znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  IV. ÚS 180/09-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. mája 2009 predbežne prerokoval sťažnosť V. Š., B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky pri vybavovaní jeho opakovaného podnetu z 3. novembra 2008 v konaní vedenom pod sp. zn. IV/1 Gn 1068/08 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť V. Š. o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. marca 2009 doručená   sťažnosť   V.   Š.,   B.   (ďalej len   „sťažovateľ“),   ktorou   namieta   porušenie   svojho základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej   len   „ústava“)   postupom   Generálnej   prokuratúry   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „generálna prokuratúra“) pri vybavovaní jeho opakovaného podnetu z 3. novembra 2008 v konaní vedenom pod sp. zn. IV/1 Gn 1068/08.

Zo sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   podal   9.   júna   2008   Okresnému   riaditeľstvu Policajného zboru Bratislava III (ďalej len „okresné riaditeľstvo“) trestné oznámenie pre podozrenie   z trestného   činu   lúpeže   podľa   §   188   Trestného   zákona,   trestného   činu výtržníctva podľa § 364 Trestného zákona a trestného činu poškodenia a zneužitia záznamu na nosiči   informácií   podľa   §   247   Trestného   zákona, ktorého   sa   mal dopustiť   neznámy zamestnanec súkromnej bezpečnostnej služby B. O. B. Security, s. r. o., tým, že 1. apríla 2008 okolo 10 h v B. v električke č. 5 pri kontrole cestovných lístkov fyzicky zaútočil na cestujúceho, ktorý nemal cestovný lístok a ktorému sa revízor snažil zabrániť, aby vystúpil z električky. Zamestnanec súkromnej bezpečnostnej služby sotil tohto cestujúceho späť do vozňa, pritlačil o zadné sklo a z ruky mu vytrhol mobilný telefón. Keď si všimol, že ďalší cestujúci T. B. zaznamenáva na mobilný telefón celý incident, vytrhol mu telefón z ruky a zmazal vyhotovený záznam, potom mu mobilný telefón vrátil.

Uznesením   sp.   zn.   ČVS:   ORP-1553/1-OSV-B3-2008   poverený   príslušník Policajného zboru odovzdal vec na priestupkové konanie, pretože podľa jeho záveru skutok nie je trestným činom. Podľa sťažovateľa je odôvodnenie uznesenia nedostatočné a nie je z neho   zrejmé,   prečo   popísané   konanie   nenapĺňa   znaky   skutkovej   podstaty   žiadneho trestného činu. Podľa sťažovateľa poverený príslušník Policajného zboru ani nebol príslušný v tejto veci konať, pretože išlo o podozrenie z trestného činu lúpeže, o ktorom má konať vyšetrovateľ.  

Sťažovateľ   podal   8.   júla   2008   proti   uzneseniu   sťažnosť.   Prokurátorka   Okresnej prokuratúry Bratislava III (ďalej len „okresná prokuratúra“) jeho sťažnosť zamietla, pričom ju podľa sťažovateľa odôvodnila len veľmi povrchne, keď uviedla, že „pracovník SBS B. O. B. Security s tým, že vytrhol a zmazal zvukovo – obrazový záznam z mobilného telefónu a zároveň tento vrátil, nenaplnil svojím konaním skutkovú podstatu žiadneho trestného činu. Miera   závažnosti   takéhoto   konania   nie   je   na   vyvodenie   trestnej   zodpovednosti,   ale   na prejednanie   priestupku.   Poverený   príslušník   PZ   vo   veci   bol   oprávnený   konať,   nakoľko z trestného oznámenia nevyplýva príslušnosť vyšetrovateľa PZ.“.

Podnetom   podľa   §   31   a nasl.   zákona   č.   153/2001   Z.   z.   o prokuratúre   v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o prokuratúre“) adresovaným Krajskej prokuratúre v Bratislave (ďalej len „krajská prokuratúra“) sťažovateľ žiadal o preskúmanie uznesenia dozorujúcej prokurátorky. Krajská prokuratúra podnet sťažovateľa odložila ako nedôvodný listom   č.   k.   1   Kn   376/08-6   z 23.   októbra   2008.   Sťažovateľ   sa   podaním   opakovaného podnetu generálnej prokuratúre domáhal preskúmania zákonnosti vybavenia jeho podnetu. Generálna prokuratúra mu listom z 5. januára 2009 oznámila, že jeho opakovaný podnet ako nedôvodný odkladá.

