znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 181/07-51

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. januára 2008 v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu Ladislava Orosza vo veci sťažnosti M. K., L., zastúpeného advokátom JUDr. J. K., Z., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 5 ods. 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní o predĺžení trvania jeho väzby do 28. mája 2006 vedenom pod   sp. zn.   1 Ntv 41/2005   a jeho   uznesením   zo   16. novembra 2005   a práva   podľa   čl. 5 ods. 4   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   v spojení   s   čl. 2   ods. 2 Ústavy   Slovenskej   republiky   v konaní   o jeho   sťažnosti   proti   uzneseniu   Krajského   súdu v Banskej   Bystrici   sp. zn.   3 T 5/05   z   29. septembra 2005   vedenom   Najvyšším   súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. 1 To 106/2005, takto

r o z h o d o l :

1. Najvyšší súd Slovenskej republiky svojím postupom v konaní o predĺžení lehoty trvania väzby M. K. do 28. mája 2006 vedenom pod sp. zn. 1 Ntv 41/2005 a jeho uznesením zo 16. novembra 2005 p o r u š i l   jeho základné práva podľa čl. 17 ods. 2 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 5 ods. 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   postupom   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 1 To 106/2005 v súvislosti s rozhodovaním o sťažnosti M. K. proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 3 T 5/05 z 29. septembra 2005 p o r u š i l   jeho právo podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

3. Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky j e   p o v i n n ý   zaplatiť   trovy   právneho zastúpenia   M.   K.   v sume   12 084 Sk   (slovom   dvanásťtisícosemdesiatštyri   slovenských korún) na účet jeho právneho zástupcu JUDr. J. K., Z., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Sťažnosti M. K. vo zvyšnej časti   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   č. k. IV. ÚS 181/07-29 z 2. augusta 2007 prijal na ďalšie konanie sťažnosť M. K. (ďalej len „sťažovateľ“) vo   veci   namietaného   porušenia   jeho   základných   práv   podľa   čl. 17   ods. 2 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 5 ods. 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v spojení s čl. 2 ods. 2 ústavy postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní   o predĺžení   trvania   jeho   väzby   do   28.   mája   2006   vedenom   pod sp. zn. 1 Ntv 41/2005 a jeho uznesením zo 16. novembra 2005 (ďalej aj „namietané uznesenie“) a práva podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru v spojení s čl. 2 ods. 2 ústavy v konaní o jeho sťažnosti proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 3 T 5/05 z 29. septembra 2005 vedenom najvyšším súdom pod sp. zn. 1 To 106/2005. Ústavný súd sťažnosť vo zvyšnej časti odmietol.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uvádza, že krajský súd uznesením sp. zn. 3 T 5/05 z 29.   septembra   2005 „zamietol   postupom   podľa   § 72   ods. 2   Tr.   poriadku   žiadosť navrhovateľa - obvineného M. K. zo dňa 27. 09. 2005 o prepustenie obvineného z väzby na slobodu.

Proti tomuto uzneseniu podal (...) sťažnosť, o ktorej vecne príslušný Najvyšší súd SR ku dňu podania tejto ústavnej sťažnosti nedoručil obvinenému žiadne rozhodnutie. Uznesením   Najvyššieho   súdu   SR   zo   dňa   16. 11. 2005   sp. zn.   1 Ntv 41/2005   bola lehota trvania väzby obvineného M. K. predĺžená do 28. 05. 2006. To znamená, že väzba bola obvineným, vrátane navrhovateľa M. K., predĺžená na dobu 4 (štyri) roky a 4 mesiace. V zdôvodnení   tohto   uznesenia   Najvyšší   súd   SR   okrem   iného   argumentuje,   že sledovaná trestná vec sa nachádza v štádiu, kedy bude treba vykonať rozsiahle dokazovanie na   hlavnom   pojednávaní   (ktorému   musí   predchádzať   príprava   hlavného   pojednávania), pričom prepustením obvinených z väzby by údajne došlo k zmareniu alebo podstatnému sťaženiu dosiahnutia účelu trestného konania“.

Sťažovateľ   bol   vzatý   do   väzby na základe   uznesenia   Okresného   súdu   Liptovský Mikuláš (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. Tp 6/02 z 31. januára 2002 v spojení s uznesením Krajského   súdu   v Žiline   sp. zn.   1 Tpo 27/02   z   26. februára 2002   podľa   § 68   Trestného poriadku   účinného   do   31.   decembra   2005   (ďalej   len   „Trestný   poriadok“)   z dôvodov uvedených   v § 67   ods. 1   písm. c)   Trestného   poriadku   a   následne   boli   u   neho   ďalším uznesením   okresného   súdu   sp. zn.   Tp 6/02   z   12.   apríla   2002   v spojení   s uznesením Krajského súdu v Žiline sp. zn. 1 Tpo 73/02 zo 7. mája 2002 dôvody väzby rozšírené aj o § 67 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku. Väzba sťažovateľa začala 29. januára 2002.

Dňa   11. februára 2005   podal   prokurátor   Krajskej   prokuratúry   v   Žiline   (ďalej   len „krajský prokurátor“) na sťažovateľa obžalobu pre trestný čin legalizácie príjmu z trestnej činnosti   podľa   § 252   ods. 1   písm. b),   ods. 3   a 5   Trestného   zákona   a iné   účinného do 31. decembra   2005   (ďalej   len „Trestný   zákon“).   Na   návrh   predsedu   Krajského   súdu v Žiline na odňatie a prikázanie veci v zmysle § 25 ods. 1 Trestného poriadku najvyšší súd uznesením sp. zn. 3 Ndt 6/2005 zo 17. marca 2005 odňal trestnú vec sťažovateľa Krajskému súdu v Žiline a prikázal ju na ďalšie konanie krajskému súdu.

Podľa   sťažovateľa   obmedzovanie   jeho   osobnej   slobody   väzbou   v štádiu   konania pred súdom vzhľadom na doterajšie trvanie väzby (viac ako tri roky a jedenásť mesiacov) prekročilo akúkoľvek mieru nevyhnutnosti.

Sťažovateľ   ďalej   vyslovuje   názor,   že   trestné   konanie   ku   dňu   podania   sťažnosti ústavnému   súdu   bolo   sprevádzané   množstvom   pochybností   o   zákonnosti   jednotlivých procesných   úkonov,   pričom   svoje   výhrady   podrobnejšie   konkretizuje.   Sťažovateľom označené   procesné   vady   podľa   jeho   názoru „výraznou   mierou   spochybňujú   samotnú zákonnosť   a   dôvodnosť   trestného   stíhania   a   obvinenia   M.   K.,   ktoré   je   aj formálnou podmienkou   pre   vzatie   fyzickej   osoby   do   väzby   a na   predĺženie   lehoty   trvania   väzby u fyzickej osoby a preto by mali byť zohľadnené aj v rámci konania o predĺžení väzby či konania o žiadosti obvineného o prepustenie z väzby“.

V   ďalšej   časti   sťažnosti   sa   sťažovateľ   zmieňuje   o tom,   že „Pred   vydaním zmieneného   uznesenia   Najvyššieho   súdu   SR   zo   16. 11. 2005   bolo   dňa   08. 11. 2005 obhajcovi obvineného k vyjadreniu doručené oznámenie predsedu senátu JUDr. J. K. sp. zn. 1 Ntv 41/2005   a podanie   z   02. 11. 2005,   ktorým   iný   predseda   senátu,   JUDr.   P.   T. v zastúpení   postupom   podľa   § 71   ods. 2   Tr. poriadku   požiadal   na   Najvyšší   súd   SR o predĺženie lehoty väzby (...) obvineného M. K. a spol. a to do 28. 05. 2006.

Návrh zdôvodnil všeobecným konštatovaním, že predmetná trestná vec sa nachádza v počiatočnom štádiu konania pred súdom a tiež skutočnosťou, že celý spisový materiál bol predložený Najvyššiemu súdu SR za účelom rozhodnutia o sťažnostiach obvinených“.

