znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 182/04-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. mája 2004 predbežne   prerokoval   sťažnosť   Margity   Majerovej,   bytom   B.,   zastúpenej   advokátkou JUDr. E. Ľ., B., ktorou namieta porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 2 a 3 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   rozhodnutím   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky sp. zn. Sdo 22/2003 z 27. februára 2004, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Margity Majerovej   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. mája 2004 doručená sťažnosť Margity Majerovej (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 2 a 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej   len   „dohovor“)   rozhodnutím   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „najvyšší súd“) sp. zn. Sdo 22/2003 z 27. februára 2004.

Sťažovateľka   vo   svojej   sťažnosti   uvádza   okolnosti,   ktoré   predchádzali   konaniu na najvyššom súde. Podľa vyjadrenia sťažovateľky „Sociálna poisťovňa zamietla žiadosť sťažovateľky o priznanie invalidného dôchodku (...)“.

Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) na základe jej návrhu rozhodnutie Sociálnej   poisťovne   č.   495   306   0480   zo   7.   júna   2002   preskúmal   a rozsudkom sp. zn. 18 S 227/02   z   2.   apríla   2003   potvrdil.   Voči   tomuto   rozhodnutiu   krajského   súdu podala   sťažovateľka   odvolanie   z dôvodu,   „že   posúdenie   jej   invalidity   prenechal na rozhodnutie odporcovi, ktorého súčasťou sú aj posudkové komisie (...) a nie nezávislému znalcovi podľa ust. § 127 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), najmä keď jej zdravotný stav je tak zlý, že nie je spôsobilá vykonávať akékoľvek sústavné zamestnanie podľa § 29 ods. 3 zákona č. 100/1988 Zb. Preto žiadala odvolací súd na posúdenie jej zdravotného stavu, nariadiť znalecké dokazovanie podľa § 127 OSP“.

Sťažovateľka   podala   voči   právoplatnému   rozsudku   odvolacieho   súdu   dovolanie. Najvyšší súd dovolanie sťažovateľky uznesením sp. zn. Sdo 22/2003 z 27. februára 2004 odmietol.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti navrhuje, aby ústavný súd vydal nález:

Právo   Margity   Majerovej   domáhať   sa   zákonom   ustanoveným   spôsobom   svojho práva s tým, že všetci účastníci sú v konaní rovní, garantované v čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy, bolo v konaní pred Najvyšším súdom SR porušené.

Uznesenie NS SR z 27. 2. 2004, sp. zn. Sdo 22/2003 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

Margite Majerovej priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 200.000 Sk, ktoré jej Najvyšší súd SR vyplatí do 2 mesiacov.

Najvyšší súd SR je povinný uhradiť trovy právneho zastúpenia advokátke JUDr. E. Ľ. B., vo výške 13.194 Sk – odmena za tri úkony po 4398 Sk – (...) do 1 mesiaca.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv nerozhoduje iný súd.

Podľa   §   25   ods.   1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd sťažnosť   predbežne   prerokoval   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   sťažovateľky a podľa § 25 ods. 2 citovaného zákona skúmal, či nie sú dôvody na jej odmietnutie. Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní každej sťažnosti pravidelne skúma aj to, či sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označila sťažovateľka, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť je preto možné považovať   tú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.

Sťažovateľka v rozhodnutí najvyššieho súdu sp. zn. Sdo 22/2003 z 27. februára 2004 vidí porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a 3 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Z predložených   rozhodnutí všeobecných   súdov   ústavný   súd   zistil,   že krajský   súd rozsudkom z 2. apríla 2003 sp. zn. 18 S 227/00 potvrdil rozhodnutie Sociálnej poisťovne v Bratislave zo 7. júna 2002 č. 495 306 0480. Proti tomuto rozsudku podala sťažovateľka odvolanie. Najvyšší súd po jeho preskúmaní rozsudkom sp. zn. 3 So 94/03 z 24. septembra 2003 napadnutý rozsudok krajského súdu potvrdil. Proti rozsudku najvyššieho súdu ako odvolacieho   súdu   podala   sťažovateľka   dovolanie,   ktoré   uznesením   z 27.   februára   2004 sp. zn. Sdo 22/2004 najvyšší súd odmietol.

Vzhľadom   na   uvedené   skutkové   okolnosti   a tvrdenia   sťažovateľky   uvádzané v sťažnosti   podľa   názoru   ústavného   súdu   nemôže   sťažovateľka   s úspechom   namietať porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozhodnutím   najvyššieho   súdu,   pretože   ústavný   súd   nezistil   príčinnú   súvislosť   medzi namietaným   porušením   označeného   základného   práva   a rozhodnutím   najvyššieho   súdu, reálnosť   ktorej   by   mohol   posúdiť   po   jej   prijatí   na   ďalšie   konanie.   Sťažovateľke   bol umožnený reálny prístup k súdu, keď všeobecný súd (v tomto prípade najvyšší súd ako dovolací súd) na základe ňou podaných podaní vo veci aj konal a rozhodol, pričom svoje rozhodnutie odôvodnil.

