znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 180/2010-132

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. apríla 2010 predbežne prerokoval sťažnosť Z., Z.; Ing. P. B., P.; L. B., S.; RNDr. K. B., N.; Ing. L. B., V.; Ing. M. B., Z.; Ing. L. B., Z.; občianskeho združenia B. N.; Ing. Ľ. B., T.; M. Č., H.; Mgr. art. M. Č., H.; P. Č., H.; Ing. L. Č., H.; P. D., T.; S. D., T.; občianskeho združenia D., D.; P. F., T.; RNDr. J. G., B.; Ing. M. H., L.; D. H., Z.; Bc. V. H., Z.; MUDr. V. H., Z.; RNDr. J. H., B.; B. H., Z.; Ing. J. H., Ž.; J. J., Z.; M. J., Z.; Mgr. J. J., B.; M. J., B.; D. K., D.; Ľ. K., L.; Ing. M. K., L.; V. K., L.; M. K., D.; L. V., S.; D. L., Z.; D. L., Z.; D. L., Z.; O. L., Z.; M. M., Z.; M. M., Z.; M. M., Z.; K. M., Z.; R. M., M.; H. M., Z.; Ing. P. M., K.; P. M., P.; Ing. J. M., D.; J. M., D.; R. M., Z.; V. M., Z.; B. M., D.; E. M., Z.; M. M., Z.; M. M., Z.; Mgr. L. N., B.; občianskeho združenia T., L.; A. O., Z.; Z. O., K.; R. O., N.; Mgr. R. P., L.; Ing. M. P., Z.; J. P., Z.; M. P., N.; Š. P., N.; Š. P., N.; A. P., N.; G. P., N.; K. P., N.; Ing. arch., Mgr. art. E. P., B.; J. P., Z.; Š. P., T.; Ing. K. P., T.; R. P., V.; občianskeho združenia P., P.; V. R., K.; Ing. R. S., B.; Ing. A. S., B.; Ing. M. S., Ž.; K. S., T.; P. S., Z.; Ing. M. S., Z.; občianskeho združenia S., K.; občianskeho združenia S., T.; Ing. A. S., V.; Ing. K. S., V.; V. S., P.; Ing. Z. Š., Z.; M. Š., P.; M. Š., H.; Ing. P. U., K.; Z. V., B.; Ing. A. V., Z.; JUDr. J. V., Z.; Mgr. P. V., Z.; A. V., Z.; S. V., Z.; T. V., Z.; Z. V., Z.; a občianskeho združenia Z., S., zastúpených advokátkou Mgr. E. K., B., ktorou namietajú porušenie čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a svojich základných práv podľa čl. 44, čl. 45 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom Ministerstva životného prostredia Slovenskej republiky vo veci posudzovania vplyvov Vodného diela S. na životné prostredie, a taktor o z h o d o l :

Sťažnosť Združenia S., Ing. P. B., L. B., RNDr. K. B., Ing. L. B., Ing. M. B., Ing. L. B.,   občianskeho   združenia   B.,   M.   Č.,   Mgr. art.   M.   Č.,   P.   Č.,   Ing. L.   Č.,   P.   D.,   S.   D., občianskeho združenia D., P. F., RNDr. J. G., Ing. M. H., D. H., Bc. V. H., MUDr. V. H., RNDr. J. H., B. H., Ing. J. H., J. J., M. J., Mgr. J. J., M. J., D. K., Ľ. K., Ing. M. K., V. K., M. K., L. V., D. L., D. L., D. L., O. L., M. M., M. M., M. M., K. M., R. M., H. M., Ing. P. M., P. M., Ing. J. M., J. M., R. M., V. M., B. M., E. M., M. M., M. M., Z., Mgr. L. N., občianskeho združenia T., A. O., Z. O., R. O., Mgr. R. P., Ing. M. P., J. P., M. P., Š. P., Š. P., A. P., G. P., K. P., Ing. arch., Mgr. art. E. P., J. P., Š. P., Ing. K. P., R. P., občianskeho združenia P., V. R., Ing. R. S., Ing. A. S., Ing. M. S., K. S., P. S., Ing. M. S., občianskeho združenia S., občianskeho združenia S., Ing. A. S., Ing. K. S., V. S., Ing. Z. Š., M. Š., M. Š., Ing. P.   U.,   Z.   V.,   Ing. A.   V.,   JUDr. J.   V.,   Mgr. P.   V.,   A.   V.,   S.   V.,   T.   V.,   Z.   V. a občianskeho   združenia   Z. o d m i e t a   pre   nedostatok   právomoci   Ústavného   súdu Slovenskej republiky.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. marca 2010 doručená sťažnosť Združenia S., Ing. P. B., L. B., RNDr. K. B., Ing. L. B., Ing. M. B., Ing. L. B., občianskeho združenia B., M. Č., Mgr. art. M. Č., P. Č., Ing. L. Č., P. D., S. D., občianskeho združenia D., P. F., RNDr. J. G., Ing. M. H., D. H., Bc. V. H., MUDr. V. H., RNDr. J. H., B. H., Ing. J. H., J. J., M. J., Mgr. J. J., M. J., D. K., Ľ. K., Ing. M. K., V. K., M. K., L. V., D. L., D. L., D. L., O. L., M. M., M. M., M. M., K. M., R. M., H. M., Ing. P. M., P. M., Ing. J. M., J. M., R. M., V. M., B. M., E. M., M. M., M. M., Z., Mgr. L. N., občianskeho združenia T., A. O., Z. O., R. O., Mgr. R. P., Ing. M. P., J. P., M. P., Š. P., Š. P., A. P., G. P., K. P., Ing. arch., Mgr. art. E. P., J. P., Š. P., Ing. K. P., R. P., občianskeho združenia P., V. R., Ing. R. S., Ing. A. S., Ing. M. S., K. S., P. S., Ing. M. S., občianskeho združenia S., občianskeho združenia S., Ing. A. S., Ing. K. S., V. S., Ing. Z. Š., M. Š., M. Š., Ing. P.   U.,   Z.   V.,   Ing. A.   V.,   JUDr. J.   V.,   Mgr. P.   V.,   A.   V.,   S.   V.,   T.   V.,   Z.   V. a občianskeho   združenia   Z.   (ďalej   len   „sťažovatelia“),   ktorou   namietajú   porušenie   čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a svojich základných práv podľa čl. 44, čl. 45 a čl. 46 ods. 1 ústavy postupom Ministerstva životného prostredia Slovenskej republiky   (ďalej   len   „ministerstvo“)   vo   veci   posudzovania   vplyvov   Vodného   diela   S. na životné prostredie.

Sťažovatelia v sťažnosti okrem iného uviedli:«V apríli 2008 predložil navrhovateľ činnosti V., š. p., B. zámer v zmysle § 22 a nasl. zákona č. 24/2006 o posudzovaní vplyvov na životné prostredie na Ministerstvo životného prostredia Slovenskej republiky. Predmetom zámeru bolo posúdenie vplyvov zamýšľanej činnosti „Vodné dielo S.“, ktorého účelom podľa zámeru malo byt' „zabezpečenie objemu vody na toku S. pre nadlepšovanie prietokov H. najmä v súvislosti s odbermi chladiacej vody   po   dobudovaní   3.   a 4.   bloku   J.   v prípadoch   klimaticky   (hydrologicky)   suchých období“.

Verejnosť   predložila   k   zámeru   svoje   pripomienky   (napr.   Združenia   S.   predložilo pripomienky podaním zo dňa 23. 05. 2008).

Ministerstvo   životného   prostredia   SR   vydalo   dňa   01. 07. 2008   tzv.   rozsah hodnotenia,   č. 2036/2008-3.4/mv,   podľa   ustanovenia   § 30   zákona   č. 24/2006   Z. z.   Pre posudzovanú   činnosť   („Vodné   dielo   S.“)   nebol   navrhnutý   žiadny   časový   harmonogram hodnotenia. Zainteresovaná verejnosť podala k rozsahu hodnotenia pripomienky (Združenie S.   podalo   pripomienky   podaním   zo   dňa   21. 07. 2008),   ktoré   navrhovateľ   činnosti Vodohospodárska   výstavba   š. p.,   Bratislava,   prerokoval   s   Ministerstvom   životného prostredia SR (ďalej aj „MŽP SR“). Stretnutie sa uskutočnilo dňa 20. 08. 2008 bez účasti zástupcov verejnosti, hoci o to vo svojom podaní žiadali.

V júni 2008 bola v zmysle ust. § 31 a nasl. zákona o EIA spracovaná tzv. správa o hodnotení, ktorú podobne ako zámer spracovala spoločnosť E., s. r. o., T.

Verejné prerokovanie správy o hodnotení podľa ust. § 34 ods. 2 zákona č. 24/2006 Z. z. sa dňa 10. 02. 2009 uskutočnilo vo Z. a dňa 11. 02. 2009 v Z.

V súlade s ust. § 36 zákona č. 24/2006 Z. z. sa k navrhovanej činnosti spracúva tzv. odborný posudok. Odborný posudok na navrhovanú činnosť „Vodné dielo S.“ spracoval A., s. r. o., v auguste 2009.

Ministerstvo   životného   prostredia   SR   vydalo   záverečné   stanovisko   z   posúdenia navrhovanej činnosti (§ 37 zákona č. 24/2006 Z. z.) dokumentom č. 693/2009-3.4/mv zo dňa 25. 11. 2009.   Záverečné   stanovisko   bolo   v   obci   Z.   vyvesené   na   úradnej   tabuli   dňa 15. 01. 2010.

Sme presvedčení, že v procese posudzovania vplyvov činnosti „Vodné dielo S.“ došlo k závažnému porušeniu zákonných ustanovení a k závažnému zásahu do ústavných práv sťažovateľov, preto podávame túto ústavnú sťažnosť.»

Ďalšia časť sťažnosti je venovaná ústavnému a zákonnému vymedzeniu problému, poukazujúc   na   zákon   č. 24/2006   Z. z.   o   posudzovaní   vplyvov   na   životné   prostredie a o zmene   a   doplnení   niektorých   zákonov   v znení   neskorších   predpisov   [ďalej   „zákon č. 24/2006 Z. z.“ alebo „zákon EIA“ (z angl. Enviromental Impact Assessment, pozn.)]. Podľa sťažovateľov zákon EIA «... implementuje ustanovenia Smernice Rady o posudzovaní vplyvov   určitých   verejných   a   súkromných   projektov   na   životné   prostredie   85/337/EHS v znení   Smernice   Rady   97/11/ES   a   Smernice   2003/35   Európskeho   parlamentu   a   Rady. Z preambuly Smernice 85/337/EHS vyplýva, že bola prijatá aj preto, lebo „vplyvy projektu na životné prostredie musia byť posúdené so zreteľom na záujem chrániť ľudské zdravie, zlepšovať životné prostredie, prispievať ku kvalite života, zabezpečiť zachovanie diverzity druhov a zachovať reprodukčnú schopnosť ekosystému ako základného zdroja pre život“. Tak zákon EIA, ako aj Smernica 85/337/EHS (ďalej aj „Smernica“) upravujú účasť verejnosti na procese posudzovania vplyvov na životné prostredie. V súlade s čl. 6 Smernice musí   byť   verejnosť   informovaná   v   skorom   štádiu   procesu   posudzovania   o   všetkých skutočnostiach súvisiacich s posudzovaním. V Smernici sa výslovne uvádza, že „dotknutej verejnosti sa poskytnú včasné a účinné príležitosti zúčastniť sa procesov environmentálneho rozhodovania... a na tento účel je oprávnená vyjadriť pripomienky a stanoviská, kým sú ešte príslušnému orgánu alebo orgánom otvorené všetky možnosti, predtým ako sa rozhodne o žiadosti   o povolenie“   (čl. 6   ods. 4   Smernice).   Navyše,   verejnosti   sa   musia   poskytnúť „primerané časové rámce pre rozličné fázy, poskytujúce dostatočný čas na informovanie verejnosti   a   na   prípravu   a   efektívnu   účasť   dotknutej   verejnosti   na   environmentálnom rozhodovaní“ (čl. 6 ods. 6 Smernice).

„Verejnosťou“ treba v súlade s čl. 1 ods. 2 rozumieť „jednu alebo viacero fyzických osôb alebo právnických osôb a v súlade s vnútroštátnym právnym poriadkom alebo praxou ich združenia,   organizácie alebo skupiny“.   Smernica ešte osobitne vymedzuje aj pojem „dotknutá   verejnosť“,   ktorou   sa   rozumie   „verejnosť,   ktorá   je   dotknutá   alebo pravdepodobne   dotknutá   alebo   má   záujem   na   postupoch   environmentálneho rozhodovania...,   na   účely   tejto   definície   má   sa   za   to,   že   mimovládne   organizácie, podporujúce ochranu životného prostredia a spĺňajúce požiadavky vnútroštátneho práva, majú záujem“.

Podobne definuje „verejnosť“ aj zákon o EIA [ust. § 3 písm. n)]. Oproti Smernici však definuje reštriktívnejšie pojem „zainteresovaná verejnosť“ (ust. § 24), o čom svedčia aj výzvy s hrozbou závažných sankcií zo strany Európskej Komisie smerujúce k povinnosti Slovenskej   republiky   zosúladiť   právny   stav   týkajúci   sa   účasti   verejnosti   na   konaniach týkajúcich   sa   životného   prostredia.   V   každom   prípade   však   Smernica   a   Zákon   EIA nepochybne   vychádzajú   z   toho,   že   efektívna   účasť   verejnosti   na   procese   posudzovania vplyvov na životné prostredie je jedným z kľúčových faktorov celého procesu.

Účasť verejnosti je v zákone o EIA zabezpečená tým, že verejnosť má byť v určitých konkrétnych   lehotách   informovaná   o   jednotlivých   dokumentoch   pripravovaných v jednotlivých štádiách procesu posudzovania vplyvov na životné prostredie, pričom zákon zakotvuje možnosť verejnosti vyjadriť sa k týmto dokumentom a predložiť svoje pripomienky a stanoviská. Príslušné orgány sú potom povinné na predložené stanoviská prihliadať.».

Sťažovatelia   sa   ďalej   zaoberajú   jednotlivými   štádiami   posudzovania   vplyvov na životné prostredie, ktoré sa týkali procesu vo veci Vodného diela S., dospejúc k záveru, že „proces posudzovania vplyvov na životné prostredie je prísne štruktúrovaný s pevnými časovými limitmi, pričom verejnosť má nielen právo byť informovaná v každom jednom štádiu procesu o tom, ako tento prebieha, ale má možnosť aj podávať pripomienky. Tým však   nie   je   ešte   zabezpečená   skutočne   efektívna   účasť   verejnosti   na   procese   –   tá   je garantovaná povinnosťou príslušného orgánu (ktorým bolo v predmetnej veci Ministerstvo životného prostredia SR) a spracovateľov nasledujúcich štádií EIA prihliadať na stanoviská a   pripomienky   nielen   dotknutých   orgánov,   ale   aj   verejnosti.   Zákon   v   tomto   smere nerozlišuje, či stanoviská a pripomienky podali štátne orgány alebo verejnosť.“.

V nadväznosti   na to   sťažovatelia   podrobne   ozrejmujú, v čom   podľa   nich   spočíva namietané porušenie ich označených práv. Pokiaľ ide o právne posúdenie veci, sťažovatelia najmä tvrdia, že v procese posudzovania vplyvov na životné prostredie nebola verejnosť informovaná   včas   a spôsobom   súladným   so   zákonom.   Ďalšie   ich   výhrady   sú   založené na názore, že v okolnostiach danej veci boli ignorované pripomienky a stanoviská verejnosti a že pri posudzovaní vplyvov predmetného vodného diela na životné prostredie chýbali v zámere v rozpore s § 2 ods. 2 zákona č. 24/2006 Z. z. variantné riešenia.

V závere sťažnosti sťažovatelia analyzujú otázku právomoci ústavného súdu konať v tejto   veci   vychádzajúc   z   Dohovoru   o prístupe   k informáciám,   účasti   verejnosti na rozhodovacom procese a prístupe k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia, ktorý bol prijatý 25. júna 1998 v Aarhuse a nadobudol platnosť vo vzťahu k Slovenskej republike 5. marca 2006 a v Zbierke zákonov Slovenskej republiky je publikovaný pod č. 43/2006   Z. z.   (ďalej   len   „Aarhuský   dohovor“).   Podľa   doložky   prednosti,   ktorá   je súčasťou publikovaného textu dohovoru, má uvedený dohovor ako medzinárodná zmluva podľa   čl. 7   ods. 5   ústavy   prednosť   pred   zákonmi.   Sťažovatelia   následne   upriamujú pozornosť na príslušné články Aarhuského dohovoru, z ktorých podľa nich vyplýva ich právo   na   súdne   preskúmanie   záverečného   stanoviska   hodnotenia   vplyvov   na   životné prostredie vo veci Vodného diela S.

V presvedčení,   že v procese   posudzovania   vplyvov na životné   prostredie   vo   veci Vodného diela S. došlo k závažným zásahom do ústavou garantovaných práv verejnosti, ako aj   práva   na   účasť   v konaní   vyplývajúceho   z   Aarhuského   dohovoru   a tiež   s poukazom na čl. 46 ods. 2 ústavy, sťažovatelia vyslovujú názor, že „Ak existuje garancia určitého okruhu práv, musí existovať aj právny rámec, kde sa možno domáhať ústave konformného výkonu týchto práv.“.

Sťažovatelia sa domnievajú, že „takýto právny rámec poskytuje druhá hlava piatej časti   Občianskeho   súdneho   poriadku,   ustanovenie   § 247   a   nasl.,   ktoré   upravuje rozhodovanie   o   žalobách   proti   rozhodnutiam   a   postupom   správnych   orgánov,   alebo ustanovenie § 250v, ktoré upravuje konanie o ochrane pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy.   S ohľadom na vyššie citovaný nález Ústavného súdu SR   je zrejmé,   že príslušný právny rámec je daný práve piatou časťou OSP, nie je však zrejmé, pod ktoré konanie   upravené   touto   časťou   má   preskúmanie   záverečného   stanoviska   a   procesu posudzovania vplyvov na životné prostredia spadať.

Aj z nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 58/01 vyplýva, že k porušeniu ústavných práv podnecovateľov došlo postupom Ministerstva životného prostredia SR, takéto znenie nálezu   ÚS   SR   by   teda   naznačovalo,   že   celý   proces   a   jeho   výsledok   možno   preskúmať v rámci konania podľa II. hlavy piatej časti OSP.“.

Napokon   sťažovatelia   poznamenávajú,   že   s obsahovo   rovnakým   podaním,   ako doručili ústavnému súdu, sa obrátili aj na všeobecný súd. Ide o žalobu podľa II. hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), ktorú, ako to uvádzajú, «podali takým spôsobom, že sú zachované aj podmienky pre preskúmanie Záverečného stanoviska v súlade   s piatou   hlavou   piatej   časti   OSP.   Vzhľadom   na   vyššie   spomínanú   povinnosť štátnych   orgánov   vykladať   právne   predpisy   tak,   aby   výklad   neodporoval   právnym predpisom EÚ a medzinárodnému dohovoru, ustanovenia piatej časti OSP musia byť teda bezpodmienečne   vykladané   tak,   aby   žalobcom   bol   umožnený   prístup   k súdu   za   účelom podania žaloby proti „úkonu“ správneho orgánu, ktorým je záverečné stanovisko a celý proces EIA.». Sťažovatelia sa v tejto súvislosti odvolávajú aj na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie vo veci sp. zn. T-253/02 Ayady, z ktorého podľa nich vyplýva povinnosť správneho orgánu uplatniť a vyložiť ustanovenia piatej časti Občianskeho súdneho poriadku tak,   aby   neznemožnil   právo   žalobcov   na   prístup   k súdu.   Vzhľadom   na   aplikačnú   prax všeobecných súdov sú však sťažovatelia toho názoru, že ich žaloba môže byť odmietnutá.

Sťažovatelia žiadajú, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„Ministerstvo životného prostredia Slovenskej republiky svojím postupom vo veci posudzovania vplyvov Vodného diela S. vo vzťahu k sťažovateľom porušilo čl. 1 ods. 1, čl. 44, čl. 45 a čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. Proces posudzovania vplyvov Vodného diela S. na životné   prostredie   je   v   rozpore   s   Ústavou   Slovenskej   republiky,   a   preto   sa   zrušuje Záverečné stanovisko č. 693/2009-3.4/mv zo dňa 25. 11. 2009.

Ministerstvo   životného   prostredia   Slovenskej   republiky   je   povinné   nahradiť sťažovateľom trovy konania a právneho zastúpenia cestou ich právnej zástupkyne, a to do troch dní odo dňa právoplatnosti rozhodnutia.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd každý   návrh   predbežne   prerokuje   na neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti   sťažovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   nebránia   jeho   prijatiu   na ďalšie   konanie.   Podľa   tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo podané oneskorene   môže   ústavný   súd   po   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením bez ústneho pojednávania.

Podľa   čl. 127   ods. 1   ústavy   právomoc   ústavného   súdu   poskytovať   ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda iba vtedy, ak túto ochranu neposkytujú všeobecné súdy.

Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť,   ale aj   ústavnosť.   Pokiaľ   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti fyzickej   osoby   alebo   právnickej   osoby   zistí,   že   ochrany   toho   základného   práva   alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj   účinných   právnych   prostriedkov   nápravy   pred   iným   súdom,   musí   takúto   sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (napr. I. ÚS 103/02, III. ÚS 70/02). To znamená, že sťažnosť možno ústavnému súdu podať spravidla iba vtedy, ak sťažovateľ ešte pred jej podaním vyčerpal všetky právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho práva poskytuje.

Súčasťou doterajšej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu je ústavným príkazom pre každú fyzickú osobu a právnickú osobu. Preto každý, kto namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosť tejto ochrany a predtým, ako podá sťažnosť ústavnému súdu, musí   požiadať   o ochranu   ten   orgán   verejnej   moci,   ktorého   kompetencia   predchádza právomoci ústavného súdu (IV. ÚS 128/04).

Sťažovatelia   namietajú   porušenie   čl. 1   ods. 1   ústavy   a   svojich   základných   práv upravených   v   čl. 44,   čl. 45   a čl. 46   ods. 1 ústavy   postupom   ministerstva   vo   veci posudzovania vplyvov Vodného diela S. na životné prostredie.

Podľa   čl. 1   ods. 1   prvej   vety   ústavy   je   Slovenská   republika   zvrchovaný, demokratický a právny štát.

Relevantné znenie čl. 44 a čl. 45 ústavy je takéto:

Čl. 44(1) Každý má právo na priaznivé životné prostredie.(2) Každý je povinný chrániť a zveľaďovať životné prostredie a kultúrne dedičstvo. (3) Nikto nesmie nad mieru ustanovenú zákonom ohrozovať ani poškodzovať životné prostredie, prírodné zdroje a kultúrne pamiatky.

(4)   Štát   dbá   o   šetrné   využívanie   prírodných   zdrojov,   o   ekologickú   rovnováhu a o účinnú starostlivosť o životné prostredie a zabezpečuje ochranu určeným druhom voľne rastúcich rastlín a voľne žijúcich živočíchov.

(5) Podrobnosti o právach a povinnostiach podľa odsekov 1 až 4 ustanoví zákon.

Čl. 45Každý   má   právo   na   včasné   a   úplné   informácie   o   stave   životného   prostredia a o príčinách a následkoch tohto stavu.

Podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy   upravujúceho   základné   právo,   porušenie   ktorého sťažovateľ namieta, sa v prípadoch ustanovených zákonom každý môže domáhať zákonom ustanoveným   spôsobom   svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch ustanovených zákonom inom orgáne Slovenskej republiky.

Ústavná   a zákonná   úprava   konštituuje   sťažnosť   podľa   čl. 127   ods. 1   ústavy   ako osobitný   ústavný   prostriedok   ochrany   základných   práv   a slobôd   fyzických   osôb   alebo právnických osôb, ktorý nemožno zamieňať alebo ním nahrádzať riadne či mimoriadne opravné   prostriedky   v inom   type   konaní   (občianskom   súdnom   konaní,   trestnom   konaní a správnom konaní).

