znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 181/05-27

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   13. septembra 2005 v senáte   zloženom   z   predsedu   Jána   Auxta   a   zo   sudcov   Juraja   Babjaka   a   Jána Lubyho prerokoval sťažnosť PhDr. A. R., bytom H., zastúpenej advokátom JUDr. L. P., B., vo veci namietaného   porušenia   jej   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov   podľa   čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu Senica v konaní vedenom pod sp. zn. SI-3 C 142/00 (pôvodne vedenom na Okresnom súde Skalica pod sp. zn. 3 C 142/00), a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo PhDr. A. R. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu   Senica   v konaní vedenom pod sp. zn. SI-3 C 142/00 (pôvodne vedenom na Okresnom súde Skalica pod sp. zn. 3 C 142/00) p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému   súdu   Senica p r i k a z u j e,   aby   v   konaní   vedenom   podsp. zn. SI-3 C 142/00 konal bez zbytočných prieťahov.

3. PhDr. A. R. p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 20 000 Sk (slovom   dvadsaťtisíc   slovenských   korún),   ktoré   jej   je Okresný   súd   Senica p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

4. Okresný   súd   Senica j e   p o v i n n ý   uhradiť   PhDr.   A.   R.   trovy   právneho zastúpenia   v   sume   5 302 Sk   (slovom   päťtisíctristodva   slovenských   korún)   do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu na účet jej právneho zástupcu advokáta JUDr. L. P., B.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. IV. ÚS 181/05-12 z 21. júna 2005 prijal na ďalšie konanie sťažnosť PhDr. A. R. (ďalej len „sťažovateľka“), v ktorej namietala, že postupom Okresného súdu Senica (ďalej len „okresný   súd“)   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   SI-3 C 142/00   (pôvodne   vedenom na Okresnom   súde   Skalica   pod   sp.   zn.   3 C 142/00)   bolo   porušené   jej   základné   právo na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“).

Okresný   súd   sa   na   základe   výzvy   ústavného   súdu   vyjadril   k   sťažnosti   podaním sp. zn. Spr. 1650/05 doručeným ústavnému súdu 25. augusta 2005, v ktorom chronologicky opísal   všetky   úkony   účastníkov   v napadnutom   konaní   od   podania   žaloby   a k   otázkam ústavného súdu o. i. uviedol:

„Skutková a právna zložitosť sporu – náročnosť dokazovania vlastníckeho práva, do ktorého zásahu prichádza od r. 1996, kedy v rámci dedičského konania prišlo ku chybe pri prejednaní dedičstva po poručiteľke A. M., rod. J. Následne na to bola nehnuteľnosť, ktorá je predmetom konania niekoľkokrát zlúčená a znovurozdelená do novovytvorených parciel a v konaní vznikol problém s okruhom účastníkov konania. (...)

Prieťahy, ktoré podľa názoru súdu spôsobila sťažovateľka – neboli zistené. (...) Prieťahy, ktoré boli spôsobené súdom – boli spôsobené tým, že sa konalo vo väčších časových odstupoch. (...)

Záver,   či   zistené   prieťahy   považujete   za   zbytočné   prieťahy   –   boli   spôsobené nedostatkom času pre sudcu v súvislosti s veľkým nápadom vecí. (...)

Iné   okolnosti,   ktoré   majú   vplyv   na   prieťahy   v konaní   –   konanie   bolo   vedené do 31. 12. 2004 na OS Skalica, ktorý bol trvale poddimenzovaný od roku 2001 o 5 sudcov menej než zodpovedalo nápadu vecí, sudkyňa (...) pracovala vo funkcii podpredsedníčky súdu bez zníženia nápadu vecí, neprimeraný počet pridelených vecí nemohla vybavovať priebežne,   po   zmene   zákonnej   sudkyne   (...)   na   pojednávaní   dňa   20.   10.   2004   navrhol právny zástupca   navrhovateľky   poskytnúť   lehotu   na   mimosúdne   vybavenie   veci,   pričom až 13. 4. 2005 oznámil právny zástupca navrhovateľky, že k mimosúdnej dohode neprišlo a navrhol pripustiť zmenu návrhu a návrh zobral späť voči odporcovi v 1. rade, zmena návrhu bola pripustená uznesením zo dňa 14. 7. 2005 (...).“

Právny   zástupca   sťažovateľky   sa   k stanovisku   okresného   súdu   vyjadril   podaním doručeným ústavnému súdu 6. septembra 2005, z obsahu ktorého vyplýva, že „Opätovne chcem poukázať na prieťahy v konaní, ktoré jednoznačne spôsobil súd a ktoré prieťahy súd vo   svojej   odpovedi   zo   dňa   30. 06. 2004   a   v   odpovedi   adresovanej   ÚS SR   zo   dňa 22. 08. 2005 priznal a skonštatoval,   že prieťahy   spôsobené   sťažovateľom neboli   zistené a neboli zistené prekážky postupu konania podľa § 107 a nasl.

