znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 181/09-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. mája 2009 predbežne prerokoval sťažnosť M. I., P., zastúpeného advokátom JUDr. I. G., P., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Trenčíne vo veci vedenej pod sp. zn. 19 Co/166/2006 a jeho rozsudkom z 1. februára 2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. I. o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. apríla 2007 faxom doručená sťažnosť M. I. (ďalej len „sťažovateľ“) a 2. mája 2007 poštou doručený jej originál, ktorou namietal porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a   práva   na   spravodlivé   súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len   „dohovor“)   postupom   Krajského   súdu   v Trenčíne   (ďalej   len   „krajský   súd“)   vo veci vedenej   pod   sp. zn. 19 Co/166/2006 a jeho   rozsudkom   z 1.   februára   2007   (ďalej aj „namietaný rozsudok“).

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol:

„V konaní vedenom na Okresnom súde v Prievidzi, spis. zn. 7 C 123/2003-525 som si uplatnil nárok na náhradu škody za stratu na zárobku počas a po skončení pracovnej neschopnosti žalobou zo dňa 27. 5. 2003 proti žalovanému H., a. s. V uvedenom konaní som sa   domáhal   zaplatenia   náhrady   škody   za   stratu   na   zárobku   po skončení   pracovnej neschopnosti za obdobie 1. 4. 2001 až do 31. 12. 2003 a to podľa zákona č. 65/1965 Zb. Zákonníka   práce   v   znení   platnom   do   31. 3. 2002   a   aj   podľa   zákona   č. 311/2001   Z. z. Zákonníka práce účinného od 1. 4. 2002.

Hodnotením   skutkového   stavu   veci   dospel   súd   k   právnemu   záveru,   že   návrh na začatie konania nie je podaný dôvodne, preto ho zamietol. Proti citovanému rozhodnutiu som podal odvolanie.

Napriek rozsiahlemu dokazovaniu mám za to, že okresný súd vychádzal z neúplne zisteného skutkového   stavu.   Neúplné   zistenie   skutkového   stavu bolo ovplyvnené   tým,   že vychádzal z nesprávneho právneho názoru, že v čase, keď som bol zamestnaný, nemám nárok na náhradu škody spôsobenú chorobou z povolania, nakoľko nemožnosť zamestnania vyplýva z nedostatku vhodných pracovných príležitostí. Na situáciu na trhu práce a moju možnosť sa zamestnať nevykonal dokazovanie, i keď som to navrhoval.

Súd   nesprávne   zistil   rozhodné   obdobie   pre   výpočet   náhrady   škody.   Výpočty vychádzajú   z   nesprávneho   základu   –   priemerného   zárobku   pred   vznikom   škody a rozhodného obdobia nie sú správne. Súd uvádza, že mi nevznikol nárok na náhradu škody na strate na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti, ale nepoukazuje na to, z akého dôvodu.“

Zo sťažnosti ďalej vyplýva, že v konaní pred Okresným súdom Prievidza (ďalej len „okresný súd“) sa sťažovateľ odvolával aj na rozhodnutie Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. IV. ÚS 568/2000, v ktorom išlo podľa neho o podobný prípad ako je jeho, pričom v uvedenom   rozhodnutí   bol   vyslovený   názor,   že   nemožno „bez   ďalšieho   dokazovania nepriznať náhradu za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti z dôvodu, že poškodený   sa   nezamestná   poukazujúc   na   nedostatok   vhodných   pracovných   príležitostí a situácii na trhu práce“. V súvislosti s tým sťažovateľ tvrdí, že v jeho prípade situácia na trhu   práce   nebola   riadne   zistená   a preukázaná.   Napriek   tomu,   že   navrhol   vykonať dokazovanie týkajúce sa situácie na trhu práce so zameraním na jeho možnosti zamestnať sa ako osoby so zdravotným postihnutím a tiež osôb bez podobného postihnutia v podobných profesiách,   nebolo   mu   vyhovené   a v tomto   smere   vo   veci   nebolo   vykonané   riadne dokazovanie.   Príčinou   nemožnosti   nájsť   si   vhodné   zamestnanie   bol   pritom   podľa   neho práve jeho zdravotný stav.

Sťažnosť   sťažovateľa   smeruje   proti   postupu   a rozsudku   krajského   súdu sp. zn. 19 Co 166/2006 z 1. februára 2007, ktorým v jeho právnej veci potvrdil rozsudok okresného súdu sp. zn. 7 C/123/2003 z 30. januára 2006 ako vecne správny.

Sťažovateľ   na   základe   uvedených   skutočností   dospel   k názoru,   že   postupom krajského súdu v označenom konaní, ako aj namietaným rozsudkom bolo porušené jeho základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a navrhol, aby ústavný súd po predbežnom prerokovaní jeho sťažnosti a jej prijatí na ďalšie konanie rozhodol týmto nálezom:

„1. Základné   právo   M.   I.   na   súdnu   a   inú   ochranu   podľa   čl. 46   ods. 1   Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   rozsudkom   a   konaním   Krajského   súdu v Trenčíne sp. zn. 19 Co 166/2006 z 1. 2. 2007 bolo porušené.

