   vyhodnotiť, považoval krajský súd to, či Mgr. T. K. bol splnomocnený na úkony v takom rozsahu, ako ich urobil v mene povinného, a či zmluvné zastúpenie podľa § 31 Občianskeho zákonníka medzi ním a povinným nevykazuje znaky absolútnej neplatnosti. V tejto súvislosti krajský súd zdôraznil, že «Tento dvojstranný právny úkon vznikol zároveň v deň uzatvorenia zmluvy o úvere, čase, keď podľa názoru odvolacieho súdu žiaden dlh neexistoval a do budúcna bolo možné len predpokladať, že by mohol vzniknúť, nebolo však určité, v akej výške... Inštitút uznania záväzku je jedným z ďalších právnych prostriedkov zabezpečenia záväzku. Zákon za podstatnú náležitosť uznania záväzku považuje uznanie určitého záväzku. Ak   porovnáme   úpravu   obsiahnutú   v Občianskom   zákonníku,   zistíme,   že   táto   úprava vymedzuje inštitút „uznania dlhu“ v § 558 OZ, pričom však predmet uznania vymedzuje podrobnejšie,   než   je   to   v prípade   úpravy   „uznania   záväzku“   v Obchodnom   zákonníku. Z dikcie   § 323   Obchodného   zákonníka   vyplýva,   že   ide   o záväzok,   ktorý   je   predmetom uznania a zvýrazňuje sa jeho „určitosť“. Tento pojem treba chápať tak, že nevyhnutnými zložkami   jeho   charakteristiky   sú   jednak   dôvod   a jednak   výška   záväzku.   Pri   takejto interpretácii   vlastne   niet   obsahového   rozdielu   medzi   občianskoprávnym a obchodnoprávnym chápaním záväzku, resp. predmetu uznania. Uznanie záväzku treba kvalifikovať ako jednostranný právny úkon dlžníka, ktorý je adresovaný veriteľovi. Týmto úkonom dlžník uznáva svoj   určitý záväzok,   čím vlastne   potvrdzuje   jeho platnosť   v čase uznania.   Zákon   na   účinnosť   takého   uznania   predpisuje   obligatórne   písomnú   formu. Zákonným   dôsledkom   uznania   je   právna   domnienka   (vyvrátiteľná),   že   záväzok   v čase uznania existoval.

Podľa § 574 ods. 2 OZ dohoda, ktorou sa niekto vzdáva práv, ktoré môžu vzniknúť až v budúcnosti, je neplatná.

Uznať   záväzok   alebo   uznať   dlh   je   právom   dlžníka,   ktoré   v budúcnosti   môže realizovať, ale aj nemusí. Záleží to od rôznych okolností, ktoré nastanú až v budúcnosti. Podľa citovaného ustanovenia, ktoré má kogentnú povahu, nie je prípustné, aby sa niekto vzdal práva, ktoré môže vzniknúť až v budúcnosti. Takáto dohoda je neplatná podľa § 39 OZ. Právo, ktoré môže v budúcnosti vzniknúť, je právom, ktoré v čase uzavretia dohody nie je ešte známe a nemožno s ním disponovať. Ak v čase uzavretia zmluvy o splnomocnení neexistoval dlh a nebola známa ani jeho výška, v tomto čase nemohol povinný realizovať svoje právo dlh uznať alebo nie. Potom ani nemohol splnomocniť Mgr. T. K. na takéto právo.».

V kontexte uvedeného považoval krajský súd za potrebné vziať zreteľ aj na ďalšiu podstatnú   skutočnosť,   a to   rozpor   záujmov   povinného   a zástupcu,   keďže   pri   uzatváraní zmluvy   nemal   povinný   možnosť   výberu   zástupcu.   Zmluva   o úvere   totiž   až   v predtlači obsahovala   meno   splnomocnenca.   Z toho   krajský   súd   vyvodil,   že   ak   sťažovateľka   ako oprávnená takto postupovala, spochybnila základný predpoklad pri udelení plnej moci, a to že by splnomocnenec jednoznačne chránil záujmy povinného, pričom povinnosťou súdu je prihliadať na túto skutočnosť, pretože aj v rámci § 44 ods. 2 Exekučného poriadku možno skúmať rozpor exekučného titulu so zákonom.

Krajský súd neuznal ani námietku sťažovateľky, že exekučný titul bol už súdom preskúmaný v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie argumentujúc okrem iného   tým, že   súd môže   skúmať exekučný   titul   počas celého   exekučného   konania, t. j. v každom jeho štádiu, a to aj bez návrhu účastníka konania. V prípade zistenia, že nie sú splnené   podmienky   materiálnej   alebo   formálnej   vykonateľnosti,   môže   exekúciu   aj   bez návrhu zastaviť. Krajský súd konštatoval, že „Zistený nedostatok týkajúci sa plnej moci, že zmluva uzavretá medzi povinným a Mgr. T. K. podľa § 31 OZ je absolútne neplatná, je postačujúci pre jednoznačný záver súdu, že predmetná notárska zápisnica nemôže byť a nie je spôsobilým exekučným titulom.“.

