znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 183/09-30

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. mája 2009 predbežne prerokoval   sťažnosť   JUDr.   I.   K.,   K.,   správkyne konkurznej   podstaty   úpadcu obchodnej   spoločnosti   S.,   a. s.,   M.,   zastúpenej   advokátom   JUDr.   M.   V.,   K.,   vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Krajského   súdu   v Košiciach vo veci vedenej pod sp. zn. 3 Cb/840/2000 a jeho uznesením z 10. októbra 2007, ako aj postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   vo   veci   vedenej   pod   sp. zn. 2 Obo 234/2007 a jeho uznesením z 18. decembra 2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. I. K., správkyne konkurznej podstaty úpadcu obchodnej spoločnosti S., a. s., M.,   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. novembra 2008 doručená sťažnosť JUDr. I. K. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu   v Košiciach   (ďalej   len   „krajský   súd“)   vo   veci   vedenej   pod   sp. zn.   3 Cb/840/2000 a jeho   uznesením   z 10.   októbra   2007,   ako   aj   postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) vo veci vedenej pod sp. zn. 2 Obo 234/2007 a jeho uznesením z 18. decembra 2007.

Sťažovateľka uviedla, že v konkurznej veci úpadcu S., a. s., M., vedenej krajským súdom   pod   sp. zn.   4 K 136/99   si   veriteľ   prihlásil   do   konkurzu   pohľadávku   v sume 2 030 519,92 Sk, z ktorej sťažovateľka uznala sumu 1 932 885,60 Sk a vo zvyšnej časti pohľadávku poprela.

Zo   sťažnosti   ďalej   vyplýva,   že «Napriek   jednoznačným   výsledkom z prieskumného   pojednávania,   o   ktorých   bol   veriteľ   vyrozumený upovedomením zo dňa 20. 09. 2000, veriteľ podal žalobu o určenie pravosti prihlásenej pohľadávky (ďalej len „incidenčná žaloba“) na celú sumu, hoci len neuznaná suma vo výške 97.634,32 Sk mohla a mala byť predmetom takejto žaloby.   Až po podaní incidenčnej žaloby správca podmienečne uznal sumu 72.784,-Sk a neuznal sumu 24.850,-Sk. Napokon bola   správcom   uznaná   suma   97.634,32   Sk   a   rozsudkom   Krajského   súdu   Košice sp. zn.   3 Cb 840/00-65   zo   dňa   09. 02. 2005   bolo   určené,   že   pohľadávka   veriteľa vo výške   97.634,32   Sk   je   nesporná,   v   prevyšujúcej   časti   ako   aj   proti   žalovanému v 2. rade sa žaloba zamietla a veriteľ ako žalobca bol povinný nahradiť správkyni ako   žalovanej   v   1. rade   trovy   konania   vo   výške   43.392,-Sk   na   účet   jej   právneho zástupcu. Citovaný rozsudok bol odôvodnený tým, že pohľadávka veriteľa vo výške 1 932 885,60 Sk nebola sporná a preto podaná určovacia žaloba nebola dôvodná. O trovách   konania   bolo   rozhodnuté   podľa   § 142   ods. 2   O. s. p.   v   spojení   s   § 10 ods. 2 vyhl. č. 655/2004 Z. z. v platnom znení.».

Proti   výroku   rozsudku   krajského   súdu   sp. zn.   3 Cb 840/00 z 9.   februára   2005 o trovách konania podal odvolanie veriteľ [v konaní pred súdom v procesnom postavení žalobcu (ďalej len „žalobca“)], na základe čoho najvyšší súd v odvolacom konaní označený rozsudok uznesením sp. zn. 4 Obo 115/2005 z 27. apríla 2006 v napadnutej časti potvrdil. Nadväzne na to podal žalobca 7. júla 2006 Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky podnet   na   podanie   mimoriadneho   dovolania,   ktorému   generálny   prokurátor   Slovenskej republiky vyhovel a 6. decembra 2006 podal pod č. k. VI/2 Pz 328/06-34 proti označenému rozsudku   krajského   súdu   a potvrdzujúcemu   uzneseniu   najvyššieho   súdu   mimoriadne dovolanie.

O podanom   mimoriadnom   dovolaní   rozhodol   najvyšší   súd   rozsudkom   sp. zn. 1 M Obdo V 17/2006   z 31.   júla   2007,   ktorým   obidve   napadnuté   rozhodnutia   zrušil a v rozsahu zrušenia vrátil veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Sťažovateľka pokračuje v opise skutkového stavu uvádzajúc, že «Po vrátení veci na Krajský   súd   Košice tento   o   trovách   konania   rozhodol   uznesením   sp. zn. 3 Cb 840/2000-117   zo   dňa   10. 10. 2007   (ďalej   tiež   „napádaného   rozhodnutie krajského súdu“) tak, že žalobcovi a žalovanej v 1. rade nepriznáva náhradu trov konania.   Uvedené   uznesenie   bolo   odôvodnené   iba   tým,   že   krajský   súd   poukázal na viazanosť   právnym   názorom   dovolacieho   súdu   v   tom   smere,   že v   incidenčných konaniach   sa   pri   tarifnej   odmene   za   jeden   úkon   právnej   služby   vychádza   z   takej istej výšky, ako v určovacích sporoch s neoceniteľnou hodnotou veci, a tiež tým, že správkyňa   uznala   celú   prihlásenú   pohľadávku,   čo   je   potrebné   zohľadniť   pri rozhodnutí   o   trovách   konania.   Nepriznanie   trov   konania   správkyni   krajský   súd odôvodnil v zmysle § 150 O. s. p. tým, že správkyňa uznala ako sumu 1 932 885,60 Sk   pred   podaním   žaloby,   tak   aj   sumu   97 634,32   Sk   na   pojednávaní   v   rámci incidenčného konania.

