znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 180/08-15

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   3.   júna 2008 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti K., s. r. o., so sídlom K., a Ing. V. K., K., vo veci namietaného porušenia ich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 v spojení   s čl. 2   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky, práv   podľa   čl.   6   ods.   1   a čl.   13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom Okresného súdu   Košice   I,   ako   aj   jeho   uzneseniami   sp.   zn.   Sro 41/V   z 2. apríla 2003 a č. k. Sro   41/V-85,   31 Zpz   387/03   z   9. júla   2007   v   súvislosti   s   výmazom   obchodnej spoločnosti K., s. r. o., z obchodného registra, uznesením Krajského súdu v Košiciach č. k. 1 Cob/96/2007-104   z   31.   januára   2008   a   postupom   Generálnej   prokuratúry   Slovenskej republiky a jej rozhodnutím č. k. VI/2 Pz 588/07-18 zo 17. marca 2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti K., s. r. o., a Ing. V. K. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. apríla 2008 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti K., s. r. o., K. (ďalej len „sťažovateľka“) a Ing. V. K., K. (ďalej len „sťažovateľ“, spolu len „sťažovatelia“), vo veci namietaného porušenia ich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky   (ďalej   len   „ústava“),   práv   podľa   čl.   6   ods.   1   a čl. 13   Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“)   postupom   Okresného   súdu   Košice   I   (ďalej   aj   „okresný   súd“),   ako aj jeho uzneseniami sp. zn. Sro 41/V z 2. apríla 2003 a č. k. Sro 41/V-85, 31 Zpz 387/03 z 9. júla 2007   v súvislosti   s výmazom   sťažovateľky   z obchodného   registra,   uznesením   Krajského súdu   v Košiciach   (ďalej   len   „krajský   súd“)   č. k.   1 Cob/96/2007-104   z 31.   januára   2008 a postupom   Generálnej   prokuratúry   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „generálna prokuratúra“) a jej rozhodnutím č. k. VI/2 Pz 588/07-18 zo 17. marca 2008.

Sťažovatelia   svojím   podaním   zo   16. apríla 2008   jednak   dopĺňajú   svoju   sťažnosť a jednak podávajú návrh na pripustenie rozšírenia sťažnosti.

1. V súvislosti   s   doplnením   nových   skutočností   týkajúcich   sa   sťažnosti zo 17. novembra 2007 doručenej ústavnému súdu 21. novembra 2007 sťažovatelia uvádzajú tieto skutočnosti:

„- uznesením zo dňa 31. 1. 2008 (S 842), č. k. 1 Cob/9672007-104, Krajský súd Košice potvrdil uznesenie Okresného súdu Košice I, napadnuté odvolaním nejestvujúcou odvolateľkou;

- podaním zo dňa 19. 3. 2008, nejestvujúca Sťažovateľka 1 podala proti uzneseniu odvolacieho súdu dovolanie (S 844). O dovolaní nie je zatiaľ rozhodnuté;

-   podaním   zo   dňa   10. 10. 2007   sa   Sťažovateľ   3   obrátil   s   netrestným   podnetom na Okresnú prokuratúru Košice II (P 354);

-   po   postúpení   podnetu   Krajskej   prokuratúre,   bol   tento   odložený,   čo   bolo Sťažovateľovi 3 oznámené podaním zo dňa 14. 11. 2007 (P 357);

- Sťažovateľ 3 sa podaním zo dňa 23. 11. 2007 obrátil s opakovaným podnetom na Generálnu prokuratúru SR (P 358) a tento opakovaný podnet doplnil podaním zo dňa 17. 3. 2008, na podklade doručeného uznesenia odvolacieho súdu (P 362);

- oznámením zo dňa 17. 3. 2008 vyrozumela GP SR Sťažovateľa 3 o odložení jeho opakovaného podnetu (P 363).“

2. Čo   sa   týka   pripustenia   rozšírenia   podanej   sťažnosti   o   ďalších   porušovateľov základných práv sťažovatelia vo svojej sťažnosti uvádzajú:

