znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 182/2013-14

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   5. apríla 2013 predbežne prerokoval sťažnosť S. Š., Ž., zastúpenej Advokátskou kanceláriou Š..., s. r. o., Ž., konajúcou prostredníctvom konateľky a advokátky JUDr. B. Š., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky   a práva   na spravodlivé   súdne konanie podľa   čl. 6 ods. 1   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   v spojitosti   s čl. 12   ods. 1   a   2   Ústavy   Slovenskej republiky   rozsudkom Okresného   súdu   Žiar   nad   Hronom   č. k.   5 C/8/2010-244 z 26. septembra 2011   a   rozsudkom Krajského   súdu   v Banskej   Bystrici   č. k. 16 Co/339/2011-292 z 9. februára 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť S. Š. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. mája 2012 doručená sťažnosť S. Š. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie čl. 12 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy   a práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl. 6   ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného   súdu   Žiar   nad   Hronom   (ďalej   len   „okresný   súd“)   č. k. 5 C/8/2010-244   z 26.   septembra   2011   (ďalej   aj   „napadnutý   rozsudok   okresného   súdu“) a rozsudkom Krajského   súdu   v Banskej   Bystrici (ďalej   len „krajský   súd“) č. k. 16 Co/339/2011-292 z 9. februára 2012 (ďalej aj „napadnutý rozsudok krajského súdu“).

Z obsahu   sťažnosti   a   priložených   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľka   ako prevádzkovateľka   nočného   baru   1. augusta 2008   uzatvorila   s prenajímateľkou [navrhovateľkou v konaní pred všeobecnými súdmi, obchodnou spoločnosťou P., a. s., T. (ďalej   len   „navrhovateľka“)]   nájomnú   zmluvu,   na   základe   ktorej   jej   bolo   prenechané do užívania čapovacie zariadenie, a to na dobu piatich rokov. Podľa vyjadrení sťažovateľky zlé   finančné   výsledky   podnikania   ju   viedli   k ukončeniu   podnikania   ani   nie   mesiac po uzatvorení   uvedenej   nájomnej   zmluvy   a   k následnému   vycestovaniu   za prácou do zahraničia,   pričom   sťažovateľka   podľa   navrhovateľky   jej   túto   okolnosť   v rozpore s nájomnou   zmluvou   neoznámila.   Navrhovateľka   po   zistení,   že   sa   výčapné   zariadenie nenachádza   v prevádzkových   priestoroch,   18.   augusta   2008   vyzvala   sťažovateľku na náhradu   škody   a následne   26.   septembra   2009   odstúpila   od nájomnej   zmluvy.   Svoje nároky na náhradu škody proti sťažovateľke si navrhovateľka uplatnila žalobou.

O žalobe   navrhovateľky   rozhodol   okresný   súd   rozsudkom   č. k. 5 C/8/2010-244 z 19. apríla 2010, ktorý bol doručený sťažovateľke 15. mája 2010. Týmto rozsudkom bola sťažovateľka   v procesnom   postavení   odporkyne   zaviazaná   zaplatiť   navrhovateľke   sumu 705,24   €   s príslušenstvom.   Proti   tomuto prvostupňovému   rozsudku   podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom   rozhodol   krajský   súd   tak,   že   napadnutý   prvostupňový   rozsudok uznesením sp. zn. 12 Co/244/2010 zo 16. septembra 2010 zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.

Následne   okresný   súd   rozhodol   v predmetnej   veci   rozsudkom   sp.   zn.   5 C/8/2010 z 26. septembra   2011,   ktorým   opäť   zaviazal   sťažovateľku   zaplatiť   navrhovateľke   sumu 705,24 € s príslušenstvom a nahradiť jej trovy konania v sume 2 360,76 €.

Sťažovateľka   opätovne   napadla   označený   prvostupňový   rozsudok   odvolaním namietajúc, že súd prvého stupňa

„-   nerešpektoval   právny   názor   odvolacieho   súdu   vyslovený   v uznesení   zo   dňa 16. 09. 2010...,

... dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

- rozhodnutie   súdu   prvého   stupňa   vychádza   z   nesprávneho   právneho   posúdenia veci“.

Krajský   súd   na   základe   odvolania   sťažovateľky   potvrdil   rozsudkom č. k. 16 Co/339/2011-292 z 9. februára 2012 napadnutý rozsudok okresného súdu vo veci samej   a vo   vzťahu   k výroku   o náhrade   trov   prvostupňového   konania   ho   zmenil   tak, že navrhovateľke túto náhradu nepriznal. Krajský súd dospel k záveru, že navrhovateľka preukázala   predpoklady   vzniku   nároku   na   náhradu   škody   a že   sťažovateľka   neuniesla dôkazné   bremeno   vo   vzťahu   k okolnostiam   vylučujúcim   zodpovednosť   za   škodu, resp. k okolnostiam, ktoré musia   byť pri   určovaní   rozsahu   zodpovednosti   zohľadňované (napríklad činnosť samotného poškodeného).