2. Zrušuje rozsudok Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 19 Co 166/2006 z 1. 2. 2007 a vec vracia Krajskému súdu v Trenčíne, aby v nej znovu konal a rozhodol.

3. Krajský   súd   v   Trenčíne   je   povinný   uhradiť   trovy   právneho   zastúpenia   M.   I. advokátovi   JUDr.   I.   G.   vo   výške   6 296,- Sk   na   účet   právneho   zástupcu   do 15   dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

Ústavný   súd   si   pred   predbežným   prerokovaním   sťažnosti   vyžiadal   stanovisko krajského súdu, ktoré mu bolo doručené 31. decembra 2007. V tomto stanovisku krajský súd navrhol posúdiť sťažnosť ako nedôvodnú vyjadrujúc názor, že závery odôvodnenia namietaného rozsudku sú dostatočne právne vyargumentované a jeho postup v právnej veci sťažovateľa bol zákonný v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi a ustálenou súdnou   praxou.   Podľa   záverov   krajského   súdu   sa   v rámci   dokazovania   v tejto   veci preukázalo, „že aktuálna situácia na trhu práce spôsobila neumiestniteľnosť sťažovateľa na trhu práce, nie však z dôvodu choroby z povolania, ale z dôvodu neexistencie voľných pracovných miest“.

Krajský súd vo svojom stanovisku k sťažnosti vyjadril názor, že „Súd prvého stupňa vec správne posúdil, pričom zohľadnil aj ustálenú súdnu prax vyjadrenú aj v rozhodnutí Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   v   obdobných   prípadoch   (rozhodnutia   sp. zn. 3 Cdo 893/2003   a 3 Cdo 163/2004).   Navyše   aj   nález   Ústavného   súdu   českej   republiky IV. ÚS 568/2000,   na   ktorý   sťažovateľ   poukazuje,   potvrdzuje   správnosť   postupu   súdu v predmetnej veci. V rámci konania bolo totiž predmetom dokazovania, či existovalo vhodné pracovné   miesto   v   práci,   vhodnej   pri   chorobe   z   povolania,   ktorou   sťažovateľ   trpí, ale sťažovateľ   nepredložil   žiadny   dôkaz   vyvracajúci   záver,   ktorý   vyplýval   z   iných vykonaných dôkazov.

Rovnako   znalecké   dokazovanie   vykonané   pred   súdom   prvého   stupňa   spoľahlivo ustálilo   moment   poškodenia   zdravia   sťažovateľa,   odkedy   nemohol   vykonával   pôvodnú prácu u odporcu H., a. s., a začal u neho vykonávať ľahšiu, menej platenú prácu člena strážnej   služby.   Pri   svojom   rozhodovaní   súd   vychádzal   z   odborných   záverov   súdneho znalca,   ktoré   závery   potvrdili   aj   iné   vykonané   dôkazy   a   to   najmä   vyjadrenie   Kliniky pracovného   lekárstva   v M.   a   závery   pri   šetrení   zdravotného   stavu   vykonané   Sociálnou poisťovňou v súvislosti s rozhodovaním o dávkach sociálneho poistenia. Na základe týchto záverov   bolo   následne   ustálené   aj   rozhodné   obdobie   na určenie   náhrady   na   strate   na zárobku.“.

Krajský súd poukázal aj na to, že odvolacie konanie vychádzalo v zmysle príslušných ustanovení   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   aj   „OSP“)   zo   zásady   preskúmavania rozhodnutia   súdu   prvého   stupňa   a dokazovanie   sa   v týchto   prípadoch   vykonáva   iba výnimočne. Aj v prípade vád konania pred súdom prvého stupňa sa na ne prihliadne iba v prípade, ak mali za následok vydanie nesprávneho rozhodnutia. Krajský súd napokon upriamil pozornosť na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uverejnené pod č. R 6/2000, v ktorom bol vyslovený názor, že „ak súd v priebehu konania nevykonal všetky dôkazy   navrhnuté účastníkmi...,   nemožno to   považovať   za   odňatie možnosti   konať pred súdom a za znemožnenie uplatnenia procesných práv, ktoré účastníci mohli uplatniť a boli v dôsledku nesprávneho postupu súdu z nich vylúčení“.

Sťažovateľ v reakcii z 20. januára 2008 na stanovisko krajského súdu zhrnul hlavné dôvody,   ktoré   tvorili   podstatu   jeho   sťažnosti,   a zotrval   na   nich,   pričom   namietal hlavne nevykonanie   ním   navrhnutých   dôkazov   a v dôsledku   toho   nedostatočne   zistený skutkový   stav.   V spojitosti   s tým   vyjadril   výhrady   aj   k tomu,   že   prvostupňový   súd neodôvodnil   nevykonanie   dôkazov   v zmysle   § 157   ods. 2   OSP.   Opätovne   vyjadril presvedčenie,   že nemožnosť zamestnať sa   vyplynula v jeho prípade   nielen   z nedostatku vhodných pracovných príležitostí, ale aj z dôvodu jeho zlého zdravotného stavu v dôsledku choroby z povolania.

