znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 181/2013-24

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 30. mája 2013 v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Ladislava Orosza v konaní o sťažnosti obchodnej spoločnosti a., s. r. o., B. zastúpenej advokátom dr. M.   K.,   B.,   vo veci   namietaného   porušenia   jej   základného   práva   podľa   čl. 48   ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 25 Cb/135/2011, za účasti Okresného súdu Bratislava I, takto

r o z h o d o l :

1. Základné   právo   obchodnej   spoločnosti   a.,   s. r. o.,   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 25 Cb/135/2011   p o r u š e n é b o l o.

2. Okresnému súdu Bratislava I p r i k a z u j e,   aby v konaní vedenom pod sp. zn. 25 Cb/135/2011 konal bez zbytočných prieťahov.

3. Okresný súd Bratislava I j e   p o v i n n ý uhradiť obchodnej spoločnosti a., s. r. o., trovy konania   v   sume   331,15   €   (slovom   tristotridsaťjeden   eur   a pätnásť   centov)   na   účet   jej právneho zástupcu dr. M. K., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   sp. zn. IV. ÚS 181/2013   z 27.   marca   2013   prijal   podľa   § 25   ods. 3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť obchodnej spoločnosti a., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách aj „navrhovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 25 Cb/135/2011 (ďalej aj „napadnuté konanie“).

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka podala 13. júla 2011 okresnému súdu žalobu o zaplatenie   pohľadávky   v sume   48 847,65   €   s príslušenstvom   s návrhom   na   vydanie predbežného opatrenia.

Sťažovateľka uviedla, že v jej právnej veci okresný súd plynulo nekoná a dochádza v nej k zbytočným prieťahom, pričom ku dňu podania sťažnosti ústavnému súdu nebolo napadnuté konanie právoplatne skončené.

Sťažovateľka v nadväznosti na to navrhuje, aby ústavný súd podľa čl. 127 ústavy vyslovil, že postupom okresného súdu v napadnutom konaní bolo porušené jej základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, zároveň navrhuje prikázať okresnému súdu konať v napadnutom konaní bez zbytočných prieťahov. Napokon sa domáha priznania finančného zadosťučinenia v sume 5 000 € a úhrady trov konania.

Okresný   súd   sa   na   základe   výzvy   ústavného   súdu   vyjadril   k   sťažnosti   prípisom sp. zn.   Spr. 3328/2013   (doručeným   ústavnému   súdu   9. mája 2013),   v   ktorom podpredsedníčka okresného súdu okrem iného uviedla:

„Na   základe   lustrácie   v   registri   sťažností   som   zistila,   že   dňa   25. 10. 2012   bola Okresnému súdu Bratislava I doručená sťažnosť sťažovateľa zo dňa 23. 10. 2012, podaná na   prieťahy   v   konaní   predmetnej   veci,   ktorá   bola   dňa   23. 11. 2012   riadne   prešetrená a vybavená   pod   Spr. 2263/2012   ako   dôvodná,   nakoľko   od   februára   roku   2012   do   dňa podania sťažnosti nebol vo veci vykonaný žiaden úkon súdu.

V   rámci   šetrenia   bolo   zistené,   že   k   zistenej   nečinnosti   súdu   vo   veci   došlo z objektívnych dôvodov bez subjektívneho zavinenia zákonnej sudkyne JUDr. I. H., ktorej bola vec v zmysle rozvrhu práce pridelená na konanie a rozhodnutie dňa 24. 08. 2011. V danom prípade sa jedná o vec, ktorá bola Okresnému súdu Bratislava I doručená v júli roku 2011 s tým, že od začatia konania do februára roku 2012 postupoval súd vo veci priebežne bez prieťahov a vykonal vo veci všetky procesné úkony, vykonanie ktorých je potrebné v zmysle Občianskeho súdneho poriadku v rámci prípravy veci na pojednávanie. Za účelom zabránenia vzniku nových prieťahov v konaní boli zákonná sudkyňa spolu s jej vyšším súdnym úradníkom požiadaní, aby vo veci konali ďalej s tým, že vec bude zo strany vedenia súdu priebežne sledovaná až do jej právoplatného skončenia.

