znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 182/07-45

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. novembra 2007   v senáte   zloženom   z predsedu   Jána   Lubyho,   zo sudkyne   Marianny   Mochnáčovej a sudcu Ladislava   Orosza   v konaní   o   návrhu   Ing.   R.   N.,   B.,   zastúpeného   advokátom JUDr. M. M., B., na preskúmanie rozhodnutia Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť funkcií sp. zn. VP/121/06-K zo 4. decembra 2006, za účasti Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť funkcií, takto

r o z h o d o l :

1. Rozhodnutie   Výboru   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   pre   nezlučiteľnosť funkcií sp. zn. VP/121/06-K zo 4. decembra 2006   z r u š u j e.

2. Výbor   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   pre   nezlučiteľnosť   funkcií   j e p o v i n n ý   zaplatiť   prostredníctvom   Kancelárie   Národnej   rady   Slovenskej   republiky úhradu   trov   konania   Ing.   R.   N.   v sume   11 238,40   Sk   (slovom jedenásťtisícdvestotridsaťosem   slovenských   korún   a   štyridsať   halierov)   na   účet   jeho právneho zástupcu JUDr. M. M., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 30. apríla 2007 doručený faxom návrh Ing. R. N. (ďalej len „navrhovateľ“) na preskúmanie rozhodnutia Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť funkcií (ďalej len „výbor“) sp. zn.   VP/121/06-K   zo   4.   decembra   2006   (ďalej   aj   „namietané“   alebo   „napadnuté rozhodnutie“).   Návrh   bol   doplnený   predložením   originálu   doručeným   ústavnému   súdu 3. mája 2007.

Z návrhu   vyplýva,   že namietaným   rozhodnutím   výbor   uložil   navrhovateľovi   ako verejnému   funkcionárovi,   bývalému   členovi   predstavenstva   akciovej   spoločnosti   L.,   B., a. s.,   pokutu   podľa   čl. 9   ods. 10   písm. c)   ústavného   zákona   č. 357/2004   Z. z.   o ochrane verejného záujmu pri výkone funkcií verejných funkcionárov v znení zákona č. 545/2005 Z. z.   (ďalej   len   „ústavný   zákon“)   v sume   135 000 Sk   zodpovedajúcej   trojnásobku mesačného platu verejného funkcionára za to, „že nepodal oznámenie podľa čl. 8 ods. 5 ústavného   zákona   č. 357/2004   Z. z.   v lehote   ustanovenej   čl. 8.   ods. 5   ústavného   zákona č. 357/2004   Z. z.   (t. j.   v lehote   do   30   dní   po uplynutí   jedného   roka   odo   dňa   skončenia výkonu verejnej funkcie)“.

Podľa navrhovateľa nie je medzi účastníkmi sporné, že bol v období od 5. mája 2004 do   2.   decembra   2005   členom   predstavenstva   akciovej   spoločnosti   L.,   B.,   a. s.,   a v čase výkonu tejto funkcie navrhovateľom mal štát stopercentnú majetkovú účasť v tejto akciovej spoločnosti.   Navrhovateľ   taktiež   nespochybňuje,   že   ako   verejný   funkcionár   nepodal oznámenie podľa čl. 8 ods. 5 ústavného zákona (ďalej len „oznámenie“).

Za sporné však navrhovateľ považuje posúdenie toho, či mu takáto povinnosť ako verejnému   funkcionárovi   vôbec   vznikla   a či   nepodanie   oznámenia   podľa   čl. 8   ods. 5 ústavného zákona možno kvalifikovať ako porušenie tohto ústavného zákona.

Ďalej navrhovateľ poukazuje na to, že v konaní pred výborom „tvrdil, že sa vzdal funkcie člena predstavenstva, keďže koncom roka 2005 sa stal predsedom S. Slovenskej republiky,   pričom   svoje   tvrdenie   uviedol   ako   vyjadrenie   na výzvu   výboru   k začatému konaniu,   v ktorom   bol   aj   vymedzený   skutok   a jeho   právna   kvalifikácia,   a   teda   jeho vyjadrenie bolo bezprostredne dané vo vzťahu k skutku a jeho právnej kvalifikácii“.

Navrhovateľ   uvádza,   že   v okolnostiach   danej   veci „konal   v súlade   s ústavným zákonom č. 357/2004 Z. z., a teda, že skutok uvedený v napadnutom rozhodnutí nie je možné kvalifikovať ako porušenie tohto ústavného zákona, a to konkrétne čl. 8 ods. 5“. V súvislosti s tým vychádzajúc z ustanovenia čl. 8 ods. 1 ústavného zákona ďalej tvrdí, že „ako verejný funkcionár povinnosť podať vyhlásenie podľa čl. 8 ods. 5 nemal“.

Odvolávajúc sa na čl. 8 ods. 1 ústavného zákona navrhovateľ tvrdí, že ako verejný funkcionár povinnosť podať vyhlásenie podľa   čl. 8 ods. 5 citovaného ústavného zákona nemal, pretože „nie každý verejný funkcionár (tak ako je definovaný ústavným zákonom č. 357/2004 Z. z. - čl. 3 ods. 1 v spojitosti s čl. 2 ods. 1) má povinnosť podľa čl. 8 ods. 5 ústavného zákona č. 357/2004 Z. z.“.

Navrhovateľ   vyslovuje   názor,   že „verejný   funkcionár   podľa   čl. 8   ods. 1   nie   je vymedzený len typom vykonávanej verejnej funkcie, resp. verejnou funkciou, ktorú zastáva, ale   aj ďalšou okolnosťou,   a to,   že   tento   verejný   funkcionár v posledných   dvoch   rokoch pred skončením   výkonu   verejnej   funkcie   rozhodol   o poskytnutí   štátnej   pomoci   alebo o poskytnutí   alebo   o povolení   inej   podpory,   výhod   alebo   odpustenia   povinností vyplývajúcich zo všeobecne záväzných právnych predpisov alebo z individuálnych právnych aktov fyzickým osobám alebo právnickým osobám“.

Preto   podľa   navrhovateľa   nie   každý   verejný   funkcionár   uvedený   v čl. 8   ods. 1 ústavného zákona má povinnosť podať oznámenie podľa čl. 8 ods. 5 uvedeného ústavného zákona, podľa neho je to tak len v prípade, že ide o verejného funkcionára, „ktorý v období dvoch rokov pred skončením funkcie rozhodol o poskytnutí štátnej pomoci, podpory, úľave a pod.,   a teda   len   ten   funkcionár,   ktorý   sa   spôsobom   ustanoveným   ústavným   zákonom podieľal na rozhodovaní o nakladaní s verejnými financiami“.