Sťažovateľka   zastáva   názor,   že   napadnutým   rozsudkom   krajského   súdu,   resp. „nesprávnou aplikáciou jednoduchého práva“ boli porušené jej v petite sťažnosti označené práva. Podľa sťažovateľky odvolací súd, ako aj súd prvostupňový interpretovali zmluvu, ktorú   podpísala   s navrhovateľkou   (ako   i   ďalšie   úkony   zo   strany   navrhovateľky) „arbitrárne, v rozpore s princípom spravodlivosti a v rozpore s obsahom súdneho spisu“. V nadväznosti   na   to   sťažovateľka   namieta   nesprávne   právne   posúdenie   veci   (resp. nevyhodnotenie   skutkovo   správne),   pokiaľ   ide   o naplnenie   predpokladov   na   vznik zodpovednosti   za   škodu   poukazujúc   najmä   na   čestné   vyhlásenie   zamestnankyne navrhovateľky, v zmysle ktorého mala sťažovateľka najmä odovzdať výčapné a chladiace zariadenie s príslušenstvom vo vlastníctve navrhovateľky na účel jeho ďalšieho využívania ďalšej osobe so súhlasom navrhovateľky, a v súvislosti s tým upozorňuje na nezrovnalosti v úkonoch a výpovediach svedkov a nedostatočné zistenie skutkového stavu veci.

Sťažovateľka   taktiež   tvrdí,   že   navrhovateľka   mohla   predísť   prípadnej   škode pri náležitej   starostlivosti   urobením   potrebných   opatrení,   v spojitosti   s čím   krajský   súd, ako aj pred ním okresný súd pochybili, keď neaplikovali § 376 Obchodného zákonníka, podľa   ktorého   ak   nesplnenie   povinnosti   povinnej   strany   bolo   spôsobené   konaním poškodenej strany alebo nedostatkom súčinnosti,   na ktorú bola poškodená strana, nemá poškodená   strana   nárok   na   náhradu   škody.   Postup   všeobecných   súdov   pri   interpretácii príslušných   zákonných   ustanovení   bol   podľa   sťažovateľky   príliš   formalistický   a „spolu s nesprávnym   skutkovým   posúdením   veci   viedol   k zjavnej   nespravodlivosti   a to   napriek skutočnosti,   že   neboli   absolútne   viazané   doslovným   znením   zákona,   ale   mohli   a mali sa od neho odchýliť, nakoľko pri výklade a aplikácii právnych predpisov nemožno opomínať ich účel a zmysel, ktorý nie je vyjadrený len v slovách a vetách toho-ktorého zákonného predpisu, ale i v základných princípoch právneho štátu“.

Napokon sťažovateľka namieta, že krajský súd, ako aj okresný súd nesprávne vec posúdili   aj   preto,   že   sa   žiadnym   spôsobom   nevysporiadali   s jej   námietkou,   že   konanie navrhovateľky, ktorá aj napriek tomu, že odobrila odovzdanie výčapného zariadenia tretej osobe,   nepožadovala   za   neho   viac   ako   3   roky   úhradu   nájomného   ani   sa   oň   žiadnym spôsobom nezaujímala a náhradu požadovala až po troch rokoch. Takéto konanie je podľa sťažovateľky v rozpore s § 265 Obchodného zákonníka, podľa ktorého výkon práva, ktorý je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, nepožíva právnu ochranu.

Na základe uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd prijal jej sťažnosť na ďalšie konanie, odložil vykonateľnosť rozsudku okresného súdu č. k. 5 C/8/2010-244 z 26. septembra 2011 a rozsudku krajského súdu č. k. 16 Co/339/2011-292 z 9. februára 2012   a vo   veci   samej   rozhodol   nálezom,   ktorým   vysloví,   že   napadnutým   rozsudkom okresného   súdu,   ako   aj   napadnutým   (potvrdzujúcim)   rozsudkom   krajského   súdu   bol porušený čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy, ako aj jej základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Sťažovateľka   zároveň   navrhuje,   aby   napadnutý   rozsudok   okresného   súdu,   ako aj napadnutý   rozsudok   krajského   súdu   boli   zrušené   a   vec   bola   vrátená   okresnému   súdu, alternatívne krajskému súdu na ďalšie konanie. Napokon sa domáha aj priznania úhrady trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu   ústavný   súd   skúma,   či dôvody   uvedené   v   § 25   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa   čl. 12   ods. 1   ústavy   sú   ľudia   slobodní   a   rovní   v   dôstojnosti   i   v   právach. Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.Podľa čl. 12 ods. 2 ústavy základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo, politické či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu...

