znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 183/08-22

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   3.   júna 2008 predbežne prerokoval sťažnosť L. B., H., zastúpeného advokátom JUDr. A. H., B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na ochranu vlastníctva podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   a základného práva   na súdnu   ochranu   podľa   čl. 46   ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva na spravodlivý proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Nitre sp. zn. 8 Co 264/2006 z 31. augusta 2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť L. B. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. novembra 2007 doručená sťažnosť L. B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na ochranu vlastníctva podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na   spravodlivý   proces   zaručeného   v čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 8 Co 264/2006 z 31. augusta 2007 (ďalej aj „namietané uznesenie“), domáhajúc sa vydania tohto nálezu:

„I. Krajský súd v Nitre uznesením zo dňa 31. 08. 2007 sp. zn. 8 Co 264/2006, ktorým potvrdil uznesenie Okresného súdu Nitra zo dňa 18. 09. 2006 sp. zn. 9 C 224/2002-328, porušil základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,   právo   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane ľudských práv s základných slobôd a základné právo sťažovateľa na ochranu vlastníctva podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

II. Uznesenie Krajského súdu v Nitre zo dňa 18. 09. 2006 sp. zn. 9 C 224/2002-328 sa zrušuje a vec sa vracia tomuto súdu na ďalšie konanie.

III.   Krajský súd v Nitre   je povinný zaplatiť   advokátovi sťažovateľa   náhradu trov konania do troch dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

Z obsahu sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol ako žalobca účastníkom konania   vedeného   Okresným   súdom   Nitra   (ďalej   len   „okresný   súd“)   pod   sp. zn. 9 C 224/2002, predmetom ktorého bolo rozhodovanie o nároku na zvýšenie odškodnenia za sťaženie   spoločenského   uplatnenia   podľa   § 7   ods. 3   vyhlášky   č. 32/1965   Zb. ministerstiev   zdravotníctva   a spravodlivosti,   Štátneho   úradu   sociálneho   zabezpečenia a Ústrednej   rady   odborov   o odškodňovaní   bolesti   a sťaženia   spoločenského   uplatnenia v znení neskorších   predpisov   (ďalej len   „vyhláška č. 32/1965 Zb.“)   v dôsledku   choroby z povolania – silikózy pľúc. Rozsudkom okresného súdu č. k. 9 C 224/2002-289 z 13. apríla 2006   bola   žaloba   sťažovateľa   zamietnutá.   Dodatočne   uznesením   sp. zn.   9 C 224/2002 z 18. septembra 2006   bol   sťažovateľ   zaviazaný   nahradiť   žalovanému   trovy   konania pozostávajúce z náhrady trov právneho zastúpenia v sume 97 993,70 Sk a z náhrady trov dôkazov   v sume   6 734   Sk.   Proti   označenému   prvostupňovému   uzneseniu   sa   sťažovateľ odvolal, na základe čoho krajský súd uznesením sp. zn. 8 Co 264/2006 z 31. augusta 2007 toto   rozhodnutie   potvrdil   a zároveň   zaviazal   sťažovateľa   na   náhradu   trov   odvolacieho konania v sume 39 943,20 Sk.

Sťažovateľ   tvrdí,   že   krajský   súd   (rovnako   ako   pred   ním   okresný   súd)   dospel na základe interpretácie relevantných právnych noriem k záverom, ktoré právne neobstoja. Poukazuje predovšetkým na to, že oba súdy „určili základnú sadzbu tarifnej odmeny podľa § 13 ods. 1 vyhl. č. 163/2002 Z. z. z hodnoty sporu, ktorá bola podľa názoru oboch súdov vo výške žalovanej sumy 1.080.000,- Sk, aj napriek tomu, že išlo o konanie o primeranom zvýšení   odškodnenia   za   bolesť   a za   sťaženie   spoločenského   uplatnenia...   Oba   súdy s ohľadom   na   zásadu   iura   novit   curia   neospravedlniteľne   a vedome   nepripustili   tú skutočnosť,   že   rozsudok   o primeranom   zvýšení   odškodnenia   za   bolesť   a za   sťaženie spoločenského   uplatnenia   podľa   § 7   ods. 3   vyhl.   č. 32/1965   Zb.   má   charakter konštitutívneho   rozhodnutia   a právo   na   konkrétne   plnenie   vzniká   až   dňom   jeho právoplatnosti... Pred týmto momentom uvedené právo neexistuje a poškodený má výlučne právo   domáhať   sa   primeraného   zvýšenia   odškodnenia   (§ 7   ods. 3   vyhl.   č. 32/1965   Zb.) z titulu   existencie   zodpovednostného   právneho   vzťahu   medzi   poškodeným   a škodcom, ktorého obsahom je povinnosť nahradiť poškodenému škodu na zdraví a nie povinnosť plniť konkrétne stanovenú peňažnú sumu. Nejedná sa teda o typickú žalobu na plnenie, pri ktorej je   žalobca   už   v čase   podania   žaloby   nositeľom   hmotnoprávneho   oprávnenia   a súdne rozhodnutie   má   iba   deklaratórny   charakter,   pričom   v prípade   procesného   úspechu konštatuje   existenciu   subjektívneho   práva   na   strane   žalobcu,   t. j.   jeho   aktívnu   vecnú legitimáciu.   V konaní   o primerané   zvýšenie   odškodnenia   za   bolesť   a za   sťaženie spoločenského uplatnenia z hmotného práva nevyplýva právo na konkrétne plnenie. Vyplýva z neho iba právny nárok poškodeného domáhať sa primeraného zvýšenia náhrady škody na zdraví súdom.