Nesúhlasím však s názorom súdu, že ide o skutkovo a právne zložitý spor, nakoľko sťažovateľka   -   navrhovateľka   sa   v   tomto   konaní   domáha   určenia   vlastníckeho   práva k nehnuteľnosti ku ktorej vlastnícky vzťah preukázala už pri podaní žaloby v roku 2000, nakoľko predložila súdu relevantné dôkazy. Ako jej právny zástupca po nahliadnutí do spisu som okamžite zistil akým spôsobom odporcovia uvedenú parcelu odčlenili a včlenili ju do novoutvorených parciel a týmto okamihom bol celý prípad jasný a bolo jasné to, že odčlenená   parcela   patrí   navrhovateľke   a   že   odporcovia   ju   v   rozpore   so zákonom odčlenili a previedli. Nespočetne veľa krát som súdu celú situáciu, či už písomne, alebo ústne dopodrobna opísal, práve preto, aby bolo všetko jasné, tak ako som celú situáciu opísal aj v sťažnosti na ÚS SR. Je smutné, že všetkým účastníkom konania je celá situácia zrejmá, všetci   vedia   akým spôsobom   došlo   k   nezákonnému   odčleneniu   parcely   a   k   jej následným   prevodom,   len   súdu,   ktorý   má   o   vlastníctve   rozhodnúť   vec   nie   je   jasná a považuje ju za zložitú. Všetky potrebné dôkazy pre rozhodnutie má súd v spise ak nie tak mal 5 rokov na to, aby si ich vyžiadal. Súd vo svojom vyjadrení píše o chybe v rámci dedičského konania v roku 1996, ale táto chyba, ktorá sa vtedy stala nemá s dnešnou podstatou sporu nič   spoločné, nakoľko chyba v prejednaní   dedičstva   bola   už dávno odstránená opravným uznesením súdu, čo zaevidoval aj príslušný kataster. Je teda zrejmé, že   otázkou   dedičstva   sa   súd   ani   nemusí   zaoberať,   nakoľko   k   odčleneniu   a následným prevodom   spornej   parcely   nedošlo   na   podklade   dedičských   konaní,   ale   na podklade údajného vydržania a nezákonného odčlenenia, čo značí, že súd by sa mal zaoberať týmito skutočnosťami   a   nie   dedičským   konaním   na ktorého   náročnosť   poukazuje.   Ako   advokát riešim množstvo iných sporov, ktoré z hľadiska dokazovania je možné považovať za zložité, ale v tomto prípade sa zďaleka o zložitý právny spor nejedná. Zložitosť tohto sporu súd nijako nepreukázal a nešpecifikoval.

Z rozpisu jednotlivých úkonov súdu je jasné, že bol nečinný, resp. keď konal, tak konal jednoznačne neefektívne, bez akéhokoľvek výsledku vo vzťahu k meritu veci. Súd má povinnosť organizovať procesný postup v konaní tak,   aby sa čo najskôr odstránil stav právnej   neistoty, čo   jednoznačne   súd   nerobil.   K   prieťahom   v   konaní   totiž   dochádza aj nesprávnou (neefektívnou) činnosťou súdu, tak ako tomu bolo v tomto prípade. Za celé obdobie   od   podania   žaloby,   t. j.   vyše   5   rokov   sa   dá   povedať,   že   boli   3   pojednávania na ktorých sa o veci hovorilo, ktoré však podľa môjho názoru boli vedené neefektívne. Súd má   postupovať   v   konaní   i   bez   ďalších   návrhov   tak,   aby   vec   bola   čo   najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá, preto výhovorka, že až 13. 4. 2005 navrhovateľka menila návrh neobstojí, nakoľko navrhovateľka návrh môže meniť počas celého konania kedykoľvek, súd však napr. o zmene návrhu rozhodoval viac ako 3 mesiace.

Celkovo súdne konanie trvá už vyše 5 rokov, čo je nepochybne neúmerná doba, najmä vzhľadom k tomu, že aj súd priznal, že zo strany navrhovateľa - sťažovateľa neboli zistené   prieťahy. Súdom   predložená   chronológia   len   potvrdila   opodstatnenosť   podania našej sťažnosti na ÚS SR.