Predmetom   sťažnosti   je   namietané   porušenie   čl. 12   ods. 1   a   2   ústavy, ako aj základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   rozsudkom   okresného   súdu č. k. 5 C/8/2010-244   z 26.   septembra   2011   a rozsudkom   krajského   súdu   č. k. 16 Co/339/2011-292 z 9. februára 2012.

1. K namietanému porušeniu v petite sťažnosti označených práv napadnutým rozsudkom okresného súdu

Ústavný   súd   konštatuje,   že   sťažovateľka   predmetnou   sťažnosťou   najprv   napáda rozsudok   okresného   súdu č. k.   5 C/8/2010-244   z   26. septembra 2011. Podľa   princípu subsidiarity ústavného súdu vyplývajúceho z poslednej vety čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. V nadväznosti na to ústavný súd pripomína, že v rámci konania o sťažnosti zásadne preskúmava len právoplatné rozhodnutia, a to v tom zmysle,   že   musí   ísť   o   rozhodnutia,   ktorými   sa   konanie   právoplatne   skončilo (IV. ÚS 254/2011).

Vzhľadom   na   spomínaný   princíp   subsidiarity   ústavný   súd   nemá   právomoc preskúmavať napadnutý rozsudok okresného súdu (a postup v konaní mu predchádzajúci), keďže proti nemu bol prípustný riadny opravný prostriedok, ktorý sťažovateľka využila, a o odvolaní   proti   nemu   rozhodol   krajský   súd   ako   súd   odvolací   rozsudkom   č. k. 16 Co/339/2011-292 z 9. februára 2012. Z tohto dôvodu bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

2. K namietanému porušeniu v petite sťažnosti označených práv napadnutým rozsudkom krajského súdu

Pokiaľ ide o napadnutý rozsudok krajského súdu, možno zo sťažnosti vyvodiť, že sťažovateľka namieta porušenie svojich v sťažnosti označených práv týmto potvrdzujúcim rozsudkom, ktorým sa stotožnil so skutkovými a právnymi názormi a závermi okresného súdu.

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov,   ale   podľa   čl. 124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti. Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy   všeobecných   súdov.   V   zásade   preto   nie   je   oprávnený   posudzovať   správnosť skutkových a následne na nich založených právnych záverov všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne napr. III. ÚS 78/07, IV. ÚS 27/2010). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov (II. ÚS 193/2010).

Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa čl. 127 ústavy však patrí kontrola zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05, III. ÚS 153/07).

Podľa   judikatúry   ústavného   súdu   základné   právo   na   súdnu   ochranu   a   právo na spravodlivé súdne konanie zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne procesné garancie v konaní pred ním (I. ÚS 26/94). Základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) sa možno domáhať v medziach a za podmienok ustanovených vykonávacími zákonmi (napr. III. ÚS 124/04).

O zjavnú neopodstatnenosť návrhu ide vtedy, keď namietaným rozhodnutím orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú možno preto považovať sťažnosť,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd   nezistil   možnosť   porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 140/03, IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 168/05).

O   zjavnú   neodôvodnenosť   alebo   arbitrárnosť   súdneho   rozhodnutia   ide   spravidla vtedy, ak ústavný súd zistí interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel a význam aplikovanej právnej normy, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti (III. ÚS 305/08, IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).

Ústavou   zaručené   základné   právo   na   súdnu   ochranu   vyplývajúce   z čl. 46   ods. 1 ústavy   a   taktiež   aj   právo   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru neznamená   právo   na   úspech   v konaní   pred   všeobecným   (občianskoprávnym)   súdom a nemožno ho účelovo chápať tak, že jeho naplnením je len víťazstvo v občianskoprávnom spore (II. ÚS 21/02, IV. ÚS 277/05).

Podstata   sťažnosti   spočíva   v nesúhlase   sťažovateľky   so   skutkovými   zisteniami, z ktorých   krajský   súd   vychádzal,   a s   jeho   právnym   posúdením.   Podľa   sťažovateľky „Odvolací súd rovnako ako aj okresný súd nesprávne právne posúdili vec, keď usúdili kumulatívne   naplnenie   predpokladov   pre   vznik   zodpovednosti   za   škodu   (t.   j.   existencia protiprávneho   úkonu,   vznik   škody   a príčinnú   súvislosť...   medzi   protiprávnym   úkonom a vznikom škody).“.