«2.a.   Sťažovatelia   navrhujú   ústavnému   súdu,   aby   pripustil   rozšírenie   odporcov, označených ako porušovateľov základného práva, nad rámec už označeného Okresného súdu Košice I, o

2. Krajský súd Košice 3. Generálna prokuratúra SR

  Štúrova 29   Štúrova 2

  Košice   812 85 Bratislava

ktorých účasť v spore odôvodňujú sťažovatelia takými úkonmi vo veci, ktorými aj títo porušili základné práva sťažovateľov. Úkony odporcov 2) a 3) sú zrejmé z bodu č. 1 tohto podania. Inou alternatívou by bolo len podanie samostatnej sťažnosti k ústavnému súdu a to v   podstate   v   tej   istej   veci,   v   akej   sa   už   sťažovatelia   na   ústavný   súd   obrátili, s pravdepodobným spojením oboch samostatne podaných sťažností súdom.

2.b.   Sťažovatelia   navrhujú   ústavnému   súdu,   aby   pripustil   doplnenie   a   rozšírenie dôvodov podanej sťažnosti o skutočnosti a námietky, vyplynuvšie zo skutočností, uvedených pod   bodom   č.   1   tohto   podania.   Alternatívne   samostatne   podaná   sťažnosť   by   viedla k nehospodárnosti v konaní, s predpokladaným spojením vecí súdom.

Krajsky súd Košice Sťažovateľka   1   vo   svojom   odvolaní   proti   uzneseniu   o   povolení   jej   výmazu   z OR uviedla, že ho podáva len z dôvodu právnej istoty, nakoľko ho podáva po svojom zániku, už ako   nejestvujúci   subjekt.   O   odvolaní   rozhodol   krajský   súd   uznesením   (S 842),   voči ktorému podala Sťažovateľka 1 dovolanie (S 844). Toto dovolanie nepovažujú sťažovatelia za účinný a efektívny prostriedok nápravy, nakoľko bolo podané opäť len z dôvodu právnej istoty a to nejestvujúcim subjektom.

Voči uzneseniu krajského súdu (S 842) sťažovatelia namietajú:... vadu konania podľa § 237 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), vadu konania podľa § 237 písm. c) OSP, skutočnosť, že napadnuté uznesenie vydal senát so spochybnenou nezaujatosťou a že nesprávne právne posúdil vec.

Sťažovatelia naďalej tvrdia, že postupom registrového súdu došlo k porušeniu práv spoločnosti   K.   s.   r.   o.   na   ochranu   jej   práv   prostredníctvom   súdneho   konania a na spravodlivé prejednanie jej vecí.

Konkurz bol vyhlásený na základe návrhu Č. a. s., ktorej pohľadávky boli v čase návrhu aj v čase vyhlásenia konkurzu sporné, zažalované práve na Krajskom súde Košice a do dňa vyhlásenia konkurzu (a aj doteraz) súdne nerozhodnuté. Konkurz bol vyhlásený evidentne   v   rozpore   s   ust.   §   4   ZKV,   nakoľko   navrhovateľ   konkurzu   nebol   osobou oprávnenou na podanie návrhu, nakoľko jeho pohľadávka nebola nesporná a jej existenciu konkurznému súdu iba deklaroval, avšak ničím nepreukázal (konkurzné konanie je konanie nesporové).

Po   zrušení   konkurzu   podľa   §   44   (1a)   ZKV   odpadla   prekážka   pokračovania predmetných konaní.   V   parciálnej   časti spornej pohľadávky o 50 mil.   Sk   (Krajský súd Košice, č. k. 5 Cb 1504/02, predtým 7 Cb 1506/96) súd vo veci rozhodol rozsudkom zo dňa 18. 11. 2003 v prospech Č. a. s. Tento rozsudok bol následne zrušený odvolacím NS SR, uznesením zo dňa 30. 6. 2006, č. k. 4 Obo 127/2005 z dôvodu nevykonania dokazovania prvostupňovým súdom a vec bola vrátená prvostupňovému súdu. Po pojednávaní dňa 16. 4. 2007, súd vytýčil pojednávanie na deň 19. 11. 2007, pričom v predvolaní súd vyzval Č. ako žalobcu,   na   zaslanie   stanoviska   a   dôkazov.   Uvedeného   dňa   sa   očakávalo   rozhodnutie vo veci. Vzhľadom na uskutočnený výmaz žalovanej z OR, súd pojednávanie zrušil a dňa 19. 11.   2007   bolo   právnemu   zástupcovi   žalovanej   v   spore   doručené   rozhodnutie   súdu o zastavení konania, z dôvodu výmazu žalovanej z OR.