Tak ako uvádzam vyššie nesúhlasím s tým, že sa jedná o skutkovo a právne zložitý spor   a   podľa   nášho   názoru   sa   jedná   o   zbytočné   prieťahy,   ktoré   súd   spôsobil   svojím postupom, tak ako je uvedené“. (...)

Ústavný súd z obsahu spisu okresného súdu a predloženého vyjadrenia okresného súdu zistil:

Dňa   29. júna 2000   bol   okresnému   súdu   doručený   návrh   na   určenie   vlastníckeho práva   k nehnuteľnostiam.   Dňa   27. septembra 2000   okresný   súd   vyzval   sťažovateľku na oznámenie ceny nehnuteľnosti a predloženie listu vlastníctva, Okresný úrad v S., odbor katastrálny (ďalej len „katastrálny úrad“), na „zaslanie pohybu na LV č. (...), parc. č. 1893/2 k. ú. H. s aktuálnym stavom a pripojených listín, na základe ktorých prišlo k prechodu vlastníckeho   práva   od   roku   1993,   okrem   rozhodnutí   v dedičských   konaniach“ a zaslal žalobu na vyjadrenie žalovaným v 1. až 3. rade.

Dňa 1. marca 2001 okresný súd vyzval sťažovateľku na zaplatenie súdneho poplatku, ktorý   20. marca 2001   zaplatila.   Dňa   25. mája 2001   žiadal   okresný   súd   katastrálny   úrad o zaslanie geometrického plánu a vyzval Štátny okresný archív v S. na zaslanie súvisiaceho spisu. Dňa 8. októbra 2001 okresný súd žiadal katastrálny úrad o podanie správy týkajúcej sa povolenia vkladov do katastra nehnuteľností a 29. novembra 2001 žiadal sťažovateľku, ktorá bola zapísaná ako podielová spoluvlastníčka na liste vlastníctva, o oznámenie, či trvá na podanej žalobe. Sťažovateľka 27. decembra 2001 oznámila okresnému súdu, že trvá na podanej žalobe.

Dňa 1. marca 2002 okresný   súd   žiadal katastrálny úrad o   predloženie aktuálneho výpisu z listu vlastníctva. Dňa 24. mája 2002 okresný súd určil termín prvého pojednávania na 5. september 2002, ktoré bolo po vypočutí právneho zástupcu sťažovateľky odročené pre neúčasť   žalovaných   na   24. október 2002.   Dňa   16. októbra 2002   okresný   súd   žiadal katastrálny   úrad   o   zaslanie   listu   vlastníctva   k   nehnuteľnostiam   s   vyznačením   titulu nadobudnutia a listiny s vyznačením všetkých zmien a zápisov po roku 1990 za účelom zistenia rozdielu vo výmere predmetnej parcely. Okresný súd na pojednávaní 24. októbra 2002 vypočul sťažovateľku a žalovaného v 1. rade a odročil ho na neurčito na žiadosť právneho   zástupcu   sťažovateľky.   Dňa   14. novembra 2002   podal   právny   zástupca sťažovateľky   návrh   na   pripustenie   vstupu   ďalšieho   účastníka   do   konania   na   strane žalovaných.

Dňa 19. mája 2003 okresný súd vyzval katastrálny úrad na zistenie a odstránenie rozdielov vo výmere nehnuteľností, sťažovateľku na predloženie ďalšieho rovnopisu návrhu na pripustenie   vstupu   ďalšieho   účastníka   do   konania.   Dňa   1. októbra 2003   okresný   súd pripustil do konania žalovaného v 4. rade.

Dňa   29. júna 2004   okresný   súd   určil   termín   pojednávania   na   18. august 2004, 12. augusta 2004 zrušil tento termín a určil nový termín na 8. september 2004. Na tomto pojednávaní vykonal dokazovanie vypočutím účastníkov konania a pojednávanie odročil na 20. október 2004. Toto pojednávanie okresný súd odročil na neurčito z dôvodu návrhu právneho zástupcu sťažovateľky na uzavretie mimosúdnej dohody. Dňa 16. novembra 2004 právny   zástupca   sťažovateľky   doručil   okresnému   súdu   návrh   mimosúdnej   dohody a 26. novembra 2004 oznámil okresnému súdu,   že mimosúdne rokovanie so   žalovanými sa predĺži   do   5. decembra 2004.   Po   tomto   termíne   okresnému   súdu   oznámi   stanovisko k jeho výsledku.