V súlade   so   stabilnou   judikatúrou   ústavného   súdu   zmyslom   a   účelom   princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré sú v občianskom súdnom konaní povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na konkrétny prípad v súlade s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou   podľa   čl. 7   ods. 5   ústavy,   sú   primárne   zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio,   inštitucionálny   mechanizmus,   ktorý   nasleduje   až v prípade   nefunkčnosti   všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal   popieranie   princípu   subsidiarity   právomoci   ústavného   súdu   podľa   zásady uvedenej   predovšetkým   v čl. 127   ods. 1   ústavy   a zopakovanej   v   § 53   ods. 1   zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05, I. ÚS 48/2010). Až v prípade, že nie je dosiahnutá   náprava   v systéme   všeobecného   súdnictva,   môže   sa   uplatniť   ochrana poskytovaná ústavným súdom, avšak iba v rozsahu limitovanom aspektom ústavnosti.

Iba za predpokladu, že sťažovateľ využil všetky jemu dostupné právne prostriedky súdnej   a inej   ochrany   svojho   základného   práva   alebo   základnej   slobody   a nebol   s ich uplatnením úspešný, môže predložiť – s použitím sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy – namietané porušenie tohto práva alebo základnej slobody ústavnému súdu. K tomu treba dodať,   že   sťažovateľ   nemá   podľa   ústavy   a zákona   o ústavnom   súde   a stabilizovanej judikatúry ústavného súdu na výber, ktorý z oboch ústavne existujúcich systémov súdnej ochrany využije, ale je povinný postupovať od súdnej ochrany poskytovanej všeobecnými súdmi k súdnej ochrane, na ktorú je kompetentný ústavný súd.   Toto „poradie“ sa   nedá sťažovateľom ovplyvniť a jeho vnútorná logika vychádza z toho, že aj všeobecné súdnictvo je zodpovedné za ochranu základných práv a slobôd na úrovni jeho právomocí (čl. 142 ods. 1 ústavy a § 1 a § 7 OSP).

Ústavný súd nie je oprávnený a povinný poskytovať ochranu ústavnosti vo veciach, v ktorých   sa   sťažovateľ   mohol   domôcť   ochrany   v konaní   pred   všeobecným   súdom vlastnými dovolenými a Občianskym súdnym poriadkom ustanovenými procesnými úkonmi (podobne napr. m. m. I. ÚS 85/97, II. ÚS 35/02, II. ÚS 78/02). Ak existuje taký všeobecný súd, ktorý v súlade so všeobecnou právomocou podľa čl. 142 ods. 1 ústavy má aj zákonom vymedzenú   právomoc   konať   o ochrane   konkrétneho   základného   práva   alebo   slobody, ústavný súd nie je zásadne oprávnený prijať sťažnosť   na ďalšie konanie. Prijatiu   takej sťažnosti bráni princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu vyjadrený v čl. 127 ods. 1 ústavy (II. ÚS 54/02).

Inými   procesnými   prostriedkami,   ktoré   zákon   poskytuje   fyzickým   osobám a právnickým osobám na ochranu ich práv, sú okrem riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov bezpochyby aj tie, s uplatnením ktorých je spojené začatie súdneho konania (alebo tiež iného zákonom upraveného konania) vrátane žalôb podľa II. hlavy piatej časti OSP   (Rozhodovanie   o   žalobách   proti   rozhodnutiam   a postupom   správnych   orgánov), na základe ktorých sa začína konanie pred všeobecným súdom.

Súčasťou konštantnej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého vyčerpanie   všetkých   opravných   prostriedkov   alebo   iných   právnych   prostriedkov,   ktoré zákon   sťažovateľovi   na   ochranu   jeho   základných   práv   alebo   slobôd   účinne   poskytuje a na použitie   ktorých   je   sťažovateľ   oprávnený   podľa   osobitných   právnych   predpisov, neznamená jeho samotné podanie oprávnenou osobou, ale až rozhodnutie o ňom príslušným orgánom (IV. ÚS 177/05).

