znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 182/2010-44

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   20.   októbra   2010 v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Ladislava   Orosza   prerokoval   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   Z.,   s. r. o.,   B.,   zastúpenej advokátom JUDr. F. N., B., vo veci namietaného porušenia jej základných práv na ochranu majetku podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 2 Obo 10/2009, 2 Obo 11/2009-514 z 27.   mája   2009   a rozsudkom   Krajského   súdu   v Bratislave   č. k.   7 Cbi 111/05-487 z 20. novembra 2008 v spojení s uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. 7 Cbi 111/05-501 z 9. decembra 2008 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo obchodnej spoločnosti Z., s. r. o., na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 2 Obo 10/2009, 2 Obo 11/2009-514 z 27. mája 2009   p o r u š e n é   b o l o.

2.   Rozsudok   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   č. k.   2 Obo 10/2009, 2 Obo 11/2009-514 z 27. mája 2009   z r u š u j e   a vec mu   v r a c i a na ďalšie konanie.

3.   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   j e   p o v i n n ý   uhradiť   obchodnej spoločnosti   Z.,   s. r. o.,   trovy   konania   v   sume   245,70   €   (slovom   dvestoštyridsaťpäť   eur a sedemdesiat centov) na účet jej právneho zástupcu advokáta JUDr. F. N., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   č. k. IV. ÚS 182/2010/2010-18   z 22.   apríla   2010   podľa   § 25   ods. 3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) prijal na ďalšie konanie sťažnosť obchodnej spoločnosti Z., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), v časti, ktorou namietala porušenie svojich základných práv na ochranu majetku podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)   č. k.   2 Obo 10/2009,   2 Obo 11/2009-514   z 27.   mája   2009   (ďalej   aj „namietaný rozsudok“ alebo „napadnutý rozsudok“). Vo zvyšnej časti bola sťažnosť pri jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietnutá.

Ústavný   súd   zároveň   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   vyhovel   návrhu sťažovateľky na vydanie dočasného opatrenia podľa § 52 ods. 2 zákona o ústavnom súde a rozhodol,   že   sa   rozsudku   najvyššieho   súdu   č. k.   2 Obo 10/2009,   2 Obo 11/2009-514 z 27. mája 2009 do   právoplatnosti rozhodnutia   ústavného súdu   vo veci samej   odnímajú právne účinky spojené s jeho právoplatnosťou.

Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uviedla:«Rozsudkom   Najvyššieho   súd   Slovenskej   republiky   sp. zn.   2 Obo 10/2009, 2 Obo 10/2009-514 zo dňa 27. 05. 2009 súd potvrdil rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp,   zn.   7 Cbi 111/05-487   zo   dňa   20. 11. 2008   v   konaní   o   určenie   neplatnosti   zmluvy o postúpení   pohľadávok   s tým,   že   bolo   rozhodnuté,   že   zmluva   o   postúpení   pohľadávok uzavretá dňa 07. 07. 2005 na sumu 25 193 311,45 Sk je neplatná a zároveň konanie voči odporcovi 1/ JUDr. T. K., správcovi konkurznej podstaty úpadcu P. zastavil. Predmetnými rozsudkami   súdy   vo   vzťahu   k   sťažovateľovi   (odporcovi 2/)   určili   neplatnosť   zmluvy o postúpení   pohľadávok,   ktorú   sťažovateľ   uzatvoril   so   správcom   konkurznej   podstaty úpadcu P.   JUDr.   T.   K.   z dôvodu,   že   podľa ich   názoru predmetná   zmluva   je   absolútne neplatným   právnym   úkonom   z   dôvodu,   že   odporuje   zákonu.   Odvolací   súd   poukázal na zákonné ustanovenie § 524 až 530 Občianskeho zákonníka, ktoré podľa jeho názoru vo vzťahu   medzi   sťažovateľom   a   správcom   konkurznej   podstaty   použité   nemohli   byť   a taktiež na právne postavenie konkurzného veriteľa, resp. jeho zmenu podľa ustanovenia § 7 ods. 4   zákona   č. 328/1991   Zb.   v   platnom   znení.   Odvolací   súd   zároveň   konštatoval,   že zmluva o postúpení pohľadávok vzhľadom na vyššie uvedené zákonné ustanovenie svojím obsahom a   účelom   odporuje zákonu a   prieči sa dobrým mravom,   a   tým   je neplatná v dôsledku absolútnej neplatnosti podľa § 39 Občianskeho zákonníka.