Ústavný   súd   je   oprávnený   a povinný   posúdiť   neústavnosť   konania,   resp. rozhodovania   všeobecných   súdov,   t.   j.   či   v konaní   pred   nimi   nedošlo   k   porušeniu ústavnoprocesných princípov konania (čl. 46 až 50 ústavy). Táto právomoc ústavného súdu však   nie   je   spojená   so   vznikom   oprávnenia   a povinnosti   hodnotiť   právne   názory všeobecných súdov, ku ktorým tieto dospeli na základe výkladu a uplatňovania zákonov, ak tento   výklad   a použitie   zákonov   neporušujú   uvedené   ústavnoprocesné   princípy (II. ÚS 54/02).   Reálne   uplatnenie   a garantovanie   základného   práva   na   súdnu   ochranu neznamená nielen   právo   na úspech   v konaní,   ale ani nárok   na to,   aby   všeobecné   súdy preberali   alebo   sa   riadili   výkladom   všeobecne   záväzných   právnych   predpisov,   ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).

Rovnako   ani   v tej   časti   sťažnosti,   v ktorej   sťažovateľka   namieta   porušenie základného práva podľa čl. 47 ods. 2 a 3 ústavy, nevyplýva žiadna možnosť porušenia označených   článkov   ústavy.   Sťažovateľka,   ktorá   je   zastúpená   advokátkou,   teda kvalifikovaným právnym zástupcom, neuviedla žiadnu skutočnosť, na základe ktorej by bolo možné usudzovať, že napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu je postihnuté takými nedostatkami, ktoré by odôvodňovali záver o jeho zjavnej neodôvodnenosti, arbitrárnosti, a v konečnom dôsledku o porušení označeného základného práva sťažovateľky.

Sťažovateľka   v podstate   namietala, že „v konaní   pred   Najvyšším   súdom   SR   bolo sťažovateľke uprené právo na spravodlivý proces, garantované v čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 2,3 ústavy, keď:

...

2.   Najvyšší   súd   odoprel   sťažovateľke   právo   jej   osobnej   a aktívnej   prítomnosti na odvolacom pojednávaní, na ktorom rozhodol o jej odvolaní, hoci odvolacia inštancia je aj inštanciou skutkovou (nielen právnou) podľa § 250s ods. 2 OSP, na ktorej predkladala celý rad odborných správ o jej zlom zdravotnom stave a žiadala vo veci nariadiť znalecké dokazovanie. Vzhľadom na tieto skutočnosti, mal NS SR nariadiť odvolacie pojednávanie...

3.   Najvyšší   súd   v uvedenom   procesnom   pochybení   odvolacieho   súdu   nevidel naplnenie dovolacieho dôvodu v zmysle ust. § 237 písm. f) OSP“.

Z odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, ktorým bolo dovolanie ako neprípustné   odmietnuté,   vyplýva,   že „navrhovateľka   mala   hmotnoprávnu   aj   procesnú spôsobilosť byť účastníčkou konania a súd konal vo veci,   patriacej do právomoci súdu na základe návrhu navrhovateľky. Vo veci rozhodoval nezaujatý a správne obsadený súd, ktorý svojím postupom neodňal účastníkom možnosť konať pred súdom. Navrhovateľka bola na pojednávanie na súde prvého stupňa riadne predvolaná a na pojednávaní 2. apríla 2003 sa osobne zúčastnila, rovnako ako jej právna zástupkyňa, namiesto ktorej bola prítomná jej splnomocnená zástupkyňa Mgr. P. Š. Súd navrhovateľku ako účastníčku konania aj vypočul. V odvolacom konaní súd rozhodoval na neverejnom pojednávaní, tak, ako mu to dovoľuje § 250   s OSP.   Navrhovateľka   v priebehu   sporu   robila   písomné   návrhy   na doplnenie dokazovania, vyjadrovala sa k jeho obsahu a robila podania. Za týchto okolností sa súd v dovolacom konaní nemohol vecne zaoberať tvrdením navrhovateľky, že v konaní nebol riadne posúdený skutkový stav veci, ani jej zlým zdravotným stavom.“

Podľa názoru ústavného súdu uvedený výklad najvyššieho súdu nemožno považovať za   zjavne   neodôvodnený   alebo   arbitrárny.   Skutočnosť,   že   sťažovateľka   sa   s názorom najvyššieho súdu v dovolacom konaní nestotožňuje, nemožno samu osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti, resp. nezákonnosti napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu. Podmienky   prípustnosti   dovolania   skúma   v dovolacom   konaní   najvyšší   súd,   aj   v tomto prípade sa touto otázkou dôsledne zaoberal.

Rovnako ústavný súd už viackrát vyslovil, že postup súdu, ktorý nevykonal dôkazy navrhnuté účastníkom, nie je možné hodnotiť ako v rozpore s ústavou. Nie je povinnosť súdu   vykonať   všetky   dôkazy   označené   účastníkmi   konania,   pretože   princíp   voľného hodnotenia dôkazov v konaní pred súdmi v spojení so zásadou spravodlivého rozhodnutia veci umožňuje sudcovi vykonať len tie dôkazy, ktoré podľa jeho uváženia k spravodlivému rozhodnutiu vedú (napr. II. ÚS 218/00, I. ÚS 64/97).

Ústavný   súd   v súvislosti   so   svojou   rozhodovacou   činnosťou   opakovane   vyslovil, že ak sťažovateľ v konaní pred ústavným súdom namietal také porušenie základného práva alebo slobody, ktoré podľa okolnosti prípadu nemohlo nastať, ústavný súd návrh odmietne ako zjavne neopodstatnený (napr. II. ÚS 70/99, III. ÚS 45/03).

Z tohto dôvodu bolo potrebné sťažnosť po jej predbežnom prerokovaní odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie ústavného súdu o nárokoch vyplývajúcich z porušenia práv sťažovateľky bolo bez právneho významu.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. mája 2004