Sťažovateľ nesúhlasí so spôsobom vybavenia trestného oznámenia ani s vybavením podnetu a opakovaného podnetu. V sťažnosti uviedol: „Ani poverený príslušník PZ, ani žiaden   zo   stupňov   prokuratúry   sa   reálne   mojím   trestným   oznámením   a následnými podaniami nezaoberali. Poverený príslušník PZ, ktorý ani nebol oprávnený vo veci konať, vec odovzdal na priestupkové konanie bez akéhokoľvek posúdenia a odôvodnenia. Orgány prokuratúry   moje   následné   podania   posudzovali   veľmi   selektívne,   nelogicky   a moje argumenty doslova ignorovali a vôbec sa nimi nezaoberali. Zväčša sa uspokojili s odkazom na rozhodnutia a oznámenia nižších stupňov, ktoré označili za správne a zákonné. Fakticky sa   teda   mojím   trestným   oznámením   žiaden   z príslušných   orgánov   nezaoberal   a tento nedostatok neodstránila ani GP SR.

GP   SR   pri   vybavovaní   môjho   opakovaného   podnetu   postupovala   svojvoľne a príslušné právne normy aplikovala takým spôsobom, že úplne poprela ich účel a význam. Svoje závery skôr autoritatívne konštatovala, než zrozumiteľne, logicky a vyčerpávajúco vysvetlila. Nemám síce právo, aby bolo môjmu podnetu vyhovené, mám však právo, aby relevantné právne normy boli aplikované v súlade s ich znením a účelom a aby na moje relevantné námietky bolo v adekvátne reagované a aby spôsob a dôvody vybavenia môjho opakovaného podnetu boli dostatočne vysvetlené. GP SR však takto nepostupovala, čím porušila moje právo na inú právnu ochranu, garantované čl. 46 ods. 1 Ústavy SR.“

Vzhľadom   na   uvedené   sťažovateľ   žiada,   aby   ústavný   súd   nálezom   rozhodol,   že postupom generálnej prokuratúry pri vybavovaní opakovaného podnetu z 3. novembra 2008 v konaní vedenom pod sp. zn. IV/1 Gn 1068/08 bolo porušené jeho základné právo na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, aby zrušil oznámenie generálnej prokuratúry z 5. januára 2009, vec vrátil na ďalšie konanie a prikázal generálnej prokuratúre opätovne vybaviť jeho opakovaný podnet z 3. novembra 2008.

II.

Ústavný súd je podľa čl. 127 ods. 1 ústavy oprávnený konať o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ktorými namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd   upravených   buď   v ústave,   alebo   v medzinárodnej   zmluve   o ľudských   právach, pokiaľ o ich ochrane nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dané dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnú   neopodstatnenosť   návrhu   ide   vtedy,   keď   namietaným   postupom   orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ,   a to   buď   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným postupom   orgánu   štátu   a základným   právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa namietalo,   prípadne   z iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnený   návrh   preto   možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 124/03).

Základné právo na súdnu a inú právu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy zaručuje, že každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom   na   inom   orgáne   Slovenskej republiky. Takým orgánom môže byť aj generálna prokuratúra.

Podľa   doterajšej judikatúry ústavného súdu je súčasťou   základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy aj právo dotknutej osoby požiadať o ochranu svojich   práv   príslušné   orgány   prokuratúry,   či   už   prostredníctvom   podnetu,   alebo opakovaného podnetu (§ 31 ods. 2 a § 34 ods. 2 zákona o prokuratúre), pričom tomuto právu   zodpovedá   povinnosť   príslušných   orgánov   prokuratúry   zákonom   ustanoveným postupom   sa   takýmto   podnetom   (podaním)   zaoberať   a o jeho   vybavení   dotknutú   osobu vyrozumieť. Súčasťou tohto práva dotknutej osoby nie je ale právo, aby príslušné orgány prokuratúry   jej   podnetu   (podaniu)   vyhoveli   (m.   m.   I. ÚS 40/01,   II.   ÚS   168/03   a III. ÚS 133/06).

