znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 182/2012-28

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. apríla 2012 predbežne   prerokoval   sťažnosť   S.,   so   sídlom   Spojené   Kráľovstvo   Veľkej   Británie a Severného Írska, registrovaného v registri spoločností pre Anglicko a Wales, zastúpeného Mgr. D. M., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a základných práv podľa čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 1 Listiny   základných   práv   a   slobôd   postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Ndob/9/2011 a jeho uznesením z 24. mája 2011, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť S., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. augusta 2011 doručená sťažnosť S., so sídlom Spojené Kráľovstvo Veľkej Británie a Severného Írska, registrovaného v registri spoločností pre Anglicko a Wales (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného Mgr. D. M., ktorou namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základných práv podľa čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   v   konaní vedenom pod sp. zn. 3 Ndob/9/2011 a jeho uznesením z 24. mája 2011.

Zo   sťažnosti   a z   jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľ   podal   na   Okresnom   súde Bratislava III žalobu, ktorou sa domáha náhrady škody a vydania bezdôvodného obohatenia proti žalovaným v 1. rade: MVDr. J. O., v 2. rade: A. K., v 3. rade: J. T., vo 4. rade: I. T., v 5. rade: M. B., v 6. rade: S., a. s. (ďalej len „žalovaní“). Predmetné konanie bolo vedené na Okresnom súde Bratislava III pod sp. zn. 22 Cb/163/2010.

Žalovaný v 1. rade podal 5. októbra 2010 námietku miestnej nepríslušnosti, ktorou namietal miestnu príslušnosť Okresného súdu Bratislava III s poukazom na § 85 ods. 1 a § 85 ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) s tým, že podľa neho je miestne príslušným Okresný súd Žilina. Sťažovateľ v podaní z 11. januára 2011 namietal postúpenie   veci   Okresnému   súdu   Žilina.   Rovnako   tak   Okresný   súd   Žilina   uviedol,   že vo veci nie je miestne príslušným v predmetnej veci. Krajský súd v Žiline rozhodol v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   13   NCb   1/2011   tak,   že   miestne   príslušným   je   Okresný   súd Bratislava III s tým, že veci bola pridelená nová spisová značka 22 Cb/39/2011.

Dňa 17. marca 2011 bol na Krajský súd v Žiline doručený návrh žalovaných v 1. až 5.   rade   na   prikázanie   veci   inému   súdu   toho   istého   stupňa   z   dôvodu   vhodnosti,   ktorý odôvodnili takto:

„Prevažná časť žalovaných má svoj trvalý pobyt v obvode Okresného súdu ZA,

-   Uplatnený   nárok   sa   v   prevažnej   miere   týka   zmluvných   vzťahov,   ktoré   boli uzatvárané a dojednávané v rámci organizačnej zložky žalovaného v 6. rade nachádzajúcej sa v Žiline,

- Účasť na predpokladanom pojednávaní, ktoré sa uskutoční v tejto právnej veci, bude pre žalovaných v 1. až 5. rade spojená s nie malou finančnou záťažou a časovou stratou,

-   Z   hľadiska   vykonávania   dokazovania   by   bolo   vhodnejšie,   aby   bolo   konanie v predmetnej právnej veci vedené na Okresnom súde ZA, nakoľko väčšina svedkov, ktorých predvolanie a vypočutie je dôvodné očakávať, má trvalý pobyt v obvode Okresného súdu ZA a   zároveň   mnohé   relevantné   listiny   súvisiace   s   predmetnou   právnou   vecou   sa   na nachádzajú na Okresnom súde ZA.“

Okresnému   súdu   Bratislava   III   bolo   následne   29.   apríla   2011   doručené   podanie žalovaného   v   6.   rade,   ktorým   vyslovil   súhlas   s   postúpením   veci   z   dôvodu   vhodnosti Okresnému súdu Žilina na základe tých istých dôvodov.

Sťažovateľ doručil 19. mája 2011 najvyššiemu súdu vyjadrenie k návrhu žalovaných v   1.   až   5.   rade   na   prikázanie   veci   z   dôvodu   vhodnosti   s   tým,   že   s   týmto   prikázaním nesúhlasil, pretože podľa neho neboli splnené zákonné podmienky na tento postup.

O   návrhu   žalovaných   v   1.   až   5.   rade   rozhodol   najvyšší   súd   uznesením   sp.   zn. 3 Ndob/9/2011 z 24. mája 2011 tak, že „Vec sp. zn. 20 Cb 30/2011 vedenú na Okresnom súde Bratislava III prikazuje Okresnému súdu Žilina.... Výrok Uznesenia o prikázaní veci je zjavne nesprávny, lebo predmetná vec nie je a ani nikdy nebola vedená na Okresnom súde BA III pod sp. zn. 20 Cb 30/2011.“.

Sťažovateľ v sťažnosti tvrdí, že predmetným uznesením najvyššieho súdu z 24. mája 2011 bolo porušené jeho základné právo na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a podľa čl. 38 ods. 1 listiny z dôvodu, že „... neboli splnené podmienky na prikázanie veci z dôvodu vhodnosti Okresnému súdu ZA,

... Najvyšší súd SR nezohľadnil stanovisko sťažovateľa k prikázaniu veci z dôvodu vhodnosti....

Pri rozhodovaní o prikázaní veci z dôvodu vhodnosti je súd povinný mať vždy na zreteli,   že   k   prikázaniu   veci   z   dôvodu   vhodnosti   má   dochádzať   len   výnimočne   a   zo závažných   dôvodov,   nakoľko   prikázaním   veci   inému   než   miestne   príslušnému   súdu dochádza k zásahu do ústavného práva na zákonného sudcu ako jednej zo základných garancii práva na súdnu ochranu. Z tohto dôvodu sa v súdnej praxi ustálil reštriktívny výklad ust. § 12 ods. 2 OSP.“.

Citovaný   právny   názor   sťažovateľ   podporil   podrobnou   argumentáciou,   odkazom na judikatúru   Ústavného   súdu   Českej   republiky   a   Najvyššieho   súdu   Českej   republiky a na právnu vedu. V tejto súvislosti vo svojej sťažnosti uviedol:

„Súd   rozhodujúci   o   prikázaní   veci   z   dôvodu   vhodnosti   je,   okrem   existencie podmienok pre   prikázanie veci   z dôvodu   vhodnosti,   povinný skúmať   a   pri   rozhodovaní zohľadniť aj stanovisko ostatných účastníkov konania ako aj prípadný negatívny dopad na ostatných účastníkov konania, a to takým spôsobom, aby bola zabezpečená rovnosť strán sporu. Uvedený právny názor potvrdzuje tiež ustálená judikatúra Najvyššieho súdu SR ako aj právna veda...

Najvyšší   súd   SR   pri   rozhodovaní   o   prikázaní   veci   z   dôvodu   vhodnosti   vôbec neprihliadal   na   Vyjadrenie   k   Návrhu   na   prikázanie   veci,   v   ktorom   sťažovateľ   jasne formuloval a náležite odôvodnil svoje nesúhlasné stanovisko s prikázaním veci Okresnému súdu   ZA.   Najvyšší   súd   SR   vôbec   nezohľadnil   stanovisko   a   relevantné   argumenty sťažovateľa, čím bola výrazným spôsobom narušená rovnosť strán sporu.

Nakoľko   neboli   naplnené   podmienky   na   prikázanie   veci   z   dôvodu   vhodnosti a Najvyšší súd SR úplne odignoroval negatívne stanovisko sťažovateľa k prikázaniu veci z dôvodu vhodnosti, sťažovateľ tvrdí, že ústavná sťažnosť je dôvodná a že Najvyšší súd SR Uznesením o prikázaní veci porušil právo sťažovateľa na zákonného sudcu.“

Sťažovateľ   v   sťažnosti   tiež   tvrdí,   že   predmetným   uznesením   najvyššieho   súdu z 24. mája 2011 bolo porušené jeho základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy   a   podľa   čl.   36   ods.   1   listiny,   pretože „...   rozhodnutie   súdu   nebolo   riadne odôvodnené,

... Súd sa nevysporiadal s argumentáciou sťažovateľa.“.

Sťažovateľ svoju argumentáciu ďalej konkretizuje týmto spôsobom:„Pokiaľ ide o jednotlivé zákonom predpísané náležitosti, odôvodnenie Uznesenia o prikázaní veci podrobnejšie analyzuje len Návrh na prikázanie veci a opis skutočností, akými žalovaní v 1. až 5. rade navrhované prikázanie veci z dôvodu vhodnosti zdôvodnili. Najvyšší   súd   SR   v   odôvodnení   Uznesenia   o   prikázaní   veci   vôbec   neuvádza,   že sťažovateľ   na   navrhované   prikázanie   veci   z   dôvodu   vhodnosti   reagoval   Vyjadrením k Návrhu   na   prikázanie   veci,   v   ktorom   vyjadril   a   náležite   odôvodnil   svoje   nesúhlasné stanovisko k prikázaniu veci Okresnému súdu ZA. Najvyšší súd SR úplne opomenul čo i len uviesť procesnú obranu sťažovateľa.

Odôvodnenie Uznesenia o prikázaní veci len čiastočne vysvetľuje, ktoré skutočnosti považoval   Najvyšší   súd   SR   za   preukázané   a   ktoré   nie.   Vo   vysvetlení   relevantných skutočností   sa   Najvyšší   súd   SR   obmedzil   len   na   stručné   zhrnutie   obsahu   Návrhu   na prikázanie   veci   a   konštatovanie,   že   sa   stotožnil   s   dôvodmi   uvedenými   v   Návrhu   na prikázanie   veci.   Takúto   formuláciu,   s prihliadnutím   na   skutočnosť,   že   Najvyšší   súd   SR vôbec nepoukázal na procesnú obranu sťažovateľa a relevantné skutočnosti v nej uvedené, sťažovateľ nepovažuje za dostatočné ujasnenie základu sporu....

Z   odôvodnenia   Uznesenia   o   prikázaní   veci   vyplýva,   že   Najvyšší   súd   SR   pri rozhodovaní vo veci vychádzal z úvahy, podľa ktorej s prihliadnutím na sídlo sťažovateľa, bydlisko žalovaných v 1. až 5. rade, umiestnenie organizačnej zložky žalovaného v 6. rade a skutočnosť, že Okresný súd BA III vo veci samej ešte nekonal, Okresný súd ZA prejedná vec hospodárnejšie. Podľa názoru sťažovateľa okolnosti, ktorými Najvyšší súd SR odôvodnil hospodárnejšie prejednanie veci pred Okresným súdom ZA, pri reštriktívnom výklade ust. § 12 ods. 2 OSP, neposkytujú dostatočný podklad pre prikázanie veci z dôvodu vhodnosti, a to   odhliadnuc   od   skutočnosti,   že   z   Uznesenia   o   prikázaní   veci   nie   je   vôbec   zrejmé, na základe čoho Najvyšší súd SR dospel k tomu, že žalovaný v 6. rade má organizačnú zložku umiestnenú v obvode Okresného súdu ZA. Zároveň Najvyšší súd SR neuviedol, či boli naplnené aj ďalšie podmienky vhodnosti, ktoré súdna prax pre prikázanie veci z dôvodu vhodnosti vyžaduje, najmä rýchlejšie prejednanie veci, alebo prejednanie veci po skutkovej stránke spoľahlivejšie a dôkladnejšie. Vymedzenie úvah, ktorými Najvyšší súd SR zhodnotil uvedené skutočnosti, sťažovateľ považuje za nedostatočné, pričom, vo všeobecnosti, práve vymedzenie úvah, akými sa súd pri hodnotení dôkazov spravoval v nadväznosti na zhrnutie dôkaznej situácie, poskytuje v najväčšej miere záruku toho, že rozhodnutie nie je arbitrárne, ale že vychádza zo starostlivého zváženia všetkých relevantných skutočností.

Sťažovateľ je toho názoru, že odôvodnenie Uznesenia o prikázaní veci neuvádza, z ktorého   dôkazu   Najvyšší   súd   SR   vyvodil   záver,   že   žalovaný   v   6.   rade   má   v   obvode Okresného súdu ZA umiestnenú organizačnú zložku, a ani neposkytuje odpovede na všetky právne a ani skutkovo relevantné otázky súvisiace s prikázaním veci inému než miestne príslušnému súdu z dôvodu vhodnosti, z čoho vyplýva, že Uznesenie o prikázaní veci nie je zákonom   vyžadovaným   spôsobom   odôvodnené,   čo   je   v   rozpore   s   princípom   práva   na spravodlivý proces....

Sťažovateľ   vo   Vyjadrení   k   Návrhu   na   prikázanie   veci   reagoval   relevantnými argumentmi   na   jednotlivé   okolnosti,   ktorými   žalovaní   v   1.   až   5.   rade   odôvodňovali prikázanie   veci   z   dôvodu   vhodnosti.   Relevanciu   argumentov   sťažovateľa   potvrdzuje   aj skutočnosť, že vo vyššie citovanej judikatúre rovnaké argumenty mali, resp. mali mať za následok zamietnutie návrhu na prikázanie veci z dôvodu vhodnosti.

Skutočnosť, že prevažná časť žalovaných má trvalý pobyt v obvode Okresného súdu ZA   sťažovateľ nepovažoval,   s poukazom na právny názor uvedený vo vyššie citovanom uznesení Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 23. 02. 2001, sp. zn. 11 Nd 55/2001, za skutočnosť   natoľko   závažnú,   aby   odôvodňovala   prikázanie   veci   z   dôvodu   vhodnosti Okresnému súdu ZA.

Žalovaní v   1.   až   5.   rade uviedli   v Návrhu na   prikázanie   veci argument,   ktorým poukázali   na   existenciu   možnosti   založiť   miestnu   príslušnosť   Okresného   súdu   ZA   ako osobitnú miestnu príslušnosť danú na výber. Sťažovateľ uvedený argument vyvrátil s tým, že podstatou inštitútu osobitnej miestnej príslušnosti danej na výber je právo voľby miestnej príslušnosti medzi všeobecným súdom žalovaného a súdom daným na výber, pričom právo patrí výlučne žalobcovi a nikdy nie procesnej strane, voči ktorej žaloba smeruje.

Taktiež skutočnosť, že účasť na pojednávaní bude pre žalovaných v 1. až 5. rade spojená   s   nie   malou   finančnou   záťažou   a   časovou   stratou,   sťažovateľ   nepovažoval   za opodstatnený.   Svoje   tvrdenie   podporil   rozhodnutím   Najvyššieho   správneho   súdu   Českej republiky, sp. zn. Nad 167/2004...

Argument, podľa ktorého z hľadiska vykonávania dokazovania by bolo vhodnejšie prejednanie   veci   pred   Okresným   súdom   ZA,   sťažovateľ   považoval   rovnako   za neopodstatnený,   nakoľko   sťažovateľ   takmer   všetky   navrhované   dôkazy   v   žalobe   označil a predložil   Okresnému   súdu   BA   III   spolu   so   žalobou,   ako   aj   z   dôvodu,   že hypotetické polemizovanie o možných ďalších dôkazných prostriedkoch nie je dôvodom pre prikázanie veci z dôvodu vhodnosti.

Najvyšší súd SR sa v odôvodnení Uznesenia o prikázaní veci so žiadnym z uvedených argumentov, ktoré sťažovateľ uviedol vo Vyjadrení k Návrhu na prikázanie veci, nie len že náležitým a presvedčivým spôsob nevysporiadal, ale sa nimi vôbec nezaoberal. Najvyšší súd SR úplným opomenutím procesnej obrany sťažovateľa vytvoril neprípustný právny stav, pri ktorom prihliadal len na skutočnosti tvrdené žalovanými v 1. až 5. rade.“

Na základe týchto skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 24. mája 2011, sp. zn. 3 Ndob/9/2011 bolo porušené základné právo sťažovateľa na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   čl.   38   ods.   1   Listiny   základných   práv   a   slobôd a základné právo sťažovateľa domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd.

Napadnuté Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 24. mája 2011, sp. zn. 3 Ndob/9/2011 sa zrušuje a vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

Sťažovateľovi   sa   priznáva   primerané   finančné   zadosťučinenie   vo   výške   10   000,- EUR, ktoré je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný zaplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

Sťažovateľ si tiež uplatnil právo na úhradu trov konania, pričom navrhol, aby ústavný súd takto rozhodol:

„Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný zaplatiť sťažovateľovi na účet jeho právneho   zástupcu   trovy   konania,   a   to   do   siedmych   dní   od   doručenia   tohto   nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky.“

Návrh na primerané finančné zadosťučinenie sťažovateľ odôvodnil takto:„Sťažovateľ   tvrdí,   že   Uznesením   o   prikázaní   veci   bolo   porušené   jeho   právo   na zákonného sudcu a jeho právo na spravodlivý súdny proces. Porušením týchto práv vznikla sťažovateľovi   nemajetková   ujma   spočívajúca   v   udržiavaní   sťažovateľa   v   stave   právnej neistoty ohľadom súdneho konania vo veci samej.

Z tohto dôvodu sa sťažovateľ domnieva, že mu vznikol nárok na primerané finančné zadosťučinenie vo výške 10.000,- EUR.“

Sťažovateľ v sťažnosti tiež navrhol, aby ústavný súd rozhodol o dočasnom opatrení, ktorým:

„Ústavný súd Slovenskej republiky odkladá vykonateľnosť napadnutého Uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 24. mája 2011, sp. zn. 3 Ndob/9/2011 až do právoplatnosti rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veci porušenia práva sťažovateľa na zákonného sudcu a práva sťažovateľa domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.“

Čo sa týka návrhu na rozhodnutie o dočasnom opatrení, sťažovateľ tvrdil, že boli splnené   zákonné   podmienky   na   takéto   rozhodnutie,   pretože   namietané   uznesenie najvyššieho   súdu   je právoplatné a   vykonateľné,   nie   je mu   známy dôvod,   pre   ktorý   by odloženie vykonateľnosti tohto uznesenia bolo v rozpore s verejným záujmom. Sťažovateľ ďalej uviedol:

„...   neodložením   vykonateľnosti   Uznesenia   o   prikázaní   veci   a   prejednaním a rozhodnutím veci Okresným súdom ZA by bolo závažným spôsobom zasiahnuté do práva sťažovateľa na zákonného sudcu.

Sťažovateľ si je vedomý, že odložením vykonateľnosti Uznesenia o prikázaní veci až do   právoplatnosti   rozhodnutia   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   môžu   vzniknúť prieťahy v konaní pred všeobecnými súdmi. Ujma v podobe prieťahov v konaní však v rovnakej miere postihuje sťažovateľa a žalovaných v 1. až 6. rade. Navyše je zrejmé, že prieťahy   v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi   sú   primárne   zapríčinené   právnymi   krokmi žalovaných v 1. až 5. rade, ktorí vyvíjajú zjavné úsilie o dosiahnutie toho, aby vec prejednal a rozhodol Okresný súd ZA.

S výnimkou prieťahov v konaní sťažovateľovi nie je známa žiadna ujma, ktorá by mohla   vzniknúť   sťažovateľovi   prijatím   dočasného   opatrenia   o   odložení   vykonateľnosti Uznesenia o prikázaní veci.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dané dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní návrhu je tiež posúdiť, či tento nie je zjavne neopodstatnený. V súlade   s konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   možno   o zjavnej   neopodstatnenosti návrhu hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto   možno   považovať   ten,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorého   ústavný   súd   nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva   alebo slobody,   reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98).

Sťažovateľ   tvrdí,   že   postupom   najvyššieho   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 3 Ndob/9/2011 a jeho uznesením z 24. mája 2011 došlo k porušeniu jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 1 listiny.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať zákonom   ustanoveným   postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a podľa čl. 38 ods. 1 listiny nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi. Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

Z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv   a   slobôd   je   rozdelený   medzi   všeobecné   súdy   a ústavný   súd,   pričom   právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol   náležite   zistený   skutkový   stav   a aké   skutkové   a právne   závery   zo skutkového   stavu všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na kontrolu   zlučiteľnosti účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami o ľudských   právach   a základných   slobodách   (I. ÚS 13/00,   mutatis   mutandis   II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutie všeobecných   súdov,   ak v konaní, ktoré mu predchádzalo,   alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu   môžu   byť   teda   predmetom   kontroly   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00) a zároveň porušenie   niektorého   z   princípov   spravodlivého   procesu,   ktoré   neboli   napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

O arbitrárnosti,   resp.   svojvôli   pri   výklade   alebo   aplikácii   zákonného   predpisu všeobecným súdom možno podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel alebo význam (napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03).

Opierajúc sa o uvedené bolo úlohou ústavného súdu už pri predbežnom prerokovaní sťažnosti posúdiť, či napadnuté uznesenie najvyššieho súdu a postup, ktorý mu predchádzal, nie   sú   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a preto   z ústavného   hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň má za následok porušenie označených práv sťažovateľa.

Najvyšší   súd   napadnutým   uznesením   na   návrh   žalovaných   v 1.,   3.,   4.   a 5.   rade v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava III pod sp. zn. 20 Cb 30/2011 prikázal vec Okresnému súdu Žilina.

Podľa § 12 ods. 1 OSP ak nemôže príslušný súd o veci konať, pretože jeho sudcovia sú vylúčení (§ 14), musí byť vec prikázaná inému súdu toho istého stupňa.

Podľa   §   12   ods.   2   OSP   vec   možno   prikázať   inému   súdu   toho   istého   stupňa aj z dôvodu vhodnosti.

Podľa § 12 ods. 3 OSP o prikázaní veci rozhoduje súd, ktorý je najbližšie spoločne nadriadený príslušnému súdu a súdu, ktorému sa vec má prikázať.

Z § 12 ods. 3 OSP vyplýva, že o návrhu sťažovateľa na prikázanie predmetnej veci Okresnému súdu Žilina bol príslušný rozhodnúť najvyšší súd.

Z citovaných   ustanovení   Občianskeho   súdneho   poriadku   vyplýva,   že   súd   určený podľa § 12 ods. 3 OSP je povinný prikázať vec inému súdu len vtedy, ak nemôže príslušný súd o veci konať, pretože jeho sudcovia sú vylúčení podľa § 14 OSP (§ 12 ods. 1), zatiaľ čo z iných   dôvodov   môže   vec   prikázať   inému   súdu   toho   istého   stupňa   vtedy,   ak   dospeje k záveru,   že   je   to   v konkrétnych   okolnostiach   vhodné   (§   12   ods.   2).   Pri   posudzovaní „vhodnosti“   prikázania   veci   inému   súdu   musí   súd   určený   podľa   §   12   ods.   3   OSP zohľadňovať popri dôvodoch uvedených v návrhu aj ďalšie okolnosti veci, ktorá sa má prikázať, napr. doterajší priebeh konania v predmetnej veci z hľadiska zásady hospodárnosti konania, trvalý pobyt, resp. sídlo účastníkov konania vrátane ich právnych zástupcov a pod.

V odôvodnení napadnutého uznesenia najvyšší súd uviedol: „Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd najbližšie spoločne nadriadený súdu, na ktorom konanie doposiaľ prebiehalo a ktorému sa má vec prikázať, prihladnuc na sídlo žalobcu, bydlisko žalovaných v 1 až 5 rade, umiestnenie organizačnej zložky žalovaného v 6. rade, ktorej sa spor týka a skutočnosť, že Okresný súd Bratislava III ešte vo veci samej ani nekonal, dospel k záveru, že hospodárnejšie bude ak vec prejedná Okresný súd Žilina. Podľa § 12 ods. 3 O. s. p. mu preto vec prikázal.“

V   danom   prípade   podľa   názoru   ústavného   súdu   nemožno   hodnotiť   napadnuté uznesenie   najvyššieho   súdu   ako   arbitrárne,   keďže   právny   názor,   o   ktorý   ho   „oprel“, korešponduje so znením § 12 ods.   2 OSP, a nemožno dospieť k záveru, že by zásadne poprel jeho účel alebo význam. Bolo totiž v právomoci najvyššieho súdu posúdiť, či dôvody uvedené v návrhu sťažovateľa vyvolávajú potrebu prikázať vec Okresnému súdu Žilina.

Vo   vzťahu   k odôvodneniu   napadnutého   uznesenia   najvyššieho   súdu   ústavný   súd predovšetkým poukazuje na to, že uznesenie o prikázaní veci je procesným uznesením, na ktorého odôvodnenie nemôžu byť kladené také požiadavky, ako na rozhodnutie vo veci samej. V danom prípade je odôvodnenie napadnutého uznesenia nesporne stručné, avšak sú z neho zrejmé dôvody, ktoré viedli najvyšší súd k prikázaniu veci Okresnému súdu Žilina, ktoré ústavný súd nemá dôvod spochybňovať.

Za daných okolností stručné odôvodnenie napadnutého uznesenia najvyššieho súdu nemožno podľa názoru ústavného súdu považovať za pochybenie najvyššieho súdu, ktoré by umožňovalo dospieť k záveru, že uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 3 Ndob/9/2011 z 24.   mája   2011   a postup,   ktorý   predchádzal   jeho   vydaniu,   je   z ústavného   hľadiska neospravedlniteľné   a neakceptovateľné   a má zároveň   za   následok   porušenie   základných práv sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 1 listiny. Vzhľadom na subsidiárne postavenie ústavného súdu pri poskytovaní ochrany základných práv a slobôd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy by navyše opačný záver vo veci sťažovateľa   poprel   doterajšiu   judikatúru   ústavného   súdu   vo   vzťahu   k podmienkam ústavného preskúmavania rozhodnutí všeobecných súdov a postavil ho do pozície (štvrtej) opravnej inštancie, ktorá je priamo nadriadená celej sústave všeobecných súdov.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru, že okolnosti   uvádzané   v sťažnosti   sťažovateľa   nenaznačujú,   že   by   napadnuté   uznesenie najvyššieho   súdu   malo   také   nedostatky,   ktoré   by   mohli   viesť   k záveru   o   porušení sťažovateľom   označených   základných   práv,   a na   základe   toho   sťažnosť   sťažovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. apríla 2012