Ustanovenie   § 7   ods. 3   vyhl.   č. 32/1965   Zb.   ani   iný   všeobecne   záväzný   právny predpis nestanovujú čo treba pod pojmom primerané zvýšenie rozumieť. Rozhodnutie súdu o tejto otázke preto nepochybne závisí výhradne od úvahy súdu. Peňažná suma uvedená v žalobe   je   procesnou   limitnou   hranicou   v súlade   so   zásadou   iudex   ne   eat   ultra   petita partium a vyjadruje plnenie, ktoré žalobca považuje za primerané. Žalovaná peňažná suma vymedzuje rozsah, v akom sa súd má vecou zaoberať a uplatňovať svoju úvahu a preto objektívne nemožno od žalobcu vyžadovať, aby presne a s určitosťou predvídal ako súd o jeho práve rozhodne. Pri určovaní náhrady trov právneho zastúpenia potom nie je možné vychádzať zo žalovanej sumy, ktorou sa iba z dôvodu určitosti žalobného petitu vymedzuje rozsah v akom sa má súd vecou zaoberať. Hodnota práva v konaní o primerané zvýšenie náhrady   škody   na   zdraví   je   určená   až   konštitutívnym   rozhodnutím   súdu.   Dovtedy   sa pri určovaní trov právneho zastúpenia vychádza z predpokladu, že hodnotu práva nemožno vyjadriť   v peniazoch,   a preto   mal   Krajský   súd   v Nitre   aplikovať   § 13   ods. 6   vyhl. č. 163/2002   Z. z.   a pri   určovaní   základnej   sadzby   tarifnej   odmeny   vychádzať   z hodnoty jednej desatiny výpočtového   základu určeného   podľa   § 1 ods. 3   vyhl.   č. 163/2002   Z. z., resp. § 1 ods. 3 vyhl. č. 655/2004 Z. z.

Zlá interpretácia právnych noriem viedla k ich nesprávnej aplikácii pri rozhodovaní o nároku sťažovateľa, čím v konečnom dôsledku došlo k zaviazaniu sťažovateľa k náhrade trov konania, ktorých výška bola určená contra legem na sumu 144.670,90 Sk.“.

Ďalej   sťažovateľ   dáva   do   pozornosti   konkrétne   rozhodnutia   všeobecných   súdov (ktoré taktiež pripojil k sťažnosti) a poukazuje na to, že ich predložil aj krajskému súdu, ktorý však v jeho právnej veci rozhodol diametrálne odlišne. V súvislosti s tým sťažovateľ vyslovuje   názor,   že   v právnom   štáte   nie   je   prípustné,   aby   existovala   situácia,   v   ktorej všeobecné súdy jednotlivé skutkovo totožné prípady rozhodujú plne odlišným spôsobom.

Podľa   sťažovateľa   interpretácia   a aplikácia   § 7   ods. 3   vyhlášky   č. 32/1965   Zb. v spojení   s   § 13   ods. 1   vyhlášky   č. 163/2002   Z. z.   o odmenách   a náhradách   advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška č. 163/2002 Z. z.“) bola krajským súdom vykonaná nesprávne a jej účinky hrubo zasiahli do jeho základného práva na súdnu ochranu a do práva na spravodlivý proces. Sťažovateľ „vytýka“ krajskému súdu aj to, že sa vôbec nezaoberal aplikáciou § 150 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), a je toho   názoru,   že   pri   rozhodovaní   o trovách   konania   mal   zohľadniť   existenciu   dôvodov osobitného zreteľa na jeho strane, ako aj výnimočnosť situácie.

