znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 180/07-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. júla 2007 predbežne prerokoval sťažnosť J. B., D., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   III   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 9 C 153/04 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. B. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. júna 2007 doručená   sťažnosť   J.   B.   (ďalej   len „sťažovateľ“),   ktorou   namietal   porušenie   svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 153/04.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ podal okresnému súdu 6. augusta 2004 žalobu pre „... neoprávnené   zadržiavanie   a   užívanie   veci   a   iné“ proti   odporcovi   spoločnosti I., s. r. o.,   a spol.   Konanie   je   vedené   pod   sp. zn.   9 C 153/04.   Podľa   sťažovateľa „Od podania tejto mojej žaloby uplynuli už takmer tri roky a vo veci sa neuskutočnilo ani prvé   pojednávanie,   pričom   v prípravnom   konaní   všetko   prebieha   tak,   že   nasvedčuje spôsobovanie prieťahov v súdnom konaní...“. Na podporu svojho tvrdenia podrobne opísal jednotlivé úkony okresného súdu vykonané v doterajšom priebehu namietaného konania, ako aj úkony, ktoré uskutočnil vo veci ako účastník predmetného konania v procesnom postavení žalobcu.

Vo svojej   sťažnosti   sťažovateľ   neoznačil   články   ústavy,   ktorými   sú   zaručené základné práva, ktorých porušenie žiadal vysloviť, avšak z obsahu sťažnosti a formulácie sťažovateľových   požiadaviek   vyplýva,   že   namietal   porušenie   svojho   základného   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy.

Sťažovateľ   je   toho   názoru,   že   okresný   súd   porušil   jeho   základné   právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené čl. 48 ods. 2 ústavy, a poukazuje najmä na to, že od podania žaloby uplynuli takmer 3 roky a vec dosiaľ nie je právoplatne skončená, a že „Aj po dni podania tejto sťažnosti ústavnému súdu (...) budú ešte prieťahy pokračovať,   pretože   iba   dňa   21.   júna 2007 obdržala   právna   zástupkyňa (...)   uznesenie Krajského   súdu   v Bratislave   o tom,   že   odvolací   súd   nevyhovel   jej   odvolaniu   a potvrdil naďalej jej právne zastupovanie pred prvostupňovým súdom vo veci 9 C 153/2004-56“.

Sťažovateľ zároveň pripojil fotokópiu sťažnosti na prieťahy v predmetnom konaní adresovanú   predsedovi   okresného   súdu   z 3. januára   2006,   na   ktorú   do   podania   tejto sťažnosti ústavnému súdu nebolo podľa jeho tvrdenia odpovedané.

Na základe podanej „opakovanej“ sťažnosti sťažovateľ navrhol:

„- aby Ústavný súd Slovenskej republiky svojím rozhodnutím potvrdil oprávnenosť mojej sťažnosti na prieťahy v súdnom konaní vo veci 9 C 153/2004-62 a svojím nálezom zaviazal   Okresný   súd   Bratislava   III,   aby   dotknutý   súd   konal   ďalej   aj   bez   prieťahov, v primeranom   časovom   limite   a počínal   si   ďalej   tak,   aby   zrýchleným   konaním   vo   veci 9 C 153/2004-62, pokiaľ to bude možné minimalizoval vzniknuté prieťahy v súdnom konaní, na ktoré poukázal vyššie v opísaní chronologického postupu súdu v konaní vo veci

- aby ústavný súd ďalej zaviazal dotknutý Okresný súd Bratislava III vyplatiť mi primerané   zadosťučinenie,   za   ktoré   považujem   minimálnych   50 000,-   Sk   (slovom päťdesiattisíc slovenských korún), čo zdôvodňujem oddialením riešenia sporu, odstránenie újmy, ktorá mi bola spôsobená žalovanými právnickými osobami, S. a I. B. nielen tým, že mi chýbala nevyhnutná pomôcka, mobil, ktorý vlastniť v mojom prípade je nevyhnutnosťou z bezpečnostných   dôvodov,   žijem   sám,   okrem   toho,   trpím   na viaceré   vážne   chronické ochorenia a potrebujem byť v kontakte, pre zhoršenie zdravotného stavu nielen s lekárskou pohotovosťou a zdravotníckymi   zariadeniami,   ale aj so sociálnou taxislužbou pri   náhlom zhoršení zdravotného stavu.“

Ústavný súd zo svojej rozhodovacej činnosti, konkrétne zo spisu sp. zn. I. ÚS 379/06, zistil,   že   uznesením   ústavného   súdu   č. k.   I. ÚS 379/06-13   z 20. decembra   2006   bola sťažnosť   sťažovateľa,   ktorou   namietal   porušenie   základného   práva   podľa   čl.   48   ods. 2 ústavy postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 153/04 (to isté konanie, ktoré napadol touto sťažnosťou), odmietnutá ako zjavne neopodstatnená.

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu   ústavný   súd   skúma,   či   dôvody   uvedené   v   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavne   neopodstatnený   návrh   ide   vtedy,   ak   ústavný   súd   pri   jeho   predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie. Inými slovami, ústavný súd môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený (I. ÚS 117/05, I. ÚS 225/05).

Podľa § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde návrh nie je prípustný, ak sa týka veci, o ktorej ústavný súd už rozhodol, okrem prípadov, v ktorých sa rozhodovalo o podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky konania boli splnené.