Dňa   25. februára 2005   okresný   súd   vyzval   právneho   zástupcu   sťažovateľky na zaslanie   jeho   stanoviska   k uzavretiu,   resp.   neuzavretiu   mimosúdnej   dohody.   Dňa 13. apríla 2005   právny   zástupca   sťažovateľky   doručil   okresnému   súdu   požadované stanovisko   a   tiež   zmenu   návrhu   a   späťvzatie   návrhu   proti   žalovanému   v 1.   rade.   Dňa 14. júla 2005   okresný   súd   pripustil   zmenu návrhu   a 27. júla 2005   sa   žalovaný   v 1. rade vyjadril k zmene návrhu právneho zástupcu sťažovateľky.

Dňa 25. augusta 2005 bol spis okresného súdu doručený ústavnému súdu.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa čl. 30 ods. 2 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania.

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   ods. 2   citovaného   článku   ústavy   ak   porušenie   práv   alebo   slobôd   vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Podľa odseku 3 citovaného článku ústavy môže ústavný súd svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 citovaného článku ústavy, boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa ustanovenia čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy „Každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...“.

Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba   domáhajúca   sa   rozhodnutia   všeobecného   súdu   (I. ÚS 24/03,   IV. ÚS 15/03 a II. ÚS 66/03).   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   sa   právna   neistota   osoby domáhajúcej   sa   rozhodnutia   neodstraňuje.   K   stavu   právnej   istoty   dochádza   zásadne až právoplatným rozhodnutím   súdu   alebo iným zákonom   predvídaným spôsobom,   ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu.

Otázku   existencie   zbytočných   prieťahov   v   konaní   a   porušenia   základného   práva podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   ústavný   súd   podľa   svojej   konštantnej   judikatúry (napr. II. ÚS 813/00, IV. ÚS 74/02) skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu podľa právnej a faktickej zložitosti veci, pričom zohľadňuje aj to, o čo sťažovateľovi ide pri uplatňovaní základného práva na súdnu ochranu, správania účastníka konania a spôsobu, akým v konaní postupoval súd.

1. Predmetom   konania   je   nárok   sťažovateľky   na   určenie   vlastníctva k nehnuteľnostiam. Na toto konanie sa vzťahuje právna úprava obsiahnutá v Občianskom zákonníku,   výklad   a používanie   ktorej   sú   stabilizované   v pomerne   rozsiahlej   judikatúre všeobecných   súdov,   kde   je   upravená   metodika   postupu   všeobecných   súdov.   Z hľadiska skutkovej zložitosti takého sporu treba uviesť, že aj keď ide o konanie, ktoré je svojou povahou náročnejšie na dokazovanie a zistenie skutkového stavu potrebného na rozhodnutie o merite   veci,   ako   to   uviedol   i   okresný   súd,   že   ide   v danom   prípade   o „... náročnosť dokazovania vlastníckeho práva, do ktorého zásahu prichádza od r. 1996, kedy v rámci dedičského konania prišlo ku chybe pri prejednaní dedičstva po poručiteľke (...). Následne na   to   bola   nehnuteľnosť,   ktorá   je   predmetom   konania   niekoľkokrát   zlúčená a znovurozdelená   do   novovytvorených parciel   a v konaní   vznikol   problém   s okruhom účastníkov   konania (...)“,   vychádzajúc   však   zo   samotnej   dĺžky   konania,   jeho   priebehu a dosiahnutých   výsledkov   ústavný   súd   konštatuje,   že   nezistil   také   okolnosti,   ktoré   by zdôvodňovali päťročný priebeh konania jeho zložitosťou.