Na   odvolanie   správkyne   Najvyšší   súd   SR   uznesením   sp. zn.   2 Obo 234/2007 zo dňa   18. 12. 2007   (ďalej   tiež   „napádaného   rozhodnutie   NS   SR“)   potvrdil uznesenie   Krajského   súdu   Košice   zo   dňa   10. 10. 2007   č. k.   3 Cb 840/2000-117. V predmetnom uznesení Najvyšší súd SR v podstate odobril postup krajského súdu, keď rozhodol v zmysle názoru dovolacieho súdu.

Nad tento rámec Najvyšší súd SR v cit. uznesení argumentuje už len tým, že správcovia konkurzných podstát sú vyberaní z radov advokátov, aby mohli riadne vykonávať   správu   majetku   a   nezaťažovať   veriteľov   a   súdy   nadbytočnými   spormi popretím   pohľadávky,   ktoré   sú   po   práve   a   v   tomto   vraj   súd   prvého   stupňa   videl osobitný   zreteľ,   ktorý   Najvyšší   súd   SR   takýmto   spôsobom   považoval   za   potrebné rozviesť.».

Podľa názoru sťažovateľky v danom prípade neboli splnené podmienky na postup podľa   § 150 Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   aj   „OSP“),   a preto   je uznesenie krajského súdu sp. zn. 3 Cb/840/2000 z 10. októbra 2007, ako aj uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 2 Obo 234/2007 z 18. decembra 2007 arbitrárne až nepreskúmateľné. Z odôvodnení oboch napadnutých rozhodnutí nemožno podľa sťažovateľky vyvodiť, „v čom je uvedený dôvod – skutočnosť,   že   žalovaná   1/   uznala   oprávnenosť   pohľadávky   pokiaľ   ide   o sumu 1.932.885,60   Sk   ešte   pred   odaním   žaloby – natoľko   osobitný,   že   úspešnej   žalovanej nemožno   priznať   náhradu   trov   konania.   Súdy   neprihliadli   na   všetky   dôvody   hodné osobitného zreteľa významné pri skúmaní existencie podmienok pre aplikáciu § 150 O. s. p., ako napr. na majetkové a iné pomery účastníkov konania.“.

V sťažnosti sa ďalej poukazuje na § 150 OSP v znení účinnom v relevantnom čase, podľa ktorého, ako sú dôvody hodné osobitného zreteľa, nemusí súd náhradu trov konania celkom   alebo   sčasti   priznať.   Vychádzajúc   z uvedeného   je   podľa   sťažovateľky predpokladom použitia tohto ustanovenia to, aby išlo o prípady hodné osobitného zreteľa, avšak   aj   tak   musí   byť   jeho   použitie   výnimočné,   pričom   táto   výnimočnosť,   ako   aj ozrejmenie, v čom spočíva prípad hodný zvláštneho zreteľa, sa musí náležite odôvodniť.

Odvolávajúc sa na judikatúru všeobecných súdov sťažovateľka dospela k názoru, že všeobecné   súdy   z hľadiska   aplikácie   § 150   OSP   neposúdili   celý   komplex   okolností relevantných   na   rozhodovanie   o náhrade   trov   konania   podľa   uvedeného   zákonného ustanovenia. Pokiaľ ide o dôvod spočívajúci v okolnostiach danej veci, ktorý krajský súd a najvyšší súd považovali za dôvod hodný osobitného zreteľa, sťažovateľka sa so závermi všeobecných súdov nestotožňuje.