K sťažnosti sa na výzvu ústavného súdu vyjadril krajský súd, ktorý v podaní sp. zn. Spr. 294/2008 z 25. marca 2008 k veci okrem iného uviedol, že namietané uznesenie bolo podrobne odôvodnené a reagovalo na všetky podstatné argumenty. Poukazujúc na stabilnú judikatúru ústavného súdu (I. ÚS 75/97) zdôraznil skutočnosť, že ústavný súd je oprávnený posúdiť len neústavnosť konania či rozhodovania všeobecných súdov, a preto sa nemôže zaoberať   rozdielnosťou   ich   právnych   názorov,   ku   ktorým   dospeli   na   základe   výkladu a uplatňovania   zákona.   Krajský   súd   sa   nedomnieva,   že   by   ním   vyvodené   závery v napadnutom   uznesení   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak   z ústavného hľadiska neudržateľné a mali by za následok porušenie základného práva. Vzhľadom na to navrhuje, aby ústavný súd rozhodol tak, „že sťažnosti L. B. sa nevyhovuje“.

Právny   zástupca   sťažovateľa   vo   svojom   stanovisku   týkajúcom   sa   vyjadrenia krajského   súdu   (podanie   z 8. apríla   2008)   zotrval   v podstatnej   miere   na   argumentácii uvedenej   v sťažnosti   akcentujúc   neprípustnosť   takého   stavu,   aby   v právnom   štátne existovala situácia, v ktorej všeobecné súdy jednotlivo skutkovo totožné prípady rozhodujú úplne odlišným spôsobom. Zároveň sa zmienil aj o princípe predvídateľnosti práva s tým, že tento princíp sa podľa neho nevzťahuje len na predvídateľnosť účinku právnych noriem, ale aj   na   predvídateľnosť   súdneho   rozhodnutia   a výsledku   súdneho   konania.   Napokon zopakoval tvrdenie uvedené v sťažnosti, že krajský súd „nesprávne interpretoval právnu normu pri posudzovaní prejednávanej veci a navyše takto nesprávne interpretovanú právnu normu aj aplikoval, čím zasiahol do práva sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. Súčasne nezákonným zaťažením sťažovateľa povinnosťou zaplatiť náhradu trov konania zasiahol aj do sťažovateľovho práva vlastniť majetok podľa čl. 20   ods. 1   Ústavy   SR.“. Vzhľadom   na tieto   dôvody   sťažovateľ   trvá   v celom   rozsahu na podanej sťažnosti a navrhuje jej vyhovieť.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Konanie o sťažnostiach   je bližšie   upravené predovšetkým   v   § 49 až § 56   zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   o ústavnom   súde   každý   návrh   predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa   a   skúma,   či   dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd preskúmal na predbežnom prerokovaní sťažnosť z hľadiska existencie dôvodov podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podstatou   sťažnosti   proti   uzneseniu   krajského   súdu   sp. zn.   8 Co 264/2006 z 31. augusta 2007 je predovšetkým odlišný právny názor sťažovateľa na určenie základnej sadzby tarifnej odmeny podľa § 13 ods. 1 vyhlášky č. 163/2002 Z. z. z hodnoty sporu, ktorá bola   podľa   názoru   krajského   súdu   (zhodného   s   názorom   okresného   súdu)   vo výške žalovanej sumy 1 080 000 Sk, a to aj napriek tomu, že išlo o konanie o primerané zvýšenie odškodnenia za bolesť a za sťaženie spoločenského uplatnenia. Sťažovateľ pritom tvrdí, že „rozsudok   o primeranom   zvýšení   odškodnenia   za   bolesť   a sťaženie   spoločenského uplatnenia podľa § 7 ods. 3 vyhl. č. 32/1965 Zb. má charakter konštitutívneho rozhodnutia a právo na konkrétne plnenie vzniká až dňom jeho právoplatnosti“. Preto podľa neho v jeho právnej veci nešlo o typickú žalobu o plnenie a v konaniach o týchto nárokoch rozhodnutie závisí výhradne od úvahy súdu a interpretácia a aplikácia vyhlášky č. 163/2002 Z. z. bola krajským súdom vykonaná nesprávne.

Rozhodovanie o náhrade trov je súčasťou súdneho konania, a preto všeobecný súd pri poskytovaní súdnej ochrany podľa čl. 46 ods. 1 ústavy môže postupom, ktorý nie je v súlade so zákonom (čl. 46 ods. 4 a čl. 51 ods. 1 ústavy), porušiť základné právo účastníka konania na súdnu ochranu (obdobne II. ÚS 56/05).

K rovnakému   záveru   dospel   Európsky   súd   pre   ľudské   práva   vo   vzťahu k aplikovateľnosti čl. 6 ods. 1 dohovoru na konanie o trovách (rozsudok z 23. septembra 1997 vo veci Robins v. Veľká Británia, § 28, č. 22410/93, resp. rozsudok zo 6. februára 2001 vo veci Beer v. Rakúsko, § 13, č. 30428/96).

Predmetom sťažnosti je sťažovateľom namietané porušenie jeho základného práva na ochranu   majetku   podľa   čl. 20   ods. 1   ústavy   a základného   práva   na   súdnu   ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý súdny proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn. 8 Co 264/2006 z 31. augusta 2007.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a k čl. 6 ods. 1 dohovoru už uviedol, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom   súdnej   ochrany   podľa   dohovoru   (II. ÚS 71/97).   Z uvedeného   dôvodu   preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).

