znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 182/09-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. mája 2009 predbežne prerokoval   sťažnosť   A.   B.   a Ž.   B.,   obaja bytom   I.,   a J.   C.,   N.,   zastúpených advokátom JUDr. J. G., T., vo veci namietaného porušenia ich základného práva na súdnu ochranu podľa   čl. 46   ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   na spravodlivé súdne konanie   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd uznesením Krajského súdu v Nitre sp. zn. 5 Co 62/2008 z 31. marca 2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť A. B., Ž. B. a J. C. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. júla 2008 doručená sťažnosť A. B., Ž. B. a J. C. (ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietajú porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu   v Nitre   (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp. zn.   5 Co 62/2008   z 31. marca   2008   (ďalej aj „namietané uznesenie“).

Z obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   krajský   súd   (ako   súd   odvolací)   namietaným uznesením zmenil rozsudok Okresného súdu Komárno (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 12 C/151/2006 z 15. januára 2008 (ktorým bolo na základe návrhu sťažovateľov zrušené a vyporiadané   podielové   spoluvlastníctvo   účastníkov)   v časti   týkajúcej   sa   náhrady   trov konania tak, že žiadnemu z účastníkov nepriznal právo na ich náhradu. Toto rozhodnutie krajský   súd odôvodnil   tým,   že vzhľadom   na povahu sporu   a návrh   na spôsob   zrušenia a vyporiadania   podielového   spoluvlastníctva   zo   strany   oboch   účastníkov   konania   pred podaním   návrhu,   ako   aj   v priebehu   samotného   konania   dospel   k záveru,   že   zo   strany žiadneho z účastníkov nemožno hovoriť o prevažnom úspechu vo veci.

Sťažovatelia   vyjadrujú   názor,   že   krajský   súd   namietaným   uznesením   porušil   ich označené práva, pretože „neaplikoval platné právo v súlade s bežne zaužívanými postupmi, ale použil svojský arbitrárny výklad zakladajúci sa na ľubovôli, ktorý žiadnym spôsobom neodôvodnil“.

Podľa   sťažovateľov   sú   dosiaľ   zaužívané   právne   východiská   také,   že   v konaní o zrušenie   a vyporiadanie   podielového   spoluvlastníctva   sa   aplikuje   v zásade   § 142 Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   len   „OSP“),   pričom   vzhľadom   na   to,   že   výška plnenia   závisela   v danom   prípade   od   znaleckého   posudku,   mala   im   byť   priznaná   plná náhrada trov konania podľa § 142 ods. 3 OSP.

V ďalšej   časti   sťažnosti   sťažovatelia   opisujú   skutkový   stav,   ktorý   predchádzal podaniu ich žaloby o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva, čo napokon urobili, ako to tvrdia, kvôli nastoleniu právnej istoty a stabilizovaniu právnych vzťahov. Sťažovatelia poukazujú aj na to, že sa v priebehu konania snažili dohodnúť s odporcami mimosúdne,   s čím   však   títo   nesúhlasili   a nechceli   sa   podieľať   na   zaplatení   na   účely vyporiadania vypracovaného znaleckého posudku. Aj po vyhotovení znaleckého posudku sa sťažovatelia opätovne obrátili na odporcov s návrhom na mimosúdne vyporiadanie, ktorý rešpektoval cenu podielov určenú znaleckým posudkom vyhotoveným znalcom pribratým do konania, avšak ani tento návrh odporcovia neakceptovali a požadovali navýšenie tejto ceny.   Sťažovatelia   neuspeli   ani   s   návrhom   na   mimosúdne   vyporiadanie   predloženým na pojednávaní konanom 10. januára 2008.

Ako odmietnutie spravodlivosti sťažovatelia vnímajú postup a rozhodnutie krajského súdu voči nim, keďže sú presvedčení, že urobili všetko preto, aby sa vyhli súdnemu sporu, resp.   aby   sa   s odporcami   dohodli   ešte   aj   v priebehu   súdneho   konania.   Poukazujúc na judikatúru   všeobecných   súdov   sťažovatelia   tvrdia,   že   v súdnej   praxi   sa   v takýchto prípadoch náhrada trov konania priznáva.

S prihliadnutím   na   uvedené   sťažovatelia   žiadajú,   aby   ústavný   súd   nálezom   takto rozhodol:

„Uznesením Krajského súdu v Nitre č. k. 5 Co 62/2008-202 zo dňa 31. 3. 2008 došlo k porušeniu ústavného práva sťažovateľov na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   a článku   6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd.