K tvrdeniu   krajského   súdu,   že   v konaní   nepredložil   dôkaz   o tom,   že   ho   neprijali do práce   zo   zdravotných   dôvodov,   sťažovateľ   uviedol,   že takýto   dôkaz   je veľmi   ťažké získať, „lebo by to mohlo byť podkladom pre prípadne antidiskriminačné konanie voči zamestnávateľovi“.

Vo svojom vyjadrení sťažovateľ vznáša výhrady, aj pokiaľ ide o zistenie rozhodného obdobia pre výpočet náhrady škody a vypočítanie priemerného zárobku roku 1998, s tým, že tieto „Výpočty vychádzajú z nesprávneho základu – priemerného zárobku pred vznikom škody a rozhodného obdobia a nie sú správne.“. Tieto výhrady sťažovateľ podrobnejšie rozvádza.

V doplňujúcom vyjadrení z 5. februára 2008 sťažovateľ polemizuje so stanoviskom krajského súdu vyjadrujúc hypotézu, „že keby existovalo vhodné pracovné miesto vhodné pre mňa s chorobou z povolania a keby som toto pracovné miesto prijal, tak by mi nebol započítaný fiktívny zárobok. Avšak keby som ho neprijal, tak by sa mi odpočítaval z renty zárobok, ktorý som si opomenul zarobiť... v zmysle § 195 ods. 4 z. č. 65/1965 Zákonníka práce,   obdobne § 201 ods. 5 z. č. 211/2003   Z. z.“. V súvislosti   s tým   nesúhlasí s praxou krajského súdu, ktorý podľa neho „vo vyššie uvedenom prípade započítava fiktívny zárobok vo veciach, kde jedinou príčinou neprijatia na nové pracovné miesto je len zdravotný stav navrhovateľa“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Konanie   o sťažnostiach   je   bližšie   upravené   predovšetkým   v   § 49   až   § 56   zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každú sťažnosť predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   sťažovateľa.   Pri   predbežnom prerokovaní každej sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú náležitosti   predpísané   zákonom,   neprípustné   sťažnosti   alebo   sťažnosti   podané   niekým zjavne   neoprávneným,   ako   aj   sťažnosti   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že uvedené zákonné ustanovenie rozlišuje   okrem   iného   aj   osobitnú   kategóriu   návrhov,   ktorými   sú   návrhy   „zjavne neopodstatnené“. Týmto zákon o ústavnom súde v záujme účelnosti a procesnej ekonómie poskytuje   ústavnému   súdu   príležitosť   preskúmať   v štádiu   predbežného   prerokovania sťažnosti (§ 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde) možnosť jej prípadného odmietnutia jednak na základe obsahu namietaných právoplatných rozhodnutí, charakteru namietaných opatrení alebo   iných   zásahov,   ktorými   malo   dôjsť   k porušeniu   základných   práv   alebo   slobôd navrhovateľa a z nich vyplývajúcich skutkových zistení a jednak na základe argumentácie, ktorú proti nim sťažovateľ v návrhu uplatnil.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z iných   dôvodov   (I. ÚS 66/98,   I. ÚS 27/04,   I. ÚS 25/05, I. ÚS 74/05, IV. ÚS 300/08). Za zjavne neopodstatnený návrh možno preto považovať ten, pri   predbežnom   prerokovaní   ktorého   ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, III. ÚS 54/06, III. ÚS 314/06).

Podstatou námietok sťažovateľa je najmä tvrdenie o neúplnom zistení skutkového stavu   a nevykonaní   všetkých   ním   navrhovaných   dôkazov,   ako   aj   o   nesprávnom   zistení rozhodného obdobia pre výpočet náhrady škody. Takýto postup krajského súdu považuje za nezákonný, porušujúci jeho označené práva.

Ústavný   súd   poukazujúc   na   svoju   štandardnú   judikatúru   pripomína,   že   nie   je súčasťou   systému   všeobecných   súdov,   ale   podľa   čl. 124   ústavy   je   nezávislým   súdnym orgánom   ochrany   ústavnosti,   ktorý   rozhoduje   o sťažnostiach   týkajúcich   sa   porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Ústavný   súd   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať   a posudzovať   právne   názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.   Úloha   ústavného súdu   sa   obmedzuje na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných   slobodách   (I. ÚS 13/00,   mutatis   mutandis   II. ÚS 1/95,   II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Právomoc   ústavného   súdu   konať   a rozhodovať   podľa   čl. 127   ods. 1   ústavy o namietaných   porušeniach   ústavou   alebo   príslušnou   medzinárodnou   zmluvou garantovaných   práv   a slobôd   je   preto   daná   len   v prípade,   že   je   vylúčená   právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve (I. ÚS 225/03).

Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon   nie   je ani chrániť fyzické   osoby   a   právnické   osoby   pred   skutkovými   omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01, IV. ÚS 111/09).

Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľa preskúmal jej opodstatnenosť   iba   v   naznačenom   smere,   zaoberajúc   sa   predovšetkým   možnosťou preukázania príčinnej súvislosti medzi namietaným postupom a rozsudkom krajského súdu a základným právom   upraveným v čl. 46   ods. 1   ústavy,   resp.   právom   podľa   čl. 6   ods. 1 dohovoru,   porušenie   ktorých   sťažovateľ   v sťažnosti   namietal.   V nadväznosti   na   to posudzoval dôvodnosť námietok sťažovateľa k ťažiskovým častiam odôvodnenia rozsudku krajského súdu vedúceho k požiadavke vyslovenia porušenia jeho označených práv.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru už uviedol, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom   súdnej   ochrany   podľa   dohovoru   (II. ÚS 71/97).   Z uvedeného   dôvodu   preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).

Článkom 46 ods. 1 ústavy sa zaručuje ochrana viacerých záujmov, predovšetkým práva na prístup k súdu a práva na spravodlivý proces, ktorému ochranu poskytuje aj čl. 6 ods. 1   dohovoru.   Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   k porušeniu   základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru by došlo vtedy, ak by komukoľvek   bola   odmietnutá   možnosť   domáhať   sa   svojho   práva   na nezávislom a nestrannom   súde,   predovšetkým   ak   by   všeobecný   súd   odmietol   konať   a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej osoby alebo právnickej osoby (II. ÚS 8/01), alebo v prípade opravných konaní by všeobecný súd odmietol opravný prostriedok alebo zastavil o ňom konanie bez toho, aby ho meritórne preskúmal a rozhodol o ňom v spojitosti s napadnutým súdnym rozhodnutím (IV. ÚS 337/04, IV. ÚS 279/05).

Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru označeným rozsudkom krajského súdu, ústavný   súd   predovšetkým   konštatuje,   že   v danej   veci   nebola   vylúčená   právomoc všeobecných súdov.

V právomoci ústavného súdu preto zostalo následne iba posúdenie, či účinky výkonu právomoci krajského súdu v súvislosti s jeho rozhodovaním o odvolaní sťažovateľa proti rozsudku   okresného   súdu   sp. zn.   7 C/123/2003   z 30.   januára   2006   sú   zlučiteľné s označeným článkom ústavy a dohovoru.

Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom namietaného rozsudku, ako aj súvisiaceho súdneho   spisu,   ktorý   si   zadovážil,   dospel   k záveru,   že   tento   svoje   rozhodnutie   náležite odôvodnil.

1. Krajský súd najskôr podrobne oboznámil priebeh konania pred okresným súdom poukazujúc na odôvodnenie označeného   prvostupňového rozsudku,   ktorým   okresný   súd potom, ako dospel na základe vykonaného dokazovania k záveru, že návrh sťažovateľa, ktorým sa domáhal proti jeho bývalému zamestnávateľovi (ďalej len „odporca“) náhrady škody za stratu na zárobku po skončení práceneschopnosti za obdobie od 1. apríla 2001 do 1. januára 2004, nie je dôvodný, tento návrh zamietol a konanie o uplatnenom nároku od 1. januára 2004 zastavil.

Krajský súd spomenul aj ďalšie dôvody (rozhodujúce faktické skutočnosti), ktoré viedli   k rozhodnutiu   a z ktorých   okresný   súd   vychádzal,   ako   aj   interpretáciu   na   vec (skutkový stav) aplikovaných právnych predpisov.

2. Krajský súd sa potom venoval odvolacím dôvodom sťažovateľa konštatujúc, že sťažovateľ v odvolaní proti rozsudku okresného súdu ako odvolací dôvod uplatnil najmä nesprávne právne posúdenie požadovaného nároku a nedostatočne zistený skutkový stav. Namietal aj nesprávnosť záveru súdu prvého stupňa, že v čase nezamestnanosti nemá nárok na   náhradu   škody   spôsobenej   chorobou   z povolania,   pretože   nemožnosť   zamestnať   sa vyplynula z nedostatku   vhodných   pracovných   príležitostí,   ale aj z inej   príčiny,   ktorou   je jeho   zdravotný   stav   v dôsledku   choroby   z povolania.   Za nesprávny   považoval   aj   záver okresného súdu, z ktorého rozhodného obdobia pred vznikom škody treba vychádzať pri výpočte náhrady škody. Podľa jeho názoru strata na zárobku mu vznikla už pred prvým preradením v roku 1994, preto rozhodným obdobím je 4. štvrťrok 1993. Tvrdil tiež, že jeho profesionálna choroba bola už v roku 1994 v počiatočnom štádiu, vtedy vznikla, a preto mu vznikol   z toho   dôvodu   aj   nárok   na   náhradu   škody.   Napokon   sťažovateľ   v odvolaní spochybnil aj spôsob valorizácie zárobku z rozhodného obdobia určený okresným súdom.

3. Svoj   právny   názor   a sťažnosťou   napadnuté   rozhodnutie   krajský   súd   odôvodnil vo vzťahu k zásadným námietkam sťažovateľa takto:

„Krajský súd prejednal vec v zmysle ustanovenia § 212 ods. 1 O. s. p., t. j. v rozsahu podaného odvolania a jeho dôvodov a dospel k záveru, že rozhodnutie okresného súdu je vecne správne, a preto je potrebné ho potvrdiť podľa § 219 O. s. p.

Navrhovateľ   vo   svojom   odvolaní   proti   rozsudku   okresného   súdu   uplatnil   ako odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. f) O. s. p., resp. písm. c) O. s. p.