Sťažovateľka   taktiež   tvrdí,   že „Predovšetkým   ušlo   pozornosti   dovolacieho   súdu, následne   aj   krajského   súdu   pri   novom   rozhodovaní   o   trovách   konania a Najvyššiemu súdu SR pri konečnom rozhodnutí, že treba vychádzať z toho, že sa jednalo o konkurz podľa zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní v platnom znení a správca konkurznej podstaty na prieskumnom pojednávaní sa musí vyjadriť, ktorú pohľadávku uznáva a ktorú popiera a v akej výške, a to v rámci tzv. zoznamu pohľadávok.   Veriteľ,   ktorý   svoju   pohľadávku   prihlásil   prihláškou,   mohol   byť prítomný na prieskumnom   pojednávaní   a ak   nebol,   tak   sa jeho výsledok dozvedel z písomného   oznámenia   krajského   konkurzného   súdu.   Výsledok   prieskumného pojednávania   spočíva   v   uznaní   alebo   v   popretí   pohľadávky.   Žalobca   tak po prieskumnom   pojednávaní   disponoval   100 %   informáciou   o   stave   prihlásenej pohľadávky a ak napriek tomu podal žalobu, kde žaloval celu sumu, tak potom ide o neznalosť hmotnoprávnych a procesných predpisov a nie o okolnosť podľa § 150 O. s. p. Okrem toho žalobca bol zastúpený advokátom v predmetnom incidenčnom konaní   a   hoci   presne   vedel   výsledok   prieskumného   pojednávania   a   napriek   tomu podal   žalobu   na   celú   sumu,   tak   iný   záver   ako   ten,   že   zamietnutie   žaloby   bolo spôsobené nekompetentnosťou   žalobcu alebo   neznalosťou   advokáta,   nie   je   možný, avšak   ani   jedna   z   týchto   alternatív   nemôže   byť   dôvodom   na   postup   podľa   § 150 O. s. p.

Je nesporné, že žalobca žaloval v incidenčnej žalobe celú sumu pohľadávky, tj.   2.030.519,92   Sk   a je   irelevantné   či   v žalobe   chcel   určiť   pravosť   a poradie popretej pohľadávky vo výške 97.634,- Sk. Napokon, žalobe bolo vyhovené v časti o zaplatenie sumy 97.634,32 Sk a v prevyšujúcej časti, tj. vo výške 1.932.885,60 Sk bola žaloba zamietnutá, a teda žalovaný bol v prevažnej časti v konaní neúspešný, právo   na   náhradu   trov   konania   mu   nevzniklo,   a   preto   právo   na   náhradu   trov konania podľa § 142 ods. 2 O. s. p. vzniklo žalovanej 1/.“.

Osobitne   sa   sťažovateľka   venuje   právnemu   názoru   dovolacieho   súdu,   v zmysle ktorého v tzv. incidenčných sporoch sa pri určení tarifnej odmeny advokáta za jeden úkon právnej služby vychádza z takej výšky, ako v určovacích sporoch s neoceniteľnou hodnotou veci, a poukazuje na to, že v právnej úprave sa takáto spojitosť nikde neuvádza. V súvislosti s tým   objasňuje   právnu   podstatu   incidenčného   konania,   ktoré   je   podľa   nej „de   iure konaním   v   zmysle   § 80   písm. c/   O. s. p.   s istými   špecifikami   danými   zákonom o konkurze   a   vyrovnaní.   Avšak   charakter   sporu   samotného   nemá   žiadny   vplyv na výpočet prísudku advokáta. Uvedený záver platí aj v iných určovacích sporoch, pretože je úplne bežné v súdnej praxi, že keď hodnota veci alebo práva, ktoré sú predmetom   určovacieho   sporu   je   vyčísliteľná   bez   ťažkostí,   tak   sa   náhrada   trov konania priznáva podľa § 10 ods. 1 vyhl. č. 655/2004 Z. z. zákona a nie podľa § 11 ods. 1 cit. vyhlášky (napr. určovacie spory o neplatnosť kúpnej zmluvy – vychádza sa   z   kúpnej   ceny   nehnuteľnej   alebo   hnuteľnej   veci,   spory   o   určenie   vlastníckeho práva – takisto sa vychádza z hodnoty nehnuteľnej alebo hnuteľnej veci, pokiaľ je zistiteľná bez ťažkostí a pod.).“.

Podľa sťažovateľky ako dovolací rozsudok, tak „ani napádané uznesenia nemajú žiadne relevantné racionálne odôvodnenie v tom smere, že v tzv. incidenčnom spore nie je možné hodnotu sporu vyjadriť v peniazoch a sú učebnicovým príkladom štátnej svojvôle v zmysle   strasbourgskej   judikatúry“. Pretože   obe   napadnuté   uznesenia   sa   vo   svojom odôvodnení   odvolávajú   iba   na   dovolací   rozsudok,   považuje   ich   sťažovateľka za nepreskúmateľné a tiež arbitrárne.

Sťažovateľka   navrhuje,   aby   ústavný   súd   prijal   jej   sťažnosť   na   ďalšie   konanie a vo veci samej nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo JUDr. I. K., K., správkyne konkurznej podstaty úpadcu S., a. s., M.,   na   súdnu   ochranu   zaručené   v   čl. 46   ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   právo na spravodlivý   proces   zaručené   v   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   postupom   a uznesením   Krajského   súdu   v   Košiciach   zo   dňa 10. 10. 2007 sp. zn. 3 Cb/840/2000 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 18. 12. 2007 sp. zn. 2 0bo 234/2007 porušené bolo.

2. Uznesenie   Krajského   súdu   v   Košiciach   zo   dňa   10. 10. 2007   sp. zn. 3 Cb/840/2000   a uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   zo   dňa   18. 12. 2007 sp. zn. 2 0bo 234/2007 sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu Košice na ďalšie konanie.

3. Krajský   súd   Košice   a   Najvyšší   súd   SR   sú   povinní   každý   v 1/2-ici   uhradiť JUDr. I. K.,   K.,   správkyne   konkurznej   podstaty   úpadcu   S.,   a. s.,   M.,   trovy   konania spočívajúce   v   trovách   právneho   zastúpenia   v   sume   6.732,-Sk...   na účet   jej   právneho zástupcu JUDr. M. V., K., do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“

K sťažnosti sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadrili krajský súd i najvyšší súd. Vo vyjadrení krajského súdu z 13. januára 2009 je podrobne opísaný celý priebeh konania a je   zdôraznená   jeho   viazanosť   právnym   názorom   dovolacieho   súdu   v súlade   s   § 243d ods. 1 OSP. V nadväznosti na to krajský súd navrhol sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú odmietnuť.

Najvyšší   súd   taktiež   považuje sťažnosť   za   zjavne neopodstatnenú   a vo   vyjadrení zo 6. februára 2009 sa ďalej uvádza, že „Rozhodnutie súdu prvého stupňa i odvolacieho súdu vychádza zo záverov rozsudku dovolacieho súdu, ktorý rozhodoval o mimoriadnom dovolaní. Oba súdy rozhodli o nepriznaní trov konania s poukazom na § 150 O. s. p. a svoje rozhodnutie náležite odôvodnili. K záveru o existencii mimoriadnych okolností pre použitie § 150 O. s. p. dospel súd prvého stupňa vlastnou úvahou v miere, ktorá je súdu zverená. Odvolací súd dospel k rovnakému záveru, pričom dôvody pre použitie § 150 O. s. p. ešte doplnil.   Postup   ani   jedného   zo   súdov   v   žiadnom   prípade   nie   je   možné   považovať za svojvoľný,   či   neospravedlniteľný   alebo   neudržateľný   výklad   príslušných   ustanovení zákona, ktorým by došlo k porušeniu základných práv a slobôd žalovanej.

Pri   určovaním   miery   úspechu   v   konaní   nie   je   možné   vychádzať   mechanicky   len z výroku rozhodnutia súdu bez jeho posúdenia v spojení s celkovou procesnou situáciou a charakterom konania (spojitosť incidenčného konania s konkurzným konaním). Už súd prvého   stupňa   v   odôvodnení   rozsudku   uviedol,   že   žalobca   žalobou   prejavil   vôľu, aby žalovaná,   okrem   už   uznanej   časti   pohľadávky   uznala   aj   popretú   časť   pohľadávky, čo aj jednoznačne v žalobe vyjadril. Žalobca v žalobe skutočne podrobne opísal situáciu, ktorá   viedla   k   podaniu   tzv.   incidenčnej   žaloby.   Uvádza   v   nej,   že   žalovaná   prihlásenú pohľadávku poprela len v časti, teda v nepopretej časti nie je sporná. V súdnej praxi nie je jednotný názor na to, ako má v takejto situácii znieť petit žaloby. Žalobca znením petitu jednoznačne   vyjadril,   že   cieľom   žaloby   je   dosiahnuť   stav,   že   celá   ním   prihlásená pohľadávka sa bude považovať za pravú. Bez ohľadu na výrok rozsudku vo veci samej (znenie ktorého evokuje nesprávny záver, že nesporná je pohľadávka len v časti 97 634,32 Sk, skutočným výsledkom konania je nespornosť (pravosť) celej, do konkurzu prihlásenej pohľadávky. Žalobca tak mal z uvedeného pohľadu v konaní plný úspech a za primeranejší dôvod pre nepriznanie trov konania žalovanej považujem § 142 ods. 1 O. s. p. Nič to však nemení na tom, že rozhodnutie o nepriznaní trov konania žalovanej považujem za vecne správne.“.

K stanovisku   krajského   súdu   a najvyššieho   súdu   sa   vyjadril   právny   zástupca sťažovateľky podaním doručeným ústavnému súdu 6. marca 2009, v ktorom vyslovil názor, že krajský súd neuviedol k veci „nič nové a také, na čo by nebolo sťažovateľkou reagované pri podávaní opravných prostriedkov“. Pokiaľ ide o stanovisko najvyššieho súdu, nesúhlasil s tým, že v súdnej praxi nie je jednotný názor na to, ako má znieť petit incidenčnej žaloby, ak je v konkurze prihlásená   pohľadávka   v časti   popretá   a v časti   uznaná. Ako   skutočnú príčinu,   ktorá   viedla   k zamietajúcemu   výroku   prvotného   rozhodnutia,   označil   to,   že „v danej   kauze   bola   nesprávne   vypracovaná   žaloba   právnym   zástupcom   žalobcu v označenom   konkurznom   konaní,   nič   iné   a uznávacie   prejavy   správcu   s tým   nijako nesúvisia“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Konanie o sťažnostiach   je bližšie   upravené predovšetkým   v   § 49 až § 56   zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   o ústavnom   súde   každý   návrh   predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa   a   skúma,   či   dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd na predbežnom prerokovaní preskúmal sťažnosť z hľadiska existencie dôvodov podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

1. K   namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu vo veci vedenej pod sp. zn. 3 Cb/840/2000 a jeho uznesením z 10. októbra 2007

Pri prerokovaní tej časti sťažnosti, ktorou sťažovateľka namietala porušenie svojich označených   práv   postupom krajského   súdu   vo   veci   vedenej   pod   sp. zn.   3 Cb/840/2000 a jeho   uznesením   z 10.   októbra   2007, ústavný   súd   vychádzal   z   princípu   subsidiarity podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. Toto ustanovenie limituje hranice právomoci ústavného súdu a všeobecných   súdov   rozhodujúcich   v občianskoprávnych   a trestnoprávnych   veciach, a to tým   spôsobom,   že   sťažovateľ   má   právo   domáhať   sa   ochrany   základného   práva na ústavnom súde iba v prípade, ak mu túto ochranu nemôžu poskytnúť všeobecné súdy.Ústavný   súd   vychádzal   z   toho,   že   v predmetnej   právnej   veci   žalobcu   o určenie pravosti pohľadávky rozhodol krajský súd potom, ako dovolací súd zrušil výrok o náhrade trov   konania   prvostupňového   súdu   a odvolacieho   súdu   namietaným   uznesením,   ktorým nepriznal žalobcovi a sťažovateľke náhradu trov konania.

Podaným   odvolaním   proti   uzneseniu   krajského   súdu   sp. zn.   3 Cb/840/2000 z 10. októbra   2007   ho   sťažovateľka   napadla   v časti   výroku,   ktorým   jej   nebola priznaná náhrada trov konania.

Z uvedeného   vyplýva,   že   námietka   porušenia   základných   práv   sťažovateľky v podobe odvolania smerujúca proti postupu a uzneseniu krajského súdu bola predmetom rozhodovania najvyššieho súdu.   V rámci tejto procedúry   najvyšší súd   ako súd odvolací rozhodnutie   súdu   prvého   stupňa   preskúmal   a svoj   právny   názor   vyjadril   v uznesení z 18. decembra 2007.

Ústavný súd konštatuje,   že   vzhľadom   na princíp   subsidiarity   zakotvený   v čl. 127 ods. 1 ústavy nebolo v jeho právomoci preskúmanie namietaného uznesenia krajského súdu a postupu,   ktorý   jeho   vydaniu   prechádzal,   lebo jeho preskúmanie na základe   podaného odvolania   patrilo   do   právomoci   najvyššieho   súdu.   V súvislosti   s namietaným porušením označených   práv   je z ústavného   hľadiska   pre   ústavný   súd   podstatné   a určujúce   len preskúmanie postupu a uznesenia najvyššieho súdu (obdobne napr. m. m. III. ÚS 135/04, IV. ÚS 405/04,   III. ÚS 133/05).   Z uvedeného   dôvodu   ústavný   súd   sťažnosť   v časti smerujúcej proti postupu a rozhodnutiu krajského súdu odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

2. K namietanému porušeniu čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom najvyššieho súdu vo veci vedenej pod sp. zn. 2 Obo 234/2007 a jeho uznesením z 18. decembra 2007

Podstatou   sťažnosti   proti   postupu   najvyššieho   súdu vo   veci   vedenej   pod   sp. zn. 2 Obo 234/2007   a jeho   uzneseniu   z 18.   decembra   2007 je   jednak   odlišný   právny   názor sťažovateľky   na   výklad   a aplikáciu   ustanovenia   § 150   OSP   a jednak   námietka,   že odôvodnenie označeného uznesenia je nedostatočné a nemožno z neho vyvodiť, v čom je dôvod   uznania   oprávnenosti   pohľadávky   sťažovateľkou,   pokiaľ   ide   o sumu 1 932 885,60 Sk,   ešte   pred   podaním   žaloby   natoľko   osobitným,   že   jej   ako   úspešnej účastníčke   konania   nemožno   priznať   náhradu   jeho   trov.   Zároveň   nebolo   podľa   nej prihliadané na všetky dôvody hodné osobitného zreteľa pri skúmaní existencie podmienok na aplikáciu § 150 OSP.

Sťažovateľka nesúhlasí s rozhodnutím najvyššieho súdu podčiarkujúc skutočnosť, že žalobca   žaloval   celú   sumu   v konkurze   prihlásenej   pohľadávky,   avšak   jeho   žalobe   bolo vyhovené iba v časti a v prevažnej časti bola zamietnutá. Keďže žalobca bol v prevažnej časti konania neúspešný, a preto mu právo na náhradu trov konania nevzniklo, tvrdí, že to právo malo byť priznané podľa § 142 ods. 2 OSP jej.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených   zákonom na inom   orgáne   Slovenskej   republiky. Podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   každý   má   právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a k čl. 6 ods. 1 dohovoru už uviedol, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom   súdnej   ochrany   podľa   dohovoru   (II. ÚS 71/97).   Z uvedeného   dôvodu   preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).