Ústavný súd pripomína, že podľa svojej ustálenej judikatúry vo všeobecnosti úlohou súdnej   ochrany   ústavnosti   poskytovanej   ústavným   súdom   nie   je   chrániť   občana   pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré   sú   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné   a neudržateľné   (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).

Rovnako ako Európsky súd pre ľudské práva neskúma ani ústavný súd, či dôvody uvedené v namietanom rozhodnutí sú vecne správne (Van de Hurk v. Holandsko z 19. apríla 1994, séria A, č. 299, § 61, správa Európskej komisie pre ľudské práva vo veci Fouquet v. Francúzsko,   Recueil I/1996,   s. 29).   Je   vecou   ústavnej   zodpovednosti   celej   sústavy všeobecných súdov, aby chránili zákonnosť spôsobom, ktorý je vecne správny, primerane odôvodnený a nie je arbitrárny.

Kompetencie   ústavného   súdu   nenahrádzajú   postupy   a rozhodnutia   všeobecných súdov   a nepoužívajú   sa   na   skúmanie   tvrdenej   nesprávnosti,   pretože   ústavný   súd   nie je opravnou inštanciou vo vzťahu k všeobecným súdom. Postup v súdnom konaní, zisťovanie a hodnotenie skutkového stavu, výklad iných než ústavných predpisov a ich aplikácia sú pri riešení konkrétnych prípadov záležitosťou všeobecných súdov. Ústavnému súdu preto neprislúcha posudzovať zákonnosť vydaných súdnych rozhodnutí za predpokladu, že nimi nebolo porušené ústavou zaručené právo či sloboda.

Kritériom na rozhodovanie ústavného súdu musí byť najmä intenzita, akou malo byť zasiahnuté   do   ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou   zaručených základných práv alebo slobôd, a v spojitosti s tým zistenie, že v okolnostiach prípadu ide o zásah, ktorý zjavne viedol k obmedzeniu, resp. odopretiu základných práv alebo slobôd (IV. ÚS 238/07, IV. ÚS 70/08)

Právomoc   ústavného   súdu   na   preskúmanie   rozhodnutí   všeobecných   súdov   sa vzťahuje výhradne na dodržanie ústavnoprocesných princípov podľa čl. 46 až 48 ústavy, posúdenie, či konanie ako celok možno považovať za spravodlivé, a v nadväznosti na to zisťovanie, či v namietanom konaní (a rozhodnutím v ňom vydaným) nedošlo k porušeniu základných práv alebo slobôd účastníka konania alebo jeho ľudských práv a základných slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom.

V   tejto   súvislosti   ústavný   súd   považuje   za   potrebné   zdôrazniť,   že   je   vecou všeobecného súdu, ktorú právnu normu z právneho poriadku Slovenskej republiky aplikuje a   ako   ju   interpretuje.   Navyše   treba   dodať,   že   všeobecný   súd   je   primárne   zodpovedný za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy). Výklad legislatívneho textu právnej normy a jeho uplatnenie musí však byť v súlade s ústavou (čl. 152 ods. 4 ústavy).

Ústavný   súd   konštatuje,   že   sťažovateľ   svojou   sťažnosťou   vlastne   pokračuje v polemike so všeobecnými súdmi na úrovni nimi aplikovaného práva, a to predovšetkým uplatnením podstatnej časti argumentácie, o ktorú oprel už svoje odvolanie proti uzneseniu okresného   súdu   sp. zn.   9 C 224/2002   z 18.   septembra   2006   s tým,   aby   ústavný   súd preskúmal   namietané   uznesenie,   očakávajúc   spochybnenie   krajským   súdom   podanej interpretácie a následnej aplikácie relevantných právnych noriem. V spojitosti s tým ústavný súd uvádza, že rozdielny právny názor krajského súdu na určenie základnej sadzby tarifnej odmeny od právneho názoru sťažovateľa nemôže viesť k záveru o porušení základného práva na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivý proces.

O arbitrárne alebo zjavne neodôvodnené rozhodnutie všeobecného súdu by mohlo ísť iba v prípade, ak by bolo založené na zrejmom a neopodstatnenom vybočení zo štandardov výkladu práva, ktoré sú v súdnej praxi všeobecne rešpektované, a jeho východiskom by bola nepredvídateľná interpretačná svojvôľa.

K takémuto   zjavnému   aplikačnému   excesu,   spôsobilému   založiť   porušenie základného   práva   na   súdnu   ochranu   a práva   na   spravodlivý   proces,   však   podľa   názoru ústavného súdu v posudzovanej veci v konaní krajského súdu nedošlo.

K tomuto názoru dospel ústavný súd vychádzajúc z relevantnej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu, v ktorom sa uvádza:

„Podľa § 142 ods. 1 OSP účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal.