Podľa § 205 ods. 2 písm. f) O. s. p. je odvolacím dôvodom nesprávne posúdenie veci. Za nesprávne právne posúdenie veci sa považuje mylná aplikácia alebo výklad právnej normy   na   zistený   skutkový   stav   alebo   aplikácia   nesprávnej   právnej   normy   na   zistený skutkový stav.

Odvolací   dôvod   podľa   § 205   ods. 2 písm. c)   O. s. p.   je   daný   vtedy,   ak   účastník navrhol dôkaz, ktorý bol spôsobilý preukázať právne relevantnú skutočnosť pre rozhodnutie vo veci samej, súd takýto navrhnutý dôkaz nevykonal, a preto skutkový stav nebol zistený úplne. V   prejednávanej   veci   nie   je   opodstatnený   ani   jeden   z   uplatnených   odvolacích dôvodov navrhovateľa. Predpokladmi vzniku zodpovednosti zamestnávateľa za škodu spôsobenú chorobou z povolania   je   choroba   z povolania,   škoda na   strane zamestnanca a   príčinná   súvislosť medzi chorobou a škodou. Choroby z povolania sú choroby uvedené v právnych predpisoch o sociálnom zabezpečení (zoznam chorôb z povolania),   ak vznikli za podmienok v nich uvedených.   Spravidla   ide   o   dlhodobejšie   pôsobenie   rizikového   pracoviska   na   zdravie zamestnanca. Choroba z povolania je určená konkrétne so všetkými znakmi a predpokladmi vzniku v zozname chorôb z povolania, ktorý je taxatívny. V prejednávanej veci bolo Klinikou pracovného lekárstva FN M. vydané hlásenie choroby z povolania dňa 11. 2. 1999 s dátumom zistenia 19. 8. 1998. Navrhovateľovi bola zistená choroba z povolania - ochorenie šliach, šľachových pošiev a svalových úponov z nadmerného zaťaženia.

Z   výsledkov   znaleckého   dokazovania   –   znalecký   posudok   a   jeho   doplnky Doc. MUDr. Evy G., CSc. vyplynulo, že v roku 1994 bolo navrhovateľovi zistené počiatočné štádium choroby z povolania – poškodenie šľachy na ramennej kosti v mieste úponu šľachy vľavo. Do odškodniteľného štádia sa však choroba dostala až v roku 1999 po jeho hlásení. Navrhovateľ   podľa   pracovnej   zmluvy   pracoval   ako   baník   na   podzemných pracoviskách. V roku 1994 bol podľa vyhl. č. 19/1991 Zb. preradený na prácu údržbára v podzemí a poberal mzdové vyrovnanie do 9. 4. 1994. Pre všeobecné onemocnenia bol uznaný za čiastočného invalidného dôchodcu podľa § 37 ods. 2 písm. b) zákona č. 100/1988 Zb. V tom čase okrem ďalších ochorení bola profesionálna choroba iba v počiatočnom štádiu, teda nevykazovala všetky znaky onemocnenia, ktoré je ako profesionálna choroba zapísaná v zozname chorôb z povolania a nebol splnený prvý predpoklad na úspešnosť nároku na náhradu škody, totiž existencia choroby z povolania.“

Podľa názoru krajského súdu okresný súd na základe uvedených skutkových zistení správne   dospel   k záveru,   že   prvý   predpoklad   zodpovednosti   odporcu   za   škodu   nastal až vtedy, keď bola u sťažovateľa zistená profesionálna choroba príslušným zdravotníckym zariadením,   t. j.   vydaním   hlásenia   choroby   z povolania   z 15.   februára   1999   s dátumom zistenia 19. august 1998.

Krajský súd v odôvodnení namietaného rozsudku ďalej konštatuje, že sťažovateľovi „v priamej   príčinnej   súvislosti so   zistenou   chorobou   z povolania   vznikla   preukázateľne škoda po preradení na povrchové pracovisko a priznaní invalidného dôchodku na následky profesionálnej   choroby   súčinnosťou   od   15. 3. 1999.   Z   hľadiska   posúdenia,   či   vznikla navrhovateľovi   škoda   spočívajúca   v   strate   na   zárobku   po   skončení   práceneschopnosti podľa   vtedy   platnej   a   účinnej   právnej   úpravy   v   Zákonníku   práce   č. 65/1965   Zb.   bolo potrebné ustáliť jeho priemerný zárobok z rozhodného obdobia, t. j. pred vznikom škody, ktorým je 4. štvrťrok 1998 (zistený podľa zákona č. 1/1992 Zb. o mzde, odmene za pracovnú pohotovosť   v   znení   neskorších   predpisov).   Priemerný   hrubý   zárobok   navrhovateľa z rozhodného obdobia - 4. štvrťrok 1998 vo výške 8.346,- Sk účastníci konania nenamietali. Odporca   nároky   navrhovateľa   na   náhradu   za   stratu   na   zárobku   po   skončení práceneschopnosti   v   čase   od   15. 3. 1994   do   skončenia   pracovného   pomeru   31. 8. 2001 prostredníctvom   vedľajšieho   účastníka   odškodnil,   čo   konštatoval   vo   svojom   rozhodnutí okresný   súd   a   túto   okolnosť   navrhovateľ   ani   nenamietal.   Otázku,   z   akého   rozhodného obdobia   je   potrebné   vychádzať   pri   ustálení   priemerného   zárobku   pre   účely   náhrady za stratu   na   zárobku   po   skončení   práceneschopnosti,   vyriešil   okresný   súd   v   súlade s právnou úpravou, preto sa s ním odvolací súd stotožňuje. Z dôvodov uvedených vyššie nie je možné akceptovať názor navrhovateľa, že významným je pre výpočet tohto zárobku rok   1994,   v   ktorom   bol   v rámci   podzemia   preradený   v   súlade   s   vyhl.   č. 19/1991   Zb. na ľahšie práce, preto je rozhodným obdobím 4. štvrťrok 1993.“.

