znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 181/04-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. mája 2004 predbežne prerokoval sťažnosť R. N., bytom P., zastúpeného advokátom Mgr. R. H., B., ktorou namieta porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 2 a 3 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1, 2 a 3 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupmi   Okresného   súdu   Pezinok v konaniach   vedených   pod sp. zn.   1   T   2/00   a   sp.   zn.   Nt   102/02   a   Krajského   súdu v Bratislave v konaniach vedených pod sp. zn. 3 To 20/01 a sp. zn. 7 To 294/2003, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť R. N.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. apríla 2004 doručená sťažnosť R. N. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 2 a 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1, 2 a 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupmi Okresného súdu Pezinok (ďalej len   „okresný   súd“)   v konaniach   vedených   pod   sp.   zn.   1   T   2/00   a sp. zn. Nt   102/02   a Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaniach vedených pod sp. zn. 3 To 20/01 a sp. zn. 7 To 294/2003.

Sťažovateľ   uvádza,   že   bol   rozsudkom   okresného   súdu   sp.   zn.   1   T   2/00 zo 6. novembra   2000   uznaný   za   vinného   zo   spáchania   trestného   činu   marenia   výkonu úradného rozhodnutia podľa § 171 ods. 1 písm. c) Trestného zákona. Sťažovateľ sa voči uvedenému rozhodnutiu okresného súdu odvolal. Jeho odvolanie krajský súd uznesením sp. zn. 3 To 20/01 zo 14. marca 2001 zamietol. Sťažovateľ podal 9. januára 2001 návrh na obnovu konania, v ktorej navrhol vykonať ďalšie dôkazy.

Zo sťažnosti ďalej vyplýva, že „Okresný súd Pezinok, ako vecne a miestne príslušný súd rozhodujúci o návrhu na povolenie obnovy, uznesením č. k. Nt 102/02 zo dňa 22. 10. 2003 rozhodol, že návrh odsúdeného na povolenie obnovy konania zamieta, pretože neboli zistené dôvody obnovy konania podľa § 278 Trestného poriadku.

Svoje   rozhodnutie   odôvodnil   tým,   že   vykonaným   vyšetrením   nevyšli   najavo skutočnosti   súdu   skôr   neznáme,   ktoré   by   mohli   samy   o sebe   alebo   v spojení   so skutočnosťami a dôkazmi už skôr známymi odôvodniť iné rozhodnutie o vine odsúdeného“.

Sťažovateľ poukazuje na to, že proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. Nt 102/02 z 22.   októbra   2003   podal   sťažnosť,   o ktorej   krajský   súd   rozhodoval   na   neverejnom zasadnutí a uznesením sp. zn. 7 To 294/2003 z 10. decembra 2003 ju zamietol.

Podľa názoru sťažovateľa rozhodnutím krajského súdu na neverejnom zasadnutí mu nebolo   umožnené   „prejednať   navrhované   nové   dôkazy“   a „odôvodniť   podanie   svojej sťažnosti“, čím došlo k porušeniu práva sťažovateľa na verejné a spravodlivé prejednanie veci   pred   súdom,   pričom   sťažovateľ   zdôrazňuje   aj   tú   skutočnosť,   že   mu   nebol   termín konania neverejného zasadnutia oznámený, čím sa nemohol „osobne obhajovať pred súdom a osobne predniesť svoju vec pred súdom“. Sťažovateľ poukazuje aj na to, že rozhodnutie krajského súdu na neverejnom zasadnutí nebolo verejne vyhlásené, čo je podľa jeho názoru v rozpore s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva, a tým aj porušením jeho práva.Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   navrhuje,   aby   ústavný   súd   po   predbežnom prerokovaní prijal návrh na ďalšie konanie a po prerokovaní nálezom rozhodol, že:

„konaním a rozhodnutím Okresného súdu v Pezinku, č. k. 1 T 2/00, Krajského súdu v Bratislave zo dňa 14. 3. 2001, č. k. 3 To 20/01, Okresného súdu v Pezinku, č. k. Nt 102/02, Krajského súdu v Bratislave, 7 To 294/2003, bolo porušené právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46, 47, 48 a 50 Ústavy SR a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1, ods. 2, ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Ďalej aby zrušil rozhodnutie Okresného súdu v Pezinku, č. k. Nt 102/02, zo dňa 22. 10. 2003, a rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave, 7 To 294/2003, zo dňa 10. 12. 2003, a vec vrátil na ďalšie konanie.

Nakoniec   aby   priznal   sťažovateľovi   primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume 50.000,- Sk.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   §   25   ods.   1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd sťažnosť   predbežne   prerokoval   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   sťažovateľa a podľa § 25 ods. 2 citovaného zákona skúmal, či nie sú dôvody na jej odmietnutie.Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

1.   Podstatou   tvrdení   v časti   sťažnosti   sťažovateľa   je porušenie   označených základných   práv,   ku   ktorým   malo   dôjsť   v konaní   vedenom   na   okresnom   súde   pod sp. zn. 1 T 2/00 a v konaní vedenom na krajskom súde pod sp. zn. 3 To 20/01.

Jednou zo zákonných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol   o opatrení   alebo   inom   zásahu   dozvedieť.   Nedodržanie   tejto   lehoty   je   zákonom ustanoveným   dôvodom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   podanej   oneskorene   (§   25   ods.   2 zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty   neumožňuje zákon   o ústavnom   súde   zmeškanie   tejto   lehoty   odpustiť,   pretože   to kogentné ustanovenie § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde neumožňuje (napr. IV. ÚS 14/03, I. ÚS 110/03).

Z obsahu podania doručeného ústavnému súdu vyplýva, že sťažovateľom napadnutý rozsudok   okresného   súdu   sp.   zn.   1   T   2/00   v spojení   s rozsudkom   krajského   súdu sp. zn. 3 To 20/01 nadobudol právoplatnosť 14. marca 2001.

Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že v čase, keď mu bola doručená predmetná sťažnosť, t. j. 22. apríla 2004, už uplynula zákonom ustanovená dvojmesačná lehota pre tento druh konania pred ústavným súdom.

Ústavný súd pri   svojej   rozhodovacej   činnosti   opakovane vyslovil   právny   názor, že   sťažnosť   podľa   čl.   127   ústavy   nemožno považovať za   časovo   neobmedzený   právny prostriedok   ochrany   základných   práv   alebo   slobôd   (napr.   I.   ÚS   33/02,   II.   ÚS   29/02, III. ÚS 55/02, III. ÚS 108/02).

Vzhľadom   na   tieto   skutočnosti   ústavný   súd   sťažnosť   v   tejto   časti   odmietol   ako oneskorene podanú.

2. Sťažovateľ v ďalšej časti sťažnosti namieta porušenie označených základných práv v rozhodnutí   okresného   súdu   sp.   zn.   Nt   102/02   z   22.   októbra   2003   a   krajského   súdu sp. zn. 7 To 294/2003 z 10. decembra 2003.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť je preto možné považovať   tú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.

Zo   sťažnosti   a jej   príloh   ústavný   súd   zistil,   že   okresný   súd   uznesením sp. zn. Nt 102/02 z 22. októbra 2003 rozhodol, že návrh sťažovateľa na povolenie obnovy konania zamieta, „pretože neboli zistené dôvody obnovy konania podľa § 278 Tr. por.“ Proti   tomuto   rozhodnutiu   podal   sťažovateľ   sťažnosť,   o ktorej   rozhodol   krajský   súd uznesením   sp.   zn.   7   To   294/2003   z 10. decembra   2003   tak,   že   sťažnosť   sťažovateľa zamietol s odôvodnením, že „v konaní o obnove konania bola zistená nová skutočnosť a to, že   dňa   13.   7.   1999   odsúdený ... nebol   fyzicky   predvedený   na   OOPZ   v Pezinku,   ktorá z pohľadu povolenia obnovy konania je právne irelevantná“.

Vzhľadom   na   uvedené   skutkové   okolnosti   a tvrdenia   sťažovateľa   uvádzané v sťažnosti   podľa   názoru   ústavného   súdu   nemôže   sťažovateľ   s úspechom   namietať porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy, práva na verejné prerokovanie veci a práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, práva   byť   považovaný   za   nevinného,   kým   súd   nevysloví   právoplatným   odsudzujúcim rozsudkom   vinu,   a práva   na   obhajobu   podľa   čl.   50   ods.   2   a 3   ústavy   uvedenými rozhodnutiami   okresného   súdu   a krajského   súdu,   pretože   ústavný   súd   nezistil   príčinnú súvislosť medzi namietaným porušením základných práv a rozhodnutiami okresného súdu a krajského súdu, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.

Sťažovateľovi bol umožnený reálny prístup k súdu, keď všeobecný súd na základe ním   podaného   návrhu   vo   veci   konal   a rozhodol,   pričom   svoje   rozhodnutie   odôvodnil. Právom   na   spravodlivý   proces   nemožno   rozumieť   povinnosť   súdu   vyhovieť   každému podanému návrhu.

Ústavný súd stabilne judikoval, že do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne (napr. I. ÚS 24/00, III. ÚS 53/02). K tomu treba dodať, že aj taký zásah podlieha princípu   subsidiarity   právomoci   ústavného   súdu   a je   preto   podmienený   tým,   že   zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne   konanie   všeobecného   súdu   nie   je   napraviteľné   účinným procesným   prostriedkom   alebo postupom   nadriadeného alebo inštančne   vyššieho stupňa všeobecného súdu.

Ústavný súd nezistil, že by rozhodovanie všeobecných súdov bolo arbitrárne a nebolo náležite zdôvodnené, preto nemá príčinu zasahovať do sféry pôsobnosti všeobecných súdov (I. ÚS 19/02, I. ÚS 50/04).

Pokiaľ   sťažovateľ namieta porušenie práva   podľa   čl.   48 ods.   2 ústavy   vo   väzbe na čl. 6   ods.   1   dohovoru   v konaní   vedenom   na   krajskom   súde   sp.   zn.   7   To   294/2003, ústavný súd sa nestotožnil s názorom sťažovateľa, že o sťažnosti sťažovateľa nemal krajský súd   rozhodovať   na   neverejnom   zasadnutí,   ako   ani s jeho   názorom,   že   rozhodnutie   mal verejne vyhlásiť.

Podľa § 232 Trestného poriadku súd na verejnom zasadnutí rozhoduje tam, kde to zákon   výslovne   uvádza.   Podľa   §   240   Trestného   poriadku   na   neverejnom   zasadnutí rozhoduje   súd   tam,   kde   nie   je   zákonom   predpísané,   že   sa   rozhoduje   na   hlavnom pojednávaní   alebo   na   verejnom   zasadnutí.   Podľa   §   147   ods.   3   Trestného   poriadku na verejnom zasadnutí rozhodne nadriadený súd o sťažnosti podľa § 74 ods. 2 Trestného poriadku (sťažnosť proti rozhodnutiu o väzbe). Trestný poriadok nikde neustanovuje, že sa na verejnom zasadnutí rozhoduje aj v inom prípade ako o sťažnosti podanej z   dôvodu podľa § 74 ods. 2 Trestného poriadku. Preto je rozhodovanie krajského súdu na neverejnom zasadnutí   v súlade s ustanoveniami §   232 a §   240 Trestného   poriadku.   Rozhodnutie   na neverejnom zasadnutí sa v zmysle § 244 Trestného poriadku   vždy vyhlási. Zákon však neustanovuje podmienku verejného vyhlásenia, ako je to napr. pri rozhodnutí na verejnom zasadnutí   v zmysle   §   236   Trestného   poriadku.   Sťažovateľom   uvádzaný   čl.   6   ods.   1 dohovoru v druhej vete ustanovuje, že verejne sa musí vyhlásiť rozsudok. Toto právo, resp. povinnosť súdu sú stanovené aj Trestným poriadkom, konkrétne v § 200 ods. 2 Trestného poriadku, podľa ktorého rozsudok musí byť vyhlásený vždy verejne. Zákon však verejnú formu vyhlásenia nepožaduje aj pre iné rozhodnutia, preto postačuje, ak sú tieto oznámené v súlade s Trestným poriadkom.

O návrhu   sťažovateľa   na   povolenie   obnovy   konania   okresný   súd   rozhodoval 22. októbra 2003 v súlade s ustanovením § 286 ods. 1 Trestného poriadku na verejnom zasadnutí a krajský súd rozhodoval 10. decembra 2003 na neverejnom zasadnutí o sťažnosti sťažovateľa proti rozhodnutiu okresného súdu, ktorý sťažnosť podľa § 148 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku zamietol.

Rovnako   ani ďalšia   námietka sťažovateľa, že   postupom   krajského súdu   v konaní o sťažnosti proti zamietajúcemu uzneseniu súdu prvého stupňa o povolení obnovy konania vedeného pod sp. zn. 7 To 294/2003 došlo k porušeniu práva podľa čl. 50 ods. 2 ústavy vo väzbe na čl. 6 ods. 2 dohovoru, nie je právne významná pre založenie príčinnej súvislosti medzi   namietaným   porušením   základných   práv   a rozhodnutím   krajského   súdu,   pretože jednou z podmienok obnovy konania podľa § 278 ods. 1 Trestného poriadku je aj existencia právoplatného rozsudku.   K vysloveniu   viny   sťažovateľa   došlo   odsudzujúcim   rozsudkom okresného súdu sp. zn. 1 T 2/00 zo 6. novembra 2000 v spojení s rozhodnutím krajského súdu sp. zn. 3 To 20/01 zo 14. marca 2001, ktoré nadobudli právoplatnosť 14. marca 2001. Nadobudnutím   právoplatnosti   týchto   rozhodnutí   stratil   sťažovateľ   právo,   aby   bol považovaný za nevinného, čím následne nemohlo dôjsť k porušeniu tohto základného práva.

Napokon ústavný súd nezistil ani porušenie práva na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 ústavy   vo   väzbe na   čl.   6   ods.   3   dohovoru,   ktoré   sťažovateľ   videl   najmä   v tom,   že   sa nemohol zúčastniť na neverejnom zasadnutí krajského súdu, pretože nebol o jeho termíne informovaný. Podľa § 242 ods. 1 a 2 Trestného poriadku sa neverejné zasadnutie koná za stálej   prítomnosti   všetkých   členov   senátu   a   zapisovateľa.   Iné   osoby   sú   z   účasti na neverejnom zasadnutí vylúčené. Zákon vylučuje účasť iných osôb ako členov senátu a zapisovateľa,   a teda   aj   sťažovateľa   na   neverejnom   zasadnutí.   Neupovedomením sťažovateľa   o termíne   neverejného   zasadnutia   teda   nemohlo   dôjsť   k porušeniu   práva sťažovateľa na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 ústavy, resp. podľa čl. 6 ods. 3 dohovoru, pretože zákon jeho účasť na tomto zasadnutí priamo vylučuje.

Ústavný   súd   v súvislosti   so   svojou   rozhodovacou   činnosťou   opakovane   vyslovil, že ak sťažovateľ v konaní pred ústavným súdom namietal také porušenie základného práva alebo slobody, ktoré podľa okolnosti prípadu nemohlo nastať, ústavný súd návrh odmietne ako zjavne neopodstatnený (napr. II. ÚS 70/99, III. ÚS 45/03).

Z tohto dôvodu bolo potrebné sťažnosť v tejto časti po jej predbežnom prerokovaní odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. mája 2004