Uznesenie Krajského súdu v Nitre č. k.   5 Co 62/2008-202 zo dňa 31.   3.   2008 sa zrušuje a vec sa vracia tomuto súdu na ďalšie konanie.“

Krajský súd na výzvu ústavného súdu   v stanovisku k sťažnosti zo 17. júla 2008 okrem iného vyjadril názor, že svoje rozhodnutie odôvodnil dostatočným spôsobom, a preto nemôže   byť   arbitrárne   ani   zjavne   neodôvodnené   alebo   z ústavného   hľadiska neospravedlniteľné, čo by mohlo mať za následok porušenie sťažovateľmi označených práv.

Sťažovatelia reagovali na vyjadrenie krajského súdu podaním z 13. augusta 2008 nestotožňujúc   sa   s ním   tvrdiac,   že   z jeho   odôvodnenia   nie   je   zrejmé,   čo   ho   viedlo k právnemu záveru o nepriznaní im práva na náhradu trov konania. Rozhodnutie považujú za nedostatočne odôvodnené bez uvedenia relevantných dôvodov, na ktorých je založené.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom   súde.   Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd na predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy, na prerokovanie   ktorých   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako aj návrhy   podané   oneskorene.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

Z § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného   súdu   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade   s konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   možno   o zjavnej   neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným   právom,   porušenie   ktorého   sa   namietalo,   ale   aj   vtedy,   ak   v konaní   pred orgánom   verejnej   moci   vznikne   procesná   situácia   alebo   procesný   stav,   ktoré   vylučujú, aby tento   orgán   (všeobecný   súd)   porušoval   uvedené   základné   právo,   pretože   uvedená situácia   alebo   stav   takú   možnosť   reálne   nepripúšťajú   (IV. ÚS 16/04,   IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).   Za   zjavne   neopodstatnenú   možno   považovať   takú   sťažnosť, pri predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98).

Sťažovatelia namietajú porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ku ktorému podľa   nich   došlo   nedostatočne   odôvodneným   rozhodnutím   krajského   súdu   sp. zn. 5 Co 62/2008 z 31. marca 2008 v spojení s jeho výrokom, ktorým im nebolo priznané právo na náhradu trov konania. Podstatou sťažnosti proti označenému uzneseniu krajského súdu je teda námietka nepreskúmateľnosti odôvodnenia uvedeného uznesenia, ktorým krajský súd zmenil   odvolaním   napadnutý   rozsudok   okresného   súdu   a nepriznal   náhradu   trov prvostupňového konania ani jednému z jeho účastníkov.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom   zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a k čl. 6 ods. 1 dohovoru už uviedol, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom   súdnej   ochrany   podľa   dohovoru   (II. ÚS 71/97).   Z uvedeného   dôvodu   preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).

K   porušeniu   ústavou   garantovaného   práva   na   súdnu   ochranu,   resp.   analogického práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   by   mohlo   dôjsť rozhodnutím   všeobecného   súdu   nielen   tým,   ak   by   tento   fakticky   odňal   možnosť komukoľvek domáhať sa alebo brániť svoje právo na všeobecnom súde (napr. II. ÚS 8/01), ale   aj   tým,   ak   by   tento   súd   rozhodol   arbitrárne,   bez   náležitého   odôvodnenia   svojho rozhodnutia (napr. I. ÚS 241/07), alebo vtedy, ak by sa pri výklade a aplikácii zákonného predpisu natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. III. ÚS 264/05).

Podľa   § 142 ods. 1 OSP účastníkovi,   ktorý   mal vo veci   plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal.

Podľa § 142 ods. 2 OSP ak mal účastník vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadny z účastníkov nemá na náhradu trov právo.

Podľa § 142 ods. 3 OSP aj keď mal účastník vo veci úspech len čiastočný, môže mu súd priznať plnú náhradu trov konania, ak mal neúspech v pomerne nepatrnej časti alebo ak rozhodnutie o výške plnenia záviselo od znaleckého posudku alebo od úvahy súdu.

Podľa § 224 ods. 1 OSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvého stupňa platia i pre odvolacie konanie.

Rozhodovanie o náhrade trov je súčasťou súdneho konania, a preto všeobecný súd pri poskytovaní súdnej ochrany podľa čl. 46 ods. 1 ústavy môže postupom, ktorý nie je v súlade so zákonom (čl. 46 ods. 4 a čl. 51 ods. 1 ústavy), porušiť základné právo účastníka konania na súdnu ochranu (obdobne II. ÚS 56/05).