2. Správanie   účastníka   konania   je   druhým   kritériom   pri   rozhodovaní   o   tom, či v konaní   pred   označeným   porušovateľom   práva   došlo   k zbytočným   prieťahom,   a tým k porušeniu   základného   práva   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy.   Ústavný   súd   konštatuje, že v danom   prípade   ide   o spor,   v ktorom   je   každý   účastník   povinný   postupovať   podľa § 6 a § 120 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) a vyvíjať všetko úsilie na zabezpečenie súčinnosti so súdom tak, aby súd mohol o uplatnenej ochrane rozhodnúť v súlade   so   zákonom.   Ústavný   súd   z   preskúmavaného   spisu   okresného   súdu   zistil, že samotná sťažovateľka čiastočne prispela k vzniku prieťahov v konaní, konkrétne tým, že pri   podaní   návrhu   na   začatie   konania   nezaplatila   súdny   poplatok,   čím   si   nesplnila poplatkovú povinnosť podľa § 5 ods. 1 písm. a) zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1992 Zb.   o súdnych   poplatkoch   a poplatku   za   výpis   z registra   trestov   v znení   neskorších predpisov,   ktorá   jej   vznikla   v zmysle   citovaného   ustanovenia   podaním   návrhu.   Súdny poplatok   zaplatila   až   20. marca 2002   na   základe   výzvy   okresného   súdu.   Na   jej   ťarchu možno   pripísať   i to,   že   pojednávanie   24. októbra 2002   bolo   odročené   na   žiadosť   jej právneho zástupcu, aby mu súd poskytol lehotu na podanie návrhu na pripustenie vstupu ďalšieho účastníka do konania na strane žalovaných (návrh bol podaný 14. novembra 2002). Právny zástupca sťažovateľky tiež v priebehu konania 13. apríla 2005 doručil okresnému súdu zmenu návrhu (petitu) a späťvzatie žalobného návrhu proti žalovanému v 1. rade. Na pojednávaní 24. októbra 2004 navrhol taktiež mimosúdne vyrovnanie medzi účastníkmi v lehote 15 dní (neskôr do 5. decembra 2004). Pojednávanie bolo za tým účelom odročené na   neurčito.   Výsledok   však   okresnému   súdu   oznámil   až   13. apríla 2005   (po   takmer 6 mesiacoch   od   odročenia   pojednávania),   i to   až   na   základe   výzvy   okresného   súdu z 25. februára 2005.

Vychádzajúc   zo   svojej   ustálenej   judikatúry   (napr.   IV. ÚS 22/03)   ústavný   súd pripomína,   že   v   sporovom   konaní,   akým   je   aj   posudzované   konanie,   nesie   procesnú zodpovednosť za riadne uvedenie návrhu na rozhodnutie vo veci samej, postup vo veci samej,   predkladanie   dôkazov   a iných   úkonov   potrebných   na   dosiahnutie   účelu   takého konania vo výraznej miere účastník (§ 6, § 120 ods. 1 a iné OSP).

I keď okresný súd k správaniu sťažovateľky nemal výhrady, ústavný súd uvedené skutočnosti vyhodnotil tak, že aj ona (a jej právny zástupca) sa svojím konaním podieľala na zbytočných prieťahoch v konaní pred okresným súdom.

3. Napokon   sa   ústavný   súd   zaoberal   postupom   okresného   súdu   v posudzovanom konaní.   Z   rozboru   veci,   ktorý   je   výsledkom   preskúmania   obsahu   súdneho   spisu a doterajšieho priebehu konania, vyplýva, že v predmetnej veci došlo k obdobiam nečinnosti bez akejkoľvek zákonnej prekážky, čím vznikli v konaní zbytočné prieťahy. Ide o obdobie od   5. decembra 2000,   keď   bolo   okresnému   súdu   doručené   vyjadrenie   žalovaných v 1. a 2. rade   k   žalobe,   do   1. marca 2001,   keď   okresný   súd   vyzval   sťažovateľku na zaplatenie súdneho poplatku (nečinnosť v trvaní takmer 4 mesiacov), a od 11. júna 2001, keď okresnému súdu katastrálny úrad zaslal geometrický plán, do 8. októbra 2001, keď okresný   súd   žiadal   katastrálny   úrad   o zaslanie   listín   (nečinnosť   taktiež   v trvaní   takmer 4 mesiacov). Ďalšia nečinnosť bola zistená od 14. novembra 2002, keď okresnému súdu doručila sťažovateľka návrh na pripustenie vstupu ďalšieho účastníka do konania na strane žalovaných, do 19. mája 2003, keď okresný súd vyzval katastrálny úrad na vyjadrenie k veci a   sťažovateľku   na   zaslanie   ďalšieho   rovnopisu   návrhu   (nečinnosť   v trvaní   viac   ako 6 mesiacov), a od 1. októbra 2003, keď okresný súd pripustil vstup žalovaného v 4. rade do konania, do   29. júna 2004, keď okresný   súd určil   termín   pojednávania na 18. august 2004 (nečinnosť v trvaní takmer 9 mesiacov). Ani postup okresného súdu od 20. októbra 2004,   keď   sa   uskutočnilo   pojednávanie,   do   14. júla 2005,   keď   pripustil   zmenu   návrhu, nesmeroval k odstráneniu stavu právnej neistoty sťažovateľky. V tomto období vypracoval iba   jednu   výzvu   z   25. februára 2005   adresovanú   právnemu   zástupcovi   sťažovateľky za účelom oznámenia výsledku mimosúdnej dohody napriek tomu, že tento výsledok mu mal byť oznámený už 5. decembra 2004.