Na základe uvedeného zákonná sudkyňa dňa 26. 10. 2012 vytýčila vo veci termín pojednávania na deň 24. 01. 2014 o 9:00 hod. Nedostatočné personálne obsadenie sudcov na obchodnom úseku Okresného súdu Bratislava I a s tým súvisiaca nadmerná zaťaženosť sudcov vzhľadom na vysoký počet vecí v ich súdnych oddeleniach, ako aj potreba vybavovať jednotlivé veci postupne v poradí v akom boli podané na súd, zákonnej sudkyni nedovolili skoršie vytýčenie termínu pojednávania na prejednanie veci.

Existenciu   prieťahov   spôsobených   sťažovateľom   ako   ani   prekážky   postupu   súdu vo veci v zmysle ust. § 107 a nasl. Občianskeho súdneho poriadku zistená nebola.“

Ako už bolo uvedené, napadnuté konanie začalo 13. júla 2011, keď bola okresnému súdu doručená žaloba sťažovateľky, ktorou sa domáhala zaplatenia pohľadávky 48 847,65 € s príslušenstvom.

Súčasťou vyjadrenia okresného súdu k sťažnosti bol aj nasledujúci prehľad dosiaľ vykonaných procesných úkonov v priebehu napadnutého konania:

„- Dňa   19. 07. 2011   súd   vyzval   navrhovateľa   na   zaplatenie   súdneho   poplatku za návrh vo veci samej.

- Dňa 26. 07. 2011 bol na účet súdu zaplatený súdny poplatok za návrh vo veci samej.

- Dňa   24. 08. 2011   súd   vyzval   navrhovateľa   na   zaplatenie   súdneho   poplatku za návrh na nariadenie predbežného opatrenia.

- Dňa   06. 09. 2011   bol   na   účet   súdu   zaplatený   súdny   poplatok   za   návrh na nariadenie predbežného opatrenia.

- Dňa   05. 09. 2011   súd   uznesením   zamietol   návrh   na   nariadenie   predbežného opatrenia.   Predmetné   uznesenie   bolo   doručené   PZ (právnemu   zástupcovi,   pozn.) navrhovateľa dňa 14. 09. 2012.

- Dňa   19. 12. 2011   súd   vo   veci   rozhodol   platobným   rozkazom   č. k. 25 Cb/135/2011-48.

- Dňa 12. 01. 2012 bol súdu doručený odpor odporcu.

- Dňa 16. 01. 2012 súd vyzval navrhovateľa na vyjadrenie sa k odporu v lehote 15 dní.

- Dňa 10. 02. 2012 súd vyzval odporcu na zaplatenie súdneho poplatku za odpor.

- Dňa 20. 02. 2012 bol na účet súdu zložený súdny poplatok za odpor.

- Dňa   26. 10. 2012   súd   nariadil   vo   veci   termín   pojednávania   na   24. 01. 2014 o 9:00 hod.“

K vyjadreniu okresného súdu sťažovateľka zaujala stanovisko podaním (doručeným ústavnému   súdu   17.   mája   2013),   v   ktorom   okrem   iného   uviedla,   že   všetky   podstatné argumenty   už   uviedla   v sťažnosti   z 20.   februára   2013,   a   v zmysle   jej   petitu   žiada,   aby ústavný súd vo veci rozhodol.

Obsah súvisiaceho spisu okresného súdu potvrdzuje úkony uvedené v jeho vyjadrení z 2. mája 2013, ktoré ústavný súd považuje za preukázané.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka sa svojou sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia základného práva podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy,   podľa   ktorého   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   sa   právna   neistota   osoby   domáhajúcej   sa rozhodnutia   neodstraňuje.   K   stavu   právnej   istoty   dochádza   zásadne   až   právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou povinnosťou súdu je preto zabezpečiť taký procesný postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník konania obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto   povinnosť   súdu   vyplýva   z   § 6   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   len „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v   súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 prvej vety OSP, podľa ktorej len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 druhej vety OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých dôvodov.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní mohlo dôjsť k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.