Obsahom práva   na súdnu   ochranu podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy   je ratione   materiae aj právo   na   rozhodnutie   o trovách   konania,   resp.   o náhrade   trov   konania   v súlade so zákonom (Robins c. Spojené kráľovstvo z 23. septembra 1997).

Práva na súdnu   ochranu a v jeho rámci náhrady trov   súdneho konania sa   možno domáhať len spôsobom a v medziach zákona, ktorý upravuje podmienky na jej priznanie (čl. 51 ods. 1 ústavy).

Ústavný súd posudzuje problematiku náhrady trov konania zásadne iba v ojedinelých prípadoch   a   k zrušeniu   napadnutého   rozhodnutia   o   náhrade   trov   konania   pristupuje   len za celkom výnimočných okolností. Je vo výlučnej právomoci všeobecných súdov posúdiť mieru úspechu strán podľa § 142 ods. 2 OSP a na základe toho rozhodnúť o ich pomernom rozdelení alebo vyslovení, že žiaden z účastníkov nemá na náhradu trov právo. Dôvodom na použitie   uvedeného   ustanovenia   je,   že   účastník   mal   iba   čiastočný   úspech   vo   veci. Ústavný   súd   môže   zasiahnuť   do   rozhodnutí   všeobecných   súdov   o trovách   konania   iba za predpokladu, že by rozhodnutím všeobecného súdu došlo k procesnému excesu, ktorý by zakladal zjavný rozpor s princípmi spravodlivého procesu.

Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy   a práva   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   je   aj   právo   účastníka   konania   na   také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany (III. ÚS 209/04, IV. ÚS 115/03). Európsky súd pre ľudské práva v rámci svojej judikatúry vyslovil, že právo na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia   však   neznamená,   že   na každý   argument   sťažovateľa   je   súd   povinný   dať podrobnú   odpoveď.   Splnenie   povinnosti   odôvodniť   rozhodnutie   je   preto   vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad (napr. Georgidias v. Grécko z 29. mája 1997, Recueil III/1997).

Podľa   § 157   ods. 2   OSP   v odôvodnení   rozsudku   uvedie   súd   podstatný   obsah prednesov,   stručne,   jasne   a výstižne   vyloží,   ktoré   skutočnosti   považuje   za   preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo   nevykonal   i ďalšie   dôkazy   a posúdi   zistený   skutkový   stav   podľa   príslušných ustanovení, ktoré použil.

Toto   zákonné   ustanovenie   je   potrebné   z   hľadiska   práva   na   súdnu   a   inú   právnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vykladať a uplatňovať s ohľadom na príslušnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (pozri napr. rozsudok Garcia Ruiz v. Španielsko z 21. januára 1999, § 26)   tak,   že   rozhodnutie   súdu   musí   uviesť   dostatočné   dôvody,   na   základe   ktorých   je založené. Rozsah tejto povinnosti   sa   môže meniť podľa   povahy rozhodnutia a musí sa posúdiť   vo   svetle   okolností   každej   veci.   Z citovaných   článkov   ústavy   a dohovoru   však nemožno vyvodzovať, že dôvody uvedené súdom sa musia zaoberať zvlášť každým bodom, ktorý niektorý z účastníkov konania môže považovať za zásadný pre svoju argumentáciu (mutatis mutandis I. ÚS 56/01).

Z napadnutého uznesenia vyplýva, že ho krajský súd odôvodnil okrem iného takto:„Navrhovatelia sa návrhom podaným na súde dňa 21. 7. 2006 domáhali zrušenia a vyporiadania podielového spoluvlastníctva s odporcami k predmetným nehnuteľnostiam. Zrušenie   a vyporiadanie   podielového   spoluvlastníctva   navrhli   uskutočniť   prikázaním nehnuteľnosti do podielového spoluvlastníctva navrhovateľov, pričom cenu, ktorú navrhujú vyplatiť   odporcom   za ich podiely,   v návrhu   neuviedli.   Pred   podaním   návrh odporcovia listom zo dňa 21. 2. 2006 navrhli navrhovateľom vyporiadanie podielového spoluvlastníctva tým   spôsobom,   že   podiely   odporcov   by   pripadli   navrhovateľom,   za   čo   by   pre   každého z odporcov   vyplatili   za   ich   podiel   sumu   62.500,-   Sk.   Navrhovatelia   im   listom   zo   dňa 28. 2. 2006   oznámili,   že   s nimi   navrhnutou   cenou   nesúhlasia   a ponúkli   im   za   podiel pre každého   sumu   27.333,33   Sk.   Po   podaní   znaleckého   posudku   v konaní   na   zistenie všeobecnej   hodnoty   predmetných   nehnuteľnosti   navrhovatelia   listom   zo   dňa   3. 7. 2007 uviedli, že akceptujú cenu určenú znalcom a odporcom a boli ochotní uhradiť za ich podiely každému sumu 41.667,- Sk. Odporcovia za svoje podiely žiadali zaplatiť sumu 50.000,- Sk. V napadnutom rozsudku súd uložil navrhovateľom zaplatiť odporcom za ich podiely sumu 41.666,- Sk.