Ústavný súd obranu okresného súdu spočívajúcu v odvolávaní sa na veľký počet nevybavených vecí, nedostatočné personálne obsadenie a na enormnú zaťaženosť sudcov okresného súdu v tomto smere neakceptoval.

V súlade s medzinárodným štandardom uplatňovania Dohovoru o ochrane ľudských práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   platí,   že   nadmerné   množstvo   vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť súdne konanie, nezbavuje štát zodpovednosti za zbytočné prieťahy   v   súdnom   konaní   (III. ÚS 17/02).   Pretrvávajúci   vysoký   nápad   vecí   a   v   tejto súvislosti enormné zaťaženie sudcov pri vybavovaní agendy, na čo okresný súd vo svojom vyjadrení   poukazoval,   nemá   povahu   okolnosti,   ktorá   by   vylučovala   alebo   znižovala zodpovednosť súdu za rozhodnutie vo veci občana, ktorý sa naň obrátil. Tieto okolnosti ústavný   súd   nezohľadňuje   v   súvislosti   s pozitívnym   záväzkom   štátu   zabezpečiť   právo občana na súdne konanie bez zbytočných prieťahov.

Ústavný   súd   pripomína,   že   po   viac   ako   piatich   rokoch   nebol   vynesený   vo   veci rozsudok a vec je ešte len v štádiu dokazovania stále na súde prvého stupňa.

Vychádzajúc zo samotnej dĺžky konania, jeho doterajšieho priebehu a z dosiahnutých výsledkov okresného súdu ústavný súd dospel k záveru, že v predmetnom konaní vedenom na okresnom   súde   pod   sp. zn. SI-3 C 142/00   (pôvodne   pod   sp. zn.   3 C 142/00)   bolo porušené   základné   právo   sťažovateľky   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

III.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva alebo slobody došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie   alebo   iný   zásah,   prípadne   prikáže   tomu,   kto   právo   alebo   slobodu   porušil, aby vo veci konal.

Keďže k porušeniu základného práva sťažovateľky došlo nekonaním okresného súdu, ústavný súd mu prikázal vo veci konať bez zbytočných prieťahov.

Vzhľadom na to, že ústavný súd rozhodol o porušení základného práva sťažovateľky, zaoberal sa aj jej žiadosťou o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.

Sťažovateľka   žiadala,   aby   jej   bolo   priznané   finančné   zadosťučinenie   vo   výške 295 000 Sk, ktoré odôvodnila tým, že „je vzhľadom k zásahu do jej vlastníckeho práva zo strany odporcov v právnej neistote a preto sa domáha toho, aby príslušný súd chránil jej vlastníctvo   a aby   svojím   právoplatným   rozhodnutím   odstránil   dlhotrvajúci   stav   právnej neistoty (...).“

Pri   určení   výšky   primeraného   finančného   zadosťučinenia   vychádzal   ústavný   súd zo zásad   spravodlivosti,   z   ktorých   vychádza   aj   Európsky   súd   pre   ľudské   práva,   ktorý spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl. 41   dohovoru   priznáva   so   zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom   na   doterajšiu   dĺžku   a   výsledky   tohto   konania,   ako   aj   na   to,   že   na zbytočných   prieťahoch   sa   podieľala   okrem   okresného   súdu   aj   samotná   sťažovateľka (jej právny   zástupca),   ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   v   danom   prípade   je   primeranou satisfakciou   suma 20 000 Sk, ktorá zodpovedá primeranému finančnému zadosťučineniu sťažovateľky za ujmu, ktorú utrpela.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   podľa   § 36   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde aj o úhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej vznikli v dôsledku právneho zastúpenia advokátom   JUDr. L.   P.   v   konaní pred   ústavným súdom,   ktoré   konkrétne   vyčíslil   spolu sumou 5 302 Sk. Ústavný súd vypočítal, že uplatnená suma je v súlade s ustanoveniami § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení   vyhlášky   č. 279/2005   Z. z.,   preto   sťažovateľke   priznal   úhradu   trov   konania v požadovanej výške.

Úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľky   (§ 31a   zákona   o   ústavnom   súde   v   spojení   s   § 149   Občianskeho   súdneho poriadku).

Vzhľadom   na   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. septembra 2005