znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 182/2011-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. mája 2011 predbežne   prerokoval   sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   P.,   s. r. o.,   B.,   zastúpenej Advokátskou   kanceláriou   H.,   spol. s r. o.,   B.,   konajúcou   prostredníctvom   konateľa a advokáta   Mgr. J.   H.,   vedené   pod   sp. zn.   Rvp 978/2011,   sp. zn.   Rvp 980/2011,   sp. zn. Rvp 985/2011, sp. zn. Rvp 987/2011 a sp. zn. Rvp 989/2011 vo veci namietaného porušenia jej práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uzneseniami Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 15 CoE/395/2010-26 z 19. januára 2011, č. k. 2 CoE/122/2010-65 z 26. januára 2011, č. k. 14 CoE/393/2011-37 z 10. januára 2011, sp. zn. 41 CoE/119/2010 z 25. januára 2011 a č. k. 14 CoE/384/2010-56 z 19. januára 2011 a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   P.,   s. r. o.,   vedené   pod   sp. zn.   Rvp 978/2011, sp. zn. Rvp 980/2011, sp. zn. Rvp 985/2011, sp. zn. Rvp 987/2011 a sp. zn. Rvp 989/2011 s p á j a   na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 978/2011.

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a   z dôvodu ich zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 26. apríla 2011 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorými namieta porušenie svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na ochranu majetku   podľa   čl. 1   Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dodatkový   protokol“)   uzneseniami   Krajského   súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) č. k. 15 CoE/395/2010-26 z 19. januára 2011, č. k. 2 CoE/122/2010-65 z 26. januára 2011, č. k. 14 CoE/393/2011-37 z 10. januára 2011, sp. zn. 41 CoE/119/2010 z 25. januára 2011 a č. k. 14 CoE/384/2010-56 z 19. januára 2011 (ďalej aj „napadnuté uznesenia“).

Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Na základe zmlúv o úvere (ďalej len „zmluvy“) poskytla šiestim fyzickým osobám úvery v sume od 232,36 € do   663,88   €,   ktoré   spolu   s   ďalšími   poplatkami   boli   dlžníci   povinní   vrátiť   v desiatich mesačných   splátkach   (vec   vedená   pod   sp. zn.   Rvp 978/2011),   v dvanástich   mesačných splátkach   (veci   vedené   pod   sp. zn.   Rvp 980/2011   a sp. zn.   Rvp 987/2011),   v   troch mesačných   splátkach   (vec   vedená   pod   sp. zn.   Rvp 985/2011)   a   v deviatich   mesačných splátkach   (vec   vedená   pod   sp. zn.   Rvp 989/2011).   Vzhľadom   na skutočnosť,   že   dlžníci neuhradili niekoľko po sebe idúcich splátok, dostali sa do omeškania.

1. Vo veci vedenej pod sp. zn. Rvp 978/2011 sťažovateľka „zahájil[a] rozhodcovské konanie pred rozhodcovským   súdom zriadeného   zriaďovateľom   Slovenská rozhodcovská a. s., so sídlom..., v súlade s rozhodcovskou dohodou uzatvorenou medzi sťažovateľ[kou] a dlžníkom“. Dňa 4. júna 2009 sa rozhodcovský nález stal vykonateľným a 24. júna 2009 bol podaný návrh na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi. Súdny exekútor následne na základe   poverenia   udeleného   Okresným   súdom   Lučenec   (ďalej   len   „okresný   súd“) 8. decembra 2009 začal nútený výkon rozhodnutia. Okresný súd ex officio uznesením č. k. 8 Er/644/2009-24 z 15. októbra 2010 exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju. Proti tomuto uzneseniu podala sťažovateľka 8. novembra 2010 odvolanie, o ktorom rozhodol krajský   súd   uznesením   č. k.   15 CoE/395/2010-26   z 19.   januára   2011   tak,   že   uznesenie okresného súdu potvrdil ako vecne a právne správne.

2. Vo veci vedenej pod sp. zn. Rvp 980/2011 sťažovateľka „zahájil[a] rozhodcovské konanie pred rozhodcovským   súdom zriadeného   zriaďovateľom   Slovenská rozhodcovská a. s., so sídlom... v súlade s rozhodcovskou dohodou uzatvorenou medzi sťažovateľ[kou] a dlžníkom“. Dňa 19. júna 2008 sa rozhodcovský nález stal vykonateľným a 5. septembra 2008   bol   podaný   návrh   na   vykonanie   exekúcie   súdnemu   exekútorovi.   Súdny   exekútor následne na základe poverenia udeleného okresným súdom 23. októbra 2008 začal nútený výkon rozhodnutia. Okresný súd ex officio uznesením č. k. 6 Er/929/2008-51 z 20. októbra 2010   exekúciu   vyhlásil   za   neprípustnú   a   zastavil   ju.   Proti   tomuto   uzneseniu   podala sťažovateľka 8. novembra 2010 odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením č. k. 2 CoE/122/2010-65 z 26. januára 2011 tak, že uznesenie okresného súdu potvrdil ako vecne a právne správne.

3. Vo veci vedenej pod sp. zn. Rvp 985/2011 sťažovateľka „zahájil[a] rozhodcovské konanie pred rozhodcovským   súdom zriadeného   zriaďovateľom   Slovenská rozhodcovská a. s., so sídlom... v súlade s rozhodcovskou dohodou uzatvorenou medzi sťažovateľ[kou] a dlžníkom“. Dňa 18 júna 2009 sa rozhodcovský nález stal vykonateľným a 18. júla 2009 bol podaný návrh na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi. Súdny exekútor následne na základe poverenia udeleného okresným súdom 3. novembra 2007 začal nútený výkon rozhodnutia. Okresný súd ex officio uznesením č. k. 9 Er/808/2009-28 zo 14. októbra 2010 exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju. Proti tomuto uzneseniu podala sťažovateľka 2.   novembra   2010   odvolanie,   o   ktorom   rozhodol   krajský   súd   uznesením   č. k. 14 CoE/393/2011-37 z 10. januára 2011 tak, že uznesenie okresného súdu   potvrdil ako vecne a právne správne.

4. Vo veci vedenej pod sp. zn. Rvp 987/2011 sťažovateľka „zahájil[a] rozhodcovské konanie pred rozhodcovským   súdom zriadeného   zriaďovateľom   Slovenská rozhodcovská a. s., so sídlom... v súlade s rozhodcovskou dohodou uzatvorenou medzi sťažovateľ[kou] a dlžníkom“. Dňa 23 júla 2009 sa rozhodcovský nález stal vykonateľným a 12. augusta 2009   bol   podaný   návrh   na   vykonanie   exekúcie   súdnemu   exekútorovi.   Súdny   exekútor následne na základe poverenia udeleného okresným súdom 17. februára 2010 začal nútený výkon   rozhodnutia.   Okresný   súd   ex   officio   uznesením   č. k.   6 Er/891/2009-21 z 29. septembra 2009 exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju. Proti tomuto uzneseniu podala sťažovateľka 18. októbra 2010 odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 41 CoE/119/2010 z 25. januára 2011 tak, že uznesenie okresného súdu potvrdil ako vecne a právne správne.

5. Vo veci vedenej pod sp. zn. Rvp 989/2011 sťažovateľka „zahájil[a] rozhodcovské konanie pred rozhodcovským   súdom zriadeného   zriaďovateľom   Slovenská rozhodcovská a. s., so sídlom... v súlade s rozhodcovskou dohodou uzatvorenou medzi sťažovateľ[kou] a dlžníkom“. Dňa 19 júla 2006 sa rozhodcovský nález stal vykonateľným a 17. septembra 2006   bol   podaný   návrh   na   vykonanie   exekúcie   súdnemu   exekútorovi.   Súdny   exekútor následne na základe poverenia udeleného okresným súdom 31. októbra 2006 začal nútený výkon   rozhodnutia.   Súdny   exekútor   podal   8.   júla   2010   podnet   na   zastavenie   exekúcie Okresný súd v nadväznosti na to uznesením č. k. 17 Er/678/2006-38 z 20. októbra 2009 exekúciu zastavil. Proti tomuto uzneseniu podala sťažovateľka 4. novembra 2010 odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením č. k. 14 CoE/384/2010-56 z 19. januára 2011 tak, že uznesenie okresného súdu potvrdil ako vecne a právne správne.

Sťažovateľka   v sťažnostiach   vedených   pod   sp. zn.   Rvp 978/2011,   sp. zn. Rvp 980/2011, sp. zn. Rvp 985/2011a sp. zn. Rvp 987/2011 okrem iného, uvádza:«... okresný súd vydal poverenie, t. j. riadne preskúmal exekučný titul pred vydaním poverenia   na   zahájenie   exekúcie.   Týmto   svojím   postupom   okresným   súd   vytvoril sťažovateľ[ke] i povinnému právnu istotu a súčasne legitímne očakávanie sťažovateľ[ky] užívať svoj majetok - pohľadávku posilnenú ochranou súdom v rámci dozoru nad núteným výkonom práva, tzv. exekúciou voči majetku povinného.

Následne   okresný   súd   z vlastného   podnetu,   t.   j.   bez   podnetu   exekútora, sťažovateľ[ky] alebo   povinného,   zahájil   konanie   na   zastavenie   exekúcie,   pričom   pred zahájením tohto konania neposkytol priestor účastníkom exekučného konania vyjadriť sa k zahájeniu konania o zastavení exekúcie.

Týmto postupom okresný súd porušil zákonom a ústavou garantovanú rovnosť strán, keďže   zahájením   konania   z   vlastného   podnetu   jednoznačne   nahradil   vôľu   jedného z účastníkov exekúcie na úkor sťažovateľ[ky], ktor[á] zahájením konania stratil[a] právnu istotu   a legitímne   očakávanie   užívať   svoj   majetok,   nastolený   vydaním   poverenia na vykonanie exekúcie a následným zahájením núteného výkonu práva, tzv. exekúciou. Z časového hľadiska okresný súd, ani krajský súd nijakým spôsobom nezdôvodnil aký verejný záujem povýšil nad verejný záujem dohľadu nad výkonom exekúcie a prečo práve v tomto okamžiku zahájil okresný súd konanie na zastavenie exekúcie, t. j. či v období od vydania poverenia na vykonanie exekúcie do zahájenia konania na zastavenie exekúcie sa   zmenili   akékoľvek   zákonné   alebo   iné   podmienky   pre   výkon   tejto   exekúcie   a/alebo exekútor porušil akúkoľvek povinnosť uloženú mu exekučným poriadkom.

Domnievame sa, že cieľom oprávnenia súdu zahájiť konanie na zastavenie exekúcie bez návrhu vyplývajúce z príslušných ustanovení exekučného poriadku je chrániť verejný záujem   ochraňujúci   účastníkov   exekúcie   pred   nezákonnou   činnosťou   exekútora   v exekučnom konaní. Účelom tohto oprávnenia súdu zahájiť konanie na zastavenie exekúcie bez   návrhu   nemohlo   byť   oprávnenie   takéhoto   súdu   nahradiť   vôľu   oprávneného   alebo povinného v exekučnom konaní, keďže obe strany majú exekučným poriadkom garantované rovné postavenie, t. j. povinný mohol zahájiť toto konanie na zastavenie exekúcie na svoj návrh a nebolo potreba, aby súd konanie zahajoval bez návrhu.

V tomto prípade okresný súd, ani krajský súd neidentifikovali ochraňovaný verejný záujem, ktorý by bol akokoľvek nadradený verejnému záujmu zachovania rovnosti práv účastníkov v exekučnom konaní, čo spôsobuje protiprávnosť zahájenia konania súdom bez návrhu.

Ďalším   porušením   práva   sťažovateľ[ky] okresným   súdom   a   krajským   súdom v priebehu   konania   na   zastavenie   exekúcie,   vyplývajúce   z   odôvodnenia   predmetných rozhodnutí je vykonanie dokazovania zvláštneho podnetu a bez znalosti vôle účastníkov konania, a to opätovným preskúmaním exekučného titulu a súvisiacich dokladov najmä predmetnej zmluvy o úvere. V priebehu tohto konania súd nedal priestor na vyjadrenie účastníkom   konania   k   vykonaným   dôkazom,   ani   nedal   možnosť   navrhnúť   nové   dôkazy v tomto konaní, ktoré by zvrátili jeho rozhodnutie zastaviť exekúciu. Táto skutočnosť je významným   porušením   povinnosti   súdu   oboznámiť   účastníkov   konania   o   vykonaných dôkazoch a možnosti účastníkov sa k týmto vyjadriť alebo navrhnúť nové dôkazy... Sťažovateľ[ka] má za to, že na základe zmluvy o úvere [jej] vznikol nárok na vrátenie peňažných   prostriedkov   osobou,   ktorej   úver] poskyt[la] Tento   nárok   nebol   nikdy spochybnený, naopak posilnený ochranou v rámci exekučného konania pod dohľad súdu vydaním   poverenia   na   vykonanie   exekúcie.   Sťažovateľ[ka] tak   vlastnil[la] majetok („posession“ „bien“) v zmysle Protokolu 1 Dohovoru, nakoľko išlo o existujúce (reálne) právo (ktoré vzniklo na základe bilaterálneho právneho úkonu – zmluvy, ktorej platnosť nebola účastníkmi ani súdnym orgánom spochybnená) a dokonca realizoval[la] toto svoje právo   pod   dohľadom   súdu.   Ako   Európsky   súd   pre   ľudské   práva   uvádza   inter   alia v rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva Gasus Dosier und Fördertechnik, „pojem vlastníctvo   má autonómny význam,   ktorý   sa   neobmedzuje   na vlastníctvo   hmotných   vecí (statkov),   práva   a   záujmy   predstavujúce   aktíva   môžu   byť   považované   za   vlastníctvo“. V prípade sťažovateľ[ky] nejde o žiadne fiktívne právo, ktorého existencia by mala byť určená dodatočne alebo existencia nároku by mohla byť spochybnená....

Podľa názoru sťažovateľ[ky] v posudzovanom prípade došlo k zásahu do je[j] práva pokojne   užívať   majetok   zo   strany   štátneho   orgánu   tým,   že   súd   exekúciu   zastavil,   čím znemožnil nútený výkon práva, na ktorý sťažovateľ[ke] vznikol na základe zmluvy o úvere nárok a ktorý bol zabezpečený zákonom predvídaným exekučným titulom pod dohľadom súdu. Uvedený zásah do vlastníckych práv sťažovateľ[ky] nie je v súlade s požiadavkami Protokolu 1 Dohovoru druhej vety a predstavuje zásah do pokojného užívania majetku sťažovateľ[ky] resp. predstavuje de facto zbavenie vlastníctva. Zásah do práva pokojne užívať   majetok   musí   spĺňať   v   zmysle   Protokolu   1   Dohovoru   a   konštantnej   judikatúry Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   3   podmienky,   a   to   aby   i)   bol   zásah   vykonaný vo verejnom záujme,   ii)   zásah bol   primeraný   sledovanému   cieľu   a   iii)   bol uskutočnený na základe zákona.»

Vo veci vedenej pod sp. zn. Rvp 989/2011 sťažovateľka uviedla, že «Okresný súd z podnetu exekútora zahájil konanie na zastavenie exekúcie, pričom pred zahájením tohto konania   neposkytol   priestor   účastníkom   exekučného   konania   vyjadriť   sa   k zahájeniu konania o zastavení exekúcie.

Okresný súd v priebehu konania na zastavenie exekúcie, ako vyplýva z odôvodnenia predmetného rozhodnutia opätovne preskúmal exekučný titul a súvisiace doklady najmä predmetnú zmluvu o úvere, t. j. vykonal dokazovanie. V priebehu tohto konania súd nedal priestor   na   vyjadrenie   účastníkom   konania   k vykonaným   dôkazom   ani   nedal   možnosť navrhnúť   nové   dôkazy   v tomto   konaní,   ktoré   by   zvrátili   jeho   rozhodnutie,   t. j.   vyhlásiť exekúciu   za   neprípustnú   a následne   zastaviť   exekúciu.   Táto   skutočnosť   je   významným porušením   povinnosti   súdu   oboznámiť   účastníkov   konania   o vykonaných   dôkazoch a možnosti účastníkov sa k týmto vyjadriť alebo navrhnúť nové dôkazy.

Dokonca   samotné   vykonanie   dokazovania   bez   vyjadrenia   účastníkov   môže   byť kontradiktórne k vôli týchto účastníkov, kedy napr. povinný si je vedomý a má záujem plniť si svoje povinnosti voči sťažovateľ[ke] formou núteného výkonu práva, t. j. exekúcie, ale súd týmto konaním na vyhlásenie exekúcie za neprípustné a následne zastavenie exekúcie bez návrhu a dokazovania toto právo bez znalosti vôle povinnému odoberie a exekúciu zastaví ako   v   tomto   prípade   pričom,   ale   povinnosť   dlžníka   plniť   zostáva   zachovaná   spolu s povinnosťou   hradiť   príslušenstvo   a   istinu   tejto   pohľadávky,   čím   sa   zvyšuje   celkový záväzok povinného.

Na   záver   okresný   súd   a   krajský   súd   svojím   rozhodnutím   zlomil   právnu   istotu účastníkov exekúcie, teda povinného a aj sťažovateľ[ky] aj ich oprávnené očakávanie užívať svoj majetok nastolený vydaním poverenia na vykonanie exekúcie bez splnenia zákonných povinností a porušením základných práv a slobôd ako sú popísané vyššie.

V nadväznosti na porušenie práva na spravodlivý proces krajský súd porušil svojím rozhodnutím   právoplatne   zastaviť   exekučné   konania   voči   povinnému   aj   práva sťažovateľ[ky] pokojne užívať svoj majetok...

Sťažovateľ[ka] má za to, že na základe zmluvy o úvere [jej] vznikol nárok na vrátenie peňažných   prostriedkov   osobou,   ktorej   úver   poskyt[la].   Tento   nárok   nebol   nikdy spochybnený, naopak posilnený ochranou v rámci exekučného konania pod dohľad súdu vydaním   poverenia   na   vykonanie   exekúcie.   Sťažovateľ[ka] tak   vlastnil[la] majetok („posession“ „bien“) v zmysle Protokolu 1 Dohovoru, nakoľko išlo o existujúce (reálne) právo (ktoré vzniklo na základe bilaterálneho právneho úkonu – zmluvy, ktorej platnosť nebola účastníkmi ani súdnym orgánom spochybnená) a dokonca realizoval[la] toto svoje právo   pod   dohľadom   súdu.   Ako   Európsky   súd   pre   ľudské   práva   uvádza   inter   alia v rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva Gasus Dosier und Fördertechnik, „pojem vlastníctvo   má autonómny význam,   ktorý   sa   neobmedzuje   na vlastníctvo   hmotných   vecí (statkov),   práva   a   záujmy   predstavujúce   aktíva   môžu   byť   považované   za   vlastníctvo“. V prípade sťažovateľ[ky] nejde o žiadne fiktívne právo, ktorého existencia by mala byť určená dodatočne alebo existencia nároku by mohla byť spochybnená...».

Sťažovateľka zastáva názor, že v posudzovaných prípadoch došlo k zásahu do jej práva   pokojne   užívať   majetok   zo   strany   štátneho   orgánu   tým,   že   okresný   súd exekúciu zastavil, čím znemožnil nútený výkon práva, na ktorý jej vznikol na základe zmluvy o úvere   nárok   a ktorý   bol   zabezpečený   predvídaným   exekučným   titulom   pod   dohľadom súdu.

Sťažovateľka   na   základe   argumentácie   uvedenej   v   sťažnostiach   navrhuje,   aby ústavný súd o nich rozhodol nálezom, v ktorom vysloví porušenie jej práva „na spravodlivý proces   vyplývajúce   z   článku   6   ods. 1...   dohovoru...   a   na   ochranu   majetku   podľa   čl. 1 Dodatkového   protokolu...“ napadnutými   uzneseniami   krajského   súdu,   zruší   napadnuté uznesenia, veci vráti na ďalšie konanie a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich   základných   práv   alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   preto   možno   považovať   tú   sťažnosť,   pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05).

Sťažovateľka v sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy adresovaných ústavnému súdu vyjadruje svoje výhrady proti uzneseniam krajského súdu č. k. 15 CoE/395/2010-26 z 19. januára 2011, č. k. 2 CoE/122/2010-65 z 26. januára 2011, č. k. 14 CoE/393/2011-37 z 10. januára 2011, sp. zn. 41 CoE/119/2010 z 25. januára 2011 a č. k. 14 CoE/384/2010-567 z 19. januára 2011, ktorými podľa jej názoru došlo k neprípustnému zásahu do jej práva na spravodlivé súdne konanie tým, že krajský súd verifikoval zastavenie už prebiehajúceho exekučného konania bez tohto, aby sa mala možnosť k tomu vyjadriť, čím súčasne malo dôjsť aj k neprípustnému zásahu do jej práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu, keďže v dôsledku zastavenia exekučných konaní malo byť z exekúcie oprávnenej sťažovateľke upreté právo na vrátenie majetku od povinných.

II.1 K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to   nevylučuje,   použijú   sa   na   konanie   pred   ústavným   súdom   primerane   ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“).

V   zmysle   § 112   ods. 1   OSP   v   záujme   hospodárnosti   konania   môže   súd   spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov.

Zákon   o   ústavnom   súde   nemá   osobitné   ustanovenie   o   spojení   vecí   na   spoločné konanie, avšak v súlade s § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy primerane použiť na prípadné spojenie vecí § 112 ods. 1 OSP.

S   prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom   pod   sp. zn. Rvp 978/2011, sp. zn. Rvp 980/2011, sp. zn. Rvp 985/2011, sp. zn. Rvp 987/2011 a sp. zn. Rvp 989/2011, z ktorých vyplýva ich právna a skutkovú súvislosť a prihliadajúc taktiež na totožnosť v osobe sťažovateľky a krajského súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd aplikujúc § 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 112 ods. 1 OSP tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia.

II.2 K namietanému porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

Podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd štandardne poukazuje na svoje ústavné postavenie vymedzené v čl. 124 ústavy, z ktorého vyplýva, že vo   veciach   patriacich   do   právomoci   všeobecných   súdov   nie   je   alternatívnou   ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96), ale súdnym orgánom ochrany   ústavnosti.   Preto   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať a   posudzovať   právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol, alebo nebol náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové   a   právne   závery   zo   skutkového   stavu všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný   súd   zasiahnuť   len   vtedy,   ak   by   ich   konanie   alebo   rozhodovanie   bolo   zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00,   I. ÚS 139/02,   III. ÚS 180/02   atď.).   O   svojvôli   pri   výklade   alebo   aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03).

Ústavný súd v danom prípade považoval za potrebné zaujať stanovisko k zásadnému právnemu   problému   nastolenému   v   sťažnostiach   sťažovateľky,   ktorý   spočíva   v   tom,   či krajský súd rozhodujúci v rámci exekučného konania o odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu,   ktorým   bola   exekúcia   zastavená,   má   (obdobne   ako   prvostupňový   súd) právomoc skúmať v tomto štádiu konania prípustnosť exekúcie z hľadiska relevantnosti exekučného   titulu   (v   okolnostiach   namietaných   prípadov   rozhodcovský   rozsudok   alebo notársku zápisnicu).

Podľa   § 58   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 233/1995   Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) exekúciu možno   zastaviť   na   návrh   alebo   aj   bez   návrhu.   Zatiaľ   čo   dôvody,   na   základe   ktorých všeobecný súd obligatórne zastaví exekúciu (§ 57 ods. 1 Exekučného poriadku) alebo na základe   ktorých   fakultatívne   pristúpi   k   takémuto   rozhodnutiu   (§ 57   ods. 2   Exekučného poriadku), upravuje Exekučný poriadok podrobne, ustanovenie okamihu, kedy tak má alebo môže učiniť, nie je explicitne ustanovený. Z uvedeného možno vyvodiť záver, že všeobecný súd rozhodne o zastavení exekúcie kedykoľvek v priebehu konania len čo zistí, že sú dané dôvody na ukončenie núteného vymáhania pohľadávky. To znamená, že všeobecný súd je povinný   v   priebehu   celého   exekučného   konania   ex   offo   skúmať,   či   sú   splnené   všetky predpoklady na vedenie takéhoto konania. Jedným z týchto predpokladov je aj relevantný exekučný titul. Bez jeho existencie nemožno exekúciu vykonať.

II.2.1 Sťažnosť vedená pod sp. zn. Rvp 978/2011Krajský   súd   uznesením   č. k.   15 CoE/395/2010-26   z 19.   januára   2011   potvrdil uznesenie okresného súdu č. k. 8 Er/644/2009-24 z 15. októbra 2010, ktorým tento vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil ju ako vecne a právne správne v súlade s § 219 ods. 2 OSP na základe skutočnosti, že „ak rozhodcovská zmluva nebola osobitne spotrebiteľom vyjednaná, ale vyplýva zo štandardnej, a teda zo vzťahu fakticky nerovnovážneho, obavy, že slabšia strana svoj osud v závažnej veci, akou je prípadný neskorší rozhodcovský proces, nedokáže náležite naplánovať, sú plne namieste.

Odvolací súd ďalej poukazuje na to, že rozhodcovská doložky v predmetnej veci, ktorá   mala   založiť   legitimitu   pre   exekučný   titul,   napriek   jej   formálnemu   vymedzeniu nesleduje zachovanie rovnováhy medzi zmluvnými stranami, ktorá skutočnosť je nesporne v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ aj s ohľadom na vzdialenosť od miesta konania, ako aj s ohľadom na jeho majetkové pomery, nemá reálnu možnosť proti návrhu navrhovateľa sa brániť a zúčastniť sa konania na rozhodcovskom, resp. všeobecnom súde. Spotrebiteľ nemal ani zákonnú možnosť v prípade podania žaloby voči nemu na rozhodcovskom súde navrhovateľom, domôcť sa práva v konaní na súde v mieste jeho bydliska v občianskom súdnom   konaní.   Podpisom   zmluvy,   ktorej   obsahom   bolo   aj   dojednanie   rozhodcovskej doložky v naznačenom znení sa dopredu reálne vzdal práva na účinnú právnu obranu. Na prvostupňových súdoch v obvode Krajského súdu v Banskej Bystrici, a rovnako aj na Krajskom súde v Banskej Bystrici, bol zaznamenaný vysoký nápad veci s obdobnými, ak nie   rovnakými   podmienkami,   kde   je   titulom   rozhodcovský   rozsudok,   a vo   všeobecných obchodných   podmienkach   je   dojednaná   rozhodcovská   doložka.   Odvolací   súd   chce   teda poukázať   na   nekalosť   rozhodcovskej   doložky   prikazujúcej   podrobiť   sa   spotrebiteľovi rozhodcovskému konaniu aj   bez   záveru   o neprijateľnosti ďalších zmluvných   podmienok, pričom ich existencia umocňuje záver o neprijateľnosti rozhodcovskej doložky.

Odvolací súd zdôrazňuje skutočnosť, že rozhodcovský súd rozsudok vôbec neskúmal vec z hľadiska spotrebiteľského práva. Rozhodnutie rozhodcu preberá formálne argumenty žalujúcej   strany   a nevysporiadal   sa   s vylúčením   inštitútov   zameraných   na   ochranu spotrebiteľa,   a tým   vlastne   porušil   kogentné   predpisy   určené   na   ochranu   spotrebiteľa. Klauzula o aplikácii   Obchodného   zákonníka podľa   § 262   ods. 1   Obchodného   zákonníka alebo   tzv.   úver   ako   absolútny   obchod,   pritom   nie   je   žiadnou   prekážkou   na   aplikáciu všeobecných ustanovení Občianskeho zákonníka, medzi ktoré patria aj ust. § 52 a nasl. týkajúce sa ochrany spotrebiteľa vychádzajúc zo subsidiarity Občianskeho zákonníka. Odvolanie oprávneného nebolo dôvodné. Rozhodcovská doložka v zmluvy o úvere bola už v čase jej uzatvárania nepriateľnou zmluvnou podmienkou, a preto bola od počiatku neplatná v zmysle § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka. Z tohto dôvodu exekučný titul vydaný v rozhodcovskom   konaní   nemôže   v danej   veci   byť   zákonným   podkladom   na   vykonanie exekúcie. Keďže ani ostatné odvolacie námietky oprávneného neboli opodstatnené, okresný súd správne exekúcie vyhlásil za neprípustnú zastavil.“.

II.2.2 Sťažnosť vedená pod sp. zn. Rvp 980/2011Krajský   súd   uznesením č. k.   2 CoE/122/2010-65   z 26.   januára   2011   potvrdil uznesenie okresného súdu č. k. 6 Er/929/2008-51 z 20. októbra 2010, ktorým tento vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil ju ako vecne a právne správne v súlade s § 219 ods. 2 OSP okrem iného na základe skutočnosti, že „Predmetná zmluva o úvere ako neoddeliteľná súčasť   exekučného   titulu   obsahuje   podmienky   spôsobujúce   značnú   nerovnováhu   medzi právami a povinnosťami zmluvných strán. Takouto podmienkou je rozhodcovská doložka, ktorú exekučný súd správne vyhodnotil ako nepriateľnú a ako takú od počiatku neplatnú v zmysle   § 53   ods.   4   OZ   účinného   v čase   uzatvorenia   zmluvy.   Praktickým   dôsledkom ustanovenia   o rozhodcovskej   doložke   tak,   ako   je   formulovaná   v bode   17   Všeobecných podmienok   poskytnutia   úveru,   ktoré   sú   neoddeliteľnou   súčasťou   zmluvy   o úvere   je,   že spotrebiteľovi je fakticky odopretá možnosť brániť svoje práva pred všeobecným súdom v prípade, ak oprávnený podá žalobu na rozhodcovský súd. Exekučný súd preto správne konštatoval,   že   napriek   formálnemu   zneniu   rozhodcovskej   doložky   reálne   dochádza k narušeniu smernicou sledovanej rovnováhy medzi zmluvnými stranami a to v neprospech spotrebiteľa   (dlžníka).   Spotrebiteľ   sa   podpisom   zmluvy,   obsahom   ktorej   je   aj   takáto doložka,   reálne   vopred   vzdal   práva   na   účinnú   procesnú   obranu,   čo   je   v podmienkach právneho   štátu   neprijateľným   javom   –   podmienkou.   Spôsob,   akým   bola   rozhodcovská doložka koncipovaná, napĺňa podmienku uvedenú v bode 1 písm. q/ Prílohy Smernice Rady č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 v tom zmysle, že rozhodcovské konanie bolo dojednané ako výlučný prostriedok riešenia sporov zo zmluvy, čo je neprijateľné.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti potom aj rozhodcovské konanie, ktorého výsledkom je exekučný titul, sa uskutočnilo bez riadneho zmocnenia zo strany zmluvných strán   (v   zmysle   výkladu   Smernice   Rady   č. 93/13/EHS   z 5.   apríla   1993),   rozhodcovská doložka obsiahnutá v zmluve o úvere bola v čase jej uzatvárania nepriateľnou podmienkou v zmysle § 53 ods. 1 OZ a ako taká bola už od počiatku neplatnou podľa § 53 ods. 4 OZ účinného   v čase   uzatvorenia   úverovej   zmluvy,   a preto   rozhodcovský   rozsudok   vydaný v takomto konaní nemôže byť spôsobilým exekučným titulom na vykonanie exekúcie.“.

II.2.3 Sťažnosť vedená pod sp. zn. Rvp 985/2011Krajský   súd   uznesením   č. k.   14 CoE/393/2011-37   z   10.   januára   2011,   potvrdil uznesenie okresného súdu č. k. 9 Er/808/2009-28 zo 14. októbra 2010, ktorým tento vyhlásil exekúciu za neprípustnú a následne ju zastavil ako vecne a právne správne v súlade s § 219 ods. 2 OSP okrem iného na základe skutočnosti, že «Z predloženej zmluvy o úvere odvolací súd mal možnosť zistiť, že sa v predmetnej veci nejedná o spotrebiteľský úver, pretože nie sú naplnené   zákonné   znaky   spotrebiteľského   úveru   vyplývajúce   z ustanovenia   § 1   ods. 2 písm. f/ zákona č. 258/2001 Z.   z. o spotrebiteľských úveroch na to,   aby sa vzťah medzi veriteľom   a dlžníkom   podriadil   právnemu   režimu   tohto   zákona.   Podľa   ustanovenia   § 1 ods. 2   písm. f/   sa   zákon   nevzťahuje   na   zmluvy,   na   ktorých   základe   sa   vyžaduje,   že spotrebiteľ   úver   splatí   v lehote   nepresahujúcej   tri   mesiace   alebo   maximálne   štyrmi splátkami   v lehote   nepresahujúcej   12 mesiacov.   Zo   Zmluvy   o úvere   č. 6561030   zo   dňa 23. 06. 2008 je však zrejmé, že táto zákonná podmienka v danom prípade naplnená nie je, pretože poskytnutý úver spolu s príslušenstvom sa dlžník zaviazal zaplatiť v 3 mesačných splátkach.   Avšak   aj   napriek   tomu,   že   súd   nesprávne   aplikoval   konkrétne   zákonné ustanovenie,   toto   pochybenie   nemá   vplyv   na   vecnú   správnosť   odvolaním   napadnutého uznesenia.   Aj   keď   sa   nejedná   o spotrebiteľský   úver,   ide   o spotrebiteľský   vzťah   a to vzhľadom na   zákonné kritériá obsiahnutá   v § 52   ods. 1,   3   a 4 Občianskeho zákonníka, pretože   lex   generalis   spotrebiteľa   definuje   odlišne   od   ustanovenia   § 3   ods. 2   Zákona o spotrebiteľskom úvere. Podľa ustanovenia § 52 ods. 4 Občianskeho zákonníka, spotrebiteľ je   fyzická   osoba,   ktorá   pri   uzatváraní   a plnení   spotrebiteľskej   zmluvy   nekoná   v rámci predmetu   svojej   obchodnej   činnosti   alebo   inej   podnikateľskej   činnosti;   teda   je   možné konštatovať, že právna úprava spotrebiteľskej zmluvy obsiahnutá v Občianskom zákonníku definuje pojem „spotrebiteľ“ podstatne širšie oproti legálnej definícii tohto subjektu v lex specialis – konkrétne ustanovenia § 3 ods. 2 Zákona o spotrebiteľských úveroch. Nakoľko nebolo preukázané, že dlžník – povinný je podnikateľským subjektom a v danej veci pri uzatváraní   a plnení   spotrebiteľskej   zmluvy   konal   v rámci   predmetu   svojej   obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti, je možné vzhľadom na všetky zákonné kritériá považovať   aj   daný   zmluvný   vzťah medzi dodávateľom   –   oprávneným a spotrebiteľom – dlžníkom za spotrebiteľský vzťah v zmysle ustanovení Občianskeho zákonníka a následne potom   aj podriadiť   ho   právnemu   režimu   tejto   normy   upravujúcej   problematiku spotrebiteľských   zmlúv   a spotrebiteľských   vzťahov.   Odvolací   súd   tento   právny   záver vyvodzuje z označenia dlžníka v zmluve o úvere identifikačnými znakmi pre fyzické osoby – nepodnikateľa,   pričom   zmluva   o úvere   priamo   v predtlači   ponúka   možnosť   označenia dlžníka   identifikačnými   znakmi   vyžadovanými   Obchodným   zákonníkom   a Zákonom o živnostenskom podnikaní typickými pre podnikateľa – a to obchodným menom, sídlom či miestom podnikania a identifikačným číslom, číslom zápisu v obchodnom registri či číslom živnostenskej registrácie, alebo iného oprávnenia na výkon podnikateľskej činnosti. Pokiaľ dlžník   takto   označený   nebol,   naopak   identifikovaný   v zmluve   o úvere   je   menom, priezviskom, bydliskom, rodným číslom a číslom občianskeho preukazu, je zrejmé, že ide o fyzickú osobu nekonajúcu pri uzatváraní spotrebiteľskej zmluvy v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti a sú tak naplnené zákonné kritériá spotrebiteľskej zmluvy podľa Občianskeho   zákonníka   bez   ohľadu   na   to,   že   zmluva   o úvere   bola   uzatvorená   podľa ustanovenia § 197 a nasl. Obchodného zákonníka.

Rozhodcovskú   doložku   koncipovanú   v takom   znení,   ako   vyplýva   z bodu   17 Všeobecných podmienok poskytovania úveru, správne súd právne posúdil ako neprijateľnú, a tým   absolútne   neplatnú   zmluvnú   podmienku   obsiahnutú   v spotrebiteľskej   zmluve. Podstatnou z hľadiska vyslovenia absolútnej neplatnosti tohto dojednania je skutočnosť, že táto podmienka nebola so spotrebiteľom individuálne dojednaná a celkom zjavne nemal spotrebiteľ reálnu možnosť obsah predloženej formulárovej zmluvy ovplyvniť, resp. niektoré zo zmluvných dojednaní vylúčiť. Odvolací súd navyše zastáva názor, že už samotná forma, v akej   sú   Zmluvné   dojednania   napísané   –   a to   drobulinkým,   ťažko   čitateľným   husto popísaným textom, už sama osebe podstatne sťažuje riadne oboznámenie sa spotrebiteľa s obsahom dojednaní v takomto texte obsiahnutými. Spornosť vo vyváženosti vzájomného zmluvného vzťahu, pokiaľ ide o rozhodcovskú doložku, navyše vyvoláva i skutočnosť, že priamo v predtlači Všeobecných obchodných podmienok v rozhodcovskej doložke je vopred určený konkrétne jediný rozhodcovský súd, ktorý je oprávnený v rozhodcovskom konaní spory vyplývajúce z danej zmluvy rozhodnúť. Vzhľadom na všetky uvedené výhrady potom správne exekučný súd rozhodcovskú doložku právne posúdil ako nepriateľnú, a s poukazom na ustanovenie § 53 Občianskeho zákonníka tým absolútne neplatnú zmluvnú podmienku obsiahnutú v spotrebiteľskej zmluve, nakoľko celkom zjavne spôsobuje značnú nerovnováhu medzi právami a povinnosťami zmluvných strán a to v neprospech spotrebiteľa. Pokiaľ teda právomoc   rozhodcovského   súdu   bola   založená   na   absolútne   neplatnom   zmluvnom dojednaní,   je   nesporné,   že   rozhodcovský   rozsudok   ako   celok   bol   vydaný   v rozpore so zákonom   a nemôže   byť   a to   ani   sčasti)   spôsobilým   exekučným   titulom,   na   základe ktorého by oprávnenému voči povinnému vznikol nárok, ktorého vymoženia by sa mohol v rámci exekúcie domáhať. Absencia exekučného titulu má za následok nutnosť nezákonne vedenú exekúciu po jej vyhlásení za neprípustnú, s poukazom na ustanovenie § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku, aj bez návrhu zastaviť.».

II.2.4 Sťažnosť vedená pod sp. zn. Rvp 987/2011Krajský   súd   uznesením   sp. zn.   41 CoE/119/2010   z 25.   januára   2011   potvrdil uznesenie   okresného   súdu   č. k.   6 Er/891/2009-21   z 29.   septembra   2010,   ktorým   tento vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil ju ako vecne a právne správne v súlade s § 219 ods. 1 OSP okrem iného na základe skutočnosti, že „Podľa článku 3 bod 1 Smernice rady 93/13/EH5 z 05. 04. 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách zmluvná podmienka,   ktorá   nebola   individuálne   dohodnutá,   sa   považuje   za   nekalú,   ak   napriek požiadavke   dôvery   spôsobí   značnú   nerovnováhu   v   právach   a   povinnostiach   strán vzniknutých na základe zmluvy, ku škode spotrebiteľa.

Odvolací   súd po preskúmaní   veci   zistil,   že zmluva o úvere   zo   dňa   09. 09. 2008, na základe   ktorej   bol   vydaný   exekučný   titul,   obsahuje   podmienky   spôsobujúce   značnú nerovnováhu   medzi   právami   a   povinnosťami   zmluvných   strán.   Takouto   podmienkou   je rozhodcovská   doložka,   ktorú   okresný   súd   správne   vyhodnotil   ako   neplatnú.   V   danom prípade   rozhodcovská   doložka   je   súčasťou   Všeobecných   podmienok   poskytnutia   úveru, ktoré sú súčasťou zmluvy o úvere, kde v článku 17 si zmluvné strany dohodli, že všetky spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy, vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie budú   riešené   a)   pred   Stálym   rozhodcovským   súdom   zriadeným   spoločnosťou   Slovenská rozhodcovská a. s. so sídlom... (ďalej len „rozhodcovský súd“), ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde; rozhodcovské konanie bude vedené podľa vnútorných predpisov rozhodcovského súdu, a to jedným rozhodcom ustanoveným podľa vnútorných predpisov   rozhodcovského   súdu,   b)   pred   príslušným   súdom   Slovenskej   republiky,   ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde podľa príslušného právneho predpisu (zákon č. 99/3963   Zb.   Občiansky   súdny   poriadok).   Zmluvné   strany   sa   dohodli,   že   pokiaľ ktorákoľvek   zo   zmluvných   strán   podá   žalobu   o rozhodnutie   akéhokoľvek   sporu,   ktorý vznikne z tejto zmluvy, vrátane sporu o jej platnosť, výklad alebo zrušenie na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku tejto rozhodcovskej doložky; ustanovenie tejto vety sa nepoužije v prípady, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je touto rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu. Rozhodcovská doložka nie je v zmluve dojednaná individuálne,   čo vyplývaj z jej zaradenia do Všeobecných podmienok poskytnutia úveru ako súčasti formulárovej zmluvy o úvere, pritom takto dohodnutá rozhodcovská doložka tak, ako je dojednaná, doslovnému zneniu ust. § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka neodporuje. Ale dôsledkom takto dojednanej rozhodcovskej doložky je, že oprávnený si ju dohodol sám pre seba, čím uvedené ustanovenie obchádza Z uvedeného vyplýva, že takto dojednanou rozhodcovskou doložkou došlo k naručeniu rovnováhy medzi zmluvnými stranami, a to v neprospech spotrebiteľa. Podpisom tejto zmluvy sa spotrebiteľ vopred vzdal práva mi účinnú procesnú ochranu, či už z nevedomosti alebo nemožnosti ovplyvniť obsah zmluvy, čo je v podmienkach právneho štátu neprijateľnou podmienkou. Takto dojednaná rozhodcovská doložka je podľa ust. § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neplatná, pričom toto ustanovenie je v súlade so smernicou Rady č. 93/13/EHS o ochrane spotrebiteľov z 05. 04. 1993.“.

II.2.5 Sťažnosť vedená pod sp. zn. Rvp 989/2011Krajský   súd   uznesením   č. k.   14 CoE/384/2010-56   z   19.   januára   2011   potvrdil uznesenie okresného súdu č. k. 17 Er/678/2006-38 z 20. októbra 2010, ktorým tento vyhlásil exekúciu za neprípustnú a následne ju zastavil ako vecne a právne správne v súlade s § 219 ods. 1 a 2 OSP okrem iného na základe skutočnosti, že „Súd prvého stupňa vzhľadom na vykonané dokazovanie - oboznámiac sa s obsahom Zmluvy o úvere č. 6460493 zo dňa 22. 11. 2005,   ako   aj   Všeobecných   podmienok   poskytovania   úveru,   obsahom   ktorých   je aj rozhodcovská doložka - vec správne právne posúdil, keď vychádzal pri rozhodovaní ako z relevantnej   skutočnosti,   že   daný   zmluvný   vzťah   medzi   veriteľom   a   dlžníkom   je   nutné posudzovať   ako   spotrebiteľský   vzťah   a   následne   aj   pomerne   obšírne,   vychádzajúc z príslušných   ustanovení   zákona   o   spotrebiteľských   úveroch   a   Občianskeho   zákonníka, v nadväznosti   na   články   smernice   Rady   93/13/EHS   a   prílohy   danej   smernice,   svoje rozhodnutie   zdôvodnil.   Odvolací   súd   poznamenáva,   že   vyslovené   stanovisko   je   plne konformné   a   v   súlade   s   početnou   judikatúrou   Súdneho   dvora   ES   (napr.   C-240/98   až C-244/98, C-473/00, C-168/0S, C-243/08, C-40/08, C-227/08) dotýkajúcou sa problematiky spotrebiteľského práva a ochrany práv spotrebiteľa.

Rozhodcovskú   doložku   koncipovanú   v   takom   znení,   ako   vyplýva   z   bodu   17 Všeobecných podmienok poskytovania úveru, správne súd právne posúdil ako neprijateľnú, a   tým   absolútne   neplatnú   zmluvnú   podmienku   obsiahnutú   v   spotrebiteľskej   zmluve. Podstatnou z hľadiska vyslovenia absolútnej neplatnosti tohto dojednania je skutočnosť, že táto podmienka nebola so spotrebiteľom individuálne dojednaná a celkom zjavne nemal spotrebiteľ reálnu možnosť obsah predloženej formulárovej zmluvy ovplyvniť, resp. niektoré zo zmluvných dojednaní vylúčiť. Odvolací súd navyše zastáva názor, že už samotná forma, v akej sú Zmluvné dojednania napísané - a to drobným, ťažko čitateľným husto popísaným textom - už sama osebe podstatne sťažuje riadne oboznámenie sa spotrebiteľa s obsahom dojednaní v takomto texte obsiahnutými. Spornosť vo vyváženosti vzájomného zmluvného vzťahu,   pokiaľ   ide   o   rozhodcovskú   doložku,   navyše   vyvoláva   i   skutočnosť,   že   priamo v predtlači Všeobecných podmienok v rozhodcovskej doložke je vopred určený konkrétny jediný rozhodcovský súd, ktorý je oprávnený v rozhodcovskom konaní spory vyplývajúce z danej zmluvy rozhodnúť. Vzhľadom na všetky uvedené výhrady potom správne exekučný súd rozhodcovskú doložku právne posúdil ako neprijateľnú, a s poukazom na ustanovenie § 53   Občianskeho   zákonníka   tým   absolútne   neplatnú   zmluvnú   podmienku   obsiahnutú v spotrebiteľskej   zmluve,   nakoľko   celkom   zjavne   spôsobuje   značnú   nerovnováhu   medzi právami   a   povinnosťami   zmluvných   strán   a   to   v   neprospech   spotrebiteľa.   Pokiaľ   teda právomoc   rozhodcovského   súdu   bola   založená   na   absolútne   neplatnom   zmluvnom dojednaní,   je   nesporné,   že   rozhodcovský   rozsudok   ako   celok   bol   vydaný   v   rozpore so zákonom   a   nemôže   byť   (a   to   ani   sčasti)   spôsobilým   exekučným   titulom,   na   základe ktorého by oprávnenému voči povinnému vznikol nárok, ktorého vymoženia by sa mohol v rámci exekúcie domáhať.