Rozsudkom   Najvyššieho   súd   Slovenskej   republiky   sp. zn.   2 Obo 10/2009, 2 Obo 11/2009-514 zo dňa 27. 05. 2009 súd zároveň ako vecne správne potvrdil uznesenie Krajského   súdu   v   Bratislave   sp. zn.   7 Cbi 111/05-501   zo   dňa   09. 12. 2008   ukladajúce sťažovateľovi zaplatiť súdny poplatok za podané odvolanie s odôvodnením, že pohľadávka, ktorej postúpenie bolo predmetom zmluvy o postúpení, nemá nič spoločné s poskytovaním zdravotnej   starostlivosti   a   sťažovateľ   zdravotnú   starostlivosť   neposkytuje,   a   preto   sa na neho nevyťahuje vecné oslobodenie od súdnych poplatkov.»

Sťažovateľka vyjadrila názor, že najmä najvyšší súd, ale pred ním aj prvostupňový súd (krajský súd) sa nedostatočne vysporiadali s ňou predloženými skutkovými tvrdeniami, a nesúhlasí ani s právnym posúdením veci, a to, pokiaľ ide o otázku nadobudnutia jej práva k pohľadávke od správcu konkurznej podstaty v konkurznom konaní na základe zmluvy o postúpení pohľadávok za odplatu z hľadiska dobromyseľnosti, a preto považuje namietaný rozsudok   za   arbitrárny.   Sťažovateľka   poukazuje   najmä   na   podľa   nej   nedostatočné odôvodnenie záveru, na základe ktorého najvyšší súd považoval postup konkurzného súdu a správcu konkurznej podstaty za nesprávny, čo založil iba na strohej konštatácii, že postup konkurzného   súdu,   ako   aj   správcu   konkurznej   podstaty   je   dosť   nejasný.   Z toho   podľa sťažovateľky   nie   je   zrejmé,   ktorú   časť   postupu   konkurzného   súdu,   resp.   aj   správcu konkurznej podstaty považoval najvyšší súd za nejasný, a čoho sa mala táto nejasnosť týkať. Sťažovateľka   považuje   za   nedostatočne   odôvodnenú   aj   otázku   dobromyseľnosti nadobudnutia práva, v súvislosti s čím zdôrazňuje, že postúpeniu pohľadávok predchádzalo vydanie rozhodnutia konkurzného súdu, ktoré nebolo dosiaľ zrušené.

Ďalej   sťažovateľka   argumentovala   tvrdením,   že   jej   právny   vzťah   so   správcom konkurznej   podstaty   a v nadväznosti   na   to „aj   konkurzného   súdu...   je   vzťahom verejnoprávnej   povahy,   pričom   z   takéhoto   vzťahu   uzatvorením   zmluvy   o   postúpení pohľadávok   sťažovateľ   nepochybne   dobromyseľne   nadobudol   práva   a   povinnosti. Sťažovateľ   poukazuje   na   skutočnosť,   že   zaplatil   cenu   ako   odplatu   za   postúpenie pohľadávok, ktorá bola určená nezávisle dvomi znaleckými posudkami a ktorá pripadla do konkurznej   podstaty.   Pohľadávky,   ktoré   boli   predmetom   postúpenia,   boli   zahrnuté do konkurznej podstaty a následne v konkurze realizované podľa plánu speňaženia, ktorý bol   veriteľmi   schválený   a   konkurzným   súdom   odobrený.   Momentom   prevodu   práv a povinností   zo   správcu   konkurznej   podstaty   na   sťažovateľa   podľa   názoru   sťažovateľa prešlo   nielen   vlastnícke   právo   k   pohľadávkam   na   sťažovateľa,   ale   zároveň   zanikli v konkurznom konaní aj prípadné ťarchy, ktoré tieto pohľadávky zaťažovali. Z uvedeného dôvodu   preto   podľa   názoru   sťažovateľa   naturálna   reštitúcia   (navrátenie   do   pôvodného stavu),   ktorú   de   facto   svojím   rozhodnutím   tak   prvostupňový,   ako   aj   odvolací   súd   s poukazom na neplatnosť zmluvy o postúpení pohľadávok urobili, nie je možná a je zásahom do ústavného práva sťažovateľa v zmysle č1. 20 ods. 1 Ústavy SR vlastniť majetok.“.

K ďalšiemu   pochybeniu   zo   strany   najvyššieho   súdu   došlo   podľa   sťažovateľky v dôsledku   toho,   že   prehliadol   existenciu   jej   základného   práva   na legitímne   očakávanie nadobudnutia   majetku,   keď   napriek   právoplatnému   a vykonateľnému   rozhodnutiu konkurzného súdu o odsúhlasení predaja pohľadávok bola napadnutým rozsudkom tohto majetku de facto zbavená.

V súvislosti s názorom najvyššieho súdu (v okolnostiach daného prípadu ako súdu odvolacieho),   podľa   ktorého   nemohol   správca   konkurznej   podstaty   nakladať s pohľadávkami   zaradenými   do   konkurznej   podstaty,   nastoľuje   sťažovateľka   otázku dobromyseľného nadobudnutia práva k týmto pohľadávkam od nevlastníka, pričom cituje aj z judikatúry Ústavného súdu Českej republiky („č. 78/2006“) vyslovujúc názor, že sa tejto   problematiky   dotýka,   pričom „za určitých   okolností   nadobudnutie   takéhoto   práva dobromyseľnému nadobúdateľovi umožňuje“.

Výhrady sťažovateľky sa týkajú aj odôvodnenia naliehavého právneho záujmu podľa § 80 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) zo strany navrhovateľky v tomto   spore   (V.,   a. s.)   v   nadväznosti   na   jej   stanovisko,   že „v   konkurznom   konaní navrátenie   do   pôvodného   stavu   v prípade,   ak   už   dôjde   k speňaženiu   majetku,   nie   je možné...“. Naliehavý právny záujem na určení neplatnosti sporných zmlúv nemohla mať navrhovateľka   podľa   názoru   sťažovateľky   aj   preto,   že   sťažovateľka   nadobudla   práva k predmetnej pohľadávke bez akýkoľvek ťárch.

Námietky sťažovateľky smerujú napokon aj proti tej časti rozhodnutia najvyššieho súdu,   ktorou   došlo   k potvrdeniu   prvostupňového   rozsudku,   ktorý   sa   týka   jej   povinnosti zaplatiť súdny   poplatok   za   podané   odvolanie,   čo   iba   s poukazom   na absenciu   vecného oslobodenia od súdnych poplatkov zdôvodneným v intenciách absencie jej personálneho oslobodenia   od   súdnych   poplatkov,   a tým,   že   sťažovateľka   zdravotnú   starostlivosť neposkytuje, považuje za nedostatočné.

Na   základe   uvedenej   argumentácie   sťažovateľka   navrhla,   aby   ústavný   súd   o jej sťažnosti rozhodol týmto nálezom:

„1. Rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp. zn.   2 Obo 10/2009, 2 Obo 11/2009-514 zo dňa 27. 05. 2009 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn.   7 Cbi 111/05-487   zo   dňa   20. 11. 2008   a   v   spojení   s   Uznesením   Krajského   súdu v Bratislave   sp. zn.   7 Cbi 111/05-501   zo   dňa   09. 12. 2008   došlo   k   porušeniu   práva sťažovateľa na súdnu a inú ochranu a vlastníckeho práva sťažovateľa v zmysle článkov 46 ods. 1 a čl. 20 ods. 1 Ústavy SR, § 1 ods. 1 a článku 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd.

2. Rozsudok   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp. zn.   2 Obo 10/2009, 2 Obo 11/2009-514 zo dňa 27. 05. 2009 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn.   7 Cbi 111/05-487   zo   dňa   20. 11. 2008   a   v   spojení   s   Uznesením   Krajského   súdu v Bratislave   sp. zn.   7 Cbi 111/05-501   zo   dňa   09. 12. 2008   sa   zrušuje   a   vec   sa   vracia na ďalšie konanie.“

Po prijatí sťažnosti sa k veci vyjadril najvyšší súd, ktorý vo svojom prípise z 1. júna 2010 uviedol:

„Uznesením sp. zn. IV. ÚS 182/2010 z 22. apríla 2010 Ústavný súd prijal na ďalšie konanie   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   Z.,   s. r. o.,   B.   (sťažovateľ)   a   do   právoplatnosti rozhodnutia o poslanej sťažnosti odňal právne účinky spojené s právoplatnosťou rozsudku Najvyššieho súdu SR č. k. 2 0bo 10/2009, 2 0bo 11/2009-514 z 27. mája 2009.