Z povahy   podielového   spoluvlastníctva   ako   spoločenstva   vlastníckych   práv založených   na   dobromyseľnosti   vyplýva,   že   ak   nedôjde   k dohode,   môže   ktorýkoľvek spoluvlastník   požiadať   súd   o zrušenie   spoluvlastníctva   a jeho   vyporiadanie.   Predmetom vyporiadania   je   vždy   celá   vec   patriaca   do   podielového   spoluvlastníctva   a vyriešenie všetkých   právnych   vzťahov   spoluvlastníkov,   pričom   súd   je povinný v konaní   postupovať podľa   zákonom   stanoveného   poradia   a návrhmi,   ani   vzájomnými   návrhmi   účastníkmi konania,   pokiaľ   ide   o formu   vyporiadania   podielového   spoluvlastníctva,   nie   je   viazaný. V konaní   o zrušenie   spoluvlastníctva   a o vyporiadaní   medzi   spoluvlastníkmi   nie   je   súd viazaný návrhom na spôsob vyporiadania a svojím rozhodnutím môže vec rozdeliť napriek tomu, že navrhovateľ sa domáhal prikázania svojho spoluvlastníckeho podielu ostatným spoluvlastníkom (R 4/1966). V rozhodnutí o rozvrhu náhrady za vyvlastnenú nehnuteľnosť musí súd vychádzať z výšky spoluvlastníckych podielov (R 19/1967). Primeranou náhradou pri vyporiadaní zrušeného podielového spoluvlastníctva je príslušný podiel všeobecnej ceny veci (S 43/1997).

Vzhľadom   k povahe   tohto   sporu   a návrhom   na   spôsob   zrušenia   a vyporiadania podielového spoluvlastníctva zo strany oboch účastníkov konania pred podaním návrhu, ako aj v priebehu samotného konania odvolací súd dospel k záveru, že zo strany žiadneho z účastníkov konania nemožno hovoriť o prevažnom úspechu vo veci, preto odvolací súd podľa § 224 ods. 1 OSP a § 142 ods. 2 OSP o trovách konania rozhodol tak, že ich zmenil a žiadnemu z účastníkov konania náhradu trov konania nepriznal.“

Toto odôvodnenie krajského súdu nemožno – odhliadnuc od toho, že je pomerne stručné – považovať za odporujúce citovaným článkom ústavy a dohovoru. Pokiaľ § 157 ods. 2 OSP ustanovuje aj „stručnosť“ odôvodnenia, týka sa to predovšetkým odôvodnenia o trovách   konania.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   odôvodnenie   o trovách   konania   treba posudzovať v kontexte celého rozhodnutia (I. ÚS 230/04). Ak krajský súd v odôvodnení napadnutého   rozhodnutia   akcentoval   najmä   to,   že   podľa   záverov,   ku   ktorým   došiel, nemožno zo strany žiadneho z účastníkov konania hovoriť o prevažnom úspechu vo veci, podľa   názoru   ústavného   súdu   krajský   súd   odôvodnil   namietané   uznesenie   ústavne akceptovateľne.

Skutočnosť,   že   sťažovateľ   sa   s právnym   názorom   krajského   súdu,   ale   najmä s rozsahom   odôvodnenia   nestotožňuje,   nemôže   sama   osebe   viesť   k záveru   o   zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto odôvodnenia. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu interpretácia § 142 ods. 2 OSP a jeho odôvodnenie krajským súdom v danej veci takéto nedostatky nevykazuje a nevyžaduje ústavno-súdnu korekciu.

K tomu   treba   dodať,   že   vo   všeobecnosti   úlohou   súdnej   ochrany   ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je chrániť občana pred skutkovými a právnymi omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01).

Ústavný súd preto   konštatoval,   že v okolnostiach   daného prípadu   nezistil   priamu súvislosť medzi namietaným porušením základného práva sťažovateľov na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ani ich práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

V nadväznosti na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľov odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. mája 2009