znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 180/2012-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. apríla 2012 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti I., a. s. v likvidácii, K., zastúpenej advokátom JUDr. T. P., K., ktorou namieta porušenie základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj porušenie čl. 142 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. M Obdo V 4/2002 a jeho rozsudkom z 19. júna 2003, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   I.,   a.   s.   v likvidácii,   o d m i e t a   ako   podanú oneskorene.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. februára 2012   doručená   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   I.,   a.   s.   v   likvidácii,   K.   (ďalej   len „sťažovateľ“), zastúpenej advokátom JUDr. T. P., K., ktorou namieta porušenie základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj porušenie čl. 142 ods. 3 ústavy postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. M Obdo V 4/2002 a jeho rozsudkom z 19. júna 2003.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol:„Pôvodný   veriteľ   (navrhovateľ   -   žalobca)   bol   úspešný   v   žalobe   o   plnenie,   kedy rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn 14Cb 341/98 zo dňa 18. 10. 2000... potvrdil Najvyšší súd SR sp. zn. 6 Obo 66/01, 6 Obo 74/01 zo dňa 26. 09. 2001.... Spoločnosť neúčastník konania C. a. s. B. a dlžník (odporca - žalovaný) C. a. s. S. podali podnet na Generálnu   prokuratúru   SR.   Podaním   zo   dňa   07.   08.   2002   Generálna   prokuratúra   SR podala mimoriadne dovolanie aj s návrhom odložiť vykonateľnosť napadnutého súdneho rozhodnutia   podľa   §   243   OSP...   Najvyšší   súd   SR   ako   súd   dovolací   najprv   odložil vykonateľnosť a následne Rozsudkom sp. zn. MObdo V 4/2002 zo dňa 19. 06. 2003 zrušil rozsudok odvolacieho súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie... Po 10 rokoch konania všeobecných súdov opäť NS SR svojím Uznesením sp. zn. 2 Obo 32/2011 zo dňa 20. 12. 2011... v podstate potvrdil Uznesenie Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 14Cb 341/1998- 1108 zo dňa 19. 01. 2009... Tým sa len potvrdilo, že mimoriadne dovolanie nemalo svoje opodstatnenie a potvrdili sa iba skutočnosti, ktoré od začiatku až doteraz uvádzal veriteľ... sťažovateľ...“

Sťažovateľ   poukázal   na   právny   názor   o   jeho   aktívnej   vecnej   legitimácii,   ktorý uviedol najvyšší súd v odôvodnení namietaného rozsudku, pričom uviedol:

„... Tento právny názor dovolacieho súdu je podľa nášho názoru nesprávny (a teda nezákonný), pretože ak dlžník (odporca - žalovaný) by nemal záujem dobrovoľne finančne plniť veriteľovi z dôvodu pochybnosti aktívnej legitimácie veriteľa, všetky práva dlžníka vrátane práva na súdnu ochranu dlžníka by sa riešili v následnom exekučnom konaní, ak by o všetkých podnetoch, námietkach, podaniach a právach dlžníka rozhodoval príslušný súd aj   s   právom   odvolania   sa   dlžníka   voči   rozhodnutiu   prvostupňového   súdu   v   rámci exekučného   konania.   V   tomto   následnom   exekučnom   konaní   by   príslušný   súd   bez akýchkoľvek problémov mohol určiť aktívnu legitimáciu veriteľa.

Tým,   že   dovolací   súd   NS   SR   zrušil   právoplatný   rozsudok   z   dôvodu   aktívnej legitimácie   veriteľa,   veriteľ   stratil   na   10   rokov   právo   vymáhať   svoju   pohľadávku   voči dlžníkovi a zároveň bolo porušené základné právo veriteľa na ochranu majetku podľa č. 20, ods. 1 Ústavy SR.