V napadnutom uznesení odvolací krajský súd vytýka registrovému súdu pochybenia, pričom mení dátum výmazu spoločnosti z OR zo dňa 17. 9. 2007 na deň nadobudnutia právoplatnosti napadnutého uznesenia, teda nie skôr, než 17. 3. 2008, čo je deň, kedy fyzická osoba V. K. toto uznesenie prevzala. Postupom Okresného súdu Košice I bola teda spoločnosť K. s. r. o. nezákonne pripravená o pojednávanie dňa 19. 11. 2007, kedy mohol ojej práve nezávislý súd rozhodnúť, avšak z dôvodu pochybenia súdu sa tak nestalo. Dôsledkami napadnutého uznesenia (S 842) je:

- zánik Sťažovateľky 1 spôsobom, ktorý zákon nepozná a nepripúšťa;

-   strata   majetku   Sťažovateľky   1   v   hodnote   minimálne   odpovedajúcej   hodnote správkyňou   konkurznej   podstaty   označených   a   z   podstaty   nevylúčených   aktív,   t.   j.   cca 117 mil. Sk (S 283), pričom zákon takýto spôsob straty majetku nepozná;

- o uvedenú hodnotu 117 mil. Sk sa na úkor sťažovateľov neodôvodnene obohatil tretí   subjekt,   pričom   Sťažovateľke   1   bolo   upreté   právo   domáhať   sa   vydania   tohto neodôvodneného prospechu;

- nemožnosť Sťažovateľky 1 dosiahnuť spravodlivé rozhodnutie nestranného súdu vo veciach   jej   nerozhodnutých   aktívnych   a   pasívnych   sporov,   najmä   sporov   s Č.   a.   s., ktorých nerozhodnutá podstata bola dôvodom vyhlásenia konkurzu na jej majetok (Krajský súd Košice, č. k. 5 Cb 1504/02 predtým 7 Cb 1506/96, 12 Cb 1508/96, 13 Cb 1509/96, 9 Cb 1791/96, 9 Cb 1507/96). Tieto spory nie sú ani po dvanástich rokoch rozhodnuté a s výnimkou dvoch sporov (5 Cb 1504/02 a 13 Cb 1509/96) sa v žiadnom z nich nekonalo, napriek   opakovaným   sťažnostiam   na   prieťahy,   pričom   ich   nerozhodnutá   podstata   bola dôvodom   vyhlásenia   konkurzu   na   Sťažovateľku   1.   Sťažovatelia   namietajú,   že   týmto postupom   súd   odmietol   Sťažovateľke   1   poskytnúť   súdnu   ochranu   jej   právam,   ktorú   jej zaručuje čl. 46 (1) Ústavy SR, ako aj čl. 6 (1) Dohovoru;

- neúčinnosť a neefektivita formálne použitého opravného prostriedku (odvolanie voči uzneseniu S 795), o ktorom odvolací súd rozhodol procesné nezákonným spôsobom, s arbitrárnym a nezákonným posúdením podstaty veci.

Odvolací krajský súd sa svojim uznesením, procesné nezákonným spôsobom pokúsil napraviť pochybenia Okresného súdu Košice I, aj keď podľa názoru Sťažovateľov mohol formálne podané odvolanie proti uzneseniu o výmaze, súc podané nejestvujúcim subjektom, iba zamietnuť.