Ak sú   tu   dôvody hodné osobitného zreteľa,   nemusí   súd   výnimočne náhradu   trov konania celkom, alebo sčasti priznať (§ 150 OSP).

Ust.   § 142 OSP   vyjadruje zásadu zodpovednosti za výsledok sporového konania. T. j. že účastník, ktorý mal v sporovom konaní plný úspech má právo na náhradu všetkých trov konania. Náhrada je obmedzená na náhradu všetkých trov vynaložených na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva.

V danej veci bol odporca nepochybne úspešný v celom rozsahu, pretože jeho návrh bol zamietnutý.

Obrana   navrhovateľa,   že   v   danom   prípade   sa   hodnota   práv   nedá   vyjadriť v peniazoch a úspešný odporca má právo na náhradu trov konania voči navrhovateľovi v zmysle § 13 ods. 6 a nie v zmysle § 13 ods. 1 vyhl. č. 163/2002 Z. z., resp. § 11 ods. 1 a nie § 10   ods. 1   vyhl.   č. 655/2004   Z. z.,   príp.   že   je   na   mieste   aplikácia   § 150   OSP (s prihliadnutím na pomery navrhovateľa, ako na dôvody hodné osobitného zreteľa), podľa názoru odvolacieho súdu neobstojí.

Podľa § 7 ods. 3 vyhl. č. 32/65 Zb. v prípadoch hodných osobitného zreteľa môže súd odškodnenie za bolesť a za sťaženie spoločenského uplatnenia primerane zvýšiť, a to i nad sumu ustanovenú v odsekoch 1 a 2.

Navrhovateľ mal za to, že sú dané dôvody hodné osobitného zreteľa na 90 násobné zvýšenie sťaženia spoločenského uplatnenia, preto vo veci prostredníctvom svojho právneho zástupcu podal návrh na súd.

Odvolací súd nezdieľa názor navrhovateľa,   že v sporoch o mimoriadne zvýšenie bolestného   a   sťaženia   spoločenského   uplatnenia   z   hľadiska   trov   konania,   vzhľadom na povahu týchto nárokov je hodnota veci určená až v rozhodnutí súdu, čo znamená, že hodnota veci sa rovná tej sume, ktorá je rozhodnutím prisúdená a až do tohto rozhodnutia treba vychádzať z toho, že ide o konanie, v ktorom hodnotu veci nie je možné vyjadriť v peniazoch.

Ak totiž navrhovateľ v takomto spore tvrdí, že sú dané dôvody hodné osobitného zreteľa   pre   priznanie   mimoriadneho   zvýšenia   bolestného   a   sťaženia   spoločenského uplatnenia,   potom   ho   v   tomto   smere   zaťažuje   dôkazné   bremeno.   Jeho   tvrdenia o zdravotných   problémoch   (presahujúcich   problémy   zahrnuté   v   základnom   bodovom ohodnotení)   musia   mať   reálny   základ,   podobne   ako   i   požadovaný   násobok   bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia.

Je   pravdou,   že   súd   v   takomto   spore   konštituuje   právo   navrhovateľa   na   plnenie zo strany odporcu, avšak stále je to konanie na návrh, v ktorom navrhovateľ musí niesť procesnú zodpovednosť za výsledok sporu. Ak potom nastala situácia, že navrhovateľov návrh   bol   zamietnutý   ako   celok,   odporca   bol   v   konaní   úspešný   a   teda   je   navrhovateľ odporcovi povinný zaplatiť trovy konania.

Ak sa navrhovateľ domnieva, že jeho nárok na náhradu škody vyplýva z hmotného práva, nie však na konkrétne peňažné plnenie a že jeho žaloba o plnenie potom nie je štandardnou   žalobou,   mýli   sa.   Ak   by   súd   prijal   názor,   že   navrhovateľ   nie   je   schopný objektívne posúdiť, či a do akej výšky má právo na primerané zvýšenie odškodnenia, potom by bolo zrejmé potrebné zákonom zaradiť takéto konania medzi beznávrhové. Navrhovateľ stavia sám seba do pozície nekompetentného účastníka, neschopného si zvážiť a vyhodnotiť dôvodnosť resp. nedôvodnosť svojho práva na primerané zvýšenie odškodnenia.

Nemožno   prehliadnuť   ani   právo   odporcu   na   právnu   pomoc   advokáta,   ktorý   by pri rešpektovaní výkladu navrhovateľa o trovách konania vzniknuté trovy nezavinené musel znášať sám.

V časti náhrady trov štátu sa odvolací súd stotožnil so závermi súdu prvého stupňa, keď tento prihliadol v zmysle prísl. zák. ust. na osobné a majetkové pomery navrhovateľa a tohto zaviazal k zaplateniu iba ½ vzniknutých trov.

