znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 180/2011-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. mája 2011 predbežne   prerokoval   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   P.,   s. r. o.,   B.,   zastúpenej Advokátskou   kanceláriou   H.,   spol. s r. o.,   B.,   konajúcou   prostredníctvom   konateľa a advokáta   Mgr. J.   H.,   vo   veci   namietaného   porušenia   jej   práva   na   spravodlivé   súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv   a   základných   slobôd   uzneseniami   Krajského   súdu   v   Banskej   Bystrici   č. k. 13 CoE/226/2010-45 zo 7. septembra 2010 a č. k. 13 CoE/8393/2010-58 z 10. januára 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o.,   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. marca 2011 doručená   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   P.,   s. r. o.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorou namieta porušenie svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len,,dohovor“) a práva na ochranu majetku   podľa   čl. 1   Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dodatkový   protokol“)   uzneseniami   Krajského   súdu   v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) č. k. 13 CoE/226/2010-45 zo 7. septembra 2010 a č. k. 13 CoE/393/2010-58 z 10. januára 2011.

Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Na základe zmluvy o úvere uzavretej 13. marca 2003 (ďalej len „zmluva“) poskytla fyzickej osobe úver v sume 5 000,02   Sk   (165,97 €),   ktoré   spolu   s ďalšími   poplatkami   bol   dlžník   povinný   uhrádzať v trinástich dvojtýždňových splátkach. Na zabezpečenie úveru bolo účastníkmi zmluvného vzťahu priamo v zmluve dohodnuté, že splnomocnený zástupca dlžníka, určený menovite v zmluve, je (bude) oprávnený v prípade, ak dlžník neplní svoje povinnosti, okrem iného podpísať notársku zápisnicu o uznaní dlhu, ktorá má povahu exekučného titulu. Keďže dlžník neuhradil dve po sebe idúce splátky, dostal sa do omeškania so splácaním úveru, ktorý sa stal okamžite splatný. Dňa 8. júla 2003 bola notárom spísaná notárska zápisnica, ktorú podpísal v zmluve určený splnomocnený zástupca dlžníka.

Dňa   13.   februára   2004   bol   sťažovateľkou   podaný   návrh   na   vykonanie   exekúcie súdnemu exekútorovi, ktorý na základe poverenia udeleného Okresným súdom Lučenec (ďalej len „okresný súd“) 4. marca 2004 začal nútený výkon rozhodnutia.

Dňa   28.   októbra   2009   podala   sťažovateľka   návrh   na   zmenu   súdneho   exekútora a nadväzne na to okresný súd ex officio uznesením č. k. 14 Er/134/2004-34 z 11. júna 2010 vyhlásil   exekúciu   za   neprípustnú   a zamietol   návrh   sťažovateľky   na   zmenu   súdneho exekútora. Proti uvedenému prvostupňovému uzneseniu podala sťažovateľka 2. júla 2010 odvolanie,   o ktorom   rozhodol   krajský   súd   uznesením   č. k.   13 CoE/226/2010-45 zo 7. septembra   2010   tak,   že   odvolanie   sťažovateľky   odmietol.   Okresný   súd   následne uznesením   č. k.   14 Er/134/2004-47   z 19.   októbra   2010   exekučné   konanie   zastavil. Sťažovateľka podala proti tomuto uzneseniu 4. novembra 2010 odvolanie, o ktorom krajský súd rozhodol uznesením č. k. 13 CoE/393/2010-58 z 10. januára 2011 tak, že ho potvrdil ako vecne a právne správne.

V   ďalších   častiach   sťažnosti   sťažovateľka   s   poukazom   na   viacero   rozhodnutí Európskeho súdu   pre   ľudské   práva   a ústavného súdu   interpretuje čl. 6   ods. 1   dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu a v podstatnom uvádza, že „... okresný súd vydal poverenie, tj. riadne preskúmal exekučný titul pred vydaním poverenia na zahájenie exekúcie. Týmto svojím postupom okresným súd vytvoril sťažovateľ[ke] i povinnému právnu istotu a súčasne legitímne očakávanie sťažovateľ[ky] užívať svoj majetok - pohľadávku posilnenú ochranou súdom v rámci dozoru nad núteným výkonom práva, tzv. exekúciou voči majetku povinného. Následne okresný súd z vlastného podnetu, tj. bez podnetu exekútora, sťažovateľ[ky] alebo povinného (jediných oprávnených účastníkov exekučného konania podľa § 37 EP) a súčasne bez zákonného zmocnenia, kedy exekučný poriadok nepripúšťa zahájenie konania o vyhlásení   neprípustnosti   exekúcie   bez   návrhu,   zahájil   konanie   na   vyhlásenie neprípustnosti a následne na zastavenie exekúcie, pričom pred zahájením tohto konania neposkytol   priestor   účastníkom   exekučného   konania   vyjadriť   sa   k zahájeniu   konania na vyhlásenie neprípustnosti exekúcie, či konaniu o zastavení exekúcie.

