znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 180/2013-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. marca 2013 predbežne prerokoval sťažnosť D. M., B., zastúpeného advokátom JUDr. D. R., B., vo veci namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   na prejednanie   jeho záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C/53/2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť D. M. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. februára 2013 doručená sťažnosť D. M. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej   lehote   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C/53/2010 (ďalej len „namietané konanie“).

Sťažovateľ uviedol, že «podal dňa 26-03-2010 na Okresný súd Bratislava II návrh na   začatie   konania   o   určenie   neplatnosti   okamžitého   skončenia   pracovného   pomeru a náhradu mzdy smerujúci proti spoločnosti Š. spol. s. r. o... (ďalej aj ako „odporca“). Konanie je vedené na Okresnom súde Bratislava II pod sp. zn. 8 C 53/2010. Konajúci   súd   vytýčil   prvý   termín   pojednávania   až   dňa   11-05-2011,   čomu predchádzala   žiadosť   sťažovateľa   o   včasné   vytýčenie   pojednávania   z   dôvodu   jeho nepriaznivej   situácie   spojenej   so   stavom   právnej   neistoty   v   časti   okamžitého   skončenia pracovného pomeru, v ktorej sa v dôsledku nekonania porušovateľa nachádza doposiaľ. Odporca svoju účasť na pojednávaní nariadenom na deň 11-05-2011 ospravedlnil, čo konajúci súd akceptoval, hoci k tomuto nedoložil odporca akýkoľvek relevantný doklad, a termín pojednávania odročil na deň 13-06-2011.

Následne   dňa   13-06-2011   konajúci   súd   na   pojednávaní   po   vyvolaní   veci skonštatoval, že nebola zrealizovaná úprava z uznesenia z predošlého pojednávania, čoho dôsledkom   odporcovi   nebolo   doručené   predvolanie   na   pojednávanie,   ani   výzva   na doloženie jeho neprítomnosti na predchádzajúcom pojednávaní, a konajúci súd opätovne termín   odročil   na   deň   12-09-2011,   ktorý   bol   opätovne   odročený   po   vyvolaní   veci   z rovnakého   dôvodu,   a   to   nezrealizovania   úpravy   z   uznesenia   a   s   tým   súvisiaceho nedoručenia predvolania na pojednávanie odporcovi riadne a včas.

Na   pojednávanie   vytýčené   konajúcim   súdom   na   deň   03-10-2011   sa   navrhovateľ riadne dostavil, ako na každý termín pojednávania vytýčený konajúcim súdom doposiaľ, ale konajúci súd i tento termín odročil s poukazom na ospravedlnenie sa odporcu, ktorý ako dôvod ospravedlnenia uviedol pracovnú zaneprázdnenosť právneho zástupcu, čo opätovne riadne nedoložil relevantnými dokladmi.

Dňa   09-11-2011,   po   uplynutí   dvadsiatich   (20)   mesiacov,   sa   po   prvýkrát   konalo riadne   pojednávanie   vo   veci   samej,   kedy   konajúci   súd   vypočul   navrhovateľa   a   jeho právneho zástupcu. Odporca sa nedostavil.».

Sťažovateľ ďalej uviedol:„Možno   konštatovať,   že   druhé   pojednávanie   v   merite   veci   sa   konalo   až   dňa 30-01-2012,   kedy   konajúci   súd   po   obdržaní   vyjadrenia   odporcu   k   návrhu   na   začatie konania a vyjadrenia sťažovateľa obe strany sporu vypočul, a termín pojednávania, napriek skutočnosti, že boli odôvodnene naplnené podmienky na to, aby konajúci súd vo veci samej meritórne rozhodol, odročil na deň 11-04-2012, kedy sa odporca opätovne, zjavne účelovo, nedostavil.

Konajúci súd telefonicky dňa 12-06-2012 oznámil právnemu zástupcovi sťažovateľa, že pojednávanie, na ktoré mal byť právny zástupca a štatutárny orgán odporcu volaný pod hrozbou poriadkovej pokuty, sa dňa 13-06-2012 nebude konať.

Následne,   konajúci   súd   doručil   sťažovateľovi   a   odporcovi   predvolanie na pojednávanie vytýčené na deň 26-09-2012, kedy pochybil, vzhľadom na skutočnosť, že v zmysle poslednej úpravy, bol ďalší termín vytýčený na deň 03-10-2012. Toto pochybenie súdu   mohlo   mať   za   následok   zmarenie   konania   predmetného   pojednávania,   keďže doručenie odporcovi by odôvodnene nebolo vykázané.

Zdôrazňujeme rovnako fakt,   že   na   toto   pochybenie   bol   konajúci súd   upozornený až právnym zástupcom sťažovateľa, keď sa chcel tento s poukazom na doterajší priebeh konania informovať, či sa bude pojednávanie v právnej veci konať.

V   ďalšom   bol   termín   pojednávania   určený   na   deň   03-10-2012   zrušený,   čo   bolo oznámené právnemu zástupcovi navrhovateľa telefonicky cca pätnásť (15) minút pred jeho vyvolaním,   keď   ho   zamestnanec   príslušnej   spisovej   kancelárie   informoval   o   zdravotnej nespôsobilosti zákonného sudcu.