Rozhodovanie o náhrade trov je súčasťou súdneho konania, a preto všeobecný súd pri poskytovaní súdnej ochrany podľa čl. 46 ods. 1 ústavy môže postupom, ktorý nie je v súlade so zákonom (čl. 46 ods. 4 a čl. 51 ods. 1 ústavy), porušiť základné právo účastníka konania na súdnu ochranu (obdobne II. ÚS 56/05).

Obsahom práva   na súdnu   ochranu podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy   je ratione   materiae aj právo   na   rozhodnutie   o trovách   konania,   resp.   o náhrade   trov   konania   v súlade so zákonom (Robins c. Spojené kráľovstvo z 23. septembra 1997).

Rozhodovanie o trovách konania pred všeobecnými súdmi je zásadne prerogatívom týchto   súdov,   pri   ktorom   sa   prejavujú   atribúty   ich   nezávislého   súdneho   rozhodovania. Ústavný   súd   preto   iba   celkom   výnimočne   podrobnejšie   preskúmava   rozhodnutia všeobecných   súdov   o trovách   konania.   Problematika   náhrady   trov   konania   by   mohla dosiahnuť   ústavnoprávny   rozmer   len   v   prípade   extrémneho   vybočenia   z   pravidiel upravujúcich toto konanie, k čomu by mohlo dôjsť najmä na základe takej interpretácie a aplikácie príslušných ustanovení zákona, ktorá by v sebe zahŕňala črty svojvôle.

Tento záver sa vzťahuje zvlášť na rozhodovanie podľa § 150 OSP, použitie ktorého je výnimkou, pretože iba v prípade, ak všeobecný súd dospeje k záveru, že v okolnostiach danej veci existujú dôvody osobitného zreteľa, nemusí náhradu trov konania celkom alebo sčasti priznať. Vymedzenie obsahu tohto právneho pojmu je úlohou všeobecných súdov, a to vždy so zreteľom na kontext tej-ktorej posudzovanej veci. Vzhľadom na to ústavnému súdu neprináleží posudzovať existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa na aplikáciu daného   ustanovenia,   pretože   ide   o nezávislé   diskrečné   oprávnenie   všeobecných   súdov. Je však nutné poznamenať, že úvaha všeobecného súdu o tom, či v danej veci ide o takýto výnimočný   prípad   (teda   že   sú   dôvody   na   aplikáciu   § 150   OSP   splnené),   musí   byť v rozhodnutí   všeobecného   súdu   riadne   a presvedčivo   odôvodnená,   pretože   v opačnom prípade by mohlo ísť o postup, ktorý by mohol mať črty svojvôle. Ústavný súd však v danej veci nezistil, že by zo strany najvyššieho súdu mohlo ísť o takýto prípad.

Práva na súdnu   ochranu a v jeho rámci náhrady trov   súdneho konania sa   možno domáhať len spôsobom a v medziach zákona, ktorý upravuje podmienky na jej priznanie (čl. 51 ods. 1 ústavy). Ustanovenie § 150 OSP umožňuje súdu, aby v rámci svojho uváženia v medziach   tohto   zákonného   ustanovenia   celkom   alebo   sčasti   nepriznal   náhradu   trov konania alebo plnú náhradu trov konania tomu účastníkovi, ktorému inak patrí ich náhrada. Dôvodom na použitie uvedeného ustanovenia môžu byť len okolnosti hodné osobitného zreteľa, ktoré zákon (Občiansky súdny poriadok) neuvádza ani exemplifikatívne, čo však neznamená, že tým vytvára priestor na voľnú úvahu súdu. Pri skúmaní, či existujú dôvody hodné osobitného zreteľa, treba prihliadnuť na osobné, zárobkové, majetkové a iné pomery účastníkov, procesný postoj účastníkov, a to na obidvoch stranách sporu, okolnosti, ktoré viedli k súdnemu uplatneniu nárokov, pričom medze sudcovskej   úvahy sú dané účelom právnej úpravy náhrady trov konania, ktorá jej nepriznanie úspešnému účastníkovi pripúšťa len   ako   výnimku   zo   všeobecného   procesného   princípu   zodpovednosti   za   výsledok sporového konania (§ 142 ods. 1 OSP).

Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasne   a zrozumiteľne   dáva   odpovede   na   všetky   právne a skutkovo   relevantné   otázky   súvisiace   s predmetom   súdnej   ochrany   (III. ÚS 209/04, IV. ÚS 115/03). Európsky súd pre ľudské práva v rámci svojej judikatúry vyslovil, že právo na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia   však   neznamená,   že   na   každý   argument   sťažovateľa   je   súd   povinný   dať podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad (napr. Georgidias v. Grécko z 29. mája 1997, Recueil III/1997).