Týmto postupom okresný súd porušil zákonom a ústavou garantovanú rovnosť strán, keďže   zahájením   konania   z vlastného   podnetu   jednoznačne   nahradil   vôľu   jedného z účastníkov exekúcie na úkor sťažovateľ[ky], ktorý zahájením konania stratil právnu istotu a legitímne očakávanie užívať svoj majetok, nastolený vydaním poverenia na vykonanie exekúcie a následným zahájením núteného výkonu práva, tzv. exekúciou.“.

Sťažovateľka ďalej poukazuje na to, že okresný súd ani krajský súd nijako z časového hľadiska nezdôvodnili, aký   verejný   záujem   povýšili nad   verejný   záujem   nad   výkonom exekúcie,   keďže   návrh   na zmenu   exekútora   nepredvída zastavenie   exekúcie ani   nové skúmanie podmienok na jej vykonanie. Výhrady sťažovateľky sa týkajú aj toho, že súdy oboch   stupňov vykonali   z vlastného   podnetu   dokazovanie   opätovným   preskúmaním exekučného titulu a súvisiacich dokladov najmä zmluvy o úvere, pričom «v priebehu týchto konaní súd nedal priestor na vyjadrenie účastníkom konania k vykonaným dôkazom ani nedal možnosť navrhnúť nové dôkazy v tomto konaní, ktoré by zvrátili jeho rozhodnutie vyhlásiť   exekúciu   za   neprípustnú   a následne   exekúciu   zastaviť.   Táto   skutočnosť   je významným   porušením   povinnosti   súdu   oboznámiť   účastníkov   konania   o vykonaných dôkazoch a možnosti účastníkov sa k týmto vyjadriť alebo navrhnúť nové dôkazy.

Dokonca   samotné   vykonanie   dokazovania   bez   vyjadrenia   účastníkov   môže   byť kontradiktórne k vôli týchto účastníkov, kedy napr. povinný si je vedomý a má záujem plniť si svoje povinnosti voči sťažovateľ[ke] formou núteného výkonu práva, t. j. exekúcie, ale súd týmto konaním na zastavenie exekúcie bez návrhu a dokazovania toto právo bez znalosti vôle povinnému odoberie a exekúciu zastaví ako v tomto prípade pričom, ale povinnosť dlžníka   plniť   zostáva   zachovaná   spolu   s povinnosťou   hradiť   príslušenstvo   a   istinu   tejto pohľadávky, čím sa zvyšuje celkový záväzok povinného.

Na   záver   okresný   súd   a   krajský   súd   svojím   rozhodnutím   zlomil   právnu   istotu účastníkov exekúcie, teda povinného a aj sťažovateľ[ky] a aj ich oprávnené očakávanie užívať   svoj   majetok   nastolený   vydaním   poverenia   na   vykonanie   exekúcie   bez   splnenia zákonných povinností a porušením základných práv a slobôd ako sú popísané vyššie. V nadväznosti na porušenie práva na spravodlivý proces krajský súd porušil svojím rozhodnutím   právoplatne   zastaviť   exekučné   konania   voči   povinnému   aj   práva sťažovateľ[ky] pokojne užívať svoj majetok...