Nakoniec sa nekonalo ani pojednávanie dňa 07-11-2012, a to z dôvodu opätovného ospravedlnenia neúčasti odporcu, o dôvodoch ktorej nemá navrhovateľ doposiaľ žiadne vedomosti vzhľadom na skutočnosť, že v súdnom spise sa nenachádzajú relevantné doklady. Následne   v prípade   termínu   pojednávania   vytýčeného   konajúcim   súdom   na   deň 17-12-2012   bol   navrhovateľ   informovaný   štyri   (4)   dni   pred   konaním   pojednávania, práceneschopnosti zákonného sudcu.“

Napokon sťažovateľ poukázal na to, že „ide takmer o trojročnú vec, ktorá nebola doposiaľ meritórne rozhodnutá, poukazujúc rovnako na skutočnosť, že vec nie je ani právne ani   fakticky   náročná   v   takej   miere,   aby   ju   nebolo   možné   bez   zbytočných   prieťahov právoplatne   rozhodnúť   v   primeranom   čase.   Porušovateľ   v   konaní   nepostupuje   plynulo, v súlade s požiadavkou vyjadrenou v ust. § 100 ods. (1) Zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších právnych predpisov...“.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„1. Okresný súd Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C/53/2010 porušil základné právo D. M., aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a jeho právo na prejednanie veci v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Okresnému   súdu   Bratislava   II   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   8 C/53/2010   sa prikazuje konať vo veci bez zbytočných prieťahov.“

Okrem uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby mu ústavný súd priznal aj úhradu trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím   príslušného   orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené   základné   právo,   pretože   uvedená   situácia   alebo   stav   takúto   možnosť   reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).

V   konaniach   o   sťažnostiach   podľa   čl. 127   ods. 1   ústavy,   v   ktorých   sťažovatelia namietajú   porušenie   svojho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou vyžaduje preukázanie podania sťažnosti predsedovi príslušného súdu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa § 3 ods. 4 v spojení s § 62 a nasl. zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon   o   súdoch“).   Takúto   sťažnosť   totiž   ústavný   súd   považuje   za   účinný   prostriedok ochrany   základného   práva   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   (ako   aj   práva   podľa   čl. 6   ods. 1 dohovoru),   ktorý   vzhľadom   na   subsidiárne   postavenie   ústavného   súdu   pri   ochrane základných práv a slobôd treba využiť pred podaním sťažnosti ústavnému súdu (porovnaj napr. IV. ÚS 153/03, IV. ÚS 278/04).

Na základe výzvy ústavného súdu z 26. februára 2013 sťažovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu v prílohe podania doručeného ústavnému súdu 6. marca 2013 predložil fotokópiu sťažnosti na prieťahy zo 14. decembra 2012 adresovanú predsedníčke okresného súdu.

Ústavný   súd   zo   sťažnosti,   z jej   príloh,   z predloženej   sťažnosti   na   prieťahy a na okresnom súde zistil, že sťažnosť na prieťahy adresovaná predsedníčke okresného súdu bola v podateľni okresného súdu podaná osobne 18. decembra 2012.

V odpovedi (na sťažnosť) sp. zn. Spr. 2184/2012 z 21. januára 2013, ktorú právny zástupca sťažovateľa prevzal 25. januára 2013, predsedníčka okresného súdu okrem iného uznala existenciu prieťahov v namietanom konaní, zároveň sa za ne ospravedlnila a súčasne oznámila, že vo veci je nariadený termín pojednávania na 11. marec 2013, pričom taktiež uviedla, že vec bola zaradená „do evidencie konaní sledovaných predsedom súdu“.

Ústavný súd ďalej zistil, že pojednávanie vo veci pôvodne nariadené na 11. marec 2013 sa za účasti sporových strán a ich právnych zástupcov uskutočnilo už 27. februára 2013, pričom bolo odročené na 29. apríl 2013 na účel ďalšieho dokazovania vo veci.

Ústavný   súd   na základe   uvedeného   konštatuje, že využitie právneho   prostriedku, na uplatnenie   ktorého   mal   sťažovateľ   právo   podľa   § 62   ods. 1   zákona   o súdoch,   sa v okolnostiach   posudzovanej   veci   prejavilo   ako   účinný   prostriedok   nápravy,   ktorý   mal sťažovateľ k dispozícii a aj ho využil ešte pred podaním sťažnosti ústavnému súdu.

Podľa   doterajšej   judikatúry   ústavného   súdu   sťažnosť   podľa   čl. 127   ods. 1   ústavy musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do základných práv   sťažovateľa.   Súčasne   je   potrebné   poukázať   aj   na   to,   že   sťažnosť   na prieťahy adresovaná orgánu štátnej správy súdov zohráva významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu   došlo,   aby   sa   v   porušovaní   týchto   práv   ďalej   nepokračovalo   (napr.   m. m. IV. ÚS 104/03, IV. ÚS 73/05).

Je nesporné, že po upozornení predsedníčky okresného súdu na prieťahy a po prijatí príslušných   opatrení   už   okresný   súd   nebol   vo   veci   nečinný   a priebežne   v nej   koná,   čo ústavnému   súdu   umožňuje   v danom   štádiu   konania   vysloviť   záver,   že   okolnosti namietaného   konania   v čase   predbežného   prerokovania   sťažnosti   sú   také,   že   došlo k odstráneniu   nežiaduceho   stavu   zapríčineného   dovtedajšou   nečinnosťou,   resp. neefektívnou činnosťou okresného súdu.

Na základe uvedeného ústavný súd sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Ústavný   súd   v závere   pripomína,   že   toto   rozhodnutie   nezakladá   prekážku   veci rozhodnutej v zmysle § 24 písm. a) zákona o ústavnom   súde,   a preto nebráni tomu, aby po splnení   všetkých   zákonom   predpísaných   náležitostí   sťažovateľ   v tejto   veci   predložil ústavnému súdu novú sťažnosť, a to za predpokladu, že by v ďalšom priebehu napadnutého konania bol okresný súd nečinný alebo v ňom postupoval neefektívne.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. marca 2013