Navrhovateľ   považuje   za   nelogické,   aby   každý   verejný   funkcionár   uvedený v čl. 8 ods. 1 ústavného zákona bez ohľadu na to, či v posledných dvoch rokoch nakladal, resp.   sa   podieľal   na rozhodovacom   procese   s verejnými financiami,   bol   povinný   podať oznámenie podľa čl. 8 ods. 5 uvedeného ústavného zákona. V spojitosti s tým navrhovateľ zdôrazňuje,   že   ako   verejný   funkcionár „ani   jedným   spôsobom   uvedeným   v čl. 8   ods. 1 ústavného zákona nenakladal s verejnými financiami (t. j. v posledných dvoch rokoch pred skončením   funkcie   neposkytoval   úľavy,   štátne   pomoci   a pod.),   a preto   mu   nevznikla povinnosť ustanovená   čl. 8 ods. 5 ústavného   zákona   (podať   oznámenie výboru),   a preto nemohol porušiť čl. 8 ods. 5 ústavného zákona, a preto je jeho konanie v súlade s ústavným zákonom“.

Namietané   rozhodnutie   navrhovateľ   označuje   za   vecne   nesprávne   a zároveň   aj nepreskúmateľné, pretože z jeho výrokovej časti podľa neho vôbec nevyplýva, na základe akých skutočností dospel výbor k záveru, že by mal on ako verejný funkcionár spôsobom uvedeným v čl. 8 ods. 1 ústavného zákona v posledných dvoch rokoch nakladať s verejnými financiami,   a teda   nie   je   zrejmé,   na   základe   akých   skutkových   záverov   zistil,   že navrhovateľovi ako verejnému funkcionárovi vznikla povinnosť podať oznámenie podľa čl. 8 ods. 5 ústavného zákona.

Z odôvodnenia   namietaného rozhodnutia   nie   je podľa   navrhovateľa   možné zistiť, či sa výbor skúmaním týchto okolností zaoberal, na základe čoho usudzuje, že výbor ustálil porušenie   jeho povinností   podľa   čl. 8   ods. 5   ústavného   zákona „len   na   tom   skutkovom základe, že navrhovateľ bol verejným funkcionárom (...). Takto zistený skutkový stav je nedostatočný pre ustálenie porušenia povinnosti podľa čl. 8 ods. 5 ústavného zákona“. Navrhovateľ sa zaoberá tiež tým, «či pre ustálenie porušenia povinností podľa čl. 8 ods. 5   ústavného   zákona,   má   vplyv   možná   aplikácia   ustanovenia   čl. 8   ods. 3   písm. a) ústavného   zákona,   ktorá   ustanovuje,   že   zákaz   ustanovený   v čl. 8   ods. 1   sa   vzťahuje   aj na verejného funkcionára, ktorý v období dvoch rokov pred skončením funkcie uzatvoril v mene   obstarávateľa   zmluvu   s   uchádzačom   vo   verejnom   obstarávaní   vykonanou nadlimitnou   metódou   alebo   podlimitnou   metódou.   Ustanovenie   čl. 8   ods. 5   ústavného zákona,   ktorého   porušenie sa   kladie v napadnutom   rozhodnutí   verejnému funkcionárovi za vinu,   jasne   a zreteľne   znie,   že   povinnosť   podať   oznámenie   vzniká   len   verejnému funkcionárovi podľa čl. 8 ods. 1 ústavného zákona. Z ustanovenia čl. 8 ods. 5 nevyplýva, že aj ostatní verejní funkcionári (t. j. verejní funkcionári uvedení v čl. 8 ods. 2 až 3 ústavného zákona) majú podať oznámenie vymedzené čl. 8 ods. 5 ústavného zákona.

Dané ustanovenie výslovne uvažuje len o verejných funkcionároch podľa čl. 8 ods. 1, a nie   aj   o verejných   funkcionároch   podľa   čl. 8   ods. 2   a 3.   Ak   by   malo   byť   úmyslom ústavného zákona, aby povinnosť ustanovenú v čl. 8 ods. 5 splnili aj verejní funkcionári uvedení v čl. 8 ods. 2 a 3, tak tento úmysel by sa prejavil aj v znení uvedenej právnej normy, t. j.   namiesto   spojenia   „verejní   funkcionári   podľa   odseku 1“   by   bolo   spojenie   „verejní funkcionári podľa odseku 1 a ž 3.“ (...)

Povinnosť   verejných   funkcionárov   uvedených   v čl. 8   ods. 3   písm. a)   ústavného zákona   podávať   oznámenia   podľa   čl. 8   ods. 5   ústavného   zákona   nemožno   vyvodiť   ani z iných ustanovení zákona».

V nadväznosti na uvedené navrhovateľ upriamuje pozornosť na čl. 13 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), podľa ktorého možno povinnosti ukladať len zákonom alebo na základe zákona, v jeho medziach a pri zachovaní základných práv a slobôd.

Ďalším   dôvodom,   ktorý   podľa   navrhovateľa   zakladá   nepreskúmateľnosť namietaného   rozhodnutia,   je   podľa   navrhovateľa   to,   že   „nemá   preukázané   ani   to,   či navrhovateľ je alebo nie je verejným funkcionárom, na ktorého by sa mal vzťahovať zákaz podľa   čl. 8   ods. 3   písm. b)   ústavného   zákona,   resp.   že   v tomto   smere   nebolo   zo   strany výboru vykonávané žiadne dokazovanie“.

Výhrady   navrhovateľa   sa   týkajú   aj   nedostatočnej   individualizácie   skutku,   ktorý výbor   kvalifikuje   ako   porušenie   čl. 8   ods. 5   ústavného   zákona   a jeho „náležitej konkretizácie“.

Sumarizujúc skutkový a právny stav veci dospel navrhovateľ k názoru, že v danom prípade   došlo   k porušeniu   jeho   viacerých   základných   práv   a slobôd,   ktoré   mu   zaručuje ústava [konkrétne ide o čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2, čl. 49, ako aj o čl. 13 ods. 1 písm. a)] a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, pričom tento názor odôvodňuje okrem iného aj tým, že v konaní pred výborom mal byť porušený princíp kontradiktórnosti a princíp verejnosti konania.

Navrhovateľ   na   základe   toho   navrhuje,   aby   ústavný   súd   napadnuté   rozhodnutie výboru zrušil a priznal mu úhradu trov právneho zastúpenia.

Ústavný   súd   výzvou   zo   7. mája 2007   požiadal   predsedu   výboru   o vyjadrenie k návrhu   navrhovateľa,   ktorý   mu   v prílohe   zaslal, a zároveň   aj   o predloženie   na   vec   sa vzťahujúceho spisového materiálu. Vyjadrenie predsedu výboru z 31. mája 2007 k návrhu spolu s kópiou súvisiaceho spisu bolo ústavnému súdu doručené 18. júna 2007. Predseda výboru sa v tomto vyjadrení čiastočne stotožnil s argumentáciou navrhovateľa akceptujúc jeho   výhrady   k formálnym   nedostatkom   v konaní   týkajúcim   sa   nedostatočne   zisteného skutkového stavu   a tiež fakt,   že výbor rozhodol   v danej   veci   predčasne   a bez právneho dôvodu.