Sťažovateľ[ka] má za to, že na základe zmluvy o úvere mu vznikol nárok na vrátenie peňažných   prostriedkov   osobou,   ktorej   úver   poskytol.   Tento   nárok   nebol   nikdy spochybnený, naopak posilnený ochranou v rámci exekučného konania pod dohľad súdu vydaním   poverenia   na   vykonanie   exekúcie.   Sťažovateľ[ka] tak   vlastnil[la] majetok („posession“ „bien“) v zmysle Protokolu 1 Dohovoru, nakoľko išlo o existujúce (reálne) právo (ktoré vzniklo na základe bilaterálneho právneho úkonu – zmluvy, ktorej platnosť nebola účastníkmi ani súdnym orgánom spochybnená) a dokonca realizoval[la] toto svoje právo   pod   dohľadom   súdu.   Ako   Európsky   súd   pre   ľudské   práva   uvádza   inter   alia   v rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva Gasus Dosier und Fördertechnik, „pojem vlastníctvo   má autonómny význam,   ktorý   sa   neobmedzuje   na vlastníctvo   hmotných   vecí (statkov), práva a záujmy predstavujúce aktíva môžu byť považované za vlastníctvo“. V prípade sťažovateľ[ky] nejde o žiadne fiktívne právo, ktorého existencia by mala byť určená dodatočne alebo existencia nároku by mohla byť spochybnená.».

Sťažovateľka zastáva názor, že v posudzovanom prípade došlo okrem porušenia jej práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru aj k zásahu do jej práva pokojne užívať majetok zo strany štátneho orgánu tým, že okresný súd exekúciu zastavil, čím znemožnil nútený výkon práva, na ktorý jej vznikol na základe zmluvy o úvere nárok a ktorý bol zabezpečený predvídaným exekučným titulom pod dohľadom súdu.

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd po jej prijatí na ďalšie konanie rozhodol nálezom, v ktorom vysloví porušenie jej práva „na spravodlivý proces vyplývajúce z článku 6 ods. 1... dohovoru... a na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu...“ napadnutými uzneseniami krajského súdu, zruší tieto uznesenia, vec vráti na ďalšie konanie a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich   základných   práv   alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých   nemá právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

II.1 K namietanému porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva podľa čl. 1   dodatkového   protokolu   uznesením   krajského   súdu   č. k.   13 CoE/226/2010-45 zo 7. septembra 2010

Sťažovateľka   sa   domáha   vyslovenia   porušenia   svojich   práv   podľa   čl. 6   ods. 1 dohovoru   a   čl. 1   dodatkového   protokolu   v prvom   rade   uznesením   krajského   súdu   č. k. 13 CoE/226/2010-45 zo 7. septembra 2010, ktorým bolo odmietnuté jej odvolanie proti uzneseniu okresného súdu č. k. 14 Er/134/2004-34 z 11. júna 2010; týmto uznesením bola exekúcia vyhlásená za neprípustnú a návrh sťažovateľky na zmenu súdneho exekútora ním bol zamietnutý.

Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol   o   opatrení   alebo   inom   zásahu   dozvedieť.   Nedodržanie   tejto   lehoty   je   zákonom ustanoveným   dôvodom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   podanej   oneskorene   (§ 25   ods. 2 zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť (pozri napr. IV. ÚS 14/03, I. ÚS 64/03, I. ÚS 188/03).

Ústavný súd v súčinnosti s okresným súdom zistil, že uznesenie krajského súdu č. k. 13 CoE/226/2010-45   zo   7.   septembra   2010   nadobudlo   právoplatnosť   4.   októbra   2010, pričom   sťažnosť   bola   ústavnému   súdu   doručená   29.   marca   2011   (na   poštovú   prepravu podaná 25. marca 2011). Z uvedeného vyplýva, že sťažovateľka podala sťažnosť v časti smerujúcej proti označenému uzneseniu zjavne po uplynutí lehoty uvedenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Na   tomto   základe   ústavný   súd   sťažnosť   v časti,   ktorou   sťažovateľka   namieta porušenie jej práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu uznesením krajského súdu č. k. 13 CoE/226/2010-45 zo 7. septembra 2010 pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu, že bola podaná oneskorene.

II.2 K namietanému porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva podľa čl. 1   dodatkového   protokolu   uznesením   krajského   súdu   č. k.   13 CoE/393/2010-58 z 10. januára 2011

Sťažovateľka   sa   domáha   vyslovenia   porušenia   svojich   práv   podľa   čl. 6   ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu uznesením krajského súdu č. k. 13 CoE/393/2010-58   z 10.   januára   2011,   ktorým   bolo   potvrdené   uznesenie   okresného   súdu   č. k. 14 Er/134/2004-47   z   19.   októbra   2010;   týmto   uznesením   okresný   súd   konajúci   ako exekučný súd exekúciu vedenú súdnym exekútorom JUDr. J. Ď. pod sp. zn. EX 697/04 zastavil.

Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím   príslušného   orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť   preto   možno   považovať takú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd štandardne poukazuje na svoje ústavné postavenie vymedzené v čl. 124 ústavy, z ktorého vyplýva, že vo   veciach   patriacich   do   právomoci   všeobecných   súdov   nie   je   alternatívnou   ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96), ale súdnym orgánom ochrany   ústavnosti.   Preto   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať a   posudzovať   právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol, alebo nebol náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové   a   právne   závery   zo   skutkového   stavu všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný   súd   zasiahnuť   len   vtedy,   ak   by   ich   konanie   alebo   rozhodovanie   bolo   zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00,   I. ÚS 139/02,   III. ÚS 180/02   atď.).   O   svojvôli   pri   výklade   alebo   aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03).

Krajský súd uznesenie č. k. 13 CoE/393/2010-58 z 10. januára 2011, ktorým bolo potvrdené uznesenie okresného súdu č. k. 14 Er/134/2004-47 z 19. októbra 2010 o zastavení konania odôvodnil takto:

«Krajský súd ako súd odvolací preskúmal vec v rozsahu určenom § 212 ods. 1 OSP bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP a uznesenie okresného súdu potvrdil podľa § 219 ods. 1 OSP ako vo výroku vecne správne.

Odvolací   súd   sa   v celom   rozsahu   stotožňuje   s odôvodnením   napadnutého rozhodnutia a konštatuje správnosť jeho dôvodov (§ 219 ods. 2 OSP).

Oprávnená a povinný uzavreli dňa 13. 03. 2003 „Zmluvu o úvere“ (číslo listu 6-7 spisu) ako tzv. formulárovú zmluvu. Jej súčasťou je aj „Splnomocnenie“, ktorým povinný dal advokátovi Mgr. T. K., okrem iného, oprávnenie „na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu, t. j., aby v mojom mene uznal môj záväzok z úveru vyššie uvedeného“. V čase uzavretia úverovej zmluvy nemala ale oprávnená žiadny právny dôvod trvať na tom, aby povinný dal plnomocenstvo splnomocnencovi (zástupcovi) vybranému oprávnenou na právny úkon, ktorý v budúcnosti môže ale aj nemusí byť potrebné urobiť, a to ešte k tomu len so súhlasom povinnej (dobrovoľne). Táto časť zmluvy o úvere je neplatná. Povinný platne   nesplnomocnil   Mgr.   T.   K.   svojím   zastupovaním.   Notárska   zápisnica   číslo N 1531/2003, NZ 57133/2003 zo dňa 08. 07. 2003 (číslo listu 3-4 spisu) nie je exekučným titulom.

Notárska zápisnica nie je exekučným titulom aj preto, že o jej spísanie za povinného nepožiadal notára advokát Mgr. T. K. (ak by sme uznali platnosť plnomocenstva), ale len advokátsky koncipient Mgr. B. Ž., hoci tento nebol v „Splnomocnení“, ktoré je uvedené v úverovej   zmluve,   spomenutý   ako   možná   ďalšia   osoba,   ktorá   môže   advokáta   zastúpiť. Z ustanovenia § 12 zákona číslo 132/1990 Zb. v znení účinnom v čase uzavretia úverovej zmluvy je totiž zrejmé, že advokáta môže v zásade zastúpiť len iný advokát. Advokátsky koncipient   advokáta   môže   zastúpiť   len   pri   jednotlivých   úkonoch,   a to   nikdy   proti   vôli klienta.   Správne   sa   preto   už   pri   uzatváraní   zmluvy   o zastúpení   advokátom   klient   má advokátom informovať, či za advokáta môže konať aj koncipient a súhlas klienta je potom obsiahnutý v udelenom plnomocenstve pre advokáta. V súdenej veci advokát Mgr. T. K. nepostupoval správne aj preto, že substitučné plnomocenstvo nebolo udelené v konkrétnej veci konkrétneho klienta, ale ako tzv. univerzálne bez akejkoľvek špecifikácie, a k tomu ešte pred „udelením“ plnomocenstva klientom advokátovi (už dňa 02. 01. 2003). „Univerzálne“ substitučné plnomocenstvo je neplatné.