Sťažovateľka pritom poukazovala na to, že svedecké výpovede (svedkýň F. a H.) mali potvrdzovať jej tvrdenie, že predmet sporu mal byť s vedomím navrhovateľky (resp. s vedomím jej zamestnankyne) odovzdaný na ďalšie využívanie tretej osobe (podnikateľke M.), hoci táto prevzatie predmetu pred súdom nepotvrdila. Sťažovateľka ďalej poukazovala na   to,   že   dôverovala   v riadne   ukončenie   a vysporiadanie   zmluvného   vzťahu s navrhovateľkou   a   súdy   pritom   nezohľadnili   skutočnosť,   že   predmetné   zariadenie odovzdala tretej osobe. Pri posudzovaní príčinnej súvislosti mal okresný súd a následne krajský   súd   podľa   sťažovateľky   zohľadniť   povinnosť   navrhovateľky   ako   vlastníka   veci prejavovať o vec náležitý záujem počas trvania nájomného vzťahu, pričom táto povinnosť má   podľa   sťažovateľky   vyplývať   z   § 376   Obchodného   zákonníka.   Navrhovateľka   mala taktiež opomenúť zmluvne dohodnutú   povinnosť   súčinnosti   (súčinnosť pri   premiestnení predmetu),   keď   neprišla   demontovať   predmetné   zariadenie   potom,   ako   sa   dozvedela o skončení nájmu nebytových priestorov. Sťažovateľka ďalej vyčíta navrhovateľke, že hoci mala   mať   (minimálne   prostredníctvom   svojej   zamestnankyne)   vedomosť   o tom,   že sťažovateľka   porušuje   zmluvu,   pristúpila   k odstúpeniu   od   zmluvy „až po   takmer   3 rokoch!“. Súdy   mali   pritom   opomenúť   aplikovať   § 265   Obchodného   zákonníka,   podľa ktorého nemala byť navrhovateľke priznaná právna ochranu takému výkonu práva, ktoré je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku bez toho, aby konkrétne uviedla, v čom mal tento rozpor spočívať.

Krajský   súd   v napadnutom   rozsudku   podrobne   opísal   skutkový   stav tak,   ako   bol ustálený   okresným   súdom,   poukazujúc   na   to,   že   sťažovateľka   uzatvorila   zmluvu o podnájme nebytových   priestorov   –   prevádzky   nočného   baru,   ako   aj   nájomnú   zmluvu s navrhovateľkou, na základe ktorej prevzala do užívania výčapné zariadenie. Po necelom mesiaci ale podnikanie skončila a porušujúc svoju povinnosť zo zmluvy túto skutočnosť navrhovateľke   neoznámila.   Krajský   súd   zároveň   opísal   okolnosti,   za   ktorých   došlo k odstúpeniu od zmluvy zo strany navrhovateľky, ako aj jej výzvy adresované sťažovateľke, aby uhradila vzniknutý dlh vrátane posúdenia a hodnotenia svedeckých výpovedí. Úvaha podstatná na rozhodnutie vo veci samej je obsiahnutá v tej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku   krajského   súdu,   v ktorej   uvádza,   že   sťažovateľka   nepreukázala,   že do jej zmluvného   vzťahu   s navrhovateľkou   vstúpila   tretia   osoba   namiesto   sťažovateľky,   a ani nepreukázala, že by sťažovateľka prenajaté zariadenie vrátila v súlade so zmluvou. Krajský súd taktiež dospel k záveru, že sťažovateľka nepreukázala žiadne liberačné dôvody a ani zanedbanie   povinnosti   predchádzať   vzniku   škody   zo   strany   navrhovateľky. Ani   údajný výkon   práv   v rozpore   so   zásadami   poctivého   obchodného   styku   nebolo   možné   pričítať na ťarchu   navrhovateľky,   pretože   prvotnou   príčinou   vzniku   škody   bolo   podľa   záveru všeobecných súdov porušenie povinnosti zo strany sťažovateľky, k plneniu ktorých sa sama zmluvne zaviazala. Pri určení ceny za predmet nájmu vychádzal krajský súd z ceny nového zariadenia,   ktorú   navrhovateľka   preukázala,   a to   vzhľadom   na   krátky   čas   užívania zariadenia sťažovateľkou (od 3. do 31. augusta 2008).