Sťažovatelia,   nakoľko   nie   sú   zastúpení   právnym   zástupcom,   nechcú   laicky špekulovať, ktorý zo súdov sa dopustil porušenia ktorého z ich základných práv. Preto z dôvodu   istoty   pripisujú   zodpovednosť   za   namietané   porušenia   ich   základných   práv, ľudských práv a základných slobôd, obom súdom, označeným za odporcov 1) a 2). Sťažovatelia namietajú, že Okresný súd Košice I a Krajský súd Košice porušili ich práva v rozsahu už špecifikovanom v čl. II pod bodmi 1-5, na str. 4 ich sťažnosti zo dňa 17. 11. 2007.

Generálna prokuratúra SR Na   ochranu   svojich   porušených   práv   sa   sťažovatelia   rozhodli   využiť   oprávnenia prokuratúry a to netrestným podnetom zo dňa 10. 10. 2007 (...)

Z   konečného   odmietavého   rozhodnutia   generálnej   prokuratúry   (P   363)   vyplýva, že prokuratúra sa vadne vysporiadala s namietanými porušeniami zákona v neprospech sťažovateľov, stotožnila sa s procesné aj hmotnoprávne vadným uznesením odvolacieho súdu,   nezaujala   žiadne   stanovisko   ku   konkrétnym   námietkam   uvedeným   v   podnete a v opakovanom podnete, tieto nevyhodnotila a ich vyhodnotenie zdôvodnila len všeobecne, poukázaním   na   uznesenie   odvolacieho   súdu   a   predchádzajúce   stanovisko   krajskej prokuratúry.

Generálna prokuratúra odmietla poskytnúť ochranu práva a zákonom chránených záujmov sťažovateľov za situácie, kedy títo nemali k dispozícii žiaden iný účinný a efektívny prostriedok nápravy.

Generálna   prokuratúra   porušila   základné   práva   a   ľudské   práva   a   slobody sťažovateľov zaručené čl. 46 (1) Ústavy SR a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd,   s   dôsledkami   porušenia   základného   práva   sťažovateľov   vlastniť majetok a poberať požitky z jeho vlastníctva plynúce, v súlade s čl.   20 (1)   Ústavy SR a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru.

Sťažovatelia navrhujú súdu, aby pripustil zmenu petitu sťažnosti, ktorého upravené navrhované znenie je:

„Výmazom spoločnosti K. s. r. o. K., z obchodného registra Okresného súdu Košice I,   bez   právoplatného   rozhodnutia   súdu   o   výmaze,   došlo   Okresným   súdom   Košice   I   k porušeniu základných práv a ľudských práv a základných slobôd spoločnosti K. s. r. o. K. podľa čl. 20 (1) a čl. 46 (1) Ústavy SR v spojení s čl. 2 (2) Ústavy SR, čl. 6 (1) a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru.

Výmazom spoločnosti K. s. r. o. K., z obchodného registra Okresného súdu Košice I, bez právoplatného rozhodnutia súdu o výmaze, došlo Okresným súdom Košice I k porušeniu základných práv a ľudských práv a základných slobôd Ing. V. K. K., podľa čl. 20 (1) Ústavy SR v spojení s čl. 2 (2) Ústavy SR, čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru.

Uznesením   Okresného   súdu   Košice   I   zo   dňa   9.   7.   2007,   č.   k.   Sro   41/V-85, 31 Zpz 387/03, ktorým súd povolil výmaz spoločnosti K. s. r. o. K. z obchodného registra Okresného súdu Košice I, došlo k porušeniu základných práv a ľudských práv a základných slobôd spoločnosti K. s. r. o. K. podľa čl. 20 (1) a 46 (1) Ústavy SR v spojení s čl. 2 (2) Ústavy SR, čl. 6 (1) a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru.

Uznesením   Okresného   súdu   Košice   I   zo   dňa   9.   7.   2007,   č.   k.   Sro   41/V-85, 31 Zpz 387/03, ktorým súd povolil výmaz spoločnosti K. s. r. o. K. z obchodného registra Okresného súdu Košice I, došlo k porušeniu základných práv a ľudských práv a základných slobôd Ing. V. K. K. podľa čl. 20 (1) Ústavy SR v spojení s čl. 2 (2) Ústavy SR, čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru.