Výbor však vo svojom vyjadrení osobitne upozornil na to, že v konaní navrhovateľ na výzvu výboru z 20. októbra 2006 nenamietal, že nespĺňa kritériá pre vznik povinnosti podľa   čl. 8   ods. 5 ústavného   zákona,   hoci   z uznesenia   o začatí   konania,   ktoré   mu   bolo doručené, je zrejmé, že konanie proti navrhovateľovi bolo začaté pre nesplnenie povinnosti podľa označeného článku ústavného zákona.

K námietke   neprerokovania   veci   na   ústnom   pojednávaní   výbor   uviedol, „že predmetný ústavný zákon výboru neukladá takúto povinnosť a princíp kontradiktórnosti je relatívne   dostatočne   naplnený   v ustanovení   čl. 9   ods. 4,   podľa   ktorého   má   verejný funkcionár voči ktorému sa vedie konanie možnosť vyjadriť sa k uzneseniu o začatí konania. Uvedenú možnosť však verejný funkcionár R. N. nevyužil v dostatočnom rozsahu, čo naopak uviedlo výbor do omylu a doviedlo ho o. i. k nesprávnemu rozhodnutiu“.

V replike na vyjadrenie výboru z 31. mája 2007 navrhovateľ vo svojom stanovisku z 20.   júna   2007   zotrval   na   svojom   názore,   že   namietané   rozhodnutie   je   v rozpore s ústavným zákonom, uvádzajúc, že výklad čl. 8 ods. 1 ústavného zákona zo strany výboru nemožno v danej veci považovať za ústavne súladný výklad danej právnej normy. Vyjadril zároveň názor, že „Výbor taktiež nemôže rozhodnúť len na základe toho, že navrhovateľ v konaní pred výborom nenamietal, že by nespĺňal podmienku uvedenú v čl. 8 ods. 1 úst. zák., a že z jeho vyjadrenia je zrejmé, že o tejto povinnosti ani nevedel.

Výbor ako orgán verejnej moci je povinný vo svojom rozhodovacom procese náležite zisťovať   skutkový   stav   a na   základe   spoľahlivo   zisteného   skutkového   stavu   náležite rozhodnúť (...), berúc ohľad najmä na tú skutočnosť, že výsledkom jeho rozhodovacieho procesu   je   uloženie   sankcie,   ktorá   má   zrejmý   represívny   charakter   (...),   a súčasne aj verejnoprávny rozmer. (...)

Takáto   rozhodovacia   činnosť   orgánu   verejnej   moci   nie   je   súladná   s princípmi materiálneho   právneho   štátu   a nemožno   ju   ospravedlňovať   ani   technickými   dôvodmi výboru, keďže v danom prípade má v prvom rade štát (resp. výbor) povinnosť zabezpečiť svoje   fungovanie   tak,   aby   rozhodovacia   činnosť   orgánov   verejnej   moci   bola   súladná s týmito princípmi.

Pokiaľ sa jedná o výhradu výboru, že navrhovateľ nepredložil žiadne dôkazy o tom, že nenakladal s verejnými financiami vymedzeným spôsobom v zmysle čl. 8 ods. 1 úst. zák., tak chceme uviesť, že podľa nášho názoru je dôkazné bremeno nie na navrhovateľovi, ale na výbore“.

Vzhľadom na uvedené dôvody navrhovateľ na podanom návrhu v celom rozsahu zotrval.

II.

Skutkový stav

Z obsahu návrhu vrátane jeho príloh, z vyjadrení účastníkov konania, ako aj z obsahu predložených   listinných   dôkazov   obsiahnutých   v spise   týkajúcom   sa   konania   vedeného výborom   proti   navrhovateľovi   ústavný   súd   zistil   nasledovný   skutkový   stav   relevantný na posúdenie veci.

1. Navrhovateľ   bol   v období   od   5. mája 2004   do   2. decembra 2005   členom predstavenstva akciovej spoločnosti L., a. s., t. j. vykonával verejnú funkciu podľa čl. 2 ods. 1 písm. zb) ústavného zákona. Navrhovateľ sa funkcie člena predstavenstva označenej akciovej spoločnosti so stopercentnou majetkovou účasťou štátu k uvedenému dátumu vzdal z dôvodu menovania do funkcie predsedu S. Slovenskej republiky.

2. Navrhovateľ vo väzbe na vykonávanú verejnú funkciu podľa čl. 2 ods. 1 písm. zb) ústavného zákona v ustanovenej lehote písomné oznámenie podľa čl. 8 ods. 5 ústavného zákona výboru nepodal.

3. Výbor   uznesením   č. 70   zo   16.   októbra   2006   začal   podľa   čl. 9   ods. 2   písm. a) ústavného   zákona   proti   navrhovateľovi   konanie   vo   veci   ochrany   verejného   záujmu a zamedzenia rozporu záujmov pre nesplnenie povinnosti podať písomné oznámenie podľa čl. 8 ods. 5 ústavného zákona.

4. Uvedenú skutočnosť výbor navrhovateľovi oznámil listom sp. zn. VP/108/06-K z 20. októbra 2006 doručeným mu 30. októbra 2006, v prílohe ktorého mu zaslal predmetné uznesenie a zároveň ho vyzval, aby sa k nemu vyjadril.

5. Navrhovateľ sa   k výzve vyjadril   listom   doručeným   výboru   13. novembra 2006, v ktorom   okrem   iného   uviedol: „Vo   funkcii   predsedu   S.   som   majetkové   priznanie v roku 2006 včas odovzdal a preto považujem začatie správneho konania voči mojej osobe za nelogické a bezpredmetné.“

6. V   rozhodnutí   sp. zn.   VP/121/06-K   zo   4. decembra 2006   výbor   konštatoval,   že navrhovateľ   ako   verejný   funkcionár   -   bývalý   člen   predstavenstva   akciovej   spoločnosti L., a. s., „tým, že nepodal oznámenie podľa čl. 8 ods. 5 ústavného zákona č. 357/2004 Z. z. o ochrane verejného záujmu pri výkone verejných funkcií verejných funkcionárov v znení ústavného zákona č. 545/2005 Z. z. v lehote ustanovenej v tomto článku porušil povinnosť ustanovenú v čl. 8 ods. 5 ústavného zákona č. 357/2004 Z. z. o ochrane verejného záujmu pri výkone verejných funkcií verejných funkcionárov v znení ústavného zákona č. 545/2005 Z. z.“, za čo mu uložil pokutu v sume 135 000 Sk zodpovedajúcej trojnásobku mesačného platu verejného funkcionára.