1. Pokiaľ ide o právnu a skutkovú zložitosť veci, ústavný súd konštatuje, že spory o úhradu   pohľadávky   (v   danom   prípade   ide   o neuhradenú   cenu   za   dielo   realizovanú na základe   zmluvy   o dielo   z 24.   januára   2008   uzavretej   podľa   príslušných   ustanovení Obchodného   zákonníka)   tvoria   bežnú   časť   rozhodovacej   agendy   všeobecných   súdov a v zásade ich nemožno považovať za právne ani skutkovo zložité. Obdobne ústavný súd hodnotí aj sťažnosťou napadnuté konanie a poukazuje na to, že ani okresný súd vo svojom vyjadrení k sťažnosti na skutkovú ani právnu zložitosť veci nepoukázal.

2. Ďalším kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval, či v napadnutom konaní mohlo dôjsť k zbytočným prieťahom, bolo správanie sťažovateľky ako účastníčky tohto súdneho konania. Ústavný súd nezistil také skutočnosti, ktoré by bolo potrebné pripísať na jej ťarchu v súvislosti s doterajšou dĺžkou napadnutého konania.

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v napadnutom konaní a zistil, že okresný súd bol od 10. februára 2012 vo veci nečinný a až na základe sťažnosti sťažovateľky   z 23.   októbra   2012   adresovanej   predsedníčke   okresného   súdu   následne nariadil   26. októbra   2012   termín   pojednávania na 24.   január 2014,   t. j. o 15   mesiacov. Uvedený postup okresného súdu nemožno podľa názoru ústavného súdu pokladať za taký, ktorý by plynulo smeroval k odstráneniu právnej neistoty sťažovateľky, ktorá sa na neho obrátila s návrhom na rozhodnutie, a preto ho považuje za ústavne neakceptovateľný.

Ústavný súd nemohol akceptovať argumenty uvedené vo vyjadrení okresného súdu, ako napr. „nedostatočné personálne obsadenie sudcov na obchodnom úseku Okresného súdu Bratislava I a s tým súvisiaca nadmerná zaťaženosť sudcov vzhľadom na vysoký počet vecí   v ich   súdnych   oddeleniach“,   pričom   ústavný   súd   v uvedenej   súvislosti   poukazuje na svoju   ustálenú judikatúru   (napr.   I. ÚS 127/04,   II. ÚS 311/06), podľa   ktorej   nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť konanie, ako aj skutočnosť, že Slovenská republika nevie alebo nemôže v čase konania zabezpečiť primeraný počet sudcov alebo ďalších pracovníkov na súde, ktorý oprávnený subjekt požiadal o odstránenie svojej právnej neistoty, nemôžu byť dôvodom na zmarenie uplatnenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v konečnom dôsledku nezbavujú štát zodpovednosti   za pomalé konanie spôsobujúce zbytočné prieťahy v súdnom konaní.

Ústavný   súd   vzhľadom   na   uvedené   vyhodnotil   postup   okresného   súdu   v konaní vedenom   pod   sp. zn.   25 Cb/135/2011 ako   konanie   so   zbytočnými   prieťahmi,   pričom poukazuje na to, že aj podpredsedníčka okresného súdu v odpovedi na jej sťažovateľkou adresovanú   sťažnosť   na   prieťahy   v konaní   ju   považovala   za   dôvodnú   a uviedla,   že „za účelom zabránenia vzniku ďalších prieťahov v konaní som zákonného sudcu požiadala, aby vo veci konal ďalej a pristúpila som k sledovaniu veci“.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že napadnutým postupom okresného   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp. zn.   25 Cb/135/2011   došlo   k   zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

III.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak porušenie základných práv podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Vzhľadom   na   to,   že   ústavný   súd rozhodol,   že základné   právo   sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy bolo postupom okresného   súdu porušené,   prikázal   mu,   aby   vo   veci   konal   bez   zbytočných   prieťahov a odstránil   tak   stav   právnej   neistoty,   v   ktorej   sa   nachádza   sťažovateľka   domáhajúca   sa rozhodnutia súdu vo svojej veci.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľka   sa   domáha   priznania   finančného   zadosťučinenia   v sume   5 000   € z dôvodov uvedených vo svojej sťažnosti. Okrem iného poukázala na dĺžku obdobia, ktoré uplynulo od podania žaloby bez toho, aby vo veci bolo právoplatne rozhodnuté, čo sťažuje jej ďalšiu, nielen podnikateľskú aktivitu.