Uznesením Krajského súdu Košice zo dňa 31. 1. 2008, č. k. 1 Cob/96/2007-104, ktorým súd rozhodol o odvolaní spoločnosti K. s. r. o. K. proti uzneseniu Okresného súdu Košice I zo dňa 9. 7. 2007, č. k. Sro 41/V-85, 31 Zpz 387/03, došlo k porušeniu základného práva spoločnosti K. s. r. o. K. a fyzickej osoby Ing. V. K. na opravný prostriedok podľa čl. 46 (1) Ústavy SR v spojení s čl. 2 (2) Ústavy SR a ľudského práva a základnej slobody podľa   čl.   13   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd,   s   dôsledkami porušenia základných práv a ľudských práv a základných slobôd, podľa čl. 20 (1), 46 (1) Ústavy SR v spojení s čl. 2 (2) Ústavy SR, čl. 6 (1) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Generálna prokuratúra   SR   svojim postupom a rozhodnutím zo   dňa   17.   3.   2008, č. k. VI/2 Pz 588/07-18, vo veci podnetu fyzickej osoby Ing. V. K., porušila základné práva spoločnosti K. s. r. o. K. a fyzickej osoby Ing. V. K., podľa čl. 46 (1) Ústavy SR, ich ľudské práva a základné slobody podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, s dôsledkami porušenia ich základných práv podľa čl. 20 (1) Ústavy SR a ich ľudských práv a základných slobôd podľa čl. 6 (1) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Ústavný   súd   SR   zrušuje   uznesenie   Okresného   súdu   Košice   I   zo   dňa   9.   7.   2007, č. k. Sro   41/V-85,   31   Zpz   387/03,   zrušuje   uznesenie   Okresného   súdu   Košice   I   zo   dňa 2. 4. 2003, č. k. Sro 41/V, zrušuje uznesenie Krajského súdu Košice zo dňa 31. 1. 2008, č. k. 1 Cob/96/2007-104.

Ústavný súd SR   nariaďuje Okresnému   súdu   Košice I,   aby   v obchodnom   registri v odd. Sro vo vložke č.41 pri obchodnom mene K. s. r. o. K., so sídlom K., IČO:..., obnovil zápis všetkých právnych skutočností do stavu platného ku dňu 16. 9. 2007.

Okresný súd Košice I, Krajský súd Košice a Generálna prokuratúra SR sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť spoločnosti K. s. r. o. K. za ujmy nemajetkovej povahy primerané finančné zadosťučinenie vo výške 12 332 183,- Sk, ako aj trovy konania a trovy právneho zastúpenia) do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

Okresný súd Košice I, Krajský súd Košice a Generálna prokuratúra SR sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť fyzickej osobe Ing. V. K. za ujmy nemajetkovej povahy primerané finančné zadosťučinenie vo výške 1 233 218,- Sk, ako aj trovy konania a trovy právneho zastúpenia, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“»

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd sťažnosť sťažovateľov predbežne prerokoval podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“),   pričom   skúmal,   či   spĺňa   zákonom predpísané náležitosti podľa § 20 ods. 1 a 2 zákona o ústavnom súde a či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti   vychádzal   z toho,   že   podľa   §   20   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde   je   viazaný návrhom na začatie konania okrem prípadov ustanovených v zákone.

Podľa   ustanovenia   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

1. Sťažovatelia   sťažnosťou   doručenou   ústavnému   súdu   16. apríla 2008   rozšírili dôvody   svojej   sťažnosti   z   21. novembra 2007   týkajúce   sa   namietaného   porušenia   ich základných práv postupom okresného súdu a jeho označenými uzneseniami.

Podľa § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde návrh nie je prípustný, ak sa týka veci, o ktorej   ústavný   súd   už   rozhodol,   okrem   prípadov,   v   ktorých   sa   rozhodovalo   len o podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky konania boli splnené.

