znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 180/03-22

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. októbra 2003 predbežne prerokoval sťažnosť I. K. K., bytom B., zastúpeného advokátkou JUDr. D. K., P., ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   na   prerokovanie záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   postupom   JUDr.   M.   F.,   súdneho   exekútora,   Exekútorský   úrad   S., v konaní vedenom pod sp. zn. Ex 0765/97 a Okresného súdu v Bardejove v konaní vedenom pod sp. zn. Er 2361/97, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť I. K. K. o d m i e t a   ako podanú oneskorene.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. februára 2003   doručená   sťažnosť   I.   K.   K.,   bytom   B.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namietal porušenie   jeho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom JUDr. M. F., súdneho exekútora, Exekútorský úrad S. (ďalej len „exekútor“), v konaní vedenom pod sp. zn.   Ex   0765/97   a   Okresného   súdu   v Bardejove   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaní vedenom pod sp. zn. Er 2361/97.

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   namietal,   že   okresný   súd   nerozhodol   o jeho námietkach proti exekúcii z 21. januára 1998 a nepostupuje v konaní o jeho námietkach tak, aby   to   bolo   možné   kvalifikovať   ako   rešpektovanie   citovaného   článku   ústavy.   Podľa sťažovateľa súdny exekútor nebol vo veci činný od 22. januára 1998 do 11. