znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 181/2010-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. apríla 2010 predbežne prerokoval sťažnosť A. R., T., zastúpenej advokátom Mgr. M. M., T., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu   Galanta   v konaní   vednom   pod   sp. zn. 10 C 9/2005 a jeho rozsudkom zo 16. februára 2009 a postupom Krajského súdu v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn. 24 Co/133/2009 a jeho rozsudkom z 27. januára 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť A. R. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 13. apríla 2010 doručený „podnet“ A.   R.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorý   ústavný   súd   považoval za sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky [(ďalej len „ústava“), pretože inštitút   podnetu   bol   zrušený   ústavným   zákonom   č. 90/2001   Z. z.   z   23. februára 2001, ktorým sa mení a dopĺňa Ústava Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. v znení neskorších predpisov], ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy postupom Okresného súdu Galanta (ďalej len „okresný súd“) vo veci vedenej   pod   sp. zn.   10 C 9/2005   a jeho   rozsudkom   zo   16.   februára   2009   a   postupom Krajského   súdu   v Trnave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   vo   veci   vedenej   pod   sp. zn. 24 Co/133/2009 a jeho rozsudkom z 27. januára 2010.

Sťažovateľka   okrem   iného   uviedla,   že „sa   svojím   návrhom   zo   dňa   30. 1. 2005 podaným na Okresnom súde Galanta domáhala, aby súd zaviazal odporcu v I. a II. rade zaplatiť sumu 273.024,- Sk so 16,5 %-tným úrokom z omeškania od 5. 3. 2003 do zaplatenia a   sumy   9.045.000,-   Sk   s   13   %-tným   úrokom   z   omeškania   od   právoplatnosti   rozsudku do zaplatenia. Právnym titulom nároku podnecovateľky bola škoda spôsobená na zdraví podnecovateľky   v   súlade   s   ust.   § 420   ods. 1   Obč. zák.   porušením   právnej   povinnosti odporcom v I. rade, keď dňa 4. 3. 2003 došlo k zrážke motorových vozidiel, čím utrpela podnecovateľka poškodenia na zdraví.“.

Zo   sťažnosti   ďalej   vyplýva,   že „Rozsudkom   Okresného   súdu   v   Galante   sp. zn. 10 C 9/2005-245   zo   dňa   16. 02. 2009   v   právnej   veci   žalobkyne   proti   žalovaným v I. a II. rade o náhradu škody z ublíženia na zdraví a o mimoriadne zvýšenie bolestného a sťaženia   spoločenského   uplatnenia   rozhodol,   že   žalovaní   v   1.   a   2. rade   sú   povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobkyni 495,42 Eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku, súd žalobu v časti sťaženia spoločenského uplatnenia, mimoriadneho zvýšenia bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia a v časti úrokov z omeškania zamietol, v ostatnej časti súd konania zastavil a nepriznal žiadnemu z účastníkov právo na náhradu trov konania. Prvostupňový súd rozsudkom dospel k záveru, že v danom prípade sa nepreukázali dôvody hodné   osobitného   zreteľa   za   účelom   mimoriadneho   zvýšenia   bolestného   a   odškodnenia za sťaženie spoločenského uplatnenia.“.

Sťažovateľka podala proti uvedenému prvostupňovému rozsudku 27. februára 2009 odvolanie, a to proti jeho výrokom 1, 2 a 5, ktorými:

-   boli   žalovaní   v 1.   a 2. rade   zaviazaní   zaplatiť   jej   spoločne   a nerozdielne   sumu 495,42 € do troch dní od jeho právoplatnosti,

-   okresný   súd   žalobu   v časti   týkajúcej   sa   nároku   za   sťaženie   spoločenského uplatnenia a mimoriadneho zvýšenia bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia, ako aj v časti úrokov z omeškania zamietol,

- okresný súd vyslovil, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.

Odvolanie proti rozsudku okresného založila sťažovateľka na tvrdení, že vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Ďalej dôvodila tým, že okresný súd nezohľadnil trvalosť a nezvratnosť jej zdravotného stavu a posudzoval jej nároky ako nároky osoby, ktorá úplne prekonala všetky následky úrazu.

O odvolaní sťažovateľky rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn. 24 Co/133/2009 zo 4.   februára   2010,   ktorým   prvostupňový   rozsudok   v napadnutých   častiach   potvrdil a nepriznal žalovaným náhradu trov odvolacieho konania stotožniac sa v celom rozsahu so závermi, ku ktorým dospel okresný súd.

V ďalšej časti sťažnosti poukazuje sťažovateľka na podľa nej diskriminačnú zákonnú úpravu aplikovanú v jej právnej veci [vyhláška č. 32/1965 Zb. ministerstiev zdravotníctva a spravodlivosti,   Štátneho   úradu   sociálneho   zabezpečenia   a   Ústrednej   rady   odborov z 1. apríla   1965   o   odškodňovaní   bolesti   a   sťaženia   spoločenského   uplatnenia   v znení účinnom v relevantnom čase (ďalej len „vyhláška“)] vyslovujúc názor, že pri výklade § 7 ods. 3   vyhlášky   umožňujúcej   súdu   v prípadoch   hodných   osobitného   zreteľa   zvýšiť odškodnenie   za   bolesť   a za   sťaženie   spoločenského   uplatnenia   nad   sumu   uvedenú v odsekoch   1   a 2   malo   byť   vychádzané   zo zákonnej   definície   pojmu   „prípad   hodný osobitného   zreteľa“   podľa   definície   obsiahnutej   v   § 5   ods. 5   zákona   č. 437/2004   Z. z. o náhrade za bolesť a o náhrade za sťaženie spoločenského uplatnenia a o zmene a doplnení zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 273/1994   Z. z.   o zdravotnom   poistení, financovaní   zdravotného   poistenia,   o   zriadení   Všeobecnej   zdravotnej   poisťovne a o zriaďovaní rezortných, odvetvových, podnikových a občianskych zdravotných poisťovní v znení neskorších predpisov v znení zákona č. 461/2008 Z. z.

V okolnostiach daného prípadu malo byť podľa sťažovateľky postupované v súlade s § 7 ods. 3 vyhlášky, a to vzhľadom na to, že uvedené ustanovenie možno „považovať za účelný   nástroj   na   odstránenie   neprimeranosti   zákona,   ktorá   tu   z dôvodu   zdĺhavosti legislatívneho procesu vznikla“.

Odvolávajúc sa na judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sťažovateľka tvrdí,   že   súdy   sa   k jej   nárokom   postavili „ako   k nárokom   osoby bez predchádzajúcich kultúrnych,   spoločenských   a   pracovných   aktivít,   ktorá   absolvovaním   zložitých a mnohopočetných operácií a bolestivej liečby úplne vyzdravela a plnohodnotne sa zaradila do spoločenského, kultúrneho a pracovného života. Prvostupňový súd vôbec nevzal v úvahu, že   žalobkyňa   sa   následkom   úrazu   stala   úplnou   invalidnou   dôchodkyňou   bez predpokladaného   uzdravenia   či   zlepšenia   súčasného   stavu   a   že   súdny   znalec   z   odboru zdravotníctvo a farmácia nehodnotí spoločenské, kultúrne a pracovné aktivity žalobkyne pred úrazom a po ňom. Znalec hodnotil iba výkon bežných úkonov pri samoobsluhe. Znalcom zvýšené odškodnenia za sťaženie spoločenského uplatnenia a za vytrpené bolesti nepovažujeme za dostatočné a zodpovedajúce poškodeniu zdravia podnecovateľky a s tým spojeným obmedzeniam vo všetkých sférach života.“.

Priznaná suma odškodnenia nemôže byť podľa sťažovateľky správna aj preto, že súdy zohľadnili na jej strane podstatne priaznivejšie podmienky, než v skutočnosti mala.

Keďže   krajský   súd   rozhodol   o odvolaní   sťažovateľky   na   neverejnom   zasadnutí, považuje   aj   túto   okolnosť   za   jeho   pochybenie   zastávajúc   názor,   že   krajský   súd   mal postupovať   v súlade   s   § 214   ods. 1   písm. c)   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   len „OSP“), a keďže tak neurobil, odňal jej svojím postupom možnosť konať pred súdom.

Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:„Právo podnecovateľky podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky konaním a rozhodnutiami   Okresného   súdu   Galanta   zo   dňa   16. 2. 2009   sp. zn   10 C 9/2005-245 a Krajského súdu Trnava zo dňa 4. 2. 2010 (správne má byť 27. 1. 2010, pozn.) sp. zn. 24 Co/133/2009-280 boli porušené.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu   ústavný   súd   skúma,   či   dôvody   uvedené   v   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným spôsobom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

1.   Ústavný   súd   predovšetkým   konštatuje,   že   sťažovateľka   napadla   aj   rozsudok okresného súdu sp. zn. 10 C 9/2005 zo 16. februára 2009. Vzhľadom na princíp subsidiarity, ktorý vyplýva z čl. 127 ods. 1 ústavy, ústavný súd nemá právomoc preskúmavať napadnutý postup okresného súdu, keďže proti nemu bol prípustný riadny opravný prostriedok, ktorý sťažovateľka využila, t. j. o odvolaní proti rozsudku okresného súdu rozhodoval krajský súd ako súd odvolací rozsudkom sp. zn. 24 Co/133/2009 z 27. januára 2010. Z tohto dôvodu bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

2. Ústavný súd sa ďalej zaoberal sťažnosťou v časti smerujúcej proti krajskému súdu, ktorý mal podľa sťažovateľky svojím rozsudkom sp. zn. 24 Co/133/2009 z 27. januára 2010 porušiť jej základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva na súdnu ochranu je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto základnému právu   zodpovedá   povinnosť   súdu   o veci   konať   a rozhodnúť   (napr. II. ÚS 88/01),   ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní. Článok 46 ods. 1 ústavy zahŕňa „právo na súd“, to znamená právo začať konanie na súde v „občianskoprávnych veciach“ ako jeden z jeho   aspektov.   K nemu   pristupujú   záruky,   pokiaľ   ide   o organizáciu,   zloženie   súdu a vedenie   procesu.   Kvalita   procesu   zahrnutá   v základnom   práve   na   spravodlivé   súdne konanie   v zmysle   čl. 46   ods. 1   ústavy   je   zabezpečená   zárukami   procesného a inštitucionálneho charakteru.

Sťažovateľka   považuje za   porušenie   svojho   označeného   základného   práva   najmä spôsob, akým sa krajský súd vysporiadal s vykonanými dôkazmi v rámci ich hodnotenia a následného vyvodenia zodpovedajúcich skutkových a právnych záverov v ich meritórnom konečnom rozhodnutí. Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľka svojou sťažnosťou vlastne pokračuje   v polemike   so   všeobecnými   súdmi   na   úrovni   nimi   aplikovaného   práva,   a to predovšetkým uplatnením podstatnej časti argumentácie, o ktorú oprela už svoje odvolanie proti   rozsudku   okresného   súdu   sp. zn.   9 C 224/2002   z 18.   septembra   2006   s tým, aby ústavný súd preskúmal namietaný rozsudok krajského súdu očakávajúc spochybnenie krajským súdom podanej interpretácie a následnej aplikácie relevantných právnych noriem. Sťažovateľka v podstate očakáva zo strany ústavného súdu revíziu napadnutého rozsudku krajského súdu, ktorým bol potvrdený prvostupňový rozsudok v odvolaním napadnutých častiach. Ústavný súd k tomu uvádza, že pokiaľ ide o medze zasahovania ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, tak vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že mu neprislúcha   hodnotiť   správnosť   skutkových   záverov   či   právneho   posúdenia   veci všeobecnými   súdmi,   pretože   nie   je   prieskumným   súdom,   nadriadeným   súdom   a   ani ochrancom   zákonnosti   (II. ÚS 1/95).   Úlohou   ústavného   súdu   totiž   nie   je   zastupovať všeobecné   súdy,   ktorým   prislúcha   interpretácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa obmedzuje   na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou alebo   záväznou   medzinárodnou   zmluvou   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli   do   takej   miery   zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   že   by   zásadne   popreli   účel a význam zákonného predpisu (I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06, I. ÚS 88/07).

Podľa   názoru   ústavného   súdu   sťažnosťou   napadnutý   rozsudok   krajského   súdu vo svojom   odôvodnení   (vychádzajúc   aj   z   dôvodov   uvedených   v   odôvodnení   rozsudku okresného súdu, s ktorým sa krajský súd stotožnil) jasne a zrozumiteľne podáva výklad použitého právneho predpisu a obsahuje dostatočnú argumentáciu pre výrok meritórneho rozhodnutia   o odvolaní,   ktorým   bol   potvrdený   rozsudok   súdu   prvého   stupňa   ako   vecne správny. V rozsudku krajského súdu teda ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti nezistil nič, čo by ho robilo ústavne neakceptovateľnými a ako takým vyžadujúcim korekciu zo   strany   ústavného   súdu.   Sťažnosťou   napadnutý   rozsudok   krajského   súdu   je vnútorne logický, nie je ani prejavom aplikačnej a interpretačnej svojvôle, a taktiež ho nemožno označiť   za   arbitrárny,   pretože   dáva   zrozumiteľným   spôsobom   vysvetľujúcu   odpoveď na všetky podstatné otázky, prečo bol potvrdený prvostupňový rozsudok.

Tento záver vyplýva aj z ďalej citovaných častí odôvodnenia napadnutého rozsudku.

1. Pokiaľ ide o priznanie odškodnenia za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia, krajský súd okrem iného uviedol:

„Ako   vyplýva   zo   znaleckého   posudku,   bolestné   bolo   u   navrhovateľky   znalcom stanovene   na   1690   bodov,   pričom   znalec   v   znaleckom   posudku   (č. l.   164)   postupoval v súlade   s   predmetnou   vyhláškou   a   zásadami   pre   hodnotenie   odškodnenia   za   bolesť a konkretizoval   položky,   kde   zvyšoval   bodové   hodnotenie   rešpektujúc   pri   jednotlivých položkách ľahší, resp. ťažší priebeh liečenia, resp. bolesti, a kde prichádzalo k poškodeniu na   zdraví,   ktoré   si   vyžadovalo   bolestivejšie   spôsoby   liečby,   tam   zvyšoval   v   zmysle uvedených zásad hodnotenie o polovicu a pri súbehu bolestivejšej liečby s operačnými výkonmi zvyšoval bolestné o dvojnásobok základnej sadzby v súlade s vyhláškou. Napríklad pri trieštivej zlomenine jamky pravého bedrového zhybu s vykĺbením liečená operačne je bodové ohodnotenie 130 bodov, znalec zvýšil o polovicu, nakoľko bola potrebná operácia, ďalej   pri   prvej   reoperácii   pravého   bedrového   zhybu   pre   nehojenie   sa   zlomeniny a odumieranie hlavice stehennej kosti je bodové ohodnotenie 260 bodov, pričom znalec ho zvýšil o dvojnásobok t. j. súbeh, lebo sa jednalo o bolestivejší spôsob liečby a bola potrebná opäť   operácia,   taktiež   zvyšoval   o   dvojnásobok   druhú   reoperáciu   pravého   zhybu   pre vykĺbenie umelého kĺbu s uvoľnením jamkového komponentu a podobne.

Z uvedeného možno konštatovať, že pri tých položkách, ktoré vyžadovali bolestivejší spôsob liečby, vyžadovali si operačný zákrok, alebo išlo súbeh, boli v súlade s vyhláškou a jej   prílohou   tieto   skutočnosti   zohľadnené,   a   preto   bolestné   bolo   vyčíslené   správne a vzhľadom na bodové ohodnotenie bolestného vo výške 1690 bodov odporcovia sú povinní navrhovateľke zaplatiť 101.400,- Sk (1690 bodov x 60,- Sk) a keďže odporca v 2. rade už plnil   vo   výške   86.475,-   Sk   a   novým   znaleckým   posudkom   s   prihliadnutím   na   zvýšené bolestné vyčíslené znalcom vznikla potreba doplatiť rozdiel 14.925,- Sk, t. j. 495,42 Eur, na ktoré   prvostupňový   súd   odporcu   zaviazal   a v   tejto   položke   považoval   odvolací   súd rozhodnutie súdu prvého stupňa za vecne správne.

Podľa § 4 ods. 1 vyhl. č. 32/65 Zb. sťaženie spoločenského uplatnenia sa odškodňuje, ak   poškodenie   na   zdraví   má   preukázateľne   nepriaznivé   dôsledky   pre   životné   úkony poškodeného, pre uspokojovanie jeho životných a spoločenských potrieb alebo pre plnenie jeho   spoločenských   úloh.   Odškodnenie   za   sťaženie   spoločenského   uplatnenia   musí   byť primerané povahe následkov a ich predpokladanému vývoju, a to v rozsahu, v akom sú obmedzené možnosti poškodeného uplatniť sa v živote a v spoločnosti.

Podľa § 6 ods. 1 cit. vyhl. pri odškodňovaní sťaženia sa vychádza zo základného počtu hodov, ktorým bolo toto sťaženie ohodnotené v lekárskom posudku.

Podľa § 6 ods. 2 cit. vyhl. suma zodpovedajúca základnému počtu bodov zistenému lekárom   sa   primerane   zvýši   až   na   dvojnásobok   podľa   predpokladov,   ktoré   poškodený vo veku, v ktorom bol poškodený na zdraví, mal pre uplatnenie v živote a v spoločnosti a ktoré   sú   v   dôsledku   poškodenia   obmedzené   alebo   stratené.   Týmito   predpokladmi   sa rozumie najmä možnosť uplatniť sa v rodinnom, politickom, kultúrnom a športovom živote a možnosť voľby povolania a ďalšieho sebavzdelávania; pritom sa prihliadne na to, či ide o muža alebo ženu.

Ako   vyplýva   zo   znaleckého   posudku,   znalec   ohodnotil   sťaženie   spoločenského uplatnenia 625 bodmi, pričom na pojednávaní sa opravil z dôvodu matematickej chyby, resp. nesprávnej aplikácie jednej položky, že má byť správny počet bodov 600. Ako je zrejmé   zo   znaleckého   posudku,   obmedzenie   pohyblivosti   v   pravom   bedrovom   zhybe zhodnotil   znalec   plným   počtom,   teda   200   bodov,   obmedzenie   pohyblivostí   v   ľavom bedrovom   kĺbe,   ktoré   vyhodnotil   ako   stredne   ťažké   obmedzenie   pohyblivosti,   ohodnotil polovičným počtom bodov, teda 100, skrátenie pravej dolnej končatiny o 3 cm zhodnotil polovičným počtom bodov, teda 25, poúrazová plochá noha vpravo ohodnotil ako stredné rozmedzie t. j. ½ - 100 bodov, obdobne aj poúrazová plochá noha vľavo a obmedzenie hybnosti chrbtice ĽS v oblasti počtom 75 bodov, t. j. 600 bodov. V závere svojho znaleckého posudku znalec konštatoval, že aj keď navrhovateľka utrpela vážny úraz, resp. poškodenie na zdraví, je v obsluhe sebestačná. Aj vo svojej výpovedi dňa 2. 2. 2009 znalec uviedol, že navrhovateľka je síce postihnutá trvale, ale nie je odkázaná na starostlivosť inej osoby, pretože sa vie umyť, najesť, učesať, vie sama odísť na WC, obliecť sa a existujú rôzne protetické pomôcky, ktoré postihnutému pomáhajú v samoobsluhe.

Odvolací súd sa stotožňuje s tvrdením odporcu v 2. rade v odvolaní, že sťaženie spoločenského   uplatnenia   sa   odškodňuje,   ak   poškodený   na   zdraví   má   preukázateľne nepriaznivé   dôsledky   pre   životné   úkony   poškodeného,   pre   uspokojenie   jeho   životných a spoločenských   potrieb   alebo   pre   plnenie   jeho   spoločenských   úloh.   Odškodnenie za sťaženie   spoločenského   uplatnenia   musí   byť   primerané   povahe   následkov   a   ich predpokladanému   vývoju   a   to   v rozsahu,   v   akom   sú   obmedzené   možnosti   poškodeného uplatniť sa v živote a spoločnosti a tieto náležitosti znalecký posudok zohľadnil a vychádzal v tomto smere zo znenia vyhlášky, ktorá pri obodovaní rozlišuje, či ide o muža a ženu, rozlišuje jednotlivé postihnuté orgány a rozpätie nastavených bodov je tak, aby bolo možné zohľadniť aj rozdiely medzi menším následkom v sťažení spoločenského uplatnia a väčším. Sama vyhláška ukladá lekárovi, aby v prípade, že možno očakávať priaznivý vývoj, hodnotil sťaženie   spoločenského   uplatnenia   pri   dolnej   hranici   bodového   rozmedzia   a   v   prípade intenzívnych následkov pri hornej hranici bodového rozmedzia. Podľa názoru odvolacieho súdu   všetky   tieto   skutočnosti   znalec   zohľadnil,   sumu   bodov   za   sťaženie   spoločenského uplatnia vypočítal správne, preto ak v tejto časti prvostupňový súd návrh navrhovateľky zamietol,   lebo odporca   2   v rozsahu obodovania   plnil,   bolo   potrebné   v tejto časti   jeho rozhodnutie ako vecne správne potvrdiť.“

2. Nepriznanie nároku na mimoriadne zvýšenie bolestného a mimoriadne zvýšenie sťaženia   spoločenského   uplatnenia   odôvodnil   krajský   súd   tým,   že „ťažisko   odvolania navrhovateľky spočívalo práve v neuplatnení ust. § 7 ods. 3 cit. vyhlášky pri posudzovaní splnenia podmienok na zvýšenie náhrady v zmysle vyššie citovaného ustanovenia vyhlášky, pričom odvolací   súd vychádzal z rozhodnutia NS SR   4 Cdo 46/2006,   ako   aj z obvyklej justičnej   praxe,   že   zvýšenie   náhrady   nad   stanovený   limit   je   prípustné   iba   v   prípadoch hodných osobitného zreteľa, kedy možnosti poškodeného sú veľmi výrazne obmedzené, či celkom   stratené   v   porovnaní   s   vysokou   a   mimoriadnou   úrovňou   jeho   kultúrnych, športových, či iných aktivít v dobe pred vznikom škody. Ide o prípady, keď u poškodeného prišlo k veľmi výraznému obmedzeniu alebo k strate možnosti spoločenského uplatnenia v porovnaní s vysokou a mimoriadnou úrovňou jeho kultúrnych, športových či iných aktivít v dobe pred vznikom škody,   alebo vtedy, keď pre následky úrazu je poškodený takmer vyradený zo života, a keď jeho predpoklady na uplatnenie v spoločnosti sú takmer stratené, nie   je   schopný   sa   sám   obslúžiť   a   podobne.   I   keď   poškodenie   zdravia   navrhovateľky nepochybne zanechalo trvalé následky a navrhovateľka je obmedzená v rôznych formách spoločenského uplatnenia, zo zisteného skutkového stavu nevyplynula vysoká a mimoriadna úroveň   jej   športových,   kultúrnych,   či   iných   spoločenských   aktivít   v   dobe   pred   vznikom škody. Nebol preto možný záver o existencii dôvodov hodných osobitného zreteľa, ktoré prichádzajú do úvahy v prípadoch vysokej a mimoriadnej úrovne športových, kultúrnych či iných aktivít poškodeného pred vznikom škody. Navrhovateľka v tomto smere žiadne dôkazy nepredložila a neobstojí ani jej tvrdenie v odvolaní, že prvostupňový súd v tomto smere neviedol žiadne dokazovanie, lebo dôkazné bremeno v zmysle novely Občianskeho súdneho poriadku je na účastníkoch a navrhovateľka v tomto smere v priebehu konania žiadne návrhy na dokazovanie nežiadala vykonať, čo potvrdil aj právny zástupca na poslednom pojednávaní, keď uviedol dňa 2. 2. 2009, že žiadne návrhy na dokazovanie nemá. Aj podľa vyjadrenia   znalca   je   navrhovateľka   sebestačná   v   základných   životných   úkonoch   a   teda na jej prípad sa vzťahuje základné bodové ohodnotenie, v ktorom je zohľadnené jej sťaženie spoločenského uplatnenia a takéto odškodnenie zohľadňuje už obmedzenie v živote, ktoré je samo osebe prirodzene nepríjemné. Preto aj v tejto časti bolo rozhodnutie súdu prvého stupňa vecne správne.“.

V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia,   odôvodnenie   ktorých   je   úplne   odchylné   od   veci   samej,   alebo   aj   celkom nelogické   so   zreteľom   na   preukázané   skutkové   a právne   skutočnosti   (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06, IV. ÚS 158/2010).

Vzhľadom na uvedené niet z ústavnoprávneho hľadiska žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali   závery   napadnutého   odvolacieho   rozhodnutia,   ktoré   sú   dostatočne odôvodnené a majú oporu v dokazovaní vykonanom oboma všeobecnými súdmi. Pretože namietané   rozhodnutie   krajského   súdu   nevykazuje   znaky   svojvôle   a je   dostatočne odôvodnené na základe jeho vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, III. ÚS 209/04) a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru krajského súdu, keď navyše nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

Ústavný   súd   v tejto   súvislosti   pripomína,   že   sťažovateľke   súdy   neodopreli spravodlivosť, ibaže jej návrhu v časti sťaženia spoločenského uplatnenia a v časti zvýšenia náhrady   bolestného   a za   sťaženie   spoločenského   uplatnenia   nevyhoveli,   pričom   pri posudzovaní rozsahu tohto odškodnenia museli nevyhnutne vychádzať z vyhlášky platnej a účinnej v čase vzniku tohto nároku.

Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom krajského súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osobe na prijatie eventuálneho záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97)   rešpektuje   názor,   podľa   ktorého   nemožno   právo   na   súdnu   ochranu (resp. na spravodlivý   proces)   stotožňovať   s procesným   úspechom,   z čoho   vyplýva,   že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.

Vychádzajúc   z uvedeného   je   ústavný   súd   toho   názoru,   že   niet   žiadnej   spojitosti medzi   odôvodnením   rozhodnutia   krajského   súdu   a namietaným   porušením   základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti v zmysle judikatúry ústavného súdu možno hovoriť   vtedy,   ak   namietaným   postupom   orgánom   štátu   (súdu)   nemohlo   vôbec   dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok   vzájomnej príčinnej   súvislosti   medzi   namietaným rozhodnutím   a   základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, alebo z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť   by   mohol   posúdiť   po   jej   prijatí   na   ďalšie   konanie   (II. ÚS 101/03   alebo IV. ÚS 136/05).   O taký prípad išlo aj v prerokúvanej veci, preto ústavný súd považuje sťažnosť v tejto časti za zjavne neopodstatnenú.

Pretože ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde dospel k záveru, že účinky výkonu právomoci krajského súdu v danom prípade sú   zlúčiteľné so sťažovateľkou označeným základným právom, sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

3.   Čo   sa   týka   tej   časti   sťažnosti,   v ktorej   sťažovateľka   namieta,   že   krajský   súd rozhodol   o jej   odvolaní   na   neverejnom   zasadnutí   kvalifikujúc   túto   okolnosť   za   jeho pochybenie znamenajúce odňatie jej postupom krajského súdu možnosti konať pred súdom, ústavný súd k tomu uvádza, že podľa § 214 ods. 1 OSP na prejednanie odvolania proti rozhodnutiu vo veci samej nariadi predseda senátu odvolacieho súdu pojednávanie vždy, ak a) je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, b) súd prvého stupňa rozhodol podľa § 115a bez nariadenia pojednávania, c) to vyžaduje dôležitý verejný záujem.

Podľa § 214 ods. 2 OSP v ostatných prípadoch možno o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania.

Ak teda v rámci odvolacieho konania nebolo potrebné či už opakovať, alebo doplniť dokazovanie,   čo   bolo   na zvážení   krajského   súdu,   pretože   skutkový   stav   zistený   súdom prvého   stupňa   bol   z hľadiska   dôkaznej   situácie   dostatočný,   a taktiež   neboli splnené ani ďalšie   podmienky   podľa   § 214   ods. 1   OSP,   ktoré   predsedovi   senátu   odvolacieho   súdu v prípade   prejednania   odvolania   proti   rozhodnutiu   vo   veci   samej   obligatórne   prikazujú nariadiť   pojednávanie,   krajský   súd   správne   aplikoval   § 214   ods. 2   OSP,   podľa   ktorého mohol   o odvolaní   rozhodnúť   aj   bez   nariadenia   pojednávania.   Napokon,   ako   vyplýva zo znenia tohto zákonného ustanovenia, hlavnou formou odvolacieho konania je konanie bez nariadenia pojednávania.

V nadväznosti   na   uvedené   ústavný   súd   konštatuje,   že   ak   orgán   verejnej   moci (v namietanom   prípade   krajský   súd)   legálnym   a dôvodným   spôsobom   aplikuje   právo, dôsledky vo veci uplatnených právnych predpisov nemôžu znamenať porušenie základného práva alebo slobody sťažovateľky.

Podľa názoru ústavného súdu krajský súd postupoval, aj pokiaľ ide o túto námietku sťažovateľky, spôsobom súladným so zákonom, a preto je namieste konštatovať, že takýmto spôsobom   nemohlo   dôjsť   k porušeniu   jej   základného   práva   podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy a sťažnosť je potrebné aj v tejto časti odmietnuť pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. apríla 2010