Z týchto dôvodov odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil. V odvolacom konaní úspešnému odporcovi prislúcha náhrada za 2 úkony právnej pomoci   a   to   vyjadrenie   k   odvolaniu   navrhovateľa,   účasť   na   odvolacom   pojednávaní á 14.850,- Sk   +   2   x   režijný   paušál   po   178,- Sk,   t. j.   30.056.- Sk.   K   tomu   je   potrebné pripočítať   DPH   19 %   z   tarifnej   odmeny   právneho   zástupcu   čo   je   5.643,- Sk,   náhradu za stratu   času   za 6   polhodín   x   297,- Sk   =   1.782,- Sk   a   cestovné   vo   výške   2.461,90 Sk, t. j. spolu 39.943,20 Sk.“

Podľa názoru ústavného súdu nie sú vo svetle citovaného odôvodnenia namietaného uznesenia   namieste   pochybnosti,   či   predmet   konania   o mimoriadne   zvýšenie   náhrady za škodu na zdraví možno ohodnotiť, v tomto zmysle vyjadriť v peniazoch. Sťažovateľ sa žalobou   domáhal   konkrétneho   peňažného   plnenia   z dôvodu   mimoriadneho   zvýšenia náhrady škody na zdraví, ktoré žiadal priznať meritórnym rozhodnutím súdu, a vyhovením jeho návrhu by získal právo na peňažné plnenie. Skutočnosť, že nárok na jeho zaplatenie vzniká až rozhodnutím súdu, ktorý určí jeho výšku podľa odborného lekárskeho posudku, resp.   znaleckého   posudku,   a teda   až v meritórnom   súdnom   rozhodnutí je určená   presná hodnota   práva,   nemožno   zamieňať   s nemožnosťou   vyjadriť   hodnotu   práva   v peniazoch v tom   zmysle,   ako   ho   predpokladá   ustanovenie   § 13   ods.   6   vyhlášky   č. 163/2002   Z. z. Uvedené ustanovenie totiž expressis verbis uvádza, že sa aplikuje v prípade, ak nemožno hodnotu   práva   vyjadriť   v peniazoch,   alebo   ak   ju   možno   zistiť   len   s nepomernými ťažkosťami,   z čoho   a contrario   vyplýva,   že   nie   je   aplikovateľné   v prípadoch,   ak   sa rozhoduje o práve na peňažné plnenie.

Uvedený   výklad   krajského   súdu   možno   považovať   za   ústavne   akceptovateľný. Z rozhodnutia   krajského   súdu sp. zn.   8 Co 264/2006   z   31.   augusta   2007 vyplýva,   že v odôvodnení svojho uznesenia uviedol postup, akým dospel k záveru o potrebe potvrdenia odvolaním   napadnutého   uznesenia   okresného   súdu   sp. zn.   9 C 224/2002   z 18. septembra 2006, pričom namietané uznesenie zároveň obsahuje výklad dotknutých právnych noriem (aj s odkazom na obsah odôvodnenia uznesenia okresného súdu) a tiež dôvody, na základe ktorých priznal úspešnému žalovanému náhradu trov odvolacieho konania.

Pokiaľ ide o imperatívy vyplývajúce z doterajšej judikatúry ústavného súdu, ktoré sú vyžadované vo vzťahu k všeobecným súdom pri rozhodovaní o trovách konania, t. j. najmä súlad s princípmi spravodlivosti, riadne a zrozumiteľné odôvodnenie, absencia svojvôle, možno   vysloviť záver,   že namietané uznesenie tieto   atribúty   v dostatočnej   miere spĺňa. Krajský   súd   z pohľadu   ústavného súdu   ústavne konformným spôsobom   vysvetlil, prečo odmieta   akceptovať   názor   sťažovateľa,   že   jeho   nárok   na náhradu   škody   vyplývajúci z hmotného práva nie je nárokom na konkrétne peňažné plnenie a že jeho žaloba nie je štandardnou   žalobou.   Vzhľadom   na   to   krajský   súd,   aj   keď   nepriamo,   reagoval aj na námietku sťažovateľa, prečo v danej veci rozhodol odlišne, ako rozhodli v obdobných veciach iné všeobecné súdy v rozhodnutiach, ktoré sťažovateľ pripojil k svojmu odvolaniu.

V súvislosti   s argumentáciou   sťažovateľa   odvolávajúceho   sa   na   princíp predvídateľnosti   konania   štátnych   orgánov   ústavný   súd   poukazuje   na   svoju   konštantnú judikatúru,   ktorej   súčasťou   je   aj   právny   názor,   podľa   ktorého   porušenie   práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno odvodzovať iba od toho, že v niektorých iných skutkovo totožných veciach rozhodli všeobecné súdy odlišne ako vo veci sťažovateľa. V prípadoch namietaného porušenia čl. 6 ods. 1 dohovoru je totiž sťažovateľ povinný predovšetkým predložiť konkrétne relevantné argumenty preukazujúce porušenie   základných   atribútov   spravodlivého   procesu   garantovaných   dohovorom (IV. ÚS 240/07), pričom podľa názoru ústavného súdu tento predpoklad v danej veci nebol splnený.