V čase doručenia sťažnosti sťažovateľov ústavnému súdu (16. apríla 2008), ústavný súd už rozhodol (15. apríla 2008) o sťažnosti, ktorá bola doručená 21. novembra 2007, uznesením   sp. zn.   III.   ÚS   117/08   z 15.   apríla   2008,   ktorým   odmietol   ich   sťažnosť namietajúcu porušenie ich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 2   ods.   2   ústavy,   práv   podľa   čl.   6   ods.   1   a čl.   13   dohovoru   a právo   podľa   čl.   1 dodatkového protokolu postupom okresného súdu v súvislosti s výmazom tejto obchodnej spoločnosti z obchodného registra, ako aj jeho uzneseniami sp. zn. Sro 41/V z 2. apríla 2003 a č. k. Sro 41/V-85, 31 Zpz 387/03 z 9. júla 2007. To znamená, že sťažnosť sťažovateľov je v časti, ktorou rozšírili svoju sťažnosť zo 17. novembra 2007 (doručenú ústavnému súdu 21. novembra 2007), podľa § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde neprípustná a ústavný súd ju z tohto dôvodu odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

2. Sťažovatelia   rozšírili   pôvodnú   sťažnosť   zo 17. novembra   2007   o   ďalších porušovateľov   svojich   základných   práv,   a   to   o krajský   súd   a   o generálnu   prokuratúru, pričom namietajú porušenie svojich základných práv aj označeným uznesením krajského súdu,   postupom   generálnej   prokuratúry   a jej   označeným   rozhodnutím.   Ústavný   súd preskúmal túto časť sťažnosti a zisťoval, či neexistuje niektorý z dôvodov uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde na jej odmietnutie.

a) Sťažovatelia   v sťažnosti   doručenej   ústavnému   súdu   namietajú   porušenie označených   základných   práv   uznesením   krajského   súdu   č.   k.   1 Cob/96/2007-104 z 31. januára 2008.   Z obsahu   sťažnosti   a aj   z priloženej   dokumentácie   vyplýva,   že sťažovatelia namietajú, že im bola odňatá možnosť konať pred súdom (postupom okresného aj krajského súdu). Táto skutočnosť podľa názoru ústavného súdu zakladá možnosť podať dovolanie podľa § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“).

Z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv   a slobôd   je   rozdelený   medzi   všeobecné   súdy   a ústavný   súd,   pričom   právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným   právam   a slobodám   je   daná   iba   vtedy,   ak   o ochrane   týchto   práv   a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc   ústavného   súdu   subsidiárna   a nastupuje   až   vtedy,   ak   nie   je   daná   právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   princíp   subsidiarity   právomoci ústavného súdu je ústavným príkazom pre každú osobu. Preto každá fyzická osoba alebo právnická   osoba,   ktorá   namieta   porušenie   svojho   základného   práva,   musí   rešpektovať postupnosť tejto ochrany a požiadať o ochranu ten orgán verejnej moci, ktorého právomoc predchádza   pred   uplatnením   právomoci   ústavného   súdu   (podobne   II. ÚS 148/02, IV. ÚS 78/04, I. ÚS 178/04, IV. ÚS 380/04).

Sťažovateľka   podala   19.   marca   2008   prostredníctvom   okresného   súdu   proti uzneseniu krajského súdu č. k. 1 Cob/96/2007-104 z 31. januára 2008 dovolanie. Využila teda   v súlade   s   §   53   ods.   1   zákona   o ústavnom   súde   dovolanie   ako   účinný   právny prostriedok na ochranu svojich základných práv v systéme všeobecných súdov. Aj keď ako dôvod podania dovolania namieta vady konania podľa § 237 písm. b) a c) OSP a nesprávne právne posúdenie veci (iný dôvod na podanie dovolania neuviedla), ústavný súd uvádza, že dovolací súd v konaní o každom dovolaní z úradnej povinnosti skúma splnenie všetkých zákonom   ustanovených   dôvodov   na   podanie   dovolania   vrátane   § 237   písm.   f)   OSP (t. j. odňatie možnosti konať pred súdom). O dovolaní Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) zatiaľ nerozhodol.