Z   dôvodu   neplatnosti   rozhodcovskej   doložky   potom   aj   ďalšie   konštatované   vady exekučného titulu - a to, že rozhodcovský súd priznal veriteľovi nárok v rozpore so zákonom a v rozpore s dobrými mravmi, a zo pokiaľ ide o priznané úroky, poplatky a neprimerane vysoké   sankcie   z   poskytnutého   úveru   -   už   vyznejú   len   ako   dôvody   navyše   podporujúce správnosť záveru o vadách brániacich vykonaniu exekúcie a ktoré majú za následok nutnosť nezákonne vedenú exekúciu s poukazom na ustanovenie § 45 ods. 1 písm. c/ a § 45 ods. 2 Zákona o rozhodcovskom konaní v spojení s ustanovením § 57 ods. 2 Exekučného poriadku aj bez návrhu zastaviť.“.

Ústavný súd v nadväznosti na citované relevantné časti odôvodnení napadnutých uznesení   poukazuje   aj   na   judikatúru   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „najvyšší súd“), ktorý v rozsudku sp. zn. 3 Cdo/164/1996 z 27. januára 2007 publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R 58/1997 uviedol, že „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez návrhu zastavená.“.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   napadnuté   uznesenia krajského súdu nezasahujú neprípustným spôsobom do práva sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Právo na spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru nemôže byť porušené iba tou skutočnosťou, že sa všeobecné súdy nestotožnia vo svojich záveroch s požiadavkami účastníka konania. Navyše treba uviesť, že z pohľadu ústavného súdu nemožno skutkové a právne závery krajského súdu považovať za arbitrárne, zjavne neopodstatnené alebo vydané v rozpore s platnou právnou úpravou.

Po oboznámení sa   s obsahom napadnutých uznesení krajského súdu   ústavný súd konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia Exekučného   poriadku,   zákona   č. 258/2001   Z. z.   o spotrebiteľských   úveroch   a   o   zmene a doplnení   zákona   Slovenskej   národnej   rady   č. 71/1986   Zb.   o   Slovenskej   obchodnej inšpekcii   v   znení   neskorších   predpisov   v znení   platnom   v relevantnom   čase,   zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov a Občianskeho zákonníka   podstatné   pre   posúdenie   veci   interpretoval   a   aplikoval   ústavne   konformným spôsobom,   pričom   jeho   úvahy   vychádzajú   z   konkrétnych   faktov,   sú   logické,   a   preto aj celkom legitímne a z ústavného hľadiska akceptovateľné.

V   súvislosti   so   sťažovateľkiným   prejavom   nespokojnosti   s   napadnutými rozhodnutiami krajského súdu ústavný súd konštatuje, že obsahom práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy   účastníka   konania.   Podstatou   je,   aby postup   súdu   bol   v   súlade so zákonom,   aby   bol   ústavne   akceptovateľný   a   aby   jeho   rozhodnutie   bolo   možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný súd   dôvod   zasahovať   do   postupu   a   rozhodnutí   súdov,   a   tak   vyslovovať   porušenie základných práv (m. m. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05).

S prihliadnutím na postavenie ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovacej činnosti všeobecných súdov a s poukazom na to, že obsahom práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (resp. základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy)   nie   je   právo   na   úspech   v   konaní (obdobne   napr.   II. ÚS 218/02,   III. ÚS 198/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosti v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu ich zjavnej neopodstatnenosti.

II.3 K namietanému porušeniu práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj   majetok.   Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku   s výnimkou verejného   záujmu   a   za   podmienok,   ktoré   ustanovuje   zákon   a   všeobecné   zásady medzinárodného práva.

Predchádzajúce   ustanovenie   však   nebráni   právu   štátu   prijímať   zákony,   ktoré považuje za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom alebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.

V   súvislosti   s   namietaným   porušením   práva   podľa   čl. 1   dodatkového   protokolu ústavný   súd   považuje   predovšetkým   za   potrebné   poukázať   na   svoju   stabilizovanú judikatúru,   súčasťou   ktorej   je   aj   právny   názor,   podľa   ktorého   všeobecný   súd   zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým nepochybne patrí aj právo podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ak toto porušenie nevyplynie z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavnoprocesné princípy postupu vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. z čl. 6 dohovoru. Keďže ústavný súd nezistil porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, nemohlo dôjsť ani k porušeniu sťažovateľkou označeného práva   podľa   čl. 1   dodatkového   protokolu.   V   opačnom   prípade   by   sa   ústavný   súd   stal opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým postupom nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho, aby   vykonal   dokazovanie,   ktoré   je   základom   na   to,   aby   sa   vytvoril   skutkový   základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy (obdobne napr. II. ÚS 71/07, III. ÚS 26/08, IV. ÚS 82/09, III. ÚS 103/2010).

Ústavný súd navyše po preskúmaní napadnutých uznesení krajského súdu dospel k záveru, že z ich odôvodnenia nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že nimi došlo k neprípustnému zásahu do práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu, keďže   krajský   súd   v   posudzovaných   prípadoch   ústavne   konformným   spôsobom interpretoval a aplikoval príslušné právne normy a rozhodol v zmysle ustálenej judikatúry formulovanej najvyšším súdom.

Ústavný súd konštatuje, že z tohto dôvodu neexistuje taká príčinná súvislosť medzi napadnutými uzneseniami krajského súdu a právom podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ktorá by zakladala možnosť vysloviť porušenie tohto práva po prijatí sťažností na ďalšie konanie. Preto ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti aj v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnené podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Keďže   sťažnosti   boli   odmietnuté   ak   celok,   ústavný   súd   už   o   ďalších   návrhoch sťažovateľky v nich uplatnených nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. mája 2011