znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 181/03-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. októbra 2003 predbežne prerokoval sťažnosť J. E., bytom L., zastúpeného advokátom JUDr. L. A., B., vo veci porušenia jeho práv podľa čl. 1 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   uznesením Okresného súdu Bratislava II sp. zn. Er 668/00 zo 17. apríla 2000, ako aj postupom súdneho exekútora JUDr. J. Š., Exekútorský úrad, B., vo veci exekúcie vedenej pod sp. zn. Ex 98/2000 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. E. o d m i e t a   pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 13. júna 2003 doručená sťažnosť J. E., bytom L. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. L. A., B., ktorou   namieta porušenie jeho práva podľa   čl. 1 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. Er 668/00 zo 17. apríla 2000, ako aj postupom súdneho exekútora JUDr. J. Š., Exekútorský úrad, B. (ďalej len „súdny exekútor“), v exekučnej veci vedenej pod sp. zn. Ex 98/2000. Sťažovateľ označil ako účastníka v 1. rade, proti ktorému smeruje jeho sťažnosť (odporcu 1), okresný súd a v 2. rade (odporcu 2) súdneho exekútora.

Sťažovateľ   uviedol,   že   ho súdny   exekútor   listom   z 23.   marca   2001   predvolal   na konanie   vo   veci   exekúcie.   Oznámenie   o začatí   exekúcie   mu   súdny   exekútor   nezaslal, napriek tomu exekučným príkazom z 22. mája 2003 začal vo veci konať na základe jemu neznámeho poverenia okresného súdu zo 17. apríla 2000.

Nie   je   mu   známe   relevantné   uznesenie   okresného   súdu   o ním   vznesených námietkach. Naviac, konania podľa neho prebehli na základe návrhov osoby, ktorá nemala relevantnú plnú moc (plná moc mala obsahovať dva podpisy štatutárnych orgánov).

Neústavnosť postupov okresného súdu a súdneho exekútora a napadnutého uznesenia okresného súdu vidí sťažovateľ najmä v tom, že „súd konal v jeho neprítomnosti a boli mu teda   upreté   práva   dané   článkom   48,   ods.   2.   Navrhovateľovi   nie   je   známe   relevantné uznesenie súdu o ním vznesených námietkach. Naviac Navrhovateľ konštatuje, že konania prebehli   na   základe   návrhov   osoby,   ktorá   nemala   relevantnú   plnú   moc;   ako   už   bolo spomenuté v prípade daného subjektu mala plná moc obsahovať dva podpisy štatutárnych orgánov (nulitná aktívna legitimácia)“.

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vydal nasledovné uznesenia:

„Predbežné opatrenie Do   právoplatného   ukončenia   konania   pred   Ústavným   súdom   SR   súd   zakazuje Žalovanému 2 pokračovať v exekúcii Ex 98/2000 Ši.

Nález Žalovaný 1 porušil článok 1, ods. 1 a článok 48, ods. 2 Ústavy SR a článok 6.1 Európskeho dohovoru o ochrane základných ľudských práv a slobôd.

Uznesenie Okresného súdu Bratislava 2 zo 17. 4. 2000 Er 668/00, sa zrušuje a vec sa vracia na nové konanie a rozhodnutie.

Žalovaní sú povinní uhradiť Navrhovateľovi spravodlivé zadosťučinenie v rozsahu čiastky,   o   ktorú   Žalovaný   2   do   vykonateľnosti   Predbežného   opatrenia   ukrátil Navrhovateľa.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 i. f. ústavy a § 49 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“) je daná právomoc ústavného súdu chrániť základné práva a slobody len vtedy, ak o tejto ochrane nerozhoduje iný súd. Ústavný súd je preto v súlade so svojou právomocou oprávnený chrániť základné práva a slobody fyzických osôb alebo právnických osôb len vtedy, ak o takej ochrane nerozhoduje žiaden iný súd, alebo tiež v prípade, ak základné práva   alebo slobody   porušil   všeobecný   súd svojím   rozhodnutím,   opatrením   alebo iným zásahom a toto rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah súvisí s právom na súdnu ochranu a princípmi spravodlivého súdneho procesu, pričom neexistuje zákonná možnosť nápravy takého porušenia v konaní pred všeobecnými súdmi.

Ústavný súd stabilne judikoval, že do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne (napr. I. ÚS 24/00, I. ÚS 15/01, III. ÚS 53/02). K tomu treba dodať, že aj taký zásah podlieha princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu a je preto podmienený tým, že zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne konanie všeobecného súdu nie je napraviteľné účinným procesným prostriedkom alebo postupom nadriadeného alebo inštančne vyššieho stupňa všeobecného súdu.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podstatou návrhu na rozhodnutie vo veci samej je požiadavka sťažovateľa na zákaz pokračovania   v súdnej   exekúcii   vedenej   pod   sp.   zn.   Ex   98/2000   Ši   v spojitosti   aj s uznesením exekučného súdu zo 17. apríla 2000 sp. zn. Er 668/00.

Sťažovateľ v sťažnosti uvádza a tvrdí také dôvody proti súdnej exekúcii, ktoré mohol a musel uplatniť procesnými úkonmi v tomto konaní. V exekučnom konaní podľa zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov   (ďalej   len   „Exekučný   poriadok“)   má   povinný   k dispozícii   viacero   právnych prostriedkov obrany a ochrany svojho postavenia, ktoré môže využiť vtedy, ak v nútenom výkone   súdnych   a iných   rozhodnutí   sa   vyskytnú   absolútne   alebo   relatívne   prekážky ďalšieho postupu exekučných orgánov.

K týmto procesným úkonom patrí nielen možnosť námietok podľa § 50 Exekučného poriadku, ale aj návrh na zastavenie exekúcie podľa § 57 tohto zákona, prípadne (podľa povahy   dôvodu   na   zastavenie)   aj   návrh   na   odklad   exekúcie   podľa   §   56   Exekučného poriadku.   Účel   týchto   právnych   prostriedkov   obrany   povinného   v exekučnom   konaní spočíva v tom, že v absolútne alebo relatívne neprípustnej exekúcii sa nesmie pokračovať a musí sa zastaviť a prípadne pred rozhodnutím o zastavení sa musí exekúcia aj odložiť (resp. jej vykonávanie).

Z obsahu sťažnosti nevyplynulo, že by sťažovateľ využil tieto zákonné prostriedky ochrany jeho práv ako povinného. Sťažovateľ sa priamo obrátil na ústavný súd. Takýto postup však vylučuje princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa čl. 127 ods. 1 i. f. ústavy a § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   vychádzajúc   z   čl.   127   ods.   1   ústavy,   §   49   a §   53   ods.   1   zákona o ústavnom   súde   sťažnosť   odmietol   už   pri   jej   predbežnom   prerokovaní   pre   nedostatok právomoci ústavného súdu   na jej prerokovanie (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde - podobne aj IV. ÚS 40/02).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. októbra 2003