Sťažovateľ namieta, že uvedený rozsudok je arbitrárny a nie je náležité odôvodnený, keďže náležite neodôvodnil otázku dobromyseľného nadobudnutia práva sťažovateľa, ktoré mu vzniklo z uzatvorenej zmluvy o postúpení pohľadávok.

Najvyšší   súd   navrhuje,   aby   Ústavný   súd   SR   v   náleze   vyslovil,   že   rozsudkom Najvyššieho súdu SR k porušeniu práva sťažovateľa na súdnu a inú ochranu a vlastníckeho práva   sťažovateľa   nedošlo.   Odôvodnenie   napadnutého   rozsudku   považujem   za   náležité, plne zodpovedajúce ustanoveniu § 157 ods. 2 OSP, pričom odvolací súd na 25 stranách sa podrobne vyporiadal so všetkými právne relevantnými námietkami uvedenými v odvolaní. Na   druhej   strane   Najvyšší   súd   SR   považuje   ústavnú   sťažnosť   za   nie   dostatočne zdôvodnenú; sú v nej iba kusé, stručné tvrdenia spochybňujúce závery odvolacieho súdu. Pritom ide o právne závery, ktoré v celom rozsahu patria do kompetencie všeobecného súdu; Ústavný súd taktiež tieto závery preskúmavať nie je oprávnený, keďže napadnuté rozhodnutie   je   náležite   odôvodnené   a   nie   je   arbitrárne.   Pri   uvedených   tvrdeniach sťažovateľa z procesného hľadiska by prichádzalo do úvahy aj podanie dovolania, ktorý mimoriadny opravný prostriedok sťažovateľ nevyužil, a preto aj z tohto dôvodu (podľa nášho názoru) podanej sťažnosti nemožno vyhovieť.“

Ďalším prípisom doručeným ústavnému súdu 24. augusta 2010 najvyšší súd oznámil, že netrvá na verejnom pojednávaní v tejto veci.

Právny   zástupca   sťažovateľky   zaujal   stanovisko   k vyjadreniu   najvyššieho   súdu v podaní zo 16. septembra 2010, v ktorom odmietol jeho tvrdenie, že sa v namietanom rozsudku vysporiadal so všetkými právne relevantnými námietkami uvedenými v odvolaní, a preto tento rozsudok nie je arbitrárny. Vzhľadom na to, že sťažnosť bola prijatá na ďalšie konanie,   právny   zástupca   sťažovateľky   označil   ďalšiu   argumentáciu   najvyššieho   súdu „za bezpredmetnú“.

Napokon   sťažovateľka   vyjadrila   súhlas   s tým,   aby   ústavný   súd   upustil   pri meritórnom prerokovaní jej sťažnosti od ústneho pojednávania.

Ústavný súd podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde so súhlasom účastníkov upustil   v   danej   veci   od   ústneho   pojednávania,   pretože   dospel   k   názoru,   že   od   tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy   a podľa   čl. 36   ods. 1   listiny   sa   každý   môže   domáhať zákonom   ustanoveným   postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podstata   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy   spočíva v oprávnení   každého   domáhať   sa   ochrany   svojich   práv   na   súde.   Tomuto   oprávneniu zodpovedá   povinnosť   súdu   nezávisle   a   nestranne   vo   veci   konať   tak,   aby   bola   právu, porušenie ktorého sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy). Táto povinnosť všeobecných súdov vzhľadom na ich postavenie ako primárnych   ochrancov   ústavnosti   a   vzhľadom   na   povinnosť   Slovenskej   republiky rešpektovať   medzinárodné   záväzky   vyplývajúce   z   medzinárodných   zmlúv   o   ochrane ľudských práv a základných slobôd (pozri napr. III. ÚS 79/02) zahŕňa zároveň požiadavku rešpektovania procesných   garancií spravodlivého súdneho konania vyplývajúcich   z čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva.