V odôvodnení   svojho   rozhodnutia   výbor   ďalej   uviedol: „Podľa   čl. 9   ods. 6 ústavného   zákona   č. 357/2004   Z. z.   v znení   ústavného   zákona   č. 545/2005   Z. z.,   ak   sa v konaní   preukázalo,   že   verejný   funkcionár   nesplnil   alebo   porušil   povinnosť   alebo obmedzenie ustanovené týmto ústavným zákonom, výbor má možnosť len konštatovať, v čom je konanie alebo opomenutie verejného funkcionára v rozpore s ústavným zákonom alebo zákonom a uložiť pokutu podľa čl. 9 ods. 10 písm. c) vo výške trojnásobku mesačného platu verejného   funkcionára   (keďže   ide   o porušenie   povinnosti   podať   oznámenie   podľa   čl. 8 ods. 5 a 6 ústavného zákona). (...)

Podľa čl. 9 ods. 12 môže výbor rozhodnúť aj o zastavení konania, ak sa v konaní nepreukáže,   že   verejný   funkcionár   nesplnil   alebo   porušil   povinnosti   ustanovené   týmto ústavným zákonom. (...)

Výbor dospel po vykonanom dokazovaní k záveru, že je nesporné, že uvedený verejný funkcionár   porušil   ústavný   zákon.   Z vyjadrenia   menovaného   je   zrejmé,   že   o uvedenej povinnosti nevedel a že došlo k nesplneniu povinnosti podľa čl. 8 ods. 5 ústavného zákona. Z toho dôvodu prijal uznesenie, ktorým sa menovanému verejnému funkcionárovi Ing. R. N., bývalému členovi predstavenstva akciovej spoločnosti L., a. s. ukladá pokuta za porušenie povinnosti uloženej v čl. 8 ods. 5 ústavného zákona vo výške trojnásobku mesačného platu verejného funkcionára. Uvedené rozhodnutie bolo 19. marca 2007 schválené uznesením č. 302.“

7. Rozhodnutie   výboru   sp. zn.   VP/121/06-K   zo   4. decembra 2006   bolo navrhovateľovi doručené 11. apríla 2007.

Ústavný   súd   uznesením   č. k.   IV. ÚS 182/07-32   z 2.   augusta   2007   prijal   návrh navrhovateľa   na   ďalšie   konanie.   Po   jeho   prijatí   ústavný   súd   6.   augusta   2007   vyzval predsedu výboru, aby sa, ak to považuje za potrebné, vyjadril k návrhu, resp. doplnil svoje pôvodné   vyjadrenie   z   31.   mája   2007.   Predseda   výboru   ústavnému   súdu   oznámil,   že v predmetnej veci zotrváva na svojom uvedenom stanovisku.

Súčasne vyjadril nesúhlas s tvrdením navrhovateľa obsiahnutým v jeho stanovisku k pôvodnému vyjadreniu výboru z 31. mája 2007, podľa ktorého výbor vôbec neskúmal splnenie podmienok pre vznik oznamovacej povinnosti podľa čl. 8 ods. 5 ústavného zákona v kontexte s čl. 8 ods. 1 ústavného zákona a neumožnil navrhovateľovi vyjadriť sa vo veci. Poukázal   aj   na   to,   že   skúmanie   podmienok   pre   vznik   povinnosti   podľa   čl. 8   ods. 5 ústavného   zákona   je   u verejného   funkcionára   podľa   odseku   1   tohto   článku   ústavného zákona veľmi obťažné a nepostačuje len vyjadrenie organizácie, v ktorej verejný funkcionár vykonával verejnú funkciu. V týchto prípadoch by bolo potrebné „posúdiť všetky úkony, ktoré   verejný   funkcionár   v období   dvoch   rokov   pred   skončením   funkcie   vykonal   a či napĺňajú kritériá uvedené v čl. 8 ods. 1 ústavného zákona.

Keďže navrhovateľ vo svojom liste (stanovisko podľa čl. 9 ods. 4 ústavného zákona z 31. 10. 2006) túto skutočnosť nenamietal, výbor mal dôvodne za to, že ide o funkcionára podľa čl. 8 ods. 1 ústavného zákona a uvedenú skutočnosť ďalej nepreveroval.

Z toho dôvodu je dôvodné naše tvrdenie, že pokiaľ verejný funkcionár nenamieta, že nemá   povinnosť   podľa   čl. 8   ods. 5   ústavného   zákona,   môže   dôjsť   k nesprávnemu rozhodnutiu   výboru v konaní podľa čl. 9 ods. 5 ústavného zákona“. Na túto skutočnosť upozornil predseda výboru s tým, aby ju ústavný súd zohľadnil pri rozhodovaní o trovách konania.

Ústavný   súd   zaslal   vyjadrenie   výboru   z 15.   augusta   2007   na   zaujatie   stanoviska právnemu   zástupcovi   navrhovateľa,   ktorý   k nemu   doručil   ústavnému   súdu   vyjadrenie zo 7. septembra 2007, v ktorom sa okrem iného uvádza:

«Pokiaľ   sa   jedná   o stanovisko   Výboru   Národnej   rady   Slovenskej   republiky pre nezlučiteľnosť funkcií (ďalej len ako „výbor“), že navrhovateľ v konaní nenamietal, žeby nebol verejným funkcionárom, ktorý by nespĺňal podmienku nakladania s verejnými financiami v zmysle čl. 8 ods. 1 ústavného zákona a len na základe tejto skutočnosti mal za to, že túto podmienku spĺňa, tak takýto výklad nepovažujeme za správny. Výbor ako štátny orgán je povinný konať len na základe zákona, v jeho medziach a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Je na výbore, aby v danej veci zistil náležite skutkový stav a na podklade takto zisteného skutkového stavu aj rozhodol, či konanie verejného funkcionára je v súlade s ústavným zákonom alebo nie. Nie je preto možné v rozhodovacej činnosti vychádzať len z toho, že keď sa účastník nevyjadrí, tým v podstate uznáva svoje „previnenie“».

Navrhovateľ   odvolávajúc   sa   na   teleologický   výklad   právnych   noriem   ústavného zákona   dáva   do   pozornosti   ústavnému   súdu   aj   ďalšiu   skutočnosť,   a to,   že   po   skončení výkonu verejnej funkcie člena predstavenstva akciovej spoločnosti L., a. s., bol kontinuálne vymenovaný   do   funkcie   predsedu   S.   Slovenskej   republiky   a po   ukončení   tejto   verejnej funkcie podal predmetné oznámenie, čím bol účel zákona podľa neho v plnom rozsahu naplnený. Aj   keď   zákon   s takýmito   prípadmi   nepočíta,   navrhovateľ vyjadruje názor,   že verejný funkcionár nemá za takejto situácie povinnosť podať oznámenie. Opačný výklad by bol podľa navrhovateľa zjavne formalistický a v konečnom dôsledku by popieral zmysel a účel predmetného ústavného zákona.

III.

Relevantná právna úprava

Podľa čl. 2 ods. 1 písm. zb) v spojení s čl. 3 ods. 1 ústavného zákona je verejným funkcionárom aj ten, kto vykonáva funkciu štatutárneho orgánu alebo člena štatutárneho orgánu   obchodných   spoločností   so   stopercentnou   majetkovou   účasťou   štátu.   Na   účely čl. 7 a čl. 8 ústavného zákona a na účely konania, ak sa porušili povinnosti podľa uvedených článkov, sa osoba, ktorá vykonávala verejnú funkciu, považuje za verejného funkcionára aj v období jedného roka odo dňa skončenia výkonu verejnej funkcie.