Pri   rozhodovaní   o návrhu   sťažovateľky   na   priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti aplikovaných Európskym súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu. Súčasne   sa   ústavný   súd   riadil   úvahou,   že   cieľom   primeraného   finančného zadosťučinenia   nie   je   prípadná   náhrada   škody   (napr. III. ÚS 237/07,   III. ÚS 87/08, III. ÚS 3/2012).

Zároveň   však   ústavný   súd   považuje   za   potrebné   zdôrazniť,   že   v takomto   type konania imanentnú súčasť ochrany práv sťažovateľa tvorí vyslovenie porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa okolností tiež príkaz porušovateľovi, aby konal bez prieťahov (čl. 127 ods. 2 ústavy), čím sa završuje   výkon   právomoci   ústavného   súdu   ako   nezávislého   súdneho   orgánu   ochrany ústavnosti, a tiež napĺňa účel tejto ochrany – odstránenie právnej neistoty sťažovateľa. Na druhej strane fakultatívne rozhodnutie o priznaní finančného zadosťučinenia (čl. 127 ods. 3 ústavy) sa až sekundárne spája s porušením práva a dôvodom jeho priznania je výlučne iba zmiernenie nemajetkovej ujmy sťažovateľa vyplývajúcej z psychickej traumy spôsobenej bezdôvodnou   a dlhšie   trvajúcou   právnou   neistotou,   ktorej   bol   vystavený   postupom porušovateľa, ktorý rozhoduje v jeho veci.

Vychádzajúc   z uvedeného   a   pri   zohľadnení   dôvodov   uvádzaných   sťažovateľkou, ktorá svoju požiadavku na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia odôvodnila „neefektívnym a nesústredeným konaním súdu pri rozhodovaní vo veci samej“, poukazujúc na dĺžku obdobia, ktoré uplynulo od podania žaloby, a na skutočnosť, že výsledok konania má pre ňu zásadný význam, ústavný súd   považuje samotné rozhodnutie, ktorým vyslovil porušenie označeného práva sťažovateľky v napadnutom konaní a prikázal okresnému súdu konať bez zbytočných prieťahov, za dostatočnú ochranu jej základného práva, porušenie ktorého namieta (m. m. II. ÚS 225/07, II. ÚS 116/06). Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosti v tejto časti nevyhovel (bod 4 výroku nálezu).

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj o   úhrade   trov   konania   sťažovateľky,   ktoré   jej vznikli v dôsledku jej právneho zastúpenia v konaní vedenom ústavným súdom advokátom dr. M. K. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o priznaní   trov   konania   vychádzal   z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2012, ktorá bola 781 €.

Úhradu   priznal   za   dva   úkony   právnej   služby   (prevzatie   a   prípravu   zastúpenia a podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 14 ods. 1 písm. a) a b) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len „vyhláška“), a to každý úkon po 130,16 €, t. j. spolu 260,32 €, čo spolu s režijným paušálom 2 x 7,81 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje sumu 275,94 €. Keďže advokát dr. M. K. je platcom   dane   z   pridanej   hodnoty   [ďalej   len   „DPH“   (na   základe   predloženej   fotokópie osvedčenia o registrácii pre DPH)], uvedená suma bola zvýšená o DPH vo výške 20 % podľa § 18 ods. 3 vyhlášky a podľa zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení   neskorších   predpisov.   Trovy   právneho   zastúpenia   vrátane   započítania   DPH a režijného paušálu boli priznané v celkovej sume 331,15 €.

Priznanú úhradu   trov   konania je okresný   súd   povinný   zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP) v lehote uvedenej v bode 4 výroku tohto nálezu.

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. mája 2013