Požiadavka   ústavne   konformného   odôvodnenia   súdneho   rozhodnutia   sa   vzťahuje aj na   rozhodnutie   o   nepriznaní   náhrady   trov   konania.   Najvyšší   súd   ako   súd   odvolací (§ 10 ods. 2   OSP)   preskúmal vec   v rozsahu   danom   v   § 212 ods. 1   OSP a, ako už bolo uvedené,   namietaným   uznesením   rozhodol   tak,   že   uznesenie   krajského   súdu   sp. zn. 3 Cb/840/2000 z 10. októbra 2007 potvrdil.

Najvyšší súd sa v namietanom uznesení odvolal aj na rozsudok dovolacieho súdu v tejto   veci,   v ktorom   bol   okrem   iného   vyslovený   názor,   že „v incidenčných   sporoch predmetom   konania   je   určenie   pravosti,   prípadne   poradia   pohľadávky,   preto   pri určení   výšky   tarifnej   odmeny   advokáta   súd   vychádza   z   takej   istej   výšky,   ako v určovacích   sporoch   s   neoceniteľnou   hodnotou   veci.   Ďalej   vyslovil   názor,   že žalobcova celá pohľadávka je po práve tak,   ako to uviedol žalobca v incidenčnej žalobe,   a   preto   by   bolo   potrebné   túto   skutočnosť   zohľadniť   aj   pri   rozhodnutí o náhrade trov konania. V zmysle ust. § 243d ods. 1 O. s. p. je právny názor súdu, ktorý   rozhodoval   o   dovolaní,   záväzný.   Preto   správne   súd   prvého   stupňa   viazaný názorom dovolacieho súdu pri rozhodovaní o náhrade trov konania rešpektoval, že v   danej   veci   ide   o   určovaciu   žalobu s neoceniteľnou   hodnotou   a   v   konečnom rozhodnutí   zohľadnil   osobitné   okolnosti   sporu   tak,   ako   to   naznačil   dovolací   súd vo svojom rozhodnutí.“.

V relevantnej časti odôvodnenia namietaného uznesenia najvyšší súd ďalej uviedol: „V citovanom ustanovení   § 142   ods. 1,   2   O. s. p.   je   riešená   základným   spôsobom náhrada   trov   konania,   a   to   na   základe   zásady   úspešnosti   účastníka   v   konám. V konaní   vo   veci   samej   žalobca   bol   v   časti   týkajúcej   sa   určenia   pohľadávky 97 634,32 Sk úspešný a v časti 1 932 885,60 Sk neúspešný. Preto v zásade na daný pomer   úspechu a   neúspechu   žalobcu   v konaní súd mohol   použiť   ust.   § 142   ods. 2 O. s. p. a rozhodnúť o pomernom rozdelení náhrady trov konania alebo aj vysloviť, že žiadny z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. Takéto rozhodnutie je na   úvahu   súdu,   či   prizná   náhradu   trov   pomerne   alebo   neprizná   žiadnemu z účastníkov   náhradu   trov   konania,   ktoré   v   odôvodnení   rozhodnutia   zrozumiteľne odôvodní,   vysloví   akými úvahami   sa pri   rozhodovaní   riadil   a   z akých skutočností vychádzal. Celkom výnimočne mohol súd prvého stupňa pri rozhodovaní o trovách konania aplikovať ust. § 150 O. s. p., ktoré ustanovenie aj súd prvého stupňa použil. V   zásade   odvolateľka   správne   poukázala   na   jedinečnosť   a   výnimočnosť   použitia tohto   ustanovenia   na   zmiernenie   neprimeranosti   použitia   zásady   náhrady   trov konania   podľa   úspešnosti   v   konaní,   ktoré   súd   pri   jeho   aplikácii   musí   náležite odôvodniť. Skutkový stav veci bol v konaní o určenie pravosti a poradia pohľadávky súdom prvého stupňa náležite zistený, bol zistený do tej miery, že tento nenamietala žiadna sporná strana a bol zistený až do tej miery, že žalovaná v I. rade na základe predložených   listinných   dokladov   a   zisteného   skutkového   stavu   uznala   právo žalobcu   a   nepovažovala   ho   naďalej   sporným.   Otázkou   zostáva,   či   oprávnenosť nároku uplatneného žalobcom si mohla a mala správkyňa konkurznej podstaty zistiť na základe predložených žalobcom dokladov riadne do prieskumného pojednávania, a tak predísť zbytočnému popretiu časti pohľadávky a vyhnúť sa zaťaženiu žalobcu žalobou   na   určenie   pravosti   pohľadávky.   Správcovia   konkurznej   podstaty   sú vyberaní   z   radov   advokátov   s   magisterským   právnickým   vzdelaním,   aby   mohli riadne   a   v   zmysle   zákona   vykonávať   správu   majetku   patriacu   do   konkurznej podstaty   a   aby   nezaťažovali   veriteľov   a   súdy   nadbytočnými   spormi   popretím pohľadávok,   ktoré   sú   po   práve.   V   tomto   videl   súd   prvého   stupňa   osobitný   zreteľ, ktorý odôvodnil v napadnutom uznesení, keď vyslovil, že žalovaná v I. rade uznala oprávnenosť pohľadávky tak spornej v časti 97 634,32 Sk v incidenčnom konám, ako aj pohľadávky v časti 1 932 885,60 Sk na prieskumnom pojednávaní v konkurznom konaní, t. j. v celom rozsahu. Odvolací súd považoval za potrebné osobitný zreteľ, na ktorý poukázal súd prvého stupňa, viac rozviesť.“