Podľa   čl. 8   ods. 1   ústavného   zákona   verejnému   funkcionárovi   podľa   čl. 2   ods. 1 písm. a), c), d), f), h), j) až m), o), q), t) až zk), ktorý v období dvoch rokov pred skončením výkonu verejnej funkcie rozhodol o poskytnutí štátnej pomoci alebo o poskytnutí alebo povolení   inej   podpory,   výhod   alebo   odpustenia   povinností   vyplývajúcich   zo   všeobecne záväzných právnych predpisov alebo z individuálnych právnych aktov fyzickým osobám alebo právnickým osobám, sa počas jedného roka od skončenia výkonu verejnej funkcie zakazuje:

a) byť zamestnaný v pracovnom pomere alebo obdobnom pracovnoprávnom vzťahu u   tých   osôb,   ak   je   jeho   mesačná   odmena   v   tomto   zamestnaní   vyššia   ako   10-násobok minimálnej mzdy,

b) byť členom riadiaceho, kontrolného alebo dozorného orgánu tých osôb,

c) byť spoločníkom, členom alebo akcionárom tých osôb,

d) mať   uzatvorenú   zmluvu   o   prokúre,   mandátnu   zmluvu,   komisionársku   zmluvu, zmluvu o sprostredkovaní, zmluvu o obchodnom zastúpení, zmluvu o tichom spoločenstve alebo darovaciu zmluvu s týmito osobami,

e) mať uzatvorenú zmluvu, ktorej obsahom je oprávnenie konať v mene tých osôb.

Verejný funkcionár podľa čl. 8 ods. 1 je povinný do 30 dní po uplynutí jedného roka odo dňa skončenia výkonu verejnej funkcie podať určenému výboru písomné oznámenie za predchádzajúci kalendárny rok.

Podľa čl. 9 ods. 2 písm. a) ústavného zákona začne výbor konanie vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov (ďalej len „konanie“) z vlastnej iniciatívy, ak jeho zistenia nasvedčujú tomu, že verejný funkcionár v oznámení podľa čl. 8 uviedol neúplné   alebo   nepravdivé   údaje   alebo   že   verejný   funkcionár   nesplnil   alebo   porušil povinnosť alebo obmedzenie ustanovené týmto ústavným zákonom alebo zákonom.Podľa   čl. 9   ods. 3   druhej   vety   ústavného   zákona   ak sa   konanie začína   z vlastnej iniciatívy orgánu príslušnému podľa odseku 1 (t. j. výboru, pozn.), konanie je začaté dňom, keď orgán podľa odseku 1 urobil prvý úkon voči verejnému funkcionárovi, proti ktorému sa vedie konanie.

Podľa čl. 9 ods. 6 ústavného zákona ak sa v konaní preukázalo, že verejný funkcionár nesplnil alebo porušil povinnosť alebo obmedzenie ustanovené týmto ústavným zákonom alebo zákonom, (...) rozhodnutie obsahuje výrok, v ktorom sa uvedie, v čom je konanie alebo   opomenutie   verejného   funkcionára   v   rozpore   s   týmto   ústavným   zákonom   alebo zákonom,   odôvodnenie   a   poučenie   o   opravnom   prostriedku.   Rozhodnutie   obsahuje aj povinnosť zaplatiť pokutu podľa odseku 10.

Podľa čl. 9 ods. 12 poslednej vety ústavného zákona sa konanie zastaví (...), ak sa v konaní   nepreukázalo,   že   verejný   funkcionár   nesplnil   alebo   porušil   povinnosť   alebo obmedzenie ustanovené týmto ústavným zákonom.

Podľa čl. 10 ods. 2 ústavného zákona dotknutý verejný funkcionár môže podať návrh na preskúmanie rozhodnutia výboru ústavnému súdu v lehote 30 dní odo dňa doručenia rozhodnutia podľa odseku 1, ktorým bola vyslovená strata mandátu alebo funkcie, alebo do 30   dní   odo   dňa   doručenia   rozhodnutia   podľa   čl. 9   ods. 10,   ktorým   bolo   rozhodnuté o pokute   voči   verejnému   funkcionárovi.   Podanie   návrhu   na preskúmanie   rozhodnutia výboru má odkladný účinok. Ústavný súd rozhodne o tomto návrhu do 60 dní odo dňa jeho doručenia.   Konanie   o preskúmaní   takéhoto   rozhodnutia   pred ústavným   súdom   upravujú ustanovenia   zákona.   Rozhodnutie   ústavného   súdu   je   konečné   okrem   rozhodnutia   podľa čl. 12 ods. 2 ústavného zákona.

Podľa   § 73a   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) konanie sa začína na   návrh   verejného   funkcionára,   ktorého   sa   týka   rozhodnutie   orgánu,   ktorý   vykonáva konanie o návrhu vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov podľa ústavného zákona (ďalej len „orgán“). Podľa citovaného ustanovenia zákona o ústavnom súde účastníkom konania je navrhovateľ a orgán, ktorý vydal rozhodnutie vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov podľa ústavného zákona.

Podľa § 73a ods. 2 zákona o ústavnom súde o podaní návrhu platí § 20. K návrhu sa pripojí   napadnuté   rozhodnutie   orgánu   podľa   odseku 1.   Podľa   citovaného   ustanovenia zákona o ústavnom súde o návrhu koná a rozhoduje senát ústavného súdu na neverejnom zasadnutí.

Podľa § 73b ods. 3 zákona o ústavnom súde ak senát ústavného súdu zistí, že konanie verejného   funkcionára   je   v   rozpore   s   ústavným   zákonom,   rozhodnutie   orgánu   svojím uznesením potvrdí. V opačnom prípade napadnuté rozhodnutie orgánu senát ústavného súdu nálezom zruší.

Podľa § 73b ods. 4 zákona o ústavnom súde rozhodnutie ústavného súdu je konečné.

IV.

Východiská pre rozhodnutie ústavného súdu

Navrhovateľ vo svojom návrhu na preskúmanie rozhodnutia výboru nespochybňuje, že   nepodal   v určenej   lehote   písomné   oznámenie   podľa   čl. 8   ods. 5   ústavného   zákona. Skutočnosť, že navrhovateľ nepodal predmetné oznámenie nie je teda medzi účastníkmi (navrhovateľom   a výborom)   sporná.   Navrhovateľ   však   argumentuje   tým,   že   v konaní nebolo preukázané, že mu takáto povinnosť ako verejnému funkcionárovi vôbec vznikla, a preto nepodanie oznámenia podľa čl. 8 ods. 5 ústavného zákona nemožno kvalifikovať ako porušenie tohto ústavného zákona.