Sťažovateľ   konkretizuje   obsahové   a   hmotnoprávne   výhrady   voči   posudzovanému návrhu na predĺženie väzby a v súvislosti s tým tvrdí, že tento návrh bol do značnej miery nepreskúmateľný   i   z   formálneho   hľadiska   (neobsahoval   napr.   označenie   súdu,   ktorého predseda senátu žiada rozhodnúť o predĺžení lehoty trvania väzby). Sťažovateľ má preto pochybnosti   o   dodržaní   postupu   v zmysle   ustanovenia   § 71   ods. 3   Trestného   poriadku, v zmysle ktorého návrh podáva v konaní pred súdom predseda senátu, v nadväznosti na čo vyslovuje   stanovisko,   že   oprávnenou   osobou   na   podanie   návrhu   bol   v danom   prípade predseda senátu krajského súdu, ktorému bola uvedená trestná vec pridelená na konanie a rozhodnutie.

Sťažovateľ považuje za potrebné upozorniť aj tú skutočnosť, že „podľa oznámenia zo 04. 11. 2005 sp. zn. 1 Ntv 41/2005 – výzvy na podanie vyjadrenia k návrhu na predĺženie lehoty trvania väzby konal o tomto návrhu senát Najvyššieho súdu SR vedený predsedom JUDr. J. K., avšak samotné uznesenie o predĺžení lehoty trvania väzby je autorizované predsedom senátu JUDr. P.   T., to znamená tým istým sudcom,   ktorý predkladal návrh na predĺženie lehoty trvania väzby, ktoré zistenie vzbudzuje pochybnosti o dodržaní inštitútu zákonného sudcu“.

Porušenie označených článkov ústavy a dohovoru vidí sťažovateľ „predovšetkým v nepružnom   a   prieťahovom   konaní   o označenej   sťažnosti   obvineného,   v podnetovaní návrhu na predĺženie lehoty trvania väzby, v neúmernom a nedôvodnom predĺžení lehoty trvania väzby obvineného M. K. do 28. mája 2006“.

Na   základe   výzvy   ústavného   súdu   z   2. februára 2007   sa   najvyšší   súd   vyjadril k sťažnosti podaním sp. zn. KP 8/07 zo 14. februára 2007. Vo svojom vyjadrení odmietol argumentáciu sťažovateľa, pokiaľ ide o dôvody predĺženia jeho väzby, ako aj vo vzťahu k námietke nedodržania inštitútu zákonného sudcu.

K predmetnému   vyjadreniu   najvyššieho   súdu   zaujal   stanovisko   právny   zástupca sťažovateľa v podaní doručenom ústavnému súdu 8. marca 2007, v ktorom v celom rozsahu zotrval   na   ústavnoprávnych   výhradách   voči   namietaným   postupom   a rozhodnutiam najvyššieho súdu.

Z oznámenia krajského súdu z 8. februára 2007 vyplýva, že rozhodnutie najvyššieho súdu   sp. zn.   1 To 106/2005   zo   16.   novembra   2005,   ktorým   najvyšší   súd   rozhodol o sťažnosti sťažovateľa „z 13. 10. 2005 podanej proti rozhodnutiu tunajšieho súdu sp. zn. 3 T 5/05 z 29. 09. 2005, ktorým bola zamietnutá jeho žiadosť z 27. 09. 2005 o prepustenie z väzby na slobodu“, bolo sťažovateľovi doručené 26. januára 2006 a jeho obhajcovi o deň neskôr.   Z uvedeného   oznámenia   krajského   súdu   zároveň   vyplýva,   že   sťažovateľ   bol 28. februára   2006   na   základe   jeho   rozhodnutia   sp. zn.   3 T 5/05   z   15. februára 2006 prepustený z väzby na slobodu.

Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie v rozsahu vymedzenom v uznesení ústavného súdu č. k. IV. ÚS 181/07-29 z 2. augusta 2007 vyzval ústavný súd 6. augusta 2007 predsedu najvyššieho   súdu   na   prípadné   doplnenie   jeho   pôvodného   vyjadrenia   k sťažnosti zo 14. februára   2007.   V   doplňujúcom   vyjadrení   k sťažnosti   doručenom   ústavnému   súdu 27. augusta 2007 je uvedené:

„Režim ustanovenia § 71 ods. 3 Tr. por. účinného do 1. januára 2006 predpokladá dodržanie desaťdňovej zákonnej lehoty na podanie návrhu na predĺženie lehoty trvania väzby v zmysle § 71 ods. 4 Tr. por. Z týchto dôvodov bol predmetný návrh na predĺženie lehoty   trvania   väzby   všetkých   ôsmich   obvinených   v   predmetnej   trestnej   veci   podaný a podpísaný príslušným predsedom senátu spôsobom, ktorý sme rozviedli v našom vyjadrení zo 14. februára 2007. Rozvrh práce Najvyššieho súdu SR predpokladá uvedený spôsob zastupovania prvého predsedu senátu druhým predsedom príslušného senátu (pokiaľ senát má dvoch predsedov senátu) na prvom mieste. Inak predsedu senátu zastupuje predseda ďalšieho   senátu   s   vyšším   poradovým   číslom.   Ako   sme   už   uviedli,   tento   postup   bol z uvedených   dôvodov   lege   artis,   a   preto   vo   veci   konal   zákonný   sudca   (k   predmetnému zastúpeniu predsedu senátu došlo preto, lebo prvý predseda senátu bol na služobnej ceste - na seminári Krajského súdu v Košiciach).

Pokiaľ sa v ústavnej sťažnosti namietajú aj prieťahy v konaní v rámci rozhodovania Najvyššieho   súdu   SR   o   sťažnosti   obvineného   M.   K.   proti   uzneseniu   Krajského   súdu v Banskej Bystrici z 29. septembra 2005, sp. zn. 3 T 5/05 (ktorým bola zamietnutá jeho žiadosť o prepustenie z väzby), nepovažujeme túto námietku za opodstatnenú. Predmetná vec došla na Najvyšší súd SR dňa 18. októbra 2005 pod sp. zn. 1 To 106/2005. Vo veci bolo rozhodnuté uznesením zo 16. novembra 2005, pričom sudca spravodajca v rámci predĺženej lehoty   na   vypracovanie   rozhodnutia   do   31.   januára   2006,   odovzdal   rozhodnutie   dňa 27. decembra 2005 a spis bol vypravený z Najvyššieho súdu SR dňa 2. januára 2006. Z týchto dôvodov vyplýva, že príslušný senát konal v oboch veciach vecne sústredene a časovo plynulé tak, aby naplnil zákonnú požiadavku rozhodovať o väzobných veciach prednostne a urýchlene.

So   zreteľom   na   toto   konštatovanie   navrhujeme   sťažnosť   obvineného   M.   K. zamietnuť.“

Sťažovateľ   v   replike   zo   4. septembra 2007   prostredníctvom   svojho   právneho zástupcu   k   citovanému   stanovisku   predsedu   najvyššieho   súdu   poukázal   na   dôvody a argumentáciu uvedenú v jeho sťažnosti a v doplňujúcich podaniach, na ktorých zotrval. Zdôraznil,   že   namietaný   postup   najvyššieho   súdu   nepovažuje   ani   naďalej   za   plynulý, naplňujúci požiadavku rozhodovať vo väzobných veciach prednostne a urýchlene. Zároveň opakovane   upriamil   pozornosť   na   skutočnosť,   že „dňa   16. 11. 2005   Najvyšší   súd   SR rozhodoval   nielen   o   predĺžení   lehoty   trvania   väzby   sťažovateľa   (a   ostatných spoluobvinených)   do   28. 05. 2006,   ale   zamietol   aj   označenú   sťažnosť   M.   K.   Kým však rozhodnutie   o   predĺžení   lehoty   trvania   väzby   bolo   obhajcovi   M.   K.   doručené   už   dňa 28. 11. 2005, rozhodnutie o zamietnutí sťažnosti bolo tomuto obhajcovi doručené až dňa 27. 01. 2006 (samotnému sťažovateľovi dňa 26. 01. 2006),   to znamená v čase po podaní teraz prejednávanej ústavnej sťažnosti. Doterajšie vyjadrenia predsedu Najvyššieho súdu SR   nedávajú   odpoveď   na   otázku,   prečo   zmienené   rozhodnutia   zo 16. 11. 2005   neboli vybavené a vypracované rovnako prednostne a urýchlene, a z akých dôvodov a za akých okolností bolo potrebné na vypracovanie rozhodnutia o zamietnutí sťažnosti M. K. požiadať o predĺženie lehoty na jeho vypracovanie (o ktorej okolnosti sa predseda Najvyššieho súdu SR zmieňuje až v ostatnom stanovisku z 21. 08. 2007).

Naďalej   zotrvávame   aj   na   ústavnoprávnych   výhradách   voči   nedodržaniu   zásady inštitútu   zákonného   sudcu   pri   nami   namietanom   postupe   Najvyššieho   súdu   SR v posudzovanej veci, pričom dôvody týchto výhrad nerozptýlilo ani stanovisko predsedu najvyššieho súdu z 21. 08. 2007“.

Keďže   účastníci   konania   súhlasili   s   upustením   od   ústneho   pojednávania   vo veci samej   v   zmysle   ustanovenia   § 30   ods. 2   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“), ústavný súd dospel k záveru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci, a rozhodol na neverejnom zasadnutí.

Z informácie   krajského   súdu   z   8. februára 2007   vyplýva,   že   sťažovateľ   bol 28. februára 2006 na základe uznesenia krajského súdu sp. zn. 3 T 5/05 z 15. februára 2006 prepustený z väzby na slobodu.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

V   zmysle   čl. 5   ods. 3   dohovoru   každý,   kto   je   zatknutý   v súlade   s ustanoveniami ods. 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď predvedený pred sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci a má právo byť súdený v primeranej lehote   alebo prepustený   počas   konania. Prepustenie   sa   môže   podmieniť zárukou,   že   sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom,   má   právo   podať   návrh   na   konanie,   v ktorom   by   súd   urýchlene   rozhodol o zákonnosti   jeho   pozbavenia   slobody   a nariadil   prepustenie,   ak   je   pozbavenie   slobody nezákonné.

Podľa čl. 2   ods. 2 ústavy   štátne   orgány   môžu   konať   iba   na   základe   ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

1. K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 2 a čl. 48 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru v spojení s čl. 2 ods. 2 ústavy   postupom   najvyššieho   súdu   v   konaní   o predĺžení   trvania   jeho   väzby do 28. mája 2006 vedenom pod sp. zn. 1 Ntv 41/2005 a jeho uznesením zo 16. novembra 2005

Z listinných   dôkazov   predložených   sťažovateľom   a   z   vyžiadaných   stanovísk a súvisiacich   spisov   krajského   súdu   a najvyššieho   súdu,   ako   aj   a   z   rozvrhu   práce najvyššieho súdu na rok 2005 evidovaného pod sp. zn. Spr. 295/2004 vyplývajú nasledovné relevantné skutočnosti:

Sťažovateľ bol vzatý do väzby na základe uznesenia okresného súdu sp. zn. Tp 6/02 z 31.   januára   2002   v spojení   s uznesením   Krajského   súdu   v   Žiline   sp. zn.   1 Tpo 27/02 z 26. februára   2002   podľa   § 68   Trestného   poriadku   z dôvodov   uvedených   v § 67   ods. 1 písm. c)   Trestného poriadku   a následne   boli   u   neho   ďalším   uznesením   okresného   súdu sp. zn.   Tp 6/02   z 12. apríla   2002   v spojení   s uznesením   Krajského   súdu   v Žiline   sp. zn. 1 Tpo 73/02   zo 7. mája   2002   dôvody   väzby   rozšírené   aj   o   § 67   ods. 1   písm. b) Trestného poriadku. Väzba sťažovateľa začala 29. januára 2002.

Krajský   prokurátor   doručil   11.   februára   2005   Krajskému   súdu   v Žiline   obžalobu na sťažovateľa a ďalších jedenástich spoluobvinených (štyria z nich neboli stíhaní väzobne), pre skutok právne kvalifikovaný ako trestný čin legalizácie príjmu z trestnej činnosti podľa § 252   ods. 1   písm. b),   ods. 3   a 5   Trestného   zákona.   Na návrh   predsedu   Krajského   súdu v Žiline na odňatie a prikázanie veci v zmysle § 25 ods. 1 Trestného poriadku najvyšší súd uznesením sp. zn. 3 Ndt 6/2005 zo 17. marca 2005 odňal trestnú vec sťažovateľa Krajskému súdu v Žiline a prikázal ju na ďalšie konanie krajskému súdu.

Uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 Ntv 7/2005 bola lehota väzby u sťažovateľa a ďalších   väzobne   stíhaných   spoluobvinených   predĺžená   podľa   § 71   ods. 2   Trestného poriadku do 28. novembra 2005. Predseda senátu najvyššieho súdu podal 3. novembra 2005 návrh   na predĺženie   väzby u všetkých   obvinených   do   28. mája 2006,   čo   odôvodnil   tým, že väzobné dôvody s poukazom na charakter a rozsah trestnej činnosti, pre ktorú sú trestne stíhaní, „tak   ako   boli   definované   v ostatnom   rozhodnutí   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky aj naďalej trvajú.

Vzhľadom na obťažnosť predmetnej veci a jej závažnosť aj v súčasnej dobe existuje dôvodná   obava,   že   prepustením   obvinených   na slobodu   hrozí,   že   bude   zmarené   alebo podstatne sťažené dosiahnutie účelu trestného konania.

Predmetná vec sa nachádza v počiatočnom štádiu konania pred súdom, pričom dňa 18.   októbra   2005   bol   celý   spisový   materiál   predložený   Najvyššiemu   súdu   Slovenskej republiky za účelom rozhodnutia o sťažnostiach obvinených M. K. (...) proti rozhodnutiam krajského súdu, ktorými boli zamietnuté ich žiadosti o prepustenie z väzby. Obžaloba bolo Krajskému súdu v Žiline podaná dňa 11. februára 2005 a v lehote už predĺženej väzby t. j. do 28. novembra 2005 nebolo možné predmetnú trestnú vec právoplatne skončiť“.

Sťažovateľ   vo   vyjadrení   k citovanému   návrhu   na   predĺženie   väzby   okrem   iného predovšetkým namietol jeho formálnu i vecnú stránku. Poukázal na to, že v predmetnej veci trvá jeho väzba neúmerne dlho a po skončení vyšetrovania nebol vykonaný žiaden úkon smerujúci k meritórnemu skončeniu veci. Taktiež uviedol, že výsledky prípravného konania považuje   za   neprehľadné   a nepreskúmateľné,   ako   pripomenul   aj   zmenu   právnej   úpravy inštitútu väzby od 1. januára 2006. Z týchto dôvodov sťažovateľ navrhol, aby najvyšší súd návrhu na predĺženie lehoty väzby nevyhovel.

Najvyšší súd uznesením sp. zn. 1 Ntv 41/2005 zo 16. novembra 2005 predĺžil lehotu trvania   väzby   u sťažovateľa   a   ostatných   obžalovaných   do   28.   mája   2006   konštatujúc, že vo veci   sú   splnené   všetky   zákonné   podmienky   na   jej   opätovné   predĺženie,   a to so zreteľom na závažnosť trestného činu, ktorý je obžalovaným kladený za vinu, a na záver o existencii   a ďalšom   pretrvávaní   dôvodov   väzby „tak   ako   boli   konkretizované u jednotlivých   obvinených   v príslušných   rozhodnutiach   okresného,   krajského   súdu i najvyššieho   súdu   z 25. novembra   2004   sp. zn.   6 Ntv I 20/2004   a z 23.   februára   2005, sp. zn. 2 Ntv 7/2005.

Trestná vec sa nachádza v štádiu, kedy bude treba vykonať rozsiahle dokazovanie na hlavnom   pojednávaní,   (ktorému   musí   prechádzať   príprava   hlavného   pojednávania), pričom prepustením obvinených z väzby na slobodu by došlo zmareniu alebo podstatnému sťaženiu dosiahnutia účelu trestného konania.

(...) Podľa názoru najvyššieho súdu v predmetnej veci sa plynulo koná a doba, ktorá uplynula   od   vzatia   obvinených   do   väzby   v   tejto   trestnej   veci,   je   proporcionálna nebezpečnosti   skutkov   pre   spoločnosť   skutkov,   pre   ktoré   sú   trestne   stíhaní   a možným výsledkom trestného konania“.

Sťažovateľ   formuloval   viaceré   výhrady   voči   uzneseniu   najvyššieho   súdu   sp. zn. 1 Ntv 41/2005 zo 16. novembra 2005 poukazujúc najmä na to, že:

- pokiaľ najvyšší súd konštatuje, že vec sa nachádza v štádiu, keď bude potrebné vykonať rozsiahle dokazovanie na hlavnom pojednávaní, ktorému musí predchádzať jeho príprava, túto okolnosť nemožno absolutizovať, pretože takýto postup je potrebný v každej trestnej veci,

- nemožno   sa   opätovne   odvolávať   na   okolnosti,   na   základe   ktorých   došlo k prikázaniu veci krajskému súdu,

- súd prvého stupňa dosiaľ nenariadil hlavné pojednávanie a zrejme nezistil ďalšiu existenciu väzobných dôvodov, pretože sám neinicioval predĺženie lehoty trvania väzby u sťažovateľa,

- nezávislé skutočnosti a fakty determinujúce rýchlosť a plynulosť trestného konania by   u   obvineného   nemali   opodstatňovať   ďalšie   trvanie   väzby,   pretože   majú   rýdzo subjektívnu povahu na strane orgánov činných v trestnom konaní,

- pri posudzovaní opodstatnenosti väzobných dôvodov treba mať vždy na zreteli účel a obsah inštitútu väzby, ktorá nemá sankčný ani výchovný charakter, ale plní iba úlohu zabezpečovacieho   procesného   inštitútu,   ktorý   môže   dočasne   obmedzovať   niektoré občianske práva a slobody, avšak iba v nevyhnutnej miere a rozsahu,

- procesné   vady,   ku   ktorým   podľa   sťažovateľa   došlo   v doterajšom   priebehu, spochybňujú   samotnú   zákonnosť   a dôvodnosť   jeho   trestného   stíhania,   čo   je   formálnou podmienkou na vzatie osoby do väzby, no aj na predĺženie lehoty jej trvania.

a) Podstata   námietok   sťažovateľa   v tomto   bode   sťažnosti   sa   týkala   okrem   iného prekročenia nevyhnutnej doby trvania väzby, do ktorej bol vzatý počnúc 29. januárom 2002. V súvislosti s tým sťažovateľ vo svojej sťažnosti uvádza, že jeho väzba trvala neprimerane dlhú   dobu,   pričom „Označená   trestná   vec   a k nej   viažuci   sa   spis   sa   od   októbra   2005 nachádzajú nepretržite na Najvyššom súde SR. Za tejto situácie zdôvodňovanie ďalšej väzby obvineného potrebou prípravy na hlavné pojednávanie a dokazovanie na ňom (zohľadňujúc aj   doterajšiu   dĺžku   konania,   väzby   a konania   pred   súdom)   pokladáme   za   nenáležité a neakceptovateľné“.

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že „čl. 17 ods. 2 ústavy obsahuje pri väzbe také práva, akými sú napríklad: právo byť vo väzbe len zo zákonného dôvodu a na základe rozhodnutia sudcu alebo súdu; právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd neodkladne alebo urýchlene rozhodol o zákonnosti väzby a nariadil prepustenie, ak je táto nezákonná; právo nebyť vo väzbe dlhšie ako po dobu nevyhnutnú, resp. primeranú dobu alebo byť prepustený počas konania, pričom prepustenie môže byť v zákonom určených prípadoch podmienené zárukou“ (rozhodnutie III. ÚS 7/00). Z citovaného právneho názoru ústavného   súdu   vyplýva,   že   čl. 17   ústavy   zahŕňa   práva   vyplývajúce   z čl. 5   ods. 3   a 4 dohovoru (pozri obdobne nálezy. III. ÚS 255/03, III. ÚS 199/05).

„Náleží predovšetkým vnútroštátnym súdom dbať o to, aby doba väzby neprekročila primeranú hranicu. Za tým účelom im patrí skúmať všetky okolnosti spôsobilé potvrdiť alebo   vyvrátiť   existenciu   skutočného   verejného   záujmu   odôvodňujúceho   so   zreteľom na prezumpciu neviny výnimku z pravidla rešpektovania osobnej slobody a uviesť v ich rozhodnutiach   o   žiadostiach   obvineného   o   prepustenie   z   väzby.   Trvanie   dôvodného podozrenia,   že   obvinený   spáchal   trestný   čin,   je   conditio   sine   qua   non   zákonnosti pokračovania väzby, ale po uplynutí určitého času táto podmienka už nestačí. Súd potom musí zistiť, či iné dôvody naďalej ospravedlňujú pozbavenie slobody. Ak sú tieto dôvody relevantné a dostačujúce, potom treba skúmať, či orgány činné v trestnom konaní postupujú vo   veci   samej   s osobitnou   starostlivosťou   a urýchlením“   [rozsudok   Európskeho   súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“), Toth c. Rakúsko z 12. decembra 1991].

„Požiadavka, aby vzhľadom na všetky okolnosti prípadu trvanie väzby neprekročilo nevyhnutnú   dobu,   vyžaduje   preveriť   nielen   existenciu   a relevantnosť   dôvodov   väzby, ale aj doterajší   postup   orgánov   činných   v trestnom   konaní.   Právo   na   osobnú   slobodu zaručené v čl. 17 ods. 2 ústavy môže byť totiž porušené aj tým, že orgány činné v trestnom konaní   nepostupujú   v trestnom   konaní   v čase,   keď   je   obvinený   vo   väzbe,   s osobitnou starostlivosťou a urýchlením“ (rozhodnutie II. ÚS 55/98).

Z citovaných právnych stanovísk je možné usúdiť, že v zmysle platných právnych predpisov v prípade dlhšie trvajúcej väzby musia byť splnené štyri základné podmienky. Prvou z nich je po formálnej stránke existencia uznesenia o vznesení obvinenia. Z hľadiska materiálnej   stránky   je   nevyhnutné   kvalifikované   (dôvodné)   podozrenie   zo   spáchania zo skutku, za ktorý je vznesené obvinenie. Ďalšou podmienkou je existencia niektorého z väzobných   dôvodov   podľa   ustanovenia   § 67 ods. 1   Trestného   poriadku.   Zároveň   však musí   byť   splnená   podmienka,   aby   súd   a   orgány   činné   v trestnom   konaní   (prokurátor, vyšetrovateľ   a policajný   orgán)   postupovali   vo   veci   samej   s osobitnou   starostlivosťou a urýchlením (pozri napr. rozhodnutie I. ÚS 100/04).