K sťažovateľovým výhradám, že namietané uznesenie neodráža súdnu prax, pretože existujú   aj   opačné   rozhodnutia,   ústavný   súd   podotýka,   že   z ústavnej   kompetencie všeobecných súdov interpretovať a aplikovať zákony vyplýva aj ich oprávnenie dopĺňať a rozvíjať existujúcu judikatúru týkajúcu sa relevantných právnych otázok v prerokovaných veciach. Prípadné odchýlenie súdu od existujúcej skoršej judikatúry v konkrétnom prípade by   mohlo   predstavovať   zásah   do   základných   práv   a slobôd   účastníka   konania   len za predpokladu, že by bolo dôsledkom arbitrárnosti alebo zjavnej neodôvodnenosti súdneho rozhodnutia v prerokovávanej veci. (IV. ÚS 267/05, III. ÚS 284/05).

Ústavnému   súdu   navyše   neprislúcha   zjednocovať   in   abstracto   judikatúru všeobecných   súdov   a suplovať   tak   poslanie,   ktoré   zákon   č. 757/2004   Z. z.   o   súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov [§ 8 ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] zveruje Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), resp.   jeho   plénu   a kolégiám,   keď   mu   okrem   iných   priznáva   aj   právomoc   zaujímať stanoviská   k zjednocovaniu   výkladu   zákonov   a iných   všeobecne   záväzných   právnych predpisov (mutatis mutandis I. ÚS 17/01). Preto, ak všeobecné súdy zaujímajú vo vzťahu k určitej otázke rôzne právne názory, nemožno v takomto postupe vidieť porušenie čl. 46 ods. 1   ústavy,   resp.   čl. 6   ods. 1   dohovoru,   keďže   zaujatie   stanovísk   k výkladu   zákonov a iných než ústavných predpisov je vo výlučnej kompetencii najvyššieho súdu.

Sťažovateľ dôvodí tým, že krajský súd mal aplikovať „§ 13 ods. 6 vyhl. č. 163/2002 Z. z. a pri určovaní základnej sadzby tarifnej odmeny vychádzať z hodnoty jednej desatiny výpočtového základu určeného podľa § 1 ods. 3 vyhl. č. 163/2002 Z. z., resp. § 1 ods. 3 vyhl. č. 655/2004   Z. z.“. K tomu   treba   uviesť,   že   spochybnením   súdom   použitého   názoru sťažovateľ otvoril polemiku o výklade podústavného (resp. podzákonného) práva, avšak ústavnému súdu zásadne neprislúcha ingerovať do tejto problematiky.

Dôvodom spochybňovania namietaného uznesenia je aj to, že krajský súd sa vôbec nezaoberal   aplikáciou   § 150   OSP,   v súvislosti   s čím   sťažovateľ   vyjadruje   názor,   že pri rozhodovaní o trovách konania sa mala zohľadniť existencia dôvodov osobitného zreteľa na jeho strane, ako aj výnimočnosť situácie. Ústavný súd sa zhoduje s názorom sťažovateľa, že § 150 OSP nemožno považovať za právnu normu, ktorá by zakladala celkom voľnú diskréciu   všeobecného   súdu,   avšak   ide   o ustanovenie,   podľa   ktorého   je   súd   povinný skúmať, či vo veci neexistujú mimoriadne okolnosti, na ktoré treba pri stanovení povinnosti na náhradu   trov   konania   výnimočne   prihliadnuť.   Ako   už   bolo   uvedené,   ústavný   súd v prerokovávanom   prípade   nezistil,   že   by   bol   postup   krajského   súdu   a na   jeho   základe vydané rozhodnutie svojvoľné. Je však zrejmé, že dôvody hodné osobitného zreteľa, keď súd   nemusí   podľa   § 150   OSP   výnimočne   náhradu   trov   celkom   alebo   sčasti   priznať, nemožno vidieť iba v zlom zdravotnom stave a nepriaznivej sociálnej situácii sťažovateľa. Uvedené   platí   o to   viac,   keď   žaloba   sťažovateľa   bola   zamietnutá   ako   neodôvodnená, ale sčasti zároveň aj z dôvodu premlčania jeho nároku. Všeobecný súd musí pri rozhodovaní o trovách konania prihliadať v prvom rade na základné zásady rozhodovania o náhrade trov konania (§ 142 a nasl. OSP) a nepriznanie ich náhrady úspešnému účastníkovi prichádza do úvahy iba v úplne mimoriadnych prípadoch.