Ďalej navrhovateľ argumentuje najmä tým, že: „(...) nie   každý   verejný   funkcionár   (tak   ako   je   definovaný   ústavným   zákonom č. 357/2004 Z. z. - čl. 3 ods. 1 v spojitosti s čl. 2 ods. 1) má povinnosť podľa čl. 8 ods. 5 ústavného zákona č. 357/2004 Z. z. (...)

- (...) verejný funkcionár podľa čl. 8 ods. 1 nie je vymedzený len typom vykonávanej verejnej funkcie, resp. verejnou funkciou, ktorú zastáva, ale aj ďalšou okolnosťou, a to, že tento   verejný   funkcionár   v posledných   dvoch   rokoch   pred skončením   výkonu   verejnej funkcie   rozhodol   o poskytnutí   štátnej   pomoci   alebo   o poskytnutí   alebo   o povolení   inej podpory,   výhod   alebo   odpustenia   povinností   vyplývajúcich   zo   všeobecne   záväzných právnych   predpisov   alebo   z individuálnych   právnych   aktov   fyzickým   osobám   alebo právnickým osobám (...)

- (..). je nelogické, aby každý verejný funkcionár uvedený v čl. 8 ods. 1 ústavného zákona   bez   ohľadu   na   to,   či   v posledných   dvoch   rokoch   nakladal,   resp.   sa   podieľal na rozhodovacom procese s verejnými financiami, bol povinný podať oznámenie podľa čl. 8 ods. 5 uvedeného ústavného zákona (...)“

- ako   verejný   funkcionár «(...) ani   jedným   spôsobom   uvedeným   v čl. 8   ods. 1 ústavného zákona nenakladal s verejnými financiami (t. j. v posledných dvoch rokoch pred skončením   funkcie   neposkytoval   úľavy,   štátne   pomoci   a pod.),   a preto   mu   nevznikla povinnosť ustanovená   čl. 8 ods. 5 ústavného   zákona   (podať   oznámenie výboru),   a preto nemohol porušiť čl. 8 ods. 5 ústavného zákona, a preto je jeho konanie v súlade s ústavným zákonom (...)

- namietané rozhodnutie je vecne nesprávne a zároveň aj nepreskúmateľné, pretože z jeho výrokovej časti podľa neho vôbec nevyplýva, na základe akých skutočností dospel výbor k záveru, že by mal on ako verejný funkcionár spôsobom uvedeným v čl. 8 ods. 1 ústavného zákona v posledných dvoch rokoch nakladať s verejnými financiami, a teda nie je zrejmé,   na   základe   akých   skutkových   záverov   zistil,   že   navrhovateľovi   ako   verejnému funkcionárovi vznikla povinnosť podať oznámenie podľa čl. 8 ods. 5 ústavného zákona.

- z odôvodnenia namietaného rozhodnutia nie možné zistiť, či sa výbor skúmaním týchto   okolností   zaoberal   na   základe   čoho   usudzuje,   že   výbor   ustálil   porušenie   jeho povinností   podľa   čl. 8   ods. 5   ústavného   zákona   „... len   na   tom   skutkovom   základe,   že navrhovateľ bol verejným funkcionárom (...). Takto zistený skutkový stav je nedostatočný pre ustálenie porušenia povinnosti podľa čl. 8 ods. 5 ústavného zákona.

- (...) z ustanovenia   čl. 8   ods. 5   nevyplýva,   že   aj   ostatní   verejní   funkcionári (t. j. verejní   funkcionári   uvedení   v čl. 8   ods. 2   až 3   ústavného   zákona)   majú   podať oznámenie vymedzené čl. 8 ods. 5 ústavného zákona.

Dané ustanovenie výslovne uvažuje len o verejných funkcionároch podľa čl. 8 ods. 1, a nie   aj   o verejných   funkcionároch   podľa   čl. 8   ods. 2   a 3.   Ak   by   malo   byť   úmyslom ústavného   zákona,   aby   povinnosť   ustanovenú   čl. 8   ods. 5   splnili   aj   verejní   funkcionári uvedení v čl. 8 ods. 2 a 3, tak tento úmysel by sa prejavil aj v znení uvedenej právnej normy, t. j. namiesto spojenia „verejní funkcionári podľa odseku 1“ by bolo spojenie „verejní funkcionári podľa odseku 1 a ž 3. (...)

Povinnosť   verejných   funkcionárov   uvedených   v čl. 8   ods. 3   písm. a) ústavného zákona   podávať   oznámenia   podľa   čl. 8   ods. 5   ústavného   zákona   nemožno   vyvodiť   ani z iných ustanovení zákona (...)

- (...) skutok, ktorý výbor kvalifikuje porušenie čl. 8 ods. 5 ústavného zákona, nie je dostatočne konkretizovaný ani individualizovaný.

- Výbor taktiež nemôže rozhodnúť len na základe toho, že navrhovateľ v konaní pred výborom nenamietal, že by nespĺňal podmienku uvedenú v čl. 8 ods. 1 úst. zák., a že z jeho vyjadrenia je zrejmé, že o tejto povinnosti ani nevedel. Výbor ako orgán verejnej moci je povinný   vo   svojom   rozhodovacom   procese   náležite   zisťovať   skutkový   stav   a na   základe spoľahlivo zisteného skutkového stavu náležite rozhodnúť (...) berúc ohľad najmä na tú skutočnosť,   že   výsledkom   jeho   rozhodovacieho   procesu   je   uloženie   sankcie,   ktorá   má represívny charakter (...)   a súčasne aj   verejnoprávny   rozmer.   (...)   Takáto   rozhodovacia činnosť   orgánu   verejnej   moci   nie   je   súladná   s princípmi   materiálneho   právneho   štátu a nemožno ju ospravedlňovať ani technickými dôvodmi výboru, keďže v danom prípade má v prvom   rade   štát   (resp.   výbor)   povinnosť   zabezpečiť   svoje   fungovanie   tak,   aby rozhodovacia činnosť orgánov verejnej moci bola súladná s týmito princípmi.

- Pokiaľ sa jedná o výhradu, že navrhovateľ nepredložil výboru žiaden dôkaz o tom, že nenakladal s verejnými financiami vymedzeným spôsobom v zmysle čl. 8 ods. 1 úst. zák. (...), je dôkazné bremeno nie na navrhovateľovi, ale na výbore.»

Z ustanovenia § 73b ods. 3 zákona o ústavnom súde v spojení s čl. 10 ods. 2 štvrtou vetou   ústavného   zákona   vyplýva,   že   predmetom   konania   o preskúmaní   rozhodnutia vo veciach   ochrany   verejného   záujmu   a   zamedzenia   rozporu   záujmov,   v rámci   ktorého ústavný súd plní funkciu orgánu rozhodujúceho o opravnom prostriedku proti rozhodnutiu výboru,   je   iba   posúdenie   konania   verejného   funkcionára   z hľadiska   jeho   konformnosti s príslušnými   ustanoveniami   ústavného   zákona.   Tomu   zodpovedá   aj   zákonná   úprava rozhodovania   ústavného   súdu   v tomto   konaní;   ak   senát   ústavného   súdu   po   preskúmaní namietaného rozhodnutia výboru zistí, že konanie verejného funkcionára nebolo v rozpore s ústavným zákonom, tak ho zruší, a naopak, ak po jeho preskúmaní dospeje k záveru, že konanie verejného funkcionára bolo v rozpore s ústavným zákonom, tak ho potvrdí.