Krajský   súd   vyhodnotil   ako   správny   aj   postup   okresného   súdu   pri   aplikácii valorizačných   predpisov,   ktoré   upravovali   výšku   priemerného   zárobku   rozhodného pre výšku náhrady za stratu na zárobku po skončení práceneschopnosti. V súvislosti s tým zdôraznil, že sa valorizuje vždy rozhodný priemerný zárobok pred vznikom škody, ako to urobil aj okresný súd,   ktorý podľa krajského súdu   správne postupoval pri zisťovaní, či sťažovateľovi vznikla škoda   podľa právnej úpravy v § 195 ods.   1 a 2 Zákonníka práce v znení platnom a účinnom do 1. apríla 2002.

Rovnako   ako   správny   a korešpondujúci   s ustálenou   súdnou   praxou   kvalifikoval krajský   súd   aj   postup   okresného   súdu   pri   posudzovaní   nároku   sťažovateľa   na   náhradu za stratu na zárobku za obdobie jeho nedobrovoľnej nezamestnanosti od 1. septembra 2001 do 31. augusta 2002, keď jeho pracovný pomer s odporcom skončil výpoveďou.

Krajský   súd   akcentoval   stanovisko   súdnej   praxe,   podľa   ktorej   okolnosť,   že   sa sťažovateľ v dôsledku nedostatku voľných pracovných miest nemohol zamestnať, nie je v priamej   príčinnej   súvislosti   s chorobou   z povolania,   ale   vyplýva   z iných   príčin,   preto za tento stav nezodpovedá odporca a nemá ani povinnosť na náhradu za stratu na zárobku, pokiaľ je preukázané, že nezamestnanosť sťažovateľa je v dôsledku situácie na trhu práce a nie je následkom profesionálnej choroby alebo pracovného úrazu.

Za relevantnú treba považovať aj tú časť odôvodnenia namietaného rozsudku, podľa ktorej „Okolnosť, že zamestnanec sa stal nezamestnaným v dôsledku organizačných zmien u zamestnávateľa neznamená, že došlo k zmene pomerov poškodeného zamestnanca podľa § 202 ods. 1 Zákonníka práce. Treba vychádzať z toho, že ekonomické a sociálne dôsledky uvedenej skutočnosti nemajú pôvod v následkoch choroby z povolania. Za tejto situácie je preto potrebné vychádzať toho, aký zárobok by poškodený zamestnanec mohol dosahovať, nebyť situácie na trhu práce, ktorá postihuje aj ďalších zamestnancov. Správne okresný súd potom vychádzal z tzv. fiktívneho zárobku, ktorý by bol navrhovateľ schopný dosiahnuť a nedosiahol ho len v dôsledku nedostatku vhodných pracovných miest. Takouto prácou je práca   člena   strážnej   služby,   ktorých   zárobok   zisťoval   okresný   súd   od   viacerých zamestnávateľov (Z., a. s., B., A., s. r. o., B., odporca) a na základe týchto ustálil zárobok, ktorý by bol schopný navrhovateľ zarobiť. Na základe uvedeného postupu potom zistil, že navrhovateľovi počas nezamestnanosti strata na zárobku nevznikla.

Navrhovateľovi   nevznikla   strata   na   zárobku   ani   v   období   od   1. 9. 2002 do 31. 1. 2003, keď bol už zamestnaný v strážnej službe v spoločnosti S., s. r. o., B. Okresný súd pri zisťovaní, či navrhovateľovi vznikla strata na zárobku, nezapočítaval do zárobku navrhovateľa v spoločnosti S., s. r. o., B., jeho príjem za tzv. pohotovosti, pretože výkon tejto   práce   a   zárobok   zaň   dosiahnutý   považoval   za zárobok   dosiahnutý   zvýšeným pracovným úsilím. V tejto súvislosti však odvolací súd poukazuje na výklad pojmu zvýšené pracovné   úsilie,   za   ktoré   sa   považuje   zvýšené   úsilie   vynakladané   poškodeným   pri prekonávaní zdravotných ťažkostí ako následkov úrazu alebo choroby z povolania, čím dosahuje vyššie zárobky, než by mohol dosiahnuť pri bežnom plnení svojich pracovných povinností.   O   takýto   prípad   v   danej   veci   zrejme   nejde,   resp.   nebol   preukázaný,   avšak uvedená   okolnosť   nie je v   tomto prípade   významná,   pretože   aj pri odpočítaní zárobku navrhovateľa v dôsledku práce v pohotovostnom režime strata na zárobku mu nevznikla.“.

V závere odôvodnenia namietaného rozsudku sa krajský súd stotožnil s okresným súdom, pokiaľ ide o jeho postup pri zisťovaní, či sťažovateľovi vznikla strata na zárobku, keď uvažoval s jeho invalidným dôchodkom v nadväznosti na príslušné úpravy, ktorými sa tieto   dôchodky   zvyšovali   v závislosti   od   ekonomických   ukazovateľov   v   spoločnosti. Krajský súd dal za pravdu okresnému súdu, ktorý odmietol ako mylný názor sťažovateľa, že na úpravy dôchodku sa neprihliada, a preto tieto úpravy zohľadnil, čo zdôvodnil tým, že „inak   by   sa   ekonomické   ukazovatele   premietli   pri   výpočte   náhrady   straty   na   zárobku duplicitne - do zvýšenia v dôsledku valorizácie zárobku z rozhodného obdobia a potom pri nezapočítaní úpravy dôchodku z rovnakého dôvodu. Na základe uvedených skutočností potom správne okresný súd zamietol návrh navrhovateľa, ktorý žiadal náhradu za stratu na zárobku, ktorú vyčíslil postupom, ktorý nemá oporu v právnej úprave a v ustanoveniach § 195   ods. 1,   2   Zákonníka   práce   č. 65/1965   Zb.,   resp.   § 201   ods. 1   Zákonníka   práce č. 311/2002 Z. z. a ich výkladu súdnej praxi.“.

Jednou   z   neoddeliteľných   súčastí   princípu   právnej   istoty   v demokratickom a právnom štáte je aj garancia, že ak sa fyzická osoba alebo právnická osoba, využijúc svoje základné právo na súdnu ochranu, obráti so svojím návrhom na nezávislý a nestranný súd, má právo   na to,   aby súd   o jej   návrhu   rozhodol   a svoj   právny   názor   vyjadril   vo   forme zákonného rozhodnutia. Na túto skutočnosť pamätá aj Občiansky súdny poriadok v § 157 ods. 2, podľa ktorého v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal   a z akých   dôvodov,   ako   sa   vo veci   vyjadril   odporca   (žalovaný),   prípadne   iný účastník   konania,   stručne,   jasne   a výstižne   vysvetlí,   ktoré   skutočnosti   považuje   za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Toto zákonné ustanovenie je potrebné z hľadiska práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ktorého imanentnou súčasťou je aj právo na spravodlivé súdne konanie, vykladať a uplatňovať aj s ohľadom na príslušnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva [(ďalej len „ESĽP“) pozri napr. rozsudok Garcia Ruiz v. Španielsko z 21. januára 1999, § 26] tak, že rozhodnutie súdu musí uviesť presvedčivé a dostatočné dôvody, na základe ktorých je založené. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí sa posúdiť vo svetle okolností každej veci. Judikatúra   ESĽP   teda   nevyžaduje,   aby na každý   argument   strany   bola   daná   odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Georiadis c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).

Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami,   argumentmi   a   návrhmi   na   vykonanie   dôkazov   strán   s   výhradou,   že   majú význam pre rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko z 29. apríla 1993).

Vzhľadom na uvedené je potrebné, aby všeobecný súd neopomenul všetky náležitosti zákonného rozhodnutia tak, ako vyplýva z § 157 ods. 2 OSP, a tieto pri svojom postupe aj prakticky   aplikoval.   Výsledkom   dodržania   zákonných   ustanovení   by   malo   byť presvedčivé a preskúmateľné rozhodnutie.

Ústavný súd zdôrazňuje, že jeho primárnou úlohou v konaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ústavy nie je podávať výklad právnych predpisov, ktoré všeobecný súd v dotknutom konaní pred ním aplikuje. Za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd je na prvom mieste zodpovedný všeobecný súd. Výklad právnej normy a jej uplatnenie všeobecným súdom musí byť v súlade s ústavou (čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4) a ústavný súd iba posudzuje, či príslušný výklad právnej normy aplikovanej v konkrétnych okolnostiach prípadu (v danej veci Zákonníka práce a Občianskeho súdneho poriadku) je ústavne akceptovateľný alebo či nie je popretím jej účelu, podstaty a zmyslu.

Ústavný   súd   taktiež   pripomína,   že   v súlade   so   svojou   judikatúrou   posudzuje spravodlivosť procesu ako celku (napr. m. m. II. ÚS 307/06), preto k vyhoveniu sťažnosti dochádza zásadne iba v prípadoch, ak dospeje k názoru, že namietané a relevantné procesné pochybenia zo strany orgánu verejnej moci umožňuje prijatie záveru, že proces ako celok bol nespravodlivý, a vzhľadom na to aj jeho výsledok môže vyznievať ako nespravodlivý. Ústavný súd preto nepristupuje k vyhoveniu sťažnosti v prípadoch, keď zo strany orgánov verejnej moci síce k určitému pochybeniu mohlo dôjsť, avšak jeho intenzita a existujúca príčinná   súvislosť   medzi   prípadne   zisteným   porušením   práva   a   jeho   dôsledkami na spravodlivosť procesu ako celku nemala podstatný dosah.

V zmysle svojej   judikatúry   považuje ústavný   súd   za   protiústavné a arbitrárne tie rozhodnutia,   odôvodnenie   ktorých   je   úplne   odchylné   od   veci   samej   alebo   aj   extrémne nelogické   so   zreteľom   na   preukázané   skutkové   a právne   skutočnosti   (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).

Vzhľadom   na   uvedené   posudzoval   ústavný   súd   sťažnosťou   napadnutý   postup a rozhodnutie   krajského   súdu   len   z hľadiska   kritérií   ústavných   predpisov   a nimi garantovaných   základných   práv   a slobôd.   Preto   nebolo   jeho   úlohou   do detailov   znovu preskúmať prípad z pozície v okolnostiach daného prípadu aplikovaných právnych noriem ani   podrobiť   revízii   napadnutý   rozsudok   so zámerom   „vylepšiť“   jeho   odôvodnenie, prípadne zostaviť zoznam možných pochybení krajského súdu po zistení, že tieto nemajú takú   relevanciu,   ktorá   by mohla spochybniť konformitu   záverov   napadnutého   rozsudku s ústavou.

Krajský súd v namietanom rozsudku zaujal svoj názor k sťažovateľom nastoleným odvolacím   dôvodom,   poukázal   na   to,   akými   zákonnými   ustanoveniami   sa   riadil,   aké skutkové   zistenia   a úvahy   ho   viedli   k vyslovenému   právnemu   názoru.   V odôvodnení rozhodnutia vyčerpávajúcim a zrozumiteľným spôsobom objasnil svoje úvahy o tom, prečo nesúhlasí s niektorými názormi sťažovateľa (napr. že na úpravy dôchodku sa neprihliada), reagujúc na všetky podstatné odvolacie námietky.

Po preskúmaní spôsobu a rozsahu odôvodnenia napadnutého rozsudku a s ohľadom na dôvody, ktoré sťažovateľ uviedol v predmetnej sťažnosti, ústavný súd nezistil taký jeho výklad   a aplikáciu   ustanovení   Zákonníka   práce,   resp.   Občianskeho   súdneho   poriadku v znení   platnom   v relevantnom   čase,   ktoré   by   mohli   vyvolať   účinky   nezlučiteľné s uvedenými článkami ústavy a dohovoru.

Citované rozhodnutie obsahuje podľa názoru ústavného súdu dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd neskonštatoval, že by závery, ku ktorým krajský súd dospel,   bolo možné označiť za svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené,   a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá   by bola popretím   ich   podstaty   a zmyslu.   Skutočnosť,   že sťažovateľ   sa   s názorom krajského   súdu   nestotožňuje,   nepostačuje   na   prijatie   záveru   o zjavnej   neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu   (napr.   II. ÚS 4/94,   II. ÚS 3/97)   rešpektuje   názor,   podľa   ktorého   nemožno   právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.

Z ústavnoprávneho   hľadiska   preto   niet   žiadneho   dôvodu,   aby   sa   spochybňovali závery napadnutého odvolacieho rozhodnutia, ktoré sú náležite odôvodnené a majú oporu vo vykonanom dokazovaní. Pretože namietaný postup krajského súdu nevykazuje znaky svojvôle   a   odôvodnenie   jeho   rozhodnutia   vychádza   z   jeho   vlastných   myšlienkových postupov a hodnotení, ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, III. ÚS 209/04) a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru krajského súdu.

Napokon je potrebné dodať, že zmyslom čl. 46 ods. 1 ústavy (čo platí, aj pokiaľ ide o čl. 6   ods. 1   dohovoru)   nemôže   byť   to,   aby   sa   ústavný   súd   stal   bežnou   prieskumnou inštanciou   proti   rozhodnutiam   všeobecných   súdov.   V danej   veci   sťažovateľ   dôsledne nerešpektuje   postavenie   ústavného   súdu   ako   orgánu   ochrany   ústavnosti,   keď   obsahom sťažnosti ho stavia do pozície bežnej prieskumnej inštancie všeobecného súdu, ktorý by mal rozhodovať   napr.   aj o správnosti   vymedzenia   rozhodného   obdobia   pre   výpočet   náhrady škody, správnosti výpočtu priemerného zárobku a pod.

Vychádzajúc   z uvedeného   ústavný   súd   uzavrel,   že   niet   žiadnej   spojitosti   medzi postupom krajského súdu vo veci vedenej pod sp. zn 19 Co/166/2006 a jeho rozsudkom z 1. februára   2007 a namietaným   porušením   základného   práva   sťažovateľa   podľa   čl. 46 ods. 1 ani práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (m. m. IV. ÚS 112/05).

Pretože ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde zistil, že účinky výkonu právomoci krajského súdu sú v danom prípade zlučiteľné so sťažovateľom označenými právami, jeho sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Ústavný   súd   napokon   poznamenáva,   že   rozhodovanie   o návrhu   na   zrušenie sťažovateľom   namietaného právoplatného rozhodnutia   krajského   súdu vyplýva z čl. 127 ods. 2   ústavy   a prichádzalo   by   do úvahy   iba   v tom   prípade,   ak   by   nadväzovalo na rozhodnutie o vyslovení porušenia jeho základných práv. Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá, ústavný súd sa touto časťou návrhu na rozhodnutie už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. mája 2009