Je výlučným oprávnením všeobecného súdu posúdiť, či sú dané výnimočné okolnosti na   postup   podľa   § 150   OSP.   Pokiaľ   dôjde   k negatívnemu   záveru   a uvedie   dôvody, na základe ktorých dospel   k tomuto rozhodnutiu, ústavný súd nemá oprávnenie do jeho rozhodovacej právomoci zasahovať.

Obsahom základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania   a predstavy   účastníka   konania.   Ústavný   súd   vo svojej   judikatúre   tiež konštatoval, že postup súdu vychádzajúci z aplikácie konkrétnej zákonnej procesnoprávnej úpravy nemožno hodnotiť ako nezákonný (I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97).

Z týchto dôvodov odôvodnenie namietaného uznesenia preto nemožno kvalifikovať ako zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. Výklad podaný krajským súdom v okolnostiach daného prípadu považuje ústavný súd za ústavne súladný výklad na vec sa vzťahujúcich právnych   predpisov,   ktorý   nie   je   svojvoľný   a nepopiera   zmysel   interpretovaných a použitých právnych noriem.

Podľa stabilnej judikatúry ústavného súdu by k porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy došlo vtedy, ak by komukoľvek bola odmietnutá možnosť domáhať sa svojho   práva   na nezávislom   a   nestrannom   súde,   predovšetkým   ak   by   všeobecný   súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej osoby alebo právnickej osoby (II. ÚS 8/01),   alebo   v prípade   opravných   konaní   by   všeobecný   súd   odmietol   opravný prostriedok,   prípadne   zastavil   konanie   o ňom   bez   toho,   aby   ho   meritórne   preskúmal a rozhodol   o ňom   v spojitosti   s napadnutým   súdnym   rozhodnutím   (IV. ÚS 279/05, IV. ÚS 337/04).

V prípade,   že   všeobecný   súd   postupoval   v súlade   s príslušnými   ustanoveniami Občianskeho   súdneho   poriadku,   ktoré   upravujú   priebeh   konania, rešpektujúc   pritom princípy obsiahnuté v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy, a zároveň svoj postup riadne odôvodnil, nemôže ústavný súd dospieť k záveru, že proces bol vedený spôsobom, ktorý neviedol   k spravodlivému   výsledku   (v okolnostiach   danej   veci   vo   vzťahu   k rozhodnutiu o trovách konania).

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom   alebo   slobodou   na   jednej   strane   a namietaným   konaním   alebo   iným   zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Preto, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých   sťažovateľ   namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť   sťažnosti   a túto odmietne (mutatis mutandis I. ÚS 12/01, I. ÚS 124/03, III. ÚS 331/06).

Vychádzajúc   z   uvedeného   ústavný   súd   zastáva   názor,   že   medzi   odôvodnením napadnutého uznesenia krajského súdu sp. zn. 8 Co 264/2006 z 31. augusta 2007, pokiaľ ide o aplikáciu príslušných ustanovení vyhlášky č. 163/2002 Z. z., ani v súvislosti s posúdením okolností   v zmysle   § 150   OSP   a namietaným   porušením   základného   práva   sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neexistuje taká spojitosť, ktorá by umožňovala vysloviť záver o ich porušení, a preto pri predbežnom prerokovaní odmietol   sťažnosť   sťažovateľa   podľa   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   ako   zjavne neopodstatnenú.

V nadväznosti na tento záver ústavný súd odmietol ako zjavne neopodstatnenú aj tú časť sťažnosti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 20 ods. 1   ústavy,   a   to   v   súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou,   podľa   ktorej (napr. m. m. II. ÚS 78/05)   zastáva   názor,   že   všeobecný   súd   zásadne   nemôže   byť sekundárnym   porušovateľom   základných   práv   hmotného   charakteru,   ku   ktorým   patrí aj základné právo vyplývajúce z čl. 20 ods. 1 ústavy, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný   súd   súčasne   porušil   ústavnoprocesné   princípy   vyplývajúce   z čl. 46   až   48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Preto o prípadnom porušení základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy by bolo možné uvažovať len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až 48 ústavy, resp. v spojení s ich porušením.

Ústavný súd napokon poukazuje aj na svoj nález sp. zn. II. ÚS 249/07 z 19. marca 2008 týkajúci sa obdobnej veci ako je vec sťažovateľa (založenej na analogickej skutkovej a právnej   argumentácii),   ktorým   vo   veci   samej   rozhodol   tak,   že   práva,   v tejto   veci sťažovateľky, porušené neboli.

Po   odmietnutí   sťažnosti   nebolo   už   potrebné   rozhodovať   o   takých   nárokoch na ochranu ústavnosti, uplatnenie a použitie ktorých predpokladá aspoň čiastočnú úspešnosť sťažnosti. Ústavný súd preto nerozhodoval o zrušení namietaného uznesenia ani o návrhu na vydanie dočasného opatrenia, ktoré sťažovateľ požadoval (čl. 127 ods. 2 ústavy).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. júna 2008