Pokiaľ oprávnená v odvolaní poukazuje na skutočnosť, že exekučný súd už skúmal exekučný   titul   v zmysle   ustanovenia   § 44   ods. 2   zákona   číslo   233/1995   Z. z.   v znení neskorších predpisov a nezistil rozpor žiadosti exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie   so   zákonom,   táto   nie   je   prekážkou,   aby   exekučný   súd   kedykoľvek   v priebehu exekúcie zisťoval,   či trvajú podmienky exekúcie.   Ak zistí,   že tomu tak nie je,   rozhodne o zastavení exekúcie aj bez návrhu (§ 58 ods. 1 uvedeného zákona).

Pokiaľ   právoplatným   rozhodnutím   už   bola   exekúcia   vyhlásená   za   neprípustnú, jediným   možným   postupom   súdu   je   túto   exekúciu   zastaviť,   a to   podľa   ust.   § 57   ods. 1 písm. g/ EP.»

Z citovanej časti odôvodnenia uznesenia krajského súdu č. k. 13 CoE/393/2010-58 z 10. januára 2011 vyplýva, že krajský súd ako odvolací súd sa v ňom v celom rozsahu stotožnil   s   právnym   záverom   okresného   súdu   vyjadreným   v   jeho   uznesení   č. k. 14 Er/134/2004-47 z 19. októbra 2010, ktorý svoje rozhodnutia o zastavení exekučného konania založil na § 57 ods. 1 písm. g) zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení účinnom v čase rozhodovania exekučného súdu (ďalej len „Exekučný poriadok“), podľa ktorého „Exekúciu súd zastaví, ak... exekúciu súd vyhlásil za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať“, a to v súvislosti so skutočnosťou, že okresný   súd   uznesením   č. k.   14 Er/134/2004-34   z 11. júna   2010   v   spojení   s   uznesením krajského   súdu   č. k.   13 CoE/226/2010-45   zo 7. septembra   2010   vyhlásil   exekúciu   za neprípustnú.

Vyhlásenie exekúcie za neprípustnú bolo odôvodnené najmä tým, že „Mgr. T. K. vystupoval   pri   spísaní   notárskej   zápisnice   v tomto   konaní   ako   zástupca   oprávneného aj povinného. Plnomocenstvo udelené advokátovi je preto s poukazom na existujúci rozpor záujmov podľa § 22 OZ neplatné.   Nakoľko právne úkony urobené zástupcom v rozpore s § 22   ods. 2   OZ   sú   v zmysle   § 39   OZ   absolútne   neplatné,   je   aj   notárska   zápisnica, obsahujúca vyhlásenie o uznaní záväzku a súhlase s vykonateľnosťou a s exekúciou, ktoré za povinného urobil Mgr. T. K., a ktorá notárska zápisnica vznikla na základe neplatného plnomocenstva, neplatná. Absolútna neplatnosť právneho úkonu nastáva priamo zo zákona a pôsobí voči každému, takže každý sa jej môže dovolať. Na absolútnu neplatnosť prihliada súd aj bez návrhu (ex offo).“.

Jedným z predpokladov vedenia exekučného konania je relevantný exekučný titul, keďže bez jeho existencie nemožno exekúciu vykonať. Preto je podľa názoru ústavného súdu   z   ústavného   hľadiska   akceptovateľný   právny   záver   krajského   súdu   vychádzajúci z toho, že ak neexistuje notárska zápisnica, ktorá je spôsobilá byť exekučným titulom buď z hľadiska formálneho, alebo z hľadiska materiálneho, exekúcia je neprípustná, čo je dôvod na zastavenie exekučného konania.

Vzhľadom na už uvedené nemožno podľa názoru ústavného súdu ani právne závery krajského   súdu   vyjadrené   v jeho   uznesení   č. k.   13 CoE/393/2010-58   z 10.   januára 2011 považovať za svojvoľný výklad a aplikáciu príslušných ustanovení Exekučného poriadku, Občianskeho   zákonníka   a zákona   č. 132/1990   Zb.   o advokácii   v znení   účinnom   v čase uzatvorenia   zmluvy   za   také,   ktoré   by   mohli   mať   za   následok   porušenie   ústavou garantovaných práv sťažovateľky ako účastníčky exekučného konania.