Právomoc najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu rozhodnúť o námietke sťažovateľa založenej   na   argumentácii,   že   mu   bola   odvolacím   súdom   odňatá   možnosť   konať   pred súdom,   uplatnenej   aj   v sťažnosti   adresovanej   ústavnému   súdu   vzhľadom   na   princíp subsidiarity   vylučuje,   aby   o nej   rozhodoval   ústavný   súd,   a preto   ústavný   súd   sťažnosť sťažovateľky   pri   jej   predbežnom   prerokovaní   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

Nad   rámec   uvedeného   ústavný   súd   poukazuje,   že   ak   by   akceptoval   sťažnostnú námietku sťažovateľky, vznikol by ústavne neakceptovateľný stav, keď by o rovnakej veci rozhodovali paralelne dva orgány súdneho typu (IV. ÚS 146/08). Ide o stav v právnom štáte neakceptovateľný.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   tvrdí,   že „má   oddelenú   právnu   subjektivitu od konateľa právnickej osoby“. Bolo teda na ňom, či možnosť podať dovolanie využije. Možnosť   podať dovolanie   (bez   ohľadu   na   to,   či   ju   účastník   konania využije)   vylučuje uplatnenie právomoci ústavného súdu. Ústavný súd vychádzajúc zo subsidiárnej právomoci odmietol sťažnosť sťažovateľa v tejto časti pre nedostatok svojej právomoci.

b) Sťažovateľ vo svojej sťažnosti navrhol rozšíriť svoju sťažnosť zo 17. novembra 2007 aj proti generálnej prokuratúre, ktorá sa mala dopustiť porušenia ním označených práv tým,   že   svojím   oznámením   zo   17.   marca   2008   o odložení   jeho   opakovaného   podnetu sa vecne   nevysporiadala   s namietanými   porušeniami   zákona   v neprospech   sťažovateľa, stotožnila   sa   s procesne   aj   hmotnoprávne   chybným   rozhodnutím   odvolacieho   súdu, nezaujala   žiadne   stanovisko   ku   konkrétnym   námietkam   uvedeným   v podnete a v opakovanom   podnete,   tieto   námietky   konkrétne   nevyhodnotila, ich   vyhodnotenie odôvodnila len všeobecne poukázaním na predchádzajúce stanovisko Krajskej prokuratúry v Košiciach (ďalej len „krajská prokuratúra“).

O zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu tohto základného práva alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a to   buď   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z iných   dôvodov.   Za   zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 27/04, I. ÚS 25/05, I. ÚS 74/05, I. ÚS 158/05, I. ÚS 213/05).

Ústavný   súd   preskúmal   postup   generálnej   prokuratúry   a zisťoval,   či   odloženie opakovaného   podnetu   sťažovateľa   zo   17.   marca   2008   signalizuje   možnosť   vyslovenia namietaného porušenia jeho práv po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.

Generálna prokuratúra v oznámení o odložení podnetu zo 17. marca 2008 oznámila sťažovateľovi, že „dôvod na zaujatie iného právneho stanoviska“ ako mu bolo oznámené listom   krajskej   prokuratúry   zo   14.   novembra   2007   č.   k.   Kc   200/07-6,   zistený   nebol, a v podrobnostiach odkázala na vybavenie veci krajskou prokuratúrou. Ústavný súd v tejto súvislosti uvádza, že pokiaľ sa generálna prokuratúra stotožnila s právnou argumentáciou krajskej prokuratúry (uvedenou k pôvodnému podnetu z 10. októbra 2007), nie je dôvod, aby   tieto   skutočnosti   vo   svojom   liste   opakovala,   a   preto   argumentácia   smerujúca k odloženiu opakovaného podnetu nesignalizuje možnosť vyslovenia porušenia základného práva sťažovateľa na inú právnu ochranu a v nadväznosti na to aj ďalších nimi označených práv.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   aj   táto   časť   sťažnosti   sťažovateľa   je   zjavne neopodstatnená.