Ústavný   súd,   ako   už   bolo   uvedené,   v tejto   veci   rozhodol   20. decembra 2006 uznesením sp. zn. I. ÚS 379/06, pričom nerozhodoval o podmienkach konania, ale skúmal konanie vo veci samej. Rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené 12. februára 2007. Z uvedeného dôvodu   ústavný súd   sťažnosť   sťažovateľa v časti,   v ktorej   namietal postup   okresného   súdu   v konaní vedenom   pod   sp. zn.   9 C 153/04,   pokiaľ   ide o obdobie do právoplatnosti nálezu ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 379/06 podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde, odmietol ako neprípustnú.

Čo   sa   týka   namietaného   postupu   okresného   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp. zn. 9 C 153/04 v období po právoplatnosti nálezu ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 379/06, ústavný súd   z   chronológie   priebehu   konania   po   doručení   uznesenia   ústavného   súdu   sp. zn. I. ÚS 379/06 tak, ako ju opísal samotný sťažovateľ vo svojej sťažnosti, zistil, že po vrátení spisu   Krajským   súdom   v Bratislave   24. novembra 2006   spolu   s   rozhodnutím,   ktorým odvolací súd priznal sťažovateľovi oslobodenie od súdnych poplatkov, mu bol 6. marca 2007   okresným   súdom   ustanovený   advokát   na   jeho   zastupovanie   pred   prvostupňovým súdom. Sťažovateľ podal 9. marca 2007 proti tomuto uzneseniu odvolanie, ktoré odôvodnil skutočnosťou, že na ustanoveného advokáta podal trestné oznámenie, ako aj žalobu preto, že „zmanipuloval konanie na súde (...) v môj neprospech“. Na základe toho okresný súd 16. marca 2007 ustanovil sťažovateľovi iného advokáta, ktorý sa proti svojmu ustanoveniu odvolal.   Odvolací   súd   však   30.   apríla   2007   potvrdil   uznesenie   okresného   súdu   o jeho ustanovení. Predmetné potvrdzujúce uznesenie odvolacieho súdu bolo podľa sťažovateľa doručené právnemu zástupcovi 21. júna 2007.

Keďže   z   chronológie   priebehu   napadnutého   konania   v období   po   právoplatnosti nálezu ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 379/06 vyplýva, že okresný súd v tejto veci v uvedenom období konal plynulo, ústavný súd konštatuje, že sa opísaným postupom nemohol dopustiť porušenia označeného základného práva.

S ohľadom na uvedené skutočnosti a v súlade s doterajšou rozhodovacou činnosťou ústavného súdu dospel ústavný súd k záveru, že v danom prípade neprichádza do úvahy, aby   ústavný   súd   mohol   postup   okresného   súdu   v označenom   konaní   v období po právoplatnosti nálezu ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 379/06, po prípadnom prijatí návrhu (sťažnosti)   na ďalšie   konanie,   kvalifikovať   ako   porušenie   základného   práva   sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Preto ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Ďalej ústavný súd poukazuje na ustanovenie § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde, podľa   ktorého   sťažnosť   nie   je   prípustná,   ak sťažovateľ   nevyčerpal   opravné   prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne   poskytuje   a na   ktorých   použitie   je   sťažovateľ   oprávnený   podľa   osobitných predpisov.

Ak   sťažovateľ   namieta   porušenie   svojho   základného   práva   na prerokovanie   veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom všeobecného súdu účinným prostriedkom nápravy, ktorý je sťažovateľ pred podaním sťažnosti ústavnému súdu povinný vyčerpať,   je   sťažnosť   na   prieťahy   v konaní   adresovaná   predsedovi   príslušného   súdu v súlade s ustanovením § 62 a nasl. zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o súdoch“).

Sťažovateľ   v sťažnosti   namietal   porušenie   základného   práva   podľa   čl. 48   ods. 2 ústavy s poukazom na prieťahy v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 9 C 153/04. Zároveň uviedol, že pred jej podaním ústavnému súdu využil všetky právne prostriedky na ochranu   svojho   základného   práva,   a teda   podal   predsedovi   okresného   súdu   sťažnosť na prieťahy v konaní z 3. januára 2006.

Ústavný   súd,   ako   už   bolo   uvedené,   zistil,   že   sťažovateľ   namietal   prieťahy v predmetnom konaní už predtým sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 25. septembra 2006. V označenej veci ústavný súd uznesením č. k. I. ÚS 379/06-13 z 20. decembra 2006 sťažnosť   sťažovateľa   odmietol   ako   zjavne   neopodstatnenú.   Po uplynutí   6   mesiacov od odmietnutia jeho predchádzajúcej sťažnosti sťažovateľ opätovne podal ústavnému súdu sťažnosť   na   porušenie   jeho   základného   práva   garantovaného   v čl. 48 ods. 2   ústavy na prieťahy v tom istom konaní bez toho (zo sťažnosti to tak vyplýva), aby vyčerpal iné právne   prostriedky,   ktoré mu   zákon   na ochranu jeho základných   práv účinne poskytuje (§ 62 a nasl. zákona o súdoch).

Vzhľadom   na   to   ústavný   súd   poukazuje   na   možnosť   odmietnutia   sťažnosti sťažovateľa v časti, v ktorej namietal postup okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 153/04 v období po právoplatnosti nálezu ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 379/06 podľa § 25 zákona o ústavnom súde v spojení s § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde aj pre jej neprípustnosť.

Z týchto dôvodov ústavný súd sťažnosť sťažovateľa po jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol.

Keďže ústavný súd sťažnosť ako celok odmietol, neprichádzalo už do úvahy, aby sa zaoberal žiadosťou sťažovateľa o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia, ako aj jeho žiadosťou o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. júla 2007