Podľa čl. 142 ods. 1 ústavy súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon. Podľa § 7 ods. 2 OSP v občianskom súdnom konaní súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení   alebo   iných   zásahov   orgánov   verejnej   moci,   pokiaľ   ich   podľa   zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné orgány.

Podľa § 244 ods. 1 OSP v správnom súdnictve súdy preskúmavajú na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.

Podľa   ustanovenia   § 244   ods. 2   OSP   v správnom   súdnictve   súdy   preskúmavajú zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov štátnej správy, orgánov územnej samosprávy, ako aj orgánov záujmovej samosprávy a ďalších právnických osôb, ako aj fyzických osôb, pokiaľ im zákon zveruje rozhodovanie o právach a povinnostiach fyzických a právnických osôb v oblasti verejnej správy.

Podľa § 247 ods. 1 OSP sa podľa ustanovení tejto hlavy (II. hlavy piatej časti OSP, pozn.) postupuje v prípadoch, v ktorých fyzická osoba alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu.

Ústavný   súd   v nadväznosti   na   uvedené   pripomína,   že   vyčerpanie   zákonných procesných prostriedkov posudzuje predovšetkým z hľadiska procesného, a nie obsahového.

Z uvedeného možno vyvodiť, že sťažovatelia mohli a mali využiť právny prostriedok na   uplatnenie   ochrany   svojich   základných   práv   v systéme   všeobecných   súdov,   čo,   ako uvádzajú v sťažnosti, aj urobili, avšak bez toho, aby vyčkali na rozhodnutie o ich žalobe, podali súčasne aj sťažnosť ústavnému súdu.

Právomoc   všeobecného   súdu   poskytnúť   sťažovateľom   ochranu   pred   namietaným zásahom   do   ich   základných   práv   v   danej   veci   vylučuje   právomoc   ústavného   súdu na meritórne   prerokovanie   sťažnosti   podľa   čl. 127   ods. 1   ústavy   a podanie   sťažnosti ústavnému   súdu   treba   považovať   za   predčasné.   Samotné   podanie   sťažnosti   pred právoplatným   rozhodnutím   o zároveň   podanej   žalobe   všeobecnému   súdu   nemožno považovať za vyčerpanie všetkých prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľom na ochranu ich práv poskytuje.

Pokiaľ   by   ústavný   súd   v tejto   fáze   sťažnosť   vecne   prerokoval   a rozhodol   o nej, znamenalo by to   zásah   do   rozhodovacej   činnosti   všeobecných   súdov   a zakladalo by   to rozpor s princípom právnej istoty, keďže by došlo k ústavne neakceptovateľnému stavu, keď by o rovnakej veci rozhodovali paralelne dva orgány súdneho typu (IV. ÚS 146/08 tiež IV. ÚS 15/09   atď.)   a v dôsledku   toho   by   mohlo   dôjsť   k vydaniu dvoch   rozdielnych rozhodnutí. V danom prípade skutočnosť, že vo veci je príslušný rozhodovať všeobecný súd,   uznávajú   aj sťažovatelia,   čo   vyplýva   jednak   z ich   argumentácie   v sťažnosti, ale aj z toho,   že   podali   žalobu   príslušnému   všeobecnému   súdu,   ktorou   sa   domáhajú preskúmania zákonnosti postupu ministerstva vo veci posudzovania vplyvov Vodného diela S. na životné prostredie, teda v tej istej veci, ktorej sa týka ich sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy doručená ústavnému súdu.

Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že pokiaľ je možná a dostupná účinná právna ochrana základných práv a slobôd sťažovateľov v správnom súdnictve, je vylúčená právomoc ústavného súdu na konanie v danej veci. Preto bolo potrebné sťažnosť sťažovateľov   odmietnuť   pre   nedostatok   právomoci   ústavného   súdu   na   jej   prerokovanie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ústavný   súd   v súlade   so   svojou doterajšou judikatúrou   o ďalších   otázkach   požadovaných   sťažovateľmi   už   nerozhodoval (napr. I. ÚS 143/05).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. apríla 2010