Krajský súd napokon dodal, že „vykonateľnosť notárskej zápisnice nastáva zásadne uplynutím času na dobrovoľné splnenie povinnosti na plnenie obsiahnuté v zápisnici. Jej vykonateľnosť sa skúma rovnako ako pri vykonateľných rozhodnutiach podľa príslušných predpisov procesného práva, t. j. skúma sa formálna a materiálna stránka vykonateľnosti. V danom prípade formálna stránka spočíva v dodržaní formy notárskej zápisnice tak, ako je upravená   v   § 47   Notárskeho   poriadku   a materiálna   stránka   spočíva   v dodržaní   tých obsahových náležitostí, ktoré predpisuje § 41 ods. 2 Exekučného poriadku. Je samozrejmé, že podobne ako v prípade vykonateľnosti súdnych rozhodnutí, tak aj v prípade obsahových náležitostí exekučnej notárskej zápisnice platí, ak má byť vykonateľná, že tieto musia byť určené   presným   a nepochybným   spôsobom,   teda   v tomto   zmysle   exekučná   notárska zápisnica   musí   obsahovať   presnú   individualizáciu   oprávneného   a povinného,   presné vymedzenie   práv   a povinností   na   plnenie,   presný   rozsah   a obsah   plnenia.   Žiadne   iné podmienky formálnej a materiálnej vykonateľnosti notárskej zápisnice podľa § 41 ods. 2 Exekučného poriadku ako tie, ktoré sú obsiahnuté v tomto ustanovení, nemožno vyvodiť. Pokiaľ ide o dôvody, ktoré uviedol okresný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia, a pre   ktoré   okresný   súd   neuznal   v danom   prípade   predmetnú   notársku   zápisnicu   ako vykonateľný exekučný titul, s týmito dôvodmi sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje a v tomto   rozhodnutí   odvolací   súd   na   ne   odkazuje.   Správne   okresný   súd   okrem   iného poukazoval i na to, že právo, ktoré môže vzniknúť v budúcnosti, je právom, ktoré v čase uzavretia   dohody   nie   je   ešte   známe   a nemožno   s ním   disponovať.   Právna   úprava nepripúšťa,   aby   sa   niekto   platne   vzdal   svojho   práva,   ktoré   mu   môže   vzniknúť   až v budúcnosti   (§ 574   ods. 2,   § 39   OZ).   Uznať   možno   len   dlh,   ktorý   vznikol,   a nie   ktorý vznikne,   inak   by   povinnému   bolo   odňaté   právo   namietať   výšku   uznaného   dlhu   v čase uznania, pretože dlh nie je dostatočne do budúcnosti určiteľný, nemožno predpokladať, či určité okolnosti nastanú.“.

Z odôvodnení namietaných uznesení krajského súdu vyplýva, že krajský súd ako odvolací súd sa v ňom stotožnil s právnym záverom okresného súdu vyjadreným v jeho uzneseniach   č. k.   22 Er/95/2003-51   z 22.   novembra   2010   (sťažnosť   vedená   pod   sp. zn. Rvp 981/2011), č. k. 13 Er/258/2004-36 z 15. októbra 2010 (sťažnosť pôvodne vedená pod sp. zn.   Rvp 982/2011)   a   č. k.   13 Er/154/2004-62   z 20.   októbra   2010   (sťažnosť   pôvodne vedená   pod   sp. zn.   Rvp 988/2011),   ktorý   svoje   rozhodnutia   o vyhlásení   exekúcií za neprípustné a o zastavení exekučného konania založil na § 57 ods. 1 písm. g) zákona č. 233/1995   Z.   z.   o   súdnych   exekútoroch   a   exekučnej   činnosti   (Exekučný   poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení účinnom v čase rozhodovania exekučného súdu   (ďalej   len   „Exekučný   poriadok“),   podľa   ktorého „Exekúciu   súd   zastaví   ak... g) exekúciu   súd   vyhlásil   za   neprípustnú,   pretože   je   tu   iný   dôvod,   pre   ktorý   exekúciu nemožno vykonať.“.

Jedným z predpokladov vedenia exekučného konania je relevantný exekučný titul, keďže bez jeho existencie nemožno exekúciu vykonať, a preto je podľa názoru ústavného súdu   z   ústavného   hľadiska   akceptovateľný   právny   záver   krajského   súdu   vychádzajúci z toho, že ak neexistuje notárska zápisnica, ktorá je spôsobilá byť exekučným titulom buď z hľadiska formálneho, alebo z hľadiska materiálneho, exekúcia je neprípustná, čo je dôvod na zastavenie exekučného konania.