Do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa   čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. čl. 36 ods. 1 listiny) patrí aj právo účastníka konania na odôvodnenie, ktorého rámec určuje § 157   ods. 2   OSP,   pričom   toto   ustanovenie   sa   uplatňuje aj   v odvolacom   konaní (§ 211 OSP). Odôvodnenie rozhodnutí umožňuje účastníkom konania posúdiť, ako všeobecný súd v ich veci vyložil a aplikoval príslušné procesné a hmotnoprávne predpisy a akými úvahami sa riadil pri svojom rozhodovaní o veci samej. Odôvodnenie rozhodnutí všeobecných súdov preto tvorí súčasť spravodlivého súdneho procesu a zodpovedá základnému právu na súdnu ochranu   podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy   a tiež   právu   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru.   Podľa stabilizovanej   judikatúry   ústavného   súdu   vo vzťahu   čl. 46   ods. 1   ústavy   a čl. 6   ods. 1 dohovoru totiž ústavodarca formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy, t. j. v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu   s právnym   režimom   súdnej   ochrany   podľa   dohovoru   (II. ÚS 71/97),   a preto nemožno v obsahu týchto práv vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).

Európsky   súd   pre   ľudské   práva   v prípade   Hadjanastssiou   v.   Grécko   uviedol,   že: „Zmluvné strany (dohovoru) požívajú širokú možnosť voľby primeraných prostriedkov, aby zaistili, že ich súdne systémy spĺňajú požiadavky čl. 6 dohovoru. Vnútroštátne súdy musia však dostatočne jasne uviesť dôvody, na ktorých sa zakladajú ich rozhodnutia“ (sťažnosť č. 20945/87 a rozsudok súdu zo 16. decembra 2002). Požiadavka jasného a jednoznačného odôvodnenia súdnych rozhodnutí bez ohľadu na to, či ide o meritórne rozhodnutia alebo o rozhodnutia procesnej povahy, vystupuje do popredia v prípadoch, keď sa nimi rozhoduje o   uplatnení   alebo   ochrane   základných   práv   a   slobôd   upravených   buď   v ústave,   alebo v medzinárodnej zmluve o ľudských právach (podobne aj II. ÚS 6/03).

Náležité odôvodnenie sa vzťahuje predovšetkým na rozhodujúce právne a skutkové otázky, od vyriešenia ktorých závisí výsledok sporu alebo iného konania pred všeobecným súdom.   V posudzovanom   prípade   je   potrebné   venovať   sa   predovšetkým právnemu posúdeniu   sporu v odôvodnení   napadnutého   rozsudku   najvyššieho   súdu   ako   súdu odvolacieho.

Podľa názoru ústavného súdu základnou otázkou, ktorá v tomto prípade ovplyvnila ústavnosť postupu a rozhodovania najvyššieho súdu, je otázka, či predmetom konania pred všeobecnými súdmi bola ochrana takého nároku, ktorý má oporu v platnom právnom stave, t. j.   či   po   opatrení   konkurzného   súdu   podľa   § 66b   zákona   č. 328/1991   Zb.   o   konkurze a vyrovnaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 328/1991 Zb.“), ktorým sa udelil súhlas na zmluvu o postúpení pohľadávok, bolo ešte možné žalovať o neplatnosť zmluvy o postúpení pohľadávok, alebo nie. Táto základná otázka pritom súvisí s tým, že podľa   zisteného   skutkového   stavu   správca   konkurznej   podstaty   zahrnul   postúpené pohľadávky na poistné do konkurznej podstaty.

V odôvodnení   rozsudku   najvyššieho   súdu   č. k.   2 Obo 10/09,   2 Obo 11/2009-514 z 27. mája 2009 sa uvádza (s. 24): „Správca konkurznej podstaty nemal tieto pohľadávky zobrať do súpisu podstaty a konkurzný súd dávať k nim dispozičný súhlas.“.

Tento záver odvolacieho súdu však neobsahuje predtým ani v ďalšom texte žiadne odôvodnenie, ktoré by objasňovalo, akú povahu má opatrenie konkurzného súdu, ktorým sa udelil súhlas na prevod pohľadávok, a aké sú jeho účinky vo vzťahu k sporu o neplatnosť zmluvy o postúpení pohľadávky. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku najvyššieho súdu nevyplýva ani to, aké účinky má zahrnutie postúpených pohľadávok do konkurznej podstaty na možnosť postúpenia pohľadávok.

V tomto kontexte je významné najmä to, že zmluva o postúpení pohľadávok v tomto prípade   bola   predbežne   posúdená   príslušným   konkurzným   súdom   a výsledkom   tohto posúdenia bolo rozhodnutie súdu o súhlase na takýto právny úkon, ku ktorému aj došlo uzavretím zmluvy o postúpení pohľadávok.

