znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 180/04

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. mája 2004 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. P. O., bytom B. B., a J. O., bytom B. B., zastúpených advokátkou JUDr. Z. B., B. B., vo veci porušenia ich základného práva podľa čl. 20 Ústavy Slovenskej   republiky   nekonaním   Ministerstva   vnútra   Slovenskej   republiky,   Ministerstva financií Slovenskej republiky a Úradu pre finančný trh, Bratislava, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. P. O. a J. O.   o d m i e t a   pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky.

O d ô v o d n e n i e :

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. mája 2004   doručená   sťažnosť   Ing.   P.   O.,   bytom   B.   B.,   a   J.   O.,   bytom   B.   B.   (ďalej   len „sťažovatelia“), zastúpení advokátkou JUDr. Z. B., B. B., v ktorej tvrdia, že nekonaním Ministerstva   vnútra   Slovenskej   republiky,   Ministerstva   financií   Slovenskej   republiky   a Úradu pre finančný trh, Bratislava (ďalej len „porušovatelia“), vo veci ich odškodnenia za vklady v tzv. nebankových inštitúciách došlo k porušeniu ich základného práva podľa čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“).

Sťažovatelia   požadujú   vyslovenie   porušenia   ich   základného   práva   podľa   čl.   20 ústavy   a   súčasne   požadujú   primerané   finančné   zadosťučinenie   vo   výške   ich   vkladov do týchto tzv. nebankových inštitúcií.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každú   sťažnosť   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti sťažovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každej sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, sťažnosti,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom,   neprípustné   sťažnosti   alebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

2. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, podľa ktorého ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   §   53   ods.   1   zákona   o   ústavnom   súde   však   sťažnosť   nie   je   prípustná,   ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa čl. 142 ods. 1 ústavy súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon. Podľa § 7 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) v občianskom súdnom konaní súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci. Iným zásahom je aj nečinnosť orgánu verejnej správy.

Podľa § 250t ods. 1 OSP fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá tvrdí, že orgán verejnej správy nekoná bez vážneho dôvodu spôsobom ustanoveným príslušným právnym predpisom tým, že je v konaní nečinný, môže sa domáhať, aby súd vyslovil povinnosť orgánu verejnej správy vo veci konať a rozhodnúť. Návrh nie je prípustný, ak navrhovateľ nevyčerpal prostriedky, ktorých použitie umožňuje osobitný predpis.

3. Z citovaných právnych noriem vyplýva, že vo veci sťažovateľov je daná právomoc všeobecného súdu v správnom súdnictve rozhodovať o nečinnosti orgánu verejnej správy, ktorými sú aj všetci označení porušovatelia. Túto právomoc správneho súdnictva nemožno nahradiť konaním pred ústavným súdom.

Sťažovatelia síce v sťažnostiach tvrdia (čl. V), že využili všetky možné prostriedky nápravy   (neuvádzajú   aké   konkrétne   prostriedky   vyčerpali).   Z   obsahu   sťažnosti   však vyplýva, že nepodali žalobu podľa § 250t OSP a ani neobjasnili, prečo tak neurobili.

Vychádzajúc z týchto právnych záverov a skutkového stavu opísaného sťažovateľmi ústavný súd dospel k záveru, že vo veciach sťažovateľov nie je daná jeho právomoc (čl. 127 ods. 1 ústavy v spojení § 25 ods. 2 a § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde), a preto sťažnosť pre nedostatok právomoci odmietol.

4.   Vzhľadom   na   to,   že   sťažnosť   bola   odmietnutá   a   rozhodnutie   o   priznaní primeraného finančného zadosťučinenia je podmienené vyslovením porušenia práva alebo slobody   sťažovateľov   (čl.   127   ods.   2   prvá   veta   ústavy),   ústavný   súd   sa   touto   časťou sťažnosti, ktorou sa sťažovatelia domáhali jeho priznania, nezaoberal.