Z judikatúry ústavného súdu ďalej vyplýva, že na konanie, ktorého predmetom je súdne preskúmanie zákonnosti väzby a existencie všetkých jej podmienok, je aplikovateľný čl. 5 ods. 4 dohovoru (pozri m. m. III. ÚS 227/03). Ústavnosť postupu a rozhodnutia súdu v takomto type konania (vrátane ústavnosti dôvodov, na ktorých bolo založené rozhodnutie o ďalšom trvaní väzby) skúma však ústavný súd aj z hľadiska garancií vyplývajúcich z čl. 5 ods. 3 dohovoru (pozri napr. I. ÚS 100/04, III. ÚS 220/04).

Odôvodnenie   predĺženia   väzby   sťažovateľa   do   28. mája 2006   uznesením   sp. zn. 1 Ntv 41/2005 zo 16. novembra 2005 iba podľa § 67 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku obmedzujúce sa na to, že je mu kladené za vinu spáchanie obzvlášť závažného trestného činu,   pričom   dôvodnosť   trestného   stíhania   naďalej   trvá,   ďalej   na   tvrdenie   o   existencii a ďalšom   pretrvávaní   dôvodu   väzby   vyvodzovaného   v zásade   na   základe   rovnakých skutočností   ako   v predchádzajúcich   súdnych   rozhodnutiach   od   jeho   vzatia   do   väzby, ako aj odvolávanie sa na to, že trestná vec sa nachádza v štádiu, keď bude potrebné vykonať rozsiahle   dokazovanie   na   hlavnom   pojednávaní   a z   toho   vyvodzovaný   záver, „že prepustením obvinených z väzby na slobodu by došlo k zmareniu alebo podstatnému sťaženiu   dosiahnutia   účelu   trestného   konania“, považuje   ústavný   súd   za   nedostatočne skutkovo   a právne   špecifikované   (absencia   individualizácie   odôvodnenia   väzobného dôvodu) pre ďalšie ponechanie sťažovateľa vo väzbe, a to so zreteľom na dĺžku trvania väzby v čase rozhodovania o jej predĺžení.

Európsky súd pre ľudské práva už v rozhodnutí Labita v. Italy (rozsudok zo 6. apríla 2000, sťažnosť č. 26772/95, §§ 162 - 164) vyslovil, že dôvody, ktoré postačujú na vzatie do väzby,   sa po dlhšej   dobe   môžu   stať   nedostatočnými   na   jej   ďalšie   trvanie,   a zároveň kritizoval   nedostatočnú   špecifikáciu   dôvodov   väzby   voči   jednotlivým   obvineným. V rozhodnutí Erdem v. Germany (rozsudok z 5. júla 2001, sťažnosť č. 38321/97, §§ 43 - 45) bolo   predmetom   kritiky   ESĽP   zjavné   opakovanie   odôvodnenia   väzby   vo   viacerých následných   väzobných   návrhoch   a rozhodnutiach.   Uvedené   rozhodnutia   ESĽP   sa   týkali porušenia čl. 5 ods. 3 dohovoru.

Aj   z ďalšej   judikatúry   ESĽP   [v   rozsudku   z   9.   apríla   2003   vo   veci   Shishkov v. Bulharsko   N.   3822/97,   ktorá   sa   týkala   aj   čl. 5   ods. 3   dohovoru]   vyplýva,   že opodstatnenosť každej doby väzby musí byť príslušnými orgánmi presvedčivo zdôvodnená.

Ústavný súd konštatuje, že nedostatky vytýkané ESĽP sa vzťahujú aj na namietané uznesenie zastávajúc názor, že jeho odôvodnenie nepredstavovalo hlavne pre už spomínaný nedostatok individualizácie skutkových a s nimi korešpondujúcich právnych dôvodov väzby dostatočný základ ďalšieho predĺženia väzby sťažovateľa.

Individualizácia odôvodnenia väzby nie je samoúčelnou požiadavkou, lebo osoba nachádzajúca   sa   vo   väzbe   môže   svoje   právo   žiadať   o prepustenie   z väzby   a podávať opravné prostriedky proti rozhodnutiam o jej ponechaní vo väzbe efektívne využiť, len ak pozná   skutkovú   a na   ňu   nadväzujúcu   právnu   argumentáciu,   na   základe   ktorej   je   ona individuálne držaná vo väzbe (III. ÚS 220/04). Preto i každý právne konformný zásah do osobnej slobody individuálne realizovaného práva, okrem počiatočného štádia väzby, musí byť v zásade individuálne odôvodnený.

Ústavný súd považuje ďalej za potrebné znovu pripomenúť, že v čase, keď najvyšší súd   rozhodoval   o predĺžení   väzby   sťažovateľa   (16.   novembra   2005),   tento   sa   v   nej nachádzal už viac ako 3 roky   a deväť mesiacov (od 29. januára 2002),   pričom,   hoci sa trestné   stíhanie   sa   nachádzalo   v   štádiu   konania   pred   súdom   (obžaloba   bola   podaná 11. februára 2005),   zo   spisového   materiálu   v tom   čase   bolo   zjavné,   že   vzhľadom na obtiažnosť   prípadu   (rozsiahlosť   spisu)   nie   je   nariadenie   hlavného   pojednávania   ani v horizonte najbližších mesiacov reálne, čo napokon potvrdzuje aj skutočnosť, že sa hlavné pojednávanie v predmetnej trestnej veci neuskutočnilo ani do vydania tohto nálezu. Ústavný súd   sa   zaoberal   aj   tým, či   orgány   činné   v trestnom   konaní   postupovali   vo vyšetrovaní s osobitnou   starostlivosťou,   pričom   zo súvisiaceho   spisového   materiálu   zistil,   že v prípravnom   konaní   postup   vyšetrovacích   orgánov   nemožno   hodnotiť   ako   plynulý a bezprieťahový.   Skutočnosť,   že   v   priebehu   vyšetrovania   dochádzalo   k   rozširovaniu obvinení   jednotlivým   obvineným   a   zároveň   k zmenám   vyšetrujúcich   orgánov,   mala za následok   spomalenie   vyšetrovania,   na   základe   čoho   možno   prisvedčiť   tvrdeniu sťažovateľa, že pri každej zmene došlo k určitému časovému obdobiu, počas ktorého sa vyšetrovacie úkony nerealizovali.

Z   ustanovenia   čl. 17   ods. 5   ústavy   je   evidentné,   že   „rozhodnutie,   dôvody   a   čas, na ktorý možno vziať do väzby“ tvoria jeden celok. Vzhľadom na to, že „osobná sloboda“ je ústavne garantovaným princípom a „pozbavenie slobody - väzba“ je výnimkou z neho, musí úvaha súdu o existencii zákonom ustanovených dôvodov a času väzby v konkrétnom prípade zodpovedať vždy tomuto vzťahu medzi princípom a výnimkou. Výnimočnosti tohto prostriedku musí zodpovedať aj jeho čas použitia tak, aby väzba nepresiahla v konkrétnom prípade   so   zreteľom   na   jeho   okolnosti   nevyhnutnú   dobu.   Trvanie   väzby   možno   totiž v konkrétnom prípade ospravedlniť, len ak existujú jasné náznaky skutočného verejného záujmu, ktoré napriek prezumpcii neviny prevažujú nad právom obvineného na osobnú slobodu. Vo formálnom zmysle slova ústava vyžaduje, aby súd túto svoju úvahu vyjadril ešte aj spôsobom, ktorý pre rozhodnutie o väzbe ustanovuje zákon. Ústava tak jasne dbá o to,   aby   väzba   ako   opatrenie   pozbavujúce   osobnej   slobody   bola   vykonaná   spôsobom poskytujúcim obvinenému základné procesné záruky proti svojvoľnému postupu orgánov činných v trestnom konaní (nález ústavného súdu II. ÚS 55/98 z 18. októbra 2001, pozri aj I. ÚS 6/02).

Vzhľadom   na   všetky   uvedené   okolnosti   treba   považovať takmer   4   roky   trvajúce obmedzenie osobnej slobody sťažovateľa ako osoby, voči ktorej sa uplatňuje prezumpcia neviny, za neprimerane dlhé. Navyše z namietaného uznesenia najvyššieho súdu sa vôbec nedá zistiť, aká konkrétna skutočnosť objektívne odôvodňuje obavu, že sťažovateľ bude pokračovať   v   trestnej   činnosti,   a zároveň   toto   uznesenie   neobsahuje   ani   dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých by mohol byť založený výrok o predĺžení trvania jeho väzby.

Predĺžením   ďalšieho   trvania   väzby   sťažovateľa   najvyšším   súdom   (napadnutým uznesením zo 16. novembra 2005) z dôvodov, ktoré v čase jeho rozhodovania už neboli podľa ústavného súdu ústavne akceptovateľné, preto podľa názoru ústavného súdu došlo k porušeniu   základného   práva   sťažovateľa   zaručeného   v čl. 17   ods. 2   ústavy,   ako   aj k porušeniu jeho práv zaručených v čl. 5 ods. 3 a   4 dohovoru, čo ústavný súd vyslovil v zmysle čl. 127 ods. 2 ústavy vo výrokovej časti toho nálezu.

Ústavný súd síce vyslovil porušenie sťažovateľových práv, ale už nezrušil uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 1 Ntv 41/2005, ako to sťažovateľ žiadal v petite svojej sťažnosti, keďže   vzhľadom   na   to,   že   sťažovateľ   bol   medzičasom   prepustený   z väzby   na slobodu, zrušenie označeného uznesenia neprichádza do úvahy.

b) Sťažovateľ   ďalej   namietal   porušenie   svojho   základného   práva nebyť   odňatý zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 ústavy, ku ktorému došlo podľa neho tým, že:„Pred vydaním zmieneného uznesenia Najvyššieho súdu SR zo 16. 11. 2005 bolo dňa 08. 11. 2005   obhajcovi   obvineného   k vyjadreniu   doručené   oznámenie   predsedu   senátu JUDr. J. K. sp. zn. 1 Ntv 41/2005 a podanie z 02. 11. 2005, ktorým iný predseda senátu, JUDr. P. T. v zastúpení postupom podľa § 71 ods. 2 Tr. poriadku požiadal na Najvyšší súd o predĺženie lehoty väzby (...) obvineného M. K. a spol. a to do 28. 05. 2006.

Návrh zdôvodnil všeobecným konštatovaním, že predmetná trestná vec sa nachádza v počiatočnom štádiu konania pred súdom a tiež skutočnosťou, že celý spisový materiál bol predložený Najvyššiemu súdu SR za účelom rozhodnutia o sťažnostiach obvinených...“

V súvislosti s tým sťažovateľ vyjadril pochybnosti o dodržaní postupu v zmysle § 71 ods. 3 Trestného poriadku, podľa ktorého návrh na predĺženie lehoty väzby podáva v konaní pred súdom predseda senátu vyslovujúc názor, že „osobou oprávnenou na podanie návrhu bol   v tomto   konkrétnom   prípade   predseda   senátu   Krajského   súdu   v Banskej   Bystrici, ktorému   bola   uvedená   trestná   vec   pridelená   na   konanie   a rozhodnutie,   a   tento   návrh nepodal“.

Sťažovateľ   považoval   za   potrebné   akcentovať   tiež   tú   skutočnosť,   že „podľa oznámenia zo 04. 11. 2005 sp. zn. 1 Ntv 41/2005 - výzvy na podanie vyjadrenia k návrhu na predĺženie lehoty trvania väzby konal o tomto návrhu senát Najvyššieho súdu SR vedený predsedom   JUDr.   J.   K.,   avšak   samotné   uznesenie   o predĺžení   lehoty   trvania   väzby   je autorizované   predsedom   senátu   JUDr.   P.   T.,   to   znamená   tým   istým   sudcom,   ktorý predkladal návrh na predĺženie lehoty trvania väzby, ktoré zistenie vzbudzuje pochybnosti o dodržaní inštitútu zákonného sudcu“.

Podľa čl. 48 ods. 1 ústavy nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.

Pri skúmaní podstatných náležitostí pojmu „zákonný sudca“ podľa čl. 48 ods. 1 prvej vety   ústavy   treba   brať   do   úvahy   nielen   príslušnú   zákonnú   úpravu,   ale   predovšetkým ustanovenia   ústavy   a   dohovoru   o   nezávislom   a   nestrannom   výkone   súdnictva (napr. citovaný   čl. 5   ods. 4   dohovoru).   Existencia   nestrannosti   musí   byť   určená   jednak podľa subjektívneho hľadiska, to znamená na základe osobného presvedčenia a správania konkrétneho   sudcu   v danej   veci,   a   tiež   podľa   objektívneho   hľadiska,   teda   zisťovaním, či sudca   poskytoval   dostatočné   záruky,   aby   bola   z tohto   hľadiska   vylúčená   akákoľvek oprávnená pochybnosť.

Za zákonného sudcu treba považovať podľa viacerých právnych prameňov sudcu, ktorý spĺňa zákonom určené predpoklady na výkon tejto funkcie, bol natrvalo alebo dočasne pridelený na výkon funkcie k určitému súdu, jeho funkcia nezanikla a bol určený v súlade s rozvrhom práce súdu (napr. III. ÚS 16/00).

Z ustanovenia § 3 ods. 3 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o súdoch a sudcoch“) vyplýva, že zákonným sudcom je   sudca,   ktorý   vykonáva   funkciu   sudcu   na   príslušnom   súde   a   bol   určený   v   súlade so zákonom a s rozvrhom práce na konanie a rozhodovanie o prejednávanej veci. Ak súd rozhoduje v senáte, zákonnými sudcami sú   všetci sudcovia určení podľa   rozvrhu práce na konanie a rozhodovanie v senáte.

Podľa § 50 ods. 1 zákona o súdoch a sudcoch sa na účely tohto zákona rozvrhom práce   rozumie   akt   riadenia   predsedu   súdu,   ktorým   sa   riadi   organizácia   práce   súdu pri zabezpečovaní výkonu súdnictva na príslušný kalendárny rok.

Ustanovenie § 50 ods. 2 zákona o súdoch a sudcoch vymedzuje, čo obsahuje rozvrh práce (okrem iného je to napr. určenie senátov a zloženie senátov s uvedením predsedu senátu   a   ďalších   sudcov,   určenie   spôsobu   zastupovania   senátov,   sudcov,   samosudcov, predsedov senátov).

Podľa § 51 ods. 1 zákona o súdoch a sudcoch ak tento zákon neustanovuje inak, veci určené   podľa   predmetu   konania   sa   v   súlade   s   rozvrhom   práce   prideľujú   jednotlivým senátom,   samosudcom,   súdnym   úradníkom   a   notárom   náhodným   výberom   pomocou technických   prostriedkov   a   programových   prostriedkov   schválených   Ministerstvom spravodlivosti   Slovenskej   republiky   tak,   aby   bola   vylúčená   možnosť   ovplyvňovania pridelenia vecí.

Z citovaného   vyplýva,   že   ústavný   imperatív   inkorporovaný   v čl. 48   ods. 1 ústavy a súvisiacich   článkoch   dohovoru,   resp.   ústavný   princíp   zákonného   sudcu   vyplývajúci z judikatúry ústavného súdu, ktorý bol zakotvený aj v citovaných vykonávacích všeobecne záväzných   predpisoch,   treba   pokladať   za   celkom   neopomenuteľnú   podmienku   výkonu súdnej moci, totiž na jednej strane dotvára a upevňuje sudcovskú nezávislosť a na strane druhej predstavuje pre účastníka konania záruku, že na rozhodnutie jeho veci sú povolané súdy a sudcovia podľa vopred stanovených zásad tak, aby bola zachovaná zásada pevného a náhodného prideľovania súdnej agendy a aby bol vylúčený - pre rôzne dôvody a rozličné účely - výber súdov a sudcov „ad hoc“ (napr. I. ÚS 239/04).

Ústavnou   požiadavkou   na   zabezpečenie   princípu   zákonného   sudcu,   resp.   senátu je teda pridelenie napadnutej veci podľa vopred daných zásad náhodným výberom v súlade s rozvrhom   práce,   ktorý   zostavuje   predseda   súdu   po   predchádzajúcom   prerokovaní so sudcami   a následne   predloženom   na   prerokovanie   sudcovskej   rade   (§ 52   ods. 2   a   3 zákona   o súdoch   a   sudcoch)   a   ktorý   musí   obsahovať   zákonom   ustanovené   obsahové náležitosti.

Sťažovateľ   porušenie   svojho   základného   práva   na   zákonného   sudcu   vidí   najmä v tom, že podľa neho nebol v okolnostiach daného prípadu dodržaný postupu v zmysle § 71 ods. 3 Trestného poriadku, ktorý ustanovuje, že návrh na predĺženie lehoty väzby podáva v konaní pred súdom predseda senátu. V súvislosti s tým sťažovateľ tvrdí, že oprávnený na podanie návrhu v danej veci bol predseda senátu krajského súdu, ktorému bola uvedená trestná vec pridelená na konanie a rozhodnutie, avšak tento návrh nepodal.

Z vyžiadaného spisu najvyššieho súdu sp. zn. 1 Ntv 41/2005 ústavný súd zistil, že najvyššiemu   súdu   bol   3. novembra 2005   doručený   návrh   na   predĺženie   lehoty   väzby sťažovateľa z 2.   novembra 2005 podaný predsedom   senátu   JUDr.   P. T.,   ktorý   podpísal v zastúpení JUDr. J. K. Ďalšie zistenia ústavného súdu potvrdzujú tvrdenia sťažovateľa, že uvedený návrh „okrem mena predsedu senátu neobsahoval označenie súdu, ktorý, resp. ktorého predseda v danom prípade žiada rozhodnúť o predĺžení lehoty trvania väzby“.V trestnej   veci   sťažovateľa   a   ďalších   spoluobvinených   prebiehalo   v čase rozhodovania   najvyššieho   súdu   o návrhu   na   predĺženie   ich   lehoty   väzby   konanie pred súdom (obžaloba bola podaná 11. februára 2005).

Z doterajšej   judikatúry   ústavného   súdu   vyplýva,   že   „základným   predpokladom na rozhodovanie o predĺžení lehoty trvania väzby je podanie návrhu oprávnenou osobou. Predseda   senátu   procesného   súdu,   na   ktorom   bola   podaná   obžaloba,   môže   návrh na predĺženie   lehoty   trvania   väzby   podať   iba   v   zákonom   predpokladanom   prípade, t. j. podľa   § 71   ods. 3   Trestného   poriadku   a spôsobom   predpokladaným   v § 71 ods. 4 Trestného poriadku (najneskôr 10 dní pred uplynutím lehoty podľa § 71 ods. 2 Trestného poriadku). Iná zákonná úprava, ktorá by mu umožňovala podať návrh na predĺženie lehoty trvania väzby mimo uvedeného režimu, neexistuje“ (m. m. I. ÚS 217/05).

Z uvedeného je zrejmé, že na podanie návrhu na predĺženie lehoty trvania väzby bol oprávnený iba predseda senátu, a hoci Trestný poriadok nekonkretizuje, o akého predsedu senátu by malo ísť z povahy, ale aj z logiky veci, vyplýva, že musí ísť o predsedu senátu toho súdu prvého stupňa alebo druhého stupňa, ktorému je vec pridelená na vybavenie, teda na   prejedanie   a rozhodnutie.   Iba   predseda   senátu,   ktorý   v relevantnom   čase   konal o obžalobe, mohol posúdiť, či ďalšie trvanie väzby je v súlade s účelom trestného konania. Predseda senátu súdu, ktorý koná o čiastkovej procesnej otázke (ako to bolo v danej veci, keď najvyšší súd rozhodoval o sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. 3 T 5/05 z 29. septembra 2005 v konaní vedenom pod sp. zn. 1 To 106/2005, ktorým bola zamietnutá   jeho   žiadosť   o prepustenie   z väzby   na   slobodu),   nemôže   navrhnúť   ďalšie predĺženie väzby, navyše je to neakceptovateľné aj z dôvodu, že najvyšší súd sa za takejto situácie   stal   v danom   konaní   procesnou   stranou,   keďže   sám   navrhol   konanie,   o ktorom aj s konečnou platnosťou rozhodol. Len takýto záver rešpektuje podľa názoru ústavného zásadu zakotvenú v čl. 48 ods. 1 ústavy, že nikto nesmie byť odňatý svojmu zákonnému sudcovi, pričom príslušnosť súdu i sudcu ustanoví zákon.

So zreteľom na uvedené skutočnosti ústavný súd dospel k záveru, že najvyšší súd postupom   v konaní   o predĺžení   trvania   väzby   sťažovateľa   do   28.   mája   2006   vedenom pod sp. zn.   1 Ntv 41/2005   a jeho   uznesením   zo   16. novembra 2005 porušil   aj   základné právo   sťažovateľa   na   zákonného   sudcu   podľa   čl. 48   ods. 1 ústavy.   Vzhľadom   na   to vyslovil aj porušenie   označeného   základného   práva   sťažovateľa   tak,   ako   to   je   uvedené v bode 1 výroku tohto nálezu.

Pretože   ústavný   súd   uvedené   dôvody   považoval   za   dostačujúce   na   vyslovenie porušenia základného práva sťažovateľa garantovaného v čl. 48 ods. 1 ústavy, nepokladal už za potrebné (aj vzhľadom na citované ustanovenie § 3 ods. 3 poslednej vety zákona o súdoch a sudcoch, ako aj na zistenia vyplývajúce z rozvrhu práce najvyššieho súdu na rok 2005,   ktorý   predpokladá   vzájomné   zastupovanie   prvého   predsedu   príslušného   senátu druhým   predsedom) zaoberať   sa   ďalšou   argumentáciu   sťažovateľa,   o ktorú   opieral namietané   porušenie   označeného   článku   ústavy   zo   strany   najvyššieho   súdu   v súvislosti s rozhodovaním o predĺžení trvania jeho väzby do 28. mája 2006.

2. K namietanému   porušeniu   práva   sťažovateľa   podľa   čl. 5   ods. 4   dohovoru v spojení s čl. 2 ods. 2 ústavy postupom najvyššieho súdu v konaní o jeho sťažnosti proti   uzneseniu   krajského   súdu   sp. zn.   3 T 5/05   z 29. septembra   2005   vedenom pod sp. zn. 1 To 106/2005

Námietky   sťažovateľa   vo   vzťahu   k tejto   časti   sťažnosti   sú   založené   na   tvrdení o „ nepružnom o prieťahovom konaní o označenej sťažnosti“.

Ústavný   súd   z obsahu   spisu   zistil,   že   krajský   súd   podľa   § 72   ods. 2   Trestného poriadku zamietol uznesením sp. zn. 3 T 5/05 z 29. septembra 2005 žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu. Proti tomuto uzneseniu podal sťažovateľ 13. októbra 2005 sťažnosť, o ktorej vecne príslušný najvyšší súd, ktorému vec došla 18. októbra 2005, do   podania   jeho   sťažnosti   ústavnému   súdu,   t. j.   do   25.   januára   2005,   nedoručil sťažovateľovi žiadne rozhodnutie.

Z vyžiadaného zberného spisu najvyššieho súdu vyplýva, že o sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. 3 T 5/05 z 29. septembra 2005 rozhodol v ten istý deň,   ako   rozhodol   o   predĺžení   lehoty   trvania   jeho   väzby,   t. j.   16. novembra 2005,   a to uznesením sp. zn. 1 To 106/2005, ktorým sťažnosť sťažovateľa podľa § 148 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku zamietol.

Podľa vyjadrenia predsedu najvyššieho súdu z 21. augusta 2007 „sudca spravodajca v rámci   predĺženej   lehoty   na   vypracovanie   rozhodnutia   do   31.   januára   2006,   odovzdal rozhodnutie   dňa   27.   decembra   2005   a spis   bolo   vypravený   z Najvyššieho   súdu   SR   dňa 2. januára 2005. Z týchto dôvodov vyplýva, že príslušný senát konal v oboch veciach vecne sústredene a časovo plynule tak, aby naplnil zákonnú požiadavku rozhodovať o väzobných veciach prednostne a urýchlene“.

Zo   zberného   spisu   ani   z   vyjadrenia predsedu   najvyššieho   súdu   nemožno   zistiť dôvody, pre ktoré bolo potrebné požiadať o predĺženie lehoty na vypracovanie uznesenia sp. zn. 1 To 106/2005 zo 16. novembra 2005.

Z oznámenia krajského súdu z 8. februára 2007 vyplýva, že rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 1 To 106/2005 zo 16. novembra 2005, ktorým rozhodol o sťažnosti sťažovateľa „z 13. 10. 2005 podanej proti rozhodnutiu tunajšieho súdu sp. zn. 3 T 5/05 z 29. 09. 2005, ktorým   bola   zamietnutá jeho   žiadosť z 27.   09.   2005 o prepustenie   z väzby   na slobodu“, došlo krajskému súdu 5. januára 2006 a následne bolo sťažovateľovi doručené 26. januára 2006 a jeho obhajcovi o deň neskôr.

Ústavný   súd   v   prípadoch,   v   ktorých   sa   zaoberal   požiadavkou   neodkladnosti a urýchlenia   rozhodovania   o   žiadosti   o   prepustenie   z   väzby,   judikoval,   že   aj   keď   sa jednotlivé lehoty z hľadiska požiadaviek neodkladnosti alebo urýchlenia posudzujú podľa všetkých okolností prípadu, spravidla lehoty rátané na mesiace sú príliš dlhé a nevyhovujú týmto   požiadavkám   (napr.   III. ÚS 7/00,   I. ÚS 18/03).   V tejto   súvislosti   ústavný   súd konštatuje,   že   požiadavke,   aby   súd   bezodkladne   rozhodol   o zákonnosti   väzby   v zmysle čl. 5 ods. 4   dohovoru,   nezodpovedá   lehota   počítaná   na   mesiace,   ale   na   týždne.   Tejto požiadavke   preto   spravidla   nemôže   zodpovedať   lehota   konania   presahujúca   na   jednom stupni súdu dobu jedného mesiaca a ani nečinnosť trvajúca týždne (m. m. III. ÚS 126/05).Podstatnou požiadavkou čl. 5 ods. 4 dohovoru je aj to, aby súd rozhodol „urýchlene“ (speedily).   Prieskumné   súdne   konanie   musí   byť   vedené   v súlade   s   hmotnoprávnymi a procesnými   vnútroštátnymi   právnymi   predpismi   a   zároveň   aj   v súlade   s   účelom   čl. 5 dohovoru, to znamená s ochranou jedinca proti svojvôli, osobitne aj s ohľadom na čas, ktorý uplynie   do   vyhlásenia   rozhodnutia   (rozsudok   vo   veci   Koendjbiharie   v.   Holandsko, 25. 10. 1990, § 27).

Jedna   zo   základných   zásad   trestného   konania   zakotvená   v ustanovení   § 2   ods. 6 Trestného   poriadku   znie:   „Ak   tento   zákon   neustanovuje inak,   orgány   činné   v   trestnom konaní a súdy konajú z úradnej povinnosti. Väzobné veci sú povinné vybavovať prednostne a urýchlene.“

Ústavný   súd   konštatuje,   že   od   18. októbra 2005,   keď   bol   najvyššiemu   súdu postúpený príslušný spis so sťažnosťou sťažovateľa proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. 3 T 5/05 z 29. septembra 2005, ktorým bola zamietnutá jeho žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu, do 2. januára 2006, keď bol spis spolu s rozhodnutím o zamietnutí žiadosti sťažovateľa zaslaný krajskému súdu, uplynula doba 2 a pol mesiaca. Táto doba by bola podľa   všetkého   neprimeraná   aj   pre   celé   dvojinštančné   konanie. Toto   zistenie   je   podľa názoru ústavného súdu postačujúce na prijatie záveru o zdĺhavosti postupu najvyššieho súdu v rámci konania o zákonnosti väzby o to viac, že v súlade s § 2 ods. 6 Trestného poriadku bol najvyšší súd povinný vybaviť danú vec (väzobnú) prednostne a urýchlene.

S   argumentáciou   najvyššieho   súdu   založenou   na tom, že v priebehu   sledovaného obdobia   pri rozhodovaní   o zákonnosti   väzby   neboli   spôsobené   žiadne   prieťahy,   pretože vo veci   postupoval   sústredene   a plynulo,   sa   vzhľadom   na   uvedené   zistenia   nemožno stotožniť.

V nadväznosti   na   uvedené   ústavný   súd   považuje   za   potrebné   prisvedčiť sťažovateľovi, že ani konanie o riadnom opravnom prostriedku proti uzneseniu krajského súdu   sp. zn.   3 T 5/05   z   29. septembra 2005   vedené najvyšším   súdom   pod   sp. zn. 1 To 106/2005 nebolo v súlade s čl. 5 ods. 4 dohovoru, čo vyslovil v zmysle čl. 127 ods. 2 ústavy v bode 2 výroku tohto nálezu.

Vzhľadom   na evidentnú   a nespochybniteľnú   spojitosť   čl. 17   ods. 2 a čl. 48 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru s ústavnými princípmi vyjadrenými v čl. 2 ods. 2 ústavy nepovažoval ústavný súd za potrebné výslovne uviesť vo výrokovej časti tohto nálezu   aj   to,   že k porušeniu   označených   práv   sťažovateľa   došlo   v spojení   s čl. 2   ods. 2 ústavy,   keďže   už   v samotnom   deklarovaní   porušenia   týchto   práv   je   táto   skutočnosť nepochybne implicitne obsiahnutá.

3. V zmysle čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie   sťažnosti,   priznať tomu,   koho   práva   boli   podľa   odseku   1   porušené,   primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie ako náhradu nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch.

S prihliadnutím na návrh výroku rozhodnutia (petit) sťažnosti sťažovateľa, ako aj ustanovenie § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde, ústavný súd o primeranom finančnom zadosťučinení rozhodovať nemohol, pretože sťažovateľ jeho priznanie nepožadoval.

4. Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli v dôsledku jeho právneho zastúpenia pred ústavným súdom advokátom JUDr. J. K., ktoré si vyčíslil v podaní doručenom ústavnému súdu 7. septembra 2007 v sume 12 084 Sk.

Podľa   § 36   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   ústavný   súd   môže   v odôvodnených prípadoch   podľa   výsledku   konania   uznesením   uložiť   niektorému   účastníkovi   konania, aby úplne   alebo   sčasti   uhradil   inému   účastníkovi   konania   jeho   trovy.   Úhradu   priznal za tri úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia, podanie sťažnosti a písomné podanie vo veci samej zo 6. marca 2007) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a s § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov   (ďalej   len   „vyhláška“),   a to   za   dva   úkony   urobené   v roku   2006   po 2 730 Sk a za dva   úkony   urobené   v roku   2007   po   2 970 Sk,   k tomu   2 x   režijný   paušál   164 Sk a 2 x režijný paušál 178 Sk, t. j. v celkovej sume 12 084 Sk, t. j. v sume vyčíslenej právnym zástupcom sťažovateľa.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je najvyšší súd povinný zaplatiť na účet právneho   zástupcu   sťažovateľa   (§ 31a   zákona   o ústavnom   súde   v spojení   s § 149 Občianskeho súdneho poriadku).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, je potrebné pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. januára 2008