Vzhľadom na už uvedené nemožno podľa názoru ústavného súdu ani právne závery krajského súdu vyjadrené v uzneseniach č. k. 41 CoE/15/2011-62 z 26. januára 2011, č. k. 13 CoE/407/2010-50   z 3.   februára   2011   a   č. k.   16 CoE/17/2011-74   z 27.   januára   2011 považovať za svojvoľný výklad a aplikáciu príslušných ustanovení Exekučného poriadku, ktorý by mohol mať za následok porušenie ústavou garantovaných práv sťažovateľky ako účastníčky exekučného konania.

V   nadväznosti   na   námietky   sťažovateľky   ústavný   súd   poukazuje   na   § 58   ods. 1 Exekučného   poriadku,   podľa   ktorého   exekúciu   možno   zastaviť   na   návrh   alebo   aj   bez návrhu.

Zatiaľ čo dôvody, na základe ktorých všeobecný súd obligatórne zastaví exekúciu (§ 57   ods. 1   Exekučného   poriadku)   alebo   na   základe   ktorých   fakultatívne   pristúpi k takémuto rozhodnutiu (§ 57 ods. 2 Exekučného poriadku), upravuje Exekučný poriadok podrobne,   okamih   (čas),   kedy   tak   má   alebo   môže   učiniť,   nie   je   v   ňom   ustanovený explicitne. Z uvedeného možno vyvodiť záver, že všeobecný súd rozhodne o zastavení exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané dôvody na ukončenie núteného vymáhania pohľadávky. Z toho vyplýva, že všeobecný súd je povinný v priebehu celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie takéhoto konania. Jedným z obligatórnych dôvodov zastavenia exekúcie je totiž v súlade s už citovaným ustanovením § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku vyhlásenie exekúcie súdom za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať.

Vzhľadom na tieto skutočnosti krajský súd podľa názoru ústavného súdu postupoval ústavne súladným spôsobom, keď namietanými uzneseniami potvrdil uznesenia okresného súdu č. k. 22 Er/95/2003-51 z 22. novembra 2010 (vec vedená pod sp. zn. Rvp 981/2011), č. k. 13 Er/258/2004-36 z 15. októbra 2010 (vec pôvodne vedená pod sp. zn. Rvp 982/2011) a   č. k.   13 Er/154/2004-62   z 20.   októbra   2010   (vec   pôvodne   vedená   pod   sp. zn. Rvp 988/2011), ktorými boli exekúcie v jednotlivých prípadoch vyhlásené za neprípustné a zastavené.

Za   týchto   okolností   podľa   názoru   ústavného   súdu   nemohlo   dôjsť   uzneseniami krajského   súdu   č. k.   41 CoE/15/2011-62   z 26.   januára   2011,   č. k.   13 CoE/4072010-50 z 3. februára   2011   a   č. k.   16 CoE/17/2011-74   z 27.   januára   2011   k   porušeniu   práva sťažovateľky   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   ani   jej   práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu. Vo vzťahu k tomuto právu ústavný súd navyše pripomína právny názor vyplývajúci z jeho doterajšej judikatúry, podľa ktorého všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného   charakteru,   ku   ktorým   nepochybne   patrí   aj   právo   podľa   čl. 1   dodatkového protokolu,   ak   toto   porušenie   nevyplýva   z   toho,   že   všeobecný   súd   súčasne   porušil ústavnoprocesné   princípy   vyplývajúce   z   čl. 46   až   čl. 48   ústavy,   resp.   z   čl. 6   ods. 1 dohovoru. O prípadnom porušení práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu by bolo teda možno uvažovať len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo aj k porušeniu niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48   ústavy,   resp.   v   čl. 6   ods. 1   dohovoru,   prípadne   v   spojení   s   ich   porušením (m. m. II. ÚS 78/05 alebo IV. ÚS 326/07).

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že medzi uzneseniami krajského súdu č. k. 41 CoE/15/2011-62 z 26. januára 2011, č. k. 13 CoE/4072010-50 z 3. februára 2011 a č. k. 16 CoE/17/2011-74 z 27. januára 2011 a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by zakladala možnosť vysloviť ich porušenie po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.   Z   uvedeného   dôvodu   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   týchto   častí sťažností rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde o ich odmietnutí z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Pretože   sťažnosti   boli   odmietnuté   ako   celok,   ústavný   súd   o   ďalších   návrhoch sťažovateľky uplatnených v sťažnosti už nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. mája 2011