Ústavný   súd   vo   svojej   judikatúre   stabilne   zdôrazňuje,   že   nie   je   alternatívou   ani mimoriadnou opravnou inštitúciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (m. m.   II. ÚS 1/95,   II. ÚS 21/96).   Ústavný   súd   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecných súdov, ani preskúmavať, či v konaní bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil, ale je oprávnený posúdiť, či v konaní pred všeobecnými súdmi nedošlo k porušeniu   ústavnoprávnych   princípov   konania (čl. 46   až čl. 50   ústavy),   a tým k porušeniu základných práv alebo slobôd sťažovateľov. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne   nedôvodné   alebo   arbitrárne,   a tak   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).

Dôvody   hodné   osobitného   zreteľa   podrobnejšie   rozviedol   najvyšší   súd   oproti prvostupňovému   uzneseniu   poukazujúc   najmä   na   správanie   sťažovateľky,   ktorá   napriek tomu,   že   na   prieskumnom   pojednávaní   poprela   časť   pohľadávky   žalobcu,   napokon v incidenčnom konaní uznala jej oprávnenosť aj v pôvodne spornej časti.

Aplikácia § 150 OSP založená na výnimočnosti predmetu konania alebo pomerov na strane účastníkov je v danom prípade podľa názoru ústavného súdu odôvodnená ústavne konformným   spôsobom   (dostatočne   a relevantne).   Najvyšší   súd   uznesením   sp. zn. 2 Obo 234/2007   z 18.   decembra   2007 potvrdil   uznesenie   krajského   súdu   o nepriznaní náhrady   trov   konania   žiadnemu   z účastníkov   odkazujúc   aj   na   dôvody   uvedené v prvostupňovom uznesení, pričom dostačujúco odôvodnil, v ktorých okolnostiach na strane účastníkov   konania   videl   dôvody   hodné   osobitného   zreteľa   na   aplikáciu   ustanovenia § 150 OSP. Skutkové   a právne   závery   uvedené   v   odôvodnení   namietaného   uznesenia najvyššieho   súdu   týkajúce   sa   nepriznania   náhrady   trov   konania   sťažovateľke   nie   sú v rozpore s účelom a zmyslom právnej úpravy náhrady trov konania, a preto ich nemožno považovať za odporujúce citovaným článkom ústavy a dohovoru. Vzhľadom na to nemožno tieto   skutkové a právne závery   označiť za nepreskúmateľné a za   svojvoľné, vybočujúce z rámca   uvedeného   zákonného   ustanovenia,   a   ústavný   súd   ich   preto   nemá   dôvod   ani oprávnenie prehodnocovať a nahrádzať ich prípadne vlastnými.

K námietkam   sťažovateľky   smerujúcim   proti   právnemu   názoru   dovolacieho   súdu v tejto   veci,   podľa   ktorého „v   tzv.   incidnečných   sporoch,   akým   je   aj   spor,   ktorý   je predmetom tohto konania,   pri určení tarifnej odmeny advokáta za jednej   úkon právnej služby sa vychádza z takej istej výšky, ako v určovacích sporoch s neoceniteľnou hodnotou veci“ (rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 1 M Obdo V 17/2006), ústavný súd uvádza, že tento záver najvyššieho súdu nemá dôvod spochybňovať. V nadväznosti na to ústavný súd osobitne pripomína, že nie je jeho úlohou zjednocovať rozhodovaciu prax všeobecných súdov, lebo zjednocovanie rozhodovacej praxe v danom (posudzovanom) prípade je vecou samotného   najvyššieho   súdu   (obdobne   I. ÚS 235/07,   III. ÚS 26/08,   III. ÚS 208/08, I. ÚS 93/09).

Obsahom základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   nie   je   záruka,   že   rozhodnutie   súdu   bude   spĺňať očakávania   a predstavy   účastníka   konania.   Ústavný   súd   vo svojej   judikatúre   tiež konštatoval, že postup súdu vychádzajúci z aplikácie konkrétnej zákonnej procesnoprávnej úpravy nemožno hodnotiť ako nezákonný (I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97).

Ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Obo 234/2007 a jeho uznesením z 18. decembra 2007 a namietaným porušením základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva   na spravodlivé   súdne   konanie podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru, a preto   sťažnosť v tejto časti odmietol po jej predbežnom prerokovaní pre zjavnú neopodstatnenosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Keďže   sťažnosť   bola   odmietnutá,   rozhodovanie   o ďalších   procesných   návrhoch sťažovateľky   v uvedenej   veci   stratilo   opodstatnenie,   preto   sa   nimi   ústavný   súd   už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. mája 2009