Nebolo možné z dôvodu straty aktívnej legitimácie veriteľa (navrhovateľa- žalobcu) vlastnú pohľadávku akokoľvek si zabezpečiť vrátane súdnej cesty. Za takéhoto stavu došlo k porušeniu základného práva na rovnosť v konaní pred súdmi podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy SR. Dovolací Najvyšší súd SR vo svojom rozsudku č. M Obdo V 4/2002 zo dňa 19. 6. 2003 spôsobil to, že ďalších 10 rokov sa rozhodovalo len o aktívnej legitimácii veriteľa. 10 ročné konanie možno jednoznačne označiť za prieťah a tento prieťah bol vyvolaný práve rozporuplným   rozhodnutím   dovolacieho   Najvyššieho   súdu   SR   rozsudkom   č.   M   Obdo   V 4/2002   zo   dňa   19.   6.   2003.   Preto,   že   dovolací   Najvyšší   súd   SR   vo   svojom   rozsudku č. M Obdo V 4/2002 zo dňa 19. 6. 2003 právoplatný rozsudok v prospech veriteľa zrušil z dôvodu   údajnej   spornej   aktívnej   legitimácie,   o   aktívnej   legitimácii   sa   právoplatne rozhodlo až teraz..., až v roku 2012 mohol... sťažovateľ podať sťažnosť na Ústavný súd SR z dôvodu porušenia Ústavy SR a svojich základných práv na ochranu majetku, na súdnu ochranu, na rovnosť v konaní pred súdmi a právo na spravodlivé súdne konanie v zmysle príslušných zákonných resp. ústavných noriem.“

Na základe týchto skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

„1. Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní č. M Obdo V 4/2002 porušil ústavné právo sťažovateľa I. a. s. v likvidácii zaručené v čl. 142, ods. 3 Ústavy SR v spojení s čl. 46, ods. 1 a čl. 48, ods. 2 Ústavy SR.

2. Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní č. M Obdo V4/2002 porušil základné právo sťažovateľa I. a. s. v likvidácii na rovnosť v konaní pred súdmi podľa čl. 47, ods. 3 Ústavy SR.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní č. M Obdo V 4/2002 porušil základné právo sťažovateľa I. a. s. v likvidácii na ochranu majetku podľa čl. 20, ods. 1 Ústavy SR.

4. Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní č. M Obdo V 4/2002 porušil základné právo sťažovateľa I. a. s. v likvidácii na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6, ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

5. Ústavný súd SR priznáva sťažovateľovi I. a. s. v likvidácii primerané finančné zadosťučinenie v sume 250 000... EUR, ktoré je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

6. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný nahradiť sťažovateľovi I. a. s. v likvidácii trovy právneho zastúpenia v sume, aká bude určená na účet právneho zástupcu... do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene,   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je zjavne   neopodstatnený.   Ak   ústavný   súd   navrhovateľa   na   také   nedostatky   upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol   o   opatrení   alebo   inom   zásahu   dozvedieť.   Nedodržanie   tejto   lehoty   je   dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť (pozri napr. IV. ÚS 14/03, I. ÚS 64/03, I. ÚS 188/03). Ústavný súd v tejto súvislosti uvádza, že relevantným dátumom na počítanie zachovania   dvojmesačnej   lehoty   podľa   §   53   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde   v prípade namietaného   porušenia   práv   sťažovateľa   rozhodnutím   orgánu   verejnej   moci,   je   dátum nadobudnutia   právoplatnosti   namietaného   rozhodnutia,   a nie   dátum   vyznačenia   jeho právoplatnosti.

Podľa   §   20   ods.   3   zákona   o   ústavnom   súde   je   ústavný   súd   viazaný   návrhom na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone.

Podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu   je   pre   posúdenie   predmetnej   veci podstatné,   v   akom   rozsahu   vymedzí   navrhovateľ   svoj   návrh   v   petite   (návrhu   na rozhodnutie).   Z   obsahu   sťažnosti   a   predovšetkým   z   jej   petitu   (návrhu   na   rozhodnutie) vyplýva, že sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy, porušenie čl. 142 ods. 3 ústavy a porušenie práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru najvyšším súdom „v konaní č. M Obdo V 4/2002“.

Najvyšší súd v predmetnom konaní rozhodol rozsudkom sp. zn. M Obdo V 4/2002 z 19. júna 2003 tak, že zrušil rozsudok odvolacieho súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že namietaný rozsudok najvyššieho súdu nadobudol právoplatnosť 30.   júla 2003,   pričom   sťažovateľ podal   sťažnosť   17.   februára   2012,   t.   j. zjavne po uplynutí lehoty ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde, a preto ju ústavný súd odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu, že bola podaná oneskorene.

Ústavný súd nad rámec svojho rozhodnutia poukazuje na to, že sťažovateľ sa stal vzhľadom   na   výsledok   dovolacieho   konania   účastníkom   konania   v predmetnej   veci v konaní vedenom všeobecnými súdmi, ktoré nie je právoplatne skončené, a že z tohto jeho postavenia vyplýva oprávnenie uplatňovať ochranu svojich práv procesnými prostriedkami, ktoré má k dispozícii podľa príslušných právnych predpisov.

Vzhľadom   na odmietnutie   sťažnosti   ako celku   stratilo   opodstatnenie   zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa uvedenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. apríla 2012