Ústavný   súd   v   nadväznosti   na   námietky   sťažovateľky   poukazuje   na   § 58   ods. 1 Exekučného   poriadku,   podľa   ktorého   exekúciu   možno   zastaviť   na   návrh   alebo   aj   bez návrhu.

Zatiaľ čo dôvody, na základe ktorých všeobecný súd obligatórne zastaví exekúciu (§ 57   ods. 1   Exekučného   poriadku)   alebo   na   základe   ktorých   fakultatívne   pristúpi k takémuto rozhodnutiu (§ 57 ods. 2 Exekučného poriadku), upravuje Exekučný poriadok podrobne,   okamih   (čas),   kedy   tak   má   alebo   môže   učiniť,   nie   je   v   ňom   ustanovený explicitne. Z uvedeného možno vyvodiť záver, že všeobecný súd rozhodne o zastavení exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané dôvody na ukončenie núteného vymáhania pohľadávky. Z toho vyplýva, že všeobecný súd je povinný v priebehu celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie takéhoto konania. Jedným z obligatórnych dôvodov zastavenia exekúcie je totiž v súlade s už citovaným ustanovením § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku vyhlásenie exekúcie súdom za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať.

Vzhľadom na tieto skutočnosti krajský súd podľa názoru ústavného súdu postupoval ústavne súladným spôsobom, keď uznesením č. k. 13 CoE/393/2010-58 z 10. januára 2011, ktorým bolo potvrdené uznesenie okresného súdu č. k. 14 Er/134/2004-47 z 19. októbra 2010   o zastavení   exekučného   konania   z   dôvodu,   že   okresný   súd   uznesením   č. k. 14 Er/134/2004-34   z   11.   júna   2010   v   spojení   s   uznesením   krajského   súdu   č. k. 13 CoE/226/2010-45 zo 7. septembra 2010 vyhlásil exekúciu za neprípustnú.

V   okolnostiach   daného   prípadu   ústavný   súd   vzhľadom   na   už   uvedené   považuje právne názory vyjadrené v uznesení krajského súdu č. k. 13 CoE/393/2010-58 z 10. januára 2011 týkajúce sa možnosti zastaviť konanie v exekučných veciach, resp. možnosti vyhlásiť exekúciu   za   neprípustnú   a následne   konanie   v exekučnej   veci   zastaviť,   t. j.   týkajúce   sa právnej   podstaty   sťažnosti   sťažovateľky,   z   ústavného   hľadiska   za   akceptovateľné a udržateľné, keďže sú primeraným spôsobom odôvodnené, pričom ich v žiadnom prípade nemožno považovať za arbitrárne.

Za daných okolností podľa názoru ústavného súdu uznesením krajského súdu č. k. 13 CoE/393/2010-58   z 10. januára   2011   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   práva   sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ani jej práva na ochranu majetku podľa   čl. 1   dodatkového   protokolu.   Vo   vzťahu   k   tomuto   právu   ústavný   súd   navyše pripomína právny názor vyplývajúci z jeho doterajšej judikatúry, podľa ktorého všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým nepochybne patrí aj právo podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. z čl. 6 ods. 1 dohovoru. O prípadnom porušení práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu by bolo teda možno uvažovať len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo aj k porušeniu niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. v čl. 6 ods. 1 dohovoru, prípadne v spojení s ich porušením (m. m. II. ÚS 78/05 alebo IV. ÚS 326/07).

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že medzi uznesením krajského súdu   č. k.   13 CoE/393/2010-58   z 10.   januára   2011   a   obsahom   práva   podľa   čl. 6   ods. 1 dohovoru, resp. obsahom práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by zakladala možnosť vysloviť ich porušenie po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Z uvedeného dôvodu ústavný súd pri predbežnom prerokovaní tejto časti sťažnosti rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde o jej odmietnutí z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Pretože sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd už o ďalších návrhoch sťažovateľky v nej uplatnených nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. mája 2011