Navrhovateľ ako verejný funkcionár vo vzťahu k namietanému rozhodnutiu výboru vydanému   v konaní   podľa   ústavného   zákona   v okolnostiach   daného   prípadu   namieta predovšetkým procesné pochybenie v postupe výboru spočívajúce v nesprávnej interpretácii a   aplikácii   čl. 8   ods. 5   v spojení   s čl. 8   ods. 1   ústavného   zákona,   ale   tiež   nedostatočne zistený skutkový stav a nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia.

Ústavný súd musí mať na zreteli, že pri svojej rozhodovacej činnosti uprednostňuje materiálne poňatie právneho štátu, koncepciu a interpretáciu právnych predpisov z hľadiska ich účelu a zmyslu a pri riešení konkrétnych prípadov nesmie opomínať, že prijaté riešenie musí   byť   akceptovateľné   aj   z hľadiska   všeobecne   ponímanej   spravodlivosti.   V konaní vedenom   pod   sp. zn.   IV.   ÚS   1/07   už   ústavný   súd   zdôraznil,   že   z jeho   postavenia   ako nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy) musí pri uplatňovaní svojej právomoci   brať   zreteľ   aj   na dodržiavanie   procesných   zásad   zaručujúcich   právo na spravodlivý proces garantované čl. 46 a nasl. ústavy, a preto aj v okolnostiach prípadu navrhovateľa   s prihliadnutím   na zistené   skutočnosti   a svoju   funkciu   vyplývajúcu   mu z čl. 124   ústavy dospel   k názoru,   že   je   daný   dôvod   na   to,   aby   sa   zaoberal   a   zahrnul do predmetu   svojho   skúmania   v danej   veci   aj   výhrady   navrhovateľa   smerujúce   proti procesnému postupu výboru v konaní v danej veci.

Pri   preskúmaní   navrhovateľom   namietaného   rozhodnutia   výboru   ústavný   súd vychádzal zo svojej stabilnej judikatúry, podľa ktorej má každý právo na to, aby sa v jeho veci   vykonal   ústavne   súladný   výklad aplikovanej   právnej   normy   (IV. ÚS 77/02).   Tento záver o ústavne súladnom výklade aplikovanej právnej normy sa vzťahuje v celom rozsahu aj na otázku dôvodnosti návrhu na začatie konania podľa § 73a a § 73b zákona o ústavnom súde a na výklad, či predpoklady tejto dôvodnosti z ústavného hľadiska boli alebo neboli splnené. Výklad týchto   predpokladov   však   nemôže   byť taký   formalistický,   aby   sa   ním v konečnom   dôsledku   nielen   zmaril   účel   požadovanej   súdnej   ochrany,   ale   aj   zabránilo v prístupe k súdnej ochrane z dôvodov, ktoré nemožno v právnom štáte v žiadnom prípade pričítať účastníkovi konania, ktorý sa tejto ochrany domáha (IV. ÚS 156/03, IV. ÚS 26/06).

Výbor ako orgán Národnej rady Slovenskej republiky, ktorému ústavný zákon v čl. 9 ods. 1 písm. a) zveruje právomoc vykonávať konanie vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov, má v danom prípade postavenie orgánu verejnej moci.

Zákonom   ustanovená   povinnosť   orgánov   verejnej   moci   zistiť   správne a v dostatočnom   rozsahu   skutkový   stav   v nimi   rozhodovanej   veci   -   bez   ohľadu   na   jej prípadnú   obťažnosť   -   predstavuje   nielen   jednu   zo   základných   podmienok   pre   zákonu zodpovedajúce rozhodnutie, ale je tiež jedným zo základných znakov ústavne ustanoveného postupu (čl. 46 ods. 1 ústavy) a ochrany práv. Preto prílišná formálnosť alebo povrchnosť dôkazného konania je v rozpore s ústavnými princípmi právneho a demokratického štátu.

V konaní vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov musí byť bez   akýchkoľvek   pochybností   preukázané,   že   verejný   funkcionár   nesplnil   alebo porušil povinnosť alebo obmedzenie ustanovené ústavným zákonom alebo zákonom (čl. 9 ods. 6 ústavného zákona).

Výbor   musí   preto   v takomto   konaní   vykonať   dokazovanie   z úradnej   povinnosti a na základe vykonaného dokazovania v potrebnom rozsahu konkretizovať, akú povinnosť (alebo   obmedzenie)   ustanovenú   ústavným   zákonom   alebo   zákonom   verejný   funkcionár nesplnil alebo porušil. Dôsledkom toho potom je, že verejný funkcionár nie je povinný preukazovať, že splnil alebo neporušil povinnosť alebo obmedzenie ustanovené ústavným zákonom   alebo   zákonom,   ale   naopak   skutočnosť,   že   ostal   po   začatí   konania   prípadne nečinný alebo nebol v konaní dostatočne aktívny, nemôže ísť na jeho ťarchu. Z uvedeného okrem iného vyplýva, že v konaní vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu verejný   funkcionár   nemá   tzv.   dôkazné   bremeno,   na   základe   ktorého   by   bol   povinný preukazovať alebo vyvracať určité skutočnosti, ktoré majú vplyv na rozhodnutie výboru. Na základe   toho   ústavný   súd   stotožňujúc   sa   v otázke   posúdenia   dôkazného   bremena s navrhovateľom vyslovuje názor, že nemožno vyhodnotiť v jeho neprospech skutočnosť, na ktorú   poukázal   výbor   vo   svojom   vyjadrení   k návrhu,   podľa   ktorého v predmetnom konaní na výzvu výboru z 20. októbra 2006 navrhovateľ nenamietal, že nespĺňa kritériá pre vznik povinnosti podľa čl. 8 ods. 5 ústavného zákona, hoci z uznesenia o začatí konania, ktoré   mu   bolo   doručené,   je   zrejmé,   že   konanie   proti   navrhovateľovi   bolo   začaté pre nesplnenie povinnosti podľa označeného článku ústavného zákona.

Vychádzajúc z odôvodnenia namietaného rozhodnutia dospel ústavný súd k záveru, že   výbor   pri   svojom   rozhodovaní   v danej   veci   vychádzal   z   nedostatočne   zisteného skutkového stavu.