Sťažovateľ   tvrdí,   že   postupom   generálnej   prokuratúry   pri   vybavovaní   jeho opakovaného podnetu došlo k porušeniu základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46   ods.   1   ústavy   tým,   že   generálna   prokuratúra   nedostatočne   preskúmala   postup povereného   príslušníka   Policajného   zboru   a podriadených   prokuratúr   v súvislosti s vybavovaním   jeho   trestného   oznámenia   a   nereagovala   na   podstatné   námietky,   ktoré vzniesol voči ich postupu.

Sťažovateľ   podaním   z 9.   júna   2008   oznámil   okresnému   riaditeľstvu   skutočnosti, ktoré   podľa   jeho   názoru   nasvedčovali,   že   došlo   k spáchaniu   trestného   činu,   pričom sťažovateľ popísaným konaním nebol poškodený a oznamované skutočnosti sa dozvedel z internetovej stránky T. B., ktorý mal byť oznamovaným skutkom poškodený.

Ústavný   súd   už   v rámci   rozhodovacej   činnosti   v obdobných   veciach   uviedol,   že právo na vznesenie obvinenia a trestné stíhanie inej osoby na základe podaného trestného oznámenia   alebo   na   podanie   obžaloby   voči   nej   na   súde   prokurátorom   nie   je   súčasťou základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   (napr.   II.   ÚS   42/00,   II.   ÚS   238/02, III. ÚS 198/03).   Oznamovateľ   ani   oznamovateľ,   ktorý   tvrdí,   že   je   poškodený   trestným činom, nemá ústavou zaručené základné právo, aby na podklade jeho trestného oznámenia bolo určité konanie kvalifikované ako trestný čin a vznesené obvinenie konkrétnej osobe. Posúdenie, či je dôvod na začatie trestného stíhania, alebo je potrebné prijať iné rozhodnutie v trestnom   konaní,   je   vo   výlučnej   právomoci   orgánov   činných   v trestnom   konaní. Ústavnému súdu ako nezávislému súdnemu orgánu ochrany ústavnosti nepatrí preskúmavať ich   rozhodnutia   a postupy,   pokiaľ   namietané   porušenie   zákonnosti   nemá   súčasne   za následok   aj   porušenie   základného   práva   alebo   slobody.   Zo   spisovej   dokumentácie vyplynulo, že generálna prokuratúra sa vecou sťažovateľa zaoberala, jeho podnet riešila a zaslala mu vyrozumenie o spôsobe jeho vybavenia, čo ústavný súd považuje za ústavne akceptovateľný spôsob vybavenia jeho podnetu. Podľa stabilnej judikatúry ústavného súdu má sťažovateľ právo len na to, aby jeho oznámenia, opravné prostriedky, resp. podnety boli vybavené, a k tomu podľa obsahu sťažnosti a jej príloh došlo.

Ústavný súd už v tejto súvislosti uviedol (IV. ÚS 55/09), že vymedzenie trestného činu, stíhanie páchateľa a jeho potrestanie je vecou vzťahu medzi štátom a páchateľom trestného činu. Štát prostredníctvom svojich orgánov rozhoduje podľa pravidiel trestného konania o tom, či   bol trestný   čin   spáchaný a kto ho spáchal. Účelom   tohto   procesu   je prioritne osvedčenie tohto vzťahu medzi páchateľom a štátom a ochrana celospoločenských hodnôt,   a nie   bezprostredná   ochrana   individuálnych   subjektívnych   hmotných   práv oznamovateľa trestného činu.

Zákonnou   povinnosťou   generálnej   prokuratúry   bolo   na   opakovaný   podnet sťažovateľa primeraným spôsobom reagovať. Túto povinnosť generálna prokuratúra splnila tým, že v liste sp. zn. IV/1 Gn 1068/08 z 5. januára 2009 zaujala stanovisko k námietkam sťažovateľa. Skutočnosť, že generálna prokuratúra nepostupovala v súlade s predstavami sťažovateľa, nemôže zakladať porušenie jeho základných práv.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. mája 2009