Ústavný súd sa zaoberal aj doplnením podnetu sťažovateľa doručeným generálnej prokuratúre 17. marca 2008 (týkajúcim sa rozhodnutia okresného súdu č. k. Sro 41/V-85, 31 Zpz 387/03)   o novú   skutočnosť,   za   ktorú   označil   prijatie   uznesenia   krajského   súdu č. k. 1 Cob/96/2007-104   z   31. januára 2008,   ktorým   krajský   súd   potvrdil   označené uznesenie   okresného   súdu.   K tomuto   uzneseniu   krajského   súdu   sťažovateľ   v doplnení podnetu generálnej prokuratúre uvádza svoje námietky a pripomienky.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   táto   časť   podnetu   sťažovateľa,   ktorú   generálna prokuratúra   vyhodnotila   ako   opakovaný   podnet,   ide   nad   rámec   pôvodného   podnetu sťažovateľa   z 10.   októbra   2007   (nadväzuje   však   na   odpoveď   krajskej   prokuratúry č. k. Kc 200/07-6 zo 14. novembra 2007) a týka sa otázok, ktoré s pôvodným podnetom síce vecne súvisia, ale týkajú sa iného štádia konania. Ide o otázky, ktoré nemožno riešiť inak ako podaním mimoriadneho dovolania, ak generálny prokurátor Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) dospeje k záveru, že v danom prípade sú splnené na takýto postup   zákonom   ustanovené   podmienky   a rozhodne   sa   využiť   v tejto   súvislosti   svoje oprávnenie.   Mimoriadne   dovolanie   však   generálny   prokurátor   môže   podať   len   proti právoplatnému   rozhodnutiu   súdu.   V čase   doručenia   podnetu   generálnej   prokuratúre označené uznesenie krajského súdu nebolo ešte doručené účastníkom konania, nebolo teda právoplatné,   a preto   neboli   splnené   ani   všeobecne   ustanovené   procesné   podmienky na podanie   mimoriadneho   dovolania.   Generálna   prokuratúra   vo   svojej   odpovedi zo 17. marca 2008 sťažovateľa na túto skutočnosť upozornila.

Vychádzajúc   z týchto   skutočností   ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   odloženie opakovaného podnetu generálnou prokuratúrou nie je v príčinnej súvislosti so sťažovateľom namietaným porušením jeho práv, a preto rozhodol, že sťažnosť sťažovateľa v tejto časti je zjavne neopodstatnená.

Nad   rámec   tohto   svojho   záveru   ústavný   súd   uvádza,   že   podľa   stabilizovanej judikatúry   na   vyhovenie   podnetu   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb   na   podanie mimoriadneho dovolania neexistuje právny nárok, t. j. osobe, ktorá takýto podnet podala, nevzniká   právo   na   jeho   prijatie,   resp.   akceptovanie,   a teda   generálny   prokurátor   nemá povinnosť   takémuto   podnetu   vyhovieť.   Je   na   voľnej   úvahe   generálneho   prokurátora rozhodnúť   o tom,   či   podá   alebo   nepodá   mimoriadne   dovolanie.   Ústavný   súd   v tejto súvislosti   viackrát   vyslovil,   že   oprávnenie   na   podanie   mimoriadneho   dovolania   nemá charakter   práva,   ktorému   je   poskytovaná   ústavnoprávna   ochrana   (I.   ÚS   19/01, II. ÚS 176/03, IV. ÚS 344/04, II. US 144/05, I. ÚS 43/07), pretože nepatrí do katalógu základných práv.

Zákonné predpoklady na podanie mimoriadneho dovolania sú upravené v § 243e a nasl.   OSP.   Z týchto   ustanovení   jednoznačne   vyplýva,   že   ide   o mimoriadny   opravný prostriedok,   ktorého   využitie   ako   procesného   inštitútu   patrí   výlučne   generálnemu prokurátorovi. To znamená, že nejde o základné právo sťažovateľa, ktoré by bolo možné zahrnúť pod čl. 46 ods. 1 ústavy.

Vzhľadom   na   to,   že   ústavný   súd   sťažnosť   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom   súde,   bolo   už   bez   právneho   významu   zaoberať   sa   ďalšími   požiadavkami sťažovateľov   nastolenými   v sťažnosti,   ako   aj   ich   žiadosťou   o ustanovenie   právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. júna 2008