Ústavný   súd   zdôrazňuje,   že   vzhľadom   na   svoje   postavenie   nemôže   zasahovať do právomoci všeobecných súdov zisťovať skutkové okolnosti a vyvodzovať právne závery, ak sú tieto ústavne udržateľné. Pokiaľ všeobecné súdy rešpektujú uvedené ústavné garancie (teda   najmä   čl. 46   až   čl. 50   ústavy),   ústavný   súd   nie   je   oprávnený   prehodnocovať hodnotenie dôkazov všeobecnými súdmi, a to dokonca ani vtedy, keby sa s ich hodnotením sám nestotožňoval (napr. IV. ÚS 252/04). V tomto prípade však ústavný súd nepovažuje úvahu   krajského   súdu,   podľa   ktorej   je   sťažovateľka   povinná   nahradiť   škodu   vzniknutú v dôsledku   nesplnenia   si   povinnosti   a   vrátiť   prenajaté   zariadenie   od   navrhovateľky, v okolnostiach danej veci za ústavne neudržateľnú.

O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné   uvažovať len   v   prípade,   ak by   sa   tento   natoľko   odchýlil   od   znenia   príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam, k čomu v danom prípade nedošlo. Krajský   súd   sa   v napadnutom   rozsudku   podľa   názoru   ústavného   súdu   dostatočne vysporiadal   s tvrdeniami   sťažovateľky,   a to   tak   vo   vzťahu   ku skutkovým   zisteniam či k právnemu   posúdeniu   veci   vrátane   posúdenia   splnenia   prevenčnej   povinnosti poškodeného   či   možnosti   odoprieť   výkonu   práv   právnu   ochranu   z dôvodu   porušenia poctivého   obchodného   styku   a svoje   závery   dostatočne   odôvodnil.   Predmetné   námietky sťažovateľky ústavný súd nepovažuje za také, ktoré by spochybňovali ústavnú udržateľnosť napadnutého   rozsudku   krajského   súdu.   V   danej   veci   preto   nič   nesignalizuje,   že   by napadnutým   rozsudkom   krajského   súdu   malo   dôjsť   k porušeniu   základného   práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ani práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnymi názormi krajského súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti týchto názorov a nezakladá ani právomoc ústavného súdu nahradiť právne názory krajského súdu svojimi vlastnými.

Ústavný   súd   dodáva,   že   sťažovateľka   sa   v plnom   rozsahu   domáha   preskúmania napadnutého   rozsudku   krajského   súdu,   a to   tak,   ako   by   ústavný   súd   mal   byť   ďalším stupňom v hierarchii všeobecných súdov. Argumenty uvedené v sťažnosti sú však podľa názoru ústavného súdu iba opakovaním tých argumentov, ktorými sa už zaoberal krajský súd (a pred ním okresný súd) a s ktorými sa v odôvodnení napadnutého rozsudku náležite vysporiadal.   Napadnutý   rozsudok   krajského   súdu   nevzbudzuje   žiadne   pochybnosti o správnosti   jeho   skutkových   a právnych   záverov   a nevyvoláva   úvahy   o jeho   prípadnej arbitrárnosti.

Sťažovateľka ďalej namieta aj porušenie čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy bez toho, aby túto námietku odôvodnila inými námietkami ako námietkami smerujúcimi proti napadnutému rozsudku krajského súdu ako takému.

K   namietanému   porušeniu   čl. 12   ods. 1   a   2   ústavy   ústavný   súd   uvádza,   že   jeho aplikácia   sa   v   individuálnych   sťažnostiach   viaže   na   porušenie   individuálne   určeného základného práva alebo slobody sťažovateľa, a preto požiadavka na vyslovenie porušenia čl. 12   ods. 1   a   2   ústavy   bez   vzťahu   ku   konkrétnemu   základnému   právu   alebo   slobode sťažovateľa   je   zjavne   neopodstatnená   (I. ÚS 34/96,   II. ÚS 85/01,   II. ÚS 167/04, I. ÚS 509/2012).

Keďže ústavný súd nezistil možnosť vysloviť v danej veci porušenie sťažovateľkou označeného základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, prípadne práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom všeobecných súdov, neprichádzalo do úvahy ani vyslovenie porušenia čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy. Navyše, čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy obsahuje iba všeobecný princíp rovnosti   (nie   princíp   rovnosti   pred   súdom,   ktorý   je   obsiahnutý   v   čl. 46   ods. 1   ústavy), a preto v okolnostiach danej veci už aj vzhľadom na uvedené k porušeniu tohto článku ústavy ani nemohlo dôjsť (m. m. IV. ÚS 119/07, IV. ÚS 81/2011, IV. ÚS 214/2011).

Z tohto dôvodu ústavný súd odmietol sťažnosť v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa už ústavný súd ďalšími návrhmi sťažovateľky obsiahnutými v petite sťažnosti nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. apríla 2013