Ústavný súd síce vopred nevylučuje, že takáto zmluva by mohla byť predmetom súdnej ochrany, ktorou sa požaduje vyslovenie jej absolútnej neplatnosti, ale do úvahy treba vziať v danom prípade viaceré skutočnosti právneho aj skutkového stavu, ktoré sa týkajú posudzovanej veci.

V prvom rade treba vziať na zreteľ právne normy, ktorých interpretácia a aplikácia najvyšším súdom mala podľa názoru ústavného súdu viesť k tomu, aby jeho rozhodnutie odpovedalo na všetky relevantné právne otázky.

Podmienkou platnosti zmluvy o postúpení pohľadávky podľa § 524 a nasledujúcich Občianskeho   zákonníka,   okrem   iných,   je   spôsobilý   predmet   postúpenia,   t. j.   aby   išlo o pohľadávku,   ktorú   možno   postúpiť.   Podľa   Občianskeho   zákonníka   nemožno   postúpiť pohľadávky:

-ktoré zanikajú najneskôr smrťou veriteľa,

-ktorých obsah by sa zmenil zmenou veriteľa,

-ktoré nemôžu byť postihnuté výkonom rozhodnutia,

-postúpenie ktorých odporuje dohode veriteľa a dlžníka,

-postúpenie   ktorých   vylučuje   zákon   alebo   iný   všeobecne   záväzný   právny predpis,

-postúpenie ktorých vylučuje povaha samotnej pohľadávky.

Tieto   ustanovenia   Občianskeho   zákonníka   uvádza   aj   poznámka   č. 13hg   k   § 25a ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 273/1994 Z. z. o zdravotnom poistení, financovaní zdravotného poistenia, o zriadení V. a o zriaďovaní rezortných, odvetvových, podnikových a občianskych zdravotných poisťovní v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 273/1994 Z. z.“). Je preto nejasné, prečo najvyšší súd argumentuje len tak, že takáto zmluva mohla byť uzavretá iba podľa § 7 ods. 4 zákona č. 328/1991 Zb., hoci toto ustanovenie upravuje účastníkov konkurzu pri zmene veriteľa pohľadávky a jeho účelom je úprava   ich   postavenia,   a nie   akým   spôsobom   sa   môže   speňažovať   majetok   patriaci do konkurznej podstaty, čo je podstatou právnej otázky riešenej v spore pred najvyšším súdom (§ 27 zákona č. 328/1991 Zb.).

Podľa najvyššieho súdu (s. 23 napadnutého rozsudku) „Do úvahy pripadá prechod pohľadávky   ako   veci   v rámci   speňaženia   (predaja),   ale   nie   pohľadávky   za   poistné.“. Odhliadnuc   od   toho,   že   tento   záver   neobsahuje   žiadne   právne   posúdenie,   je   táto   časť odôvodnenia, ktorá mala inak zásadný vplyv na rozhodnutie odvolacieho súdu, zmätočná. Prechod   pohľadávky   nastáva   len   pri   smrti   fyzickej   osoby   a pri   právnickej   osobe   len v prípadoch výslovne predvídaných zákonom, napríklad pri predaji podniku, pri splynutí právnických osôb, kde to zákon dovoľuje, a podobne. Nedá sa zistiť, prečo najvyšší súd použil namiesto pojmu prevod pojem prechod. Navyše, slovné spojenie „pohľadávka ako vec“ je záver, ktorý priamo odporuje základnému pojmu majetok, ktorým sú veci, práva a pohľadávky,   z čoho   vyplýva,   že   pohľadávka   nemôže   byť   vecou,   a preto   nemôže   byť speňažovaná ako vec.

Napokon   podľa   § 25a   ods. 1   zákona   č. 273/1994   Z. z.   (Postúpenie   pohľadávky) pohľadávku na poistnom, pohľadávku na prirážke k poistnému, pohľadávku na poplatku z omeškania, pohľadávku na poplatku za nesplnenie oznamovacej povinnosti a pohľadávku na pokute okrem pohľadávok zrušenej poisťovne (ďalej len „pohľadávka“) môže príslušná poisťovňa   postúpiť   tretej   osobe   s   písomným   súhlasom   Ministerstva   zdravotníctva Slovenskej   republiky   a Ministerstva   financií   Slovenskej   republiky   po   predchádzajúcom súhlase správnej rady príslušnej poisťovne. Z tohto ustanovenia vyplýva, že pohľadávky na poistnom zásadne možno postúpiť, a to aj tretej osobe. A ak tak možno urobiť pred konkurzom,   hoci   so   súhlasom   príslušných   orgánov,   potom   najvyšší   súd   mal   náležite vysvetliť   so   zreteľom   na   citované   ustanovenie,   prečo   to   nemožno   urobiť   v rámci speňažovania   konkurznej   podstaty,   a mal   také   odôvodnenie   podložiť   aj   citovaním príslušných právnych noriem, ktorých interpretácia a aplikácia ho viedla k takému úsudku. Takáto časť odôvodnenia napadnutého rozsudku odvolacieho súdu však chýba.

Ústavný súd preto dospel k záveru, že najvyšší súd v posudzovanom prípade prijal právne   závery,   ktoré   sú   odôvodnené   do   takej   miery   protirečivo,   že   odôvodnenie napadnutého   rozsudku   nemožno   považovať   za   súladné   s obsahom   základného   práva na súdnu   ochranu   podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy   (resp.   čl. 36   ods. 1   listiny),   tak   ako   to   je vymedzené v judikatúre ústavného súdu, podľa ktorej súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý   proces   je   aj   právo   účastníka   konania   na   také   odôvodnenie   súdneho rozhodnutia,   ktoré   jasne   a   zrozumiteľne   dáva   odpovede   na   všetky   právne   a   skutkovo relevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany,   t. j.   s   uplatnením   nárokov a obranou   proti   takému   uplatneniu   (IV. ÚS 115/03.   IV. ÚS 269/09).   Podľa   názoru ústavného súdu táto požiadavka v danom prípade zo strany najvyššieho súdu nebola splnená ústavne   akceptovateľným   spôsobom,   a preto   neostávalo   než   konštatovať,   že   napadnutý rozsudok   je   v rozpore   s ústavou   a listinou   zaručeným   základným   právom   sťažovateľky na súdnu ochranu.

V ďalšom konaní pred všeobecným súdom je najmä nevyhnutné, aby najvyšší súd náležite   objasnil,   či   bolo   možné   zahrnúť   také   pohľadávky   do   konkurznej   podstaty a následne   speňažiť   podľa   § 27   zákona   č. 328/1991   Zb.,   alebo   nie,   a nadväzne   na   to vysvetlil aj vzťah medzi súdnou ochranou, ktorá bola sťažovateľke poskytnutá konkurzným súdom   udelením   súhlasu   na   uzavretie   zmluvy   o postúpení   pohľadávky   podľa   § 66b č. 328/1991 Zb. a súdnou ochranou požadovanou v prítomnom spore. Pritom je nevyhnutné vychádzať z osobitnej povahy konania o konkurze, tak ako vyplýva zo zákona č. 328/1991 Zb., osobitnej povahy pohľadávok na poistné, tak ako ich vymedzovala v materiálnom čase príslušná   právna   úprava,   a napokon   aj   z toho,   aké   dôsledky   môže   mať výsledok   sporu o neplatnosť zmluvy o postúpení pohľadávok na postavenie účastníkov konania, z ktorých úpadca už právne neexistuje.

Rozhodnutie o súdnom poplatku bolo potrebné zrušiť, keďže v podstate neobsahuje žiadne relevantné dôvody a predovšetkým neodpovedá na dôvody odvolania, v ktorých sa zdôrazňuje to, že povaha a obsah pohľadávky sa jej postúpením nezmenili.

S namietaným   porušením   základného   práva   podľa   čl. 20   ods. 1   ústavy   sa   už z uvedených dôvodov ústavný súd nepovažoval za potrebné zaoberať, pretože to, či došlo k jeho   porušeniu,   alebo   nie,   závisí   od   ďalšieho   postupu   všeobecného   súdu   a záverov, ku ktorým napokon dospeje. Najvyšší súd po vrátení veci bude pokračovať v odvolacom konaní, v ktorom sa bude musieť vysporiadať aj s argumentáciou sťažovateľky vo vzťahu k jej námietkam týkajúcim sa porušenia označeného základného práva, a preto ústavný súd tejto   časti   sťažnosti   nevyhovel.   Okrem   toho   ústavný   súd   prihliadol   aj   na   zásadu minimalizovania   zásahov   do   právomoci   iných   orgánov   verejnej   moci,   keďže   nálezom zrušujúcim   rozhodnutie   o poslednom   procesnom   prostriedku,   ktorý   zákon   sťažovateľke na ochranu jej označeného základného práva,. ktorého porušenie namietala, poskytoval, sa vytvoril priestor na ochranu tohto základného práva v rámci sústavy všeobecných súdov.

Ústavný   súd   napokon   dodáva,   že   keďže   nie   je   súčasťou   systému   všeobecného súdnictva   ani   súdom   inštančne   nadriadeným   všeobecným   súdom,   nebolo   jeho   prioritou v tomto konaní zaujať meritórny postoj k samotnému výroku napadnutého rozsudku.Z ústavnoprávneho hľadiska mohla byť preto v danej veci posúdená iba otázka, či právne názory najvyššieho súdu sú ústavne konformné, alebo naopak, či ich uplatnenie predstavuje   taký   zásah   orgánu   verejnej   moci,   ktorým   boli   porušené   ústavou   a listinou zaručené základné práva, porušenie ktorých sťažovateľka namietala.

III.

Keďže ústavný súd dospel k záveru, že napadnutý rozsudok svojimi účinkami porušil základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu, ktorého reálne uplatnenie, zabezpečenie a realizácia vylučujú taký postup a rozhodnutie, ktoré najvyšší súd vyniesol 27. mája 2009 pod sp. zn. 2 Obo 10/2009, 2 Obo 11/2009, bolo potrebné rozhodnúť o porušení označených základných práv sťažovateľky tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto nálezu.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie...

Podľa   § 56   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde   ak sa   základné   právo   alebo sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo opatrenie zruší. Na základe citovaného čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde preto ústavný súd zrušil napadnutý rozsudok najvyššieho súdu a vrátil mu vec na ďalšie konanie (bod 2   výroku   tohto   nálezu),   v   ktorom   je   viazaný   právnymi   názormi   ústavného   súdu vyslovenými v časti II tohto nálezu [§ 56 ods. 3 písm. b) ods. 6 zákona o ústavnom súde].

Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľka neuplatnila návrh na primerané finančné zadosťučinenie v zmysle § 50 ods. 3   zákona   o   ústavnom   súde   a jeho   priznanie,   preto   sa   ústavný   súd   touto   zákonnou možnosťou vzhľadom na viazanosť petitom sťažnosti podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde nezaoberal.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   trovách   požadovaných   právnym   zástupcom sťažovateľky vychádzal z § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy. Sťažovateľka bola vo veci úspešná, a preto bolo potrebné rozhodnúť o úhrade trov konania pozostávajúcich z náhrady trov právneho zastúpenia pred ústavným súdom.

Podľa   § 1   ods. 3   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“) výpočtovým základom na účely tejto vyhlášky   je   priemerná   mesačná   mzda   zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej   republiky za I. polrok predchádzajúceho kalendárneho roka.

Vzhľadom na to ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2008, ktorá bola 695,41 €, pretože úkony právnej služby boli vykonané v roku 2009.

Úhradu   priznal   za   dva   úkony   právnej   služby   (prevzatie   a   príprava   zastúpenia a spísanie sťažnosti a podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky v sume 115,90 € (za jeden úkon právnej služby) a 2 x 6,95 € režijný paušál. Úhrada bola priznaná v celkovej sume 245,70 €.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je najvyšší súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Z týchto dôvodov ústavný súd rozhodol o úhrade trov konania tak, ako to je uvedené v bode 3 výroku tohto nálezu.

Ústavný   súd   pri   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   rozhodol   okrem   iného aj o dočasnom   opatrení   tak,   že   namietanému   rozsudku   do   právoplatnosti   rozhodnutia ústavného súdu vo veci samej odňal právne účinky spojené s jeho právoplatnosťou. Podľa § 52 ods. 3 zákona o ústavnom súde dočasné opatrenie zaniká najneskoršie právoplatnosťou rozhodnutia vo veci samej, ak ústavný súd nerozhodne o jeho skoršom zrušení.

S poukazom na to nebolo potrebné v tejto veci rozhodovať o zrušení predmetného dočasného opatrenia.

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   nadobudne   toto   rozhodnutie   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. októbra 2010