Napriek jednoznačnej dikcii čl. 8 ods. 5 ústavného zákona, podľa ktorej sa povinnosť podať v ustanovenej lehote písomné oznámenie za predchádzajúci kalendárny rok vzťahuje výlučne na verejného funkcionára podľa odseku 1, výbor vôbec neskúmal (a vo svojom vyjadrení   k návrhu   to   aj   výslovne   priznáva),   či   navrhovateľ   spĺňa   atribúty   verejného funkcionára   podľa   čl. 8   ods. 1   ústavného   zákona   (teda,   či   v   období   dvoch   rokov   pred skončením   výkonu   verejnej   funkcie   rozhodol   o   poskytnutí   štátnej   pomoci   alebo o poskytnutí alebo povolení inej podpory, výhod alebo odpustenia povinností vyplývajúcich zo   všeobecne   záväzných   právnych   predpisov   alebo   z   individuálnych   právnych   aktov fyzickým   osobám   alebo   právnickým   osobám).   V súvislosti   s tým   výbor   v spomínanom vyjadrení   k návrhu   z 31.   mája   2007   uviedol,   že „vychádzal   z prezumpcie,   že   okruh verejných funkcionárov, ktorých sa týkajú povinnosti a obmedzenia článku 8 je vymedzený druhom funkcie (...). U tých, ktorý sú vymedzení v článku 8 ods. 5 druhom funkcie výbor vychádza v doterajších konaniach z vyvrátiteľnej domnienky, že všetci verejní funkcionári môžu vykonávať v období dvoch rokov pred skončením výkonu funkcie činnosti, týkajúce sa verejného   záujmu   uvedené   v druhej   časti   čl. 8   ods. 1   ústavného   zákona.   Z jednotlivých druhov funkcií (celkom 27 druhov funkcionárov – viac ako 500 osôb) nie je automaticky zrejmé, či v období dvoch rokov pred skončením výkonu funkcie vykonával činnosti týkajúce sa verejného záujmu, ktoré si vyžadujú ako dôsledok podať oznámenie podľa čl. 8 ods. 5 ústavného   zákona“. V nadväznosti   na   uvedené   samotný   výbor   v citovanom   vyjadrení akceptoval   výhrady   navrhovateľa   k formálnym   nedostatkom   v konaní   týkajúce   sa nedostatočne zisteného skutkového stavu, ako i fakt, že rozhodol predčasne a bez právneho dôvodu.

Keďže   skutkové   zistenia   výboru   nie   sú   v odôvodnení   napadnutého   rozhodnutia, pokiaľ ide o zdroj toho ktorého dôkazného prostriedku, nijako konkretizované, a nie je ani dostatočne zrejmé, z akých dôkazov a v akej ich hodnotiacej väzbe bol ustálený skutkový stav veci, z ktorého výbor pri rozhodovaní v danej veci vychádzal, je potrebné podľa názoru ústavného súdu považovať napadnuté rozhodnutie za nepreskúmateľné.

Ústavou garantované základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ústavy premietnuté pri ochrane práva do ustanoveného postupu vymedzeného podľa povahy veci príslušným procesným poriadkom (a v okolnostiach daného prípadu upravených v čl. 9 ústavného zákona) je svojou povahou i významom základným predpokladom spravodlivého procesu.   Preto   zároveň   predstavuje   aj   základnú   podmienku   zákonného   a ústavne konformného rozhodnutia.

Na   základe   uvedených   skutočností   ústavný   súd   konštatuje,   že   v danom   konaní vo veci   ochrany   verejného   záujmu   a zamedzenia   rozporu   záujmov   neboli vo   vzťahu k navrhovateľovi   dodržané princípy   spravodlivého   procesu   tým,   že   výbor   svoje   závery (ako napokon aj sám priznal) oprel o nedostatočne zistený skutkový stav, a vzhľadom na to je potrebné aj napadnuté rozhodnutie považovať za rozporné s týmito ústavnými princípmi a ako také aj za arbitrárne.

Ústavný   súd   preto   konštatoval   nesúlad   napadnutého   rozhodnutia   s ústavným zákonom, vychádzajúc z úlohy, ktorú plní v opravnom konaní, v rámci ktorého výlučne jemu   prislúcha   na   základe   špecifickej   právomoci   zasiahnuť   do rozhodnutia   výboru. Opierajúc sa o uvedené skutočnosti ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade sa v konaní pred   výborom   nepreukázalo,   že navrhovateľ „ako   verejný   funkcionár nesplnil alebo porušil povinnosť alebo obmedzenie ustanovené“ ústavným zákonom alebo zákonom, a preto mal výbor postupovať v súlade s príkazom obsiahnutým v   čl. 9 ods. 12 prvej vete ústavného   zákona   a konanie   vo   veci   ochrany   verejného   záujmu   a zamedzenia   rozporu záujmov, ak už bolo začaté, proti navrhovateľovi ako verejnému funkcionárovi zastaviť.

Vzhľadom   na   to   nepovažoval   už   ústavný   súd   za   potrebné   zaoberať   sa   ďalšou argumentáciou   navrhovateľa,   ktorou   sledoval   dosiahnutie   zrušenia   namietaného rozhodnutia,   najmä   pokiaľ   ide   o povinnosť   podávania   oznámenia   v prípade,   ak   verejný funkcionár po skončení výkonu verejnej funkcie „bez prerušenia“ pokračuje vo výkone inej (ďalšej)   verejnej   funkcie,   ktorej   výkon   následne   ukončil,   v súvislosti   s čím   mu   vznikla povinnosť podať oznámenie podľa čl. 8 ods. 5 ústavného zákona, ktorú vo vzťahu k tejto ďalšej verejnej funkcii splnil.

Na   základe   uvedených   dôvodov   ústavný   súd   rozhodnutie   výboru   sp. zn. VP/121/06-K zo 4. decembra 2007 týmto nálezom zrušil (bod 1 výroku).

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   podľa   § 36   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde aj o úhrade   trov   konania   navrhovateľa,   ktoré   mu   vznikli   v súvislosti   s jeho   právnym zastupovaním advokátom JUDr. M. M. v konaní pred ústavným súdom. Navrhovateľ ich vyčíslil   sumou   11 238,40   Sk   (slovom   jedenásťtisícdvestotridsaťosem   slovenských   korún a štyridsať halierov) spolu za tri úkony právnej pomoci vykonané v roku 2007 podľa § 1 ods. 3,   § 11   ods. 2,   § 14   ods. 1   písm. a)   a c),   § 16   ods. 3   a podľa   § 18   ods. 3   vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len „vyhláška“).   Ústavný   súd   zistil,   že   navrhovateľom   vyčíslená   odmena   je   v súlade s uvedenými   ustanoveniami   vyhlášky,   a preto   mu   ju   priznal   v uplatnenej   sume.   Pretože výbor, ktorému bola ako účastníkovi konania pred ústavným súdom   uložená povinnosť nahradiť trovy navrhovateľa, je orgánom Národnej rady Slovenskej republiky, uložil mu ústavný súd splnenie tejto povinnosti prostredníctvom Kancelárie Národnej rady Slovenskej republiky, ktorá nakladá s jej rozpočtovými prostriedkami (bod 2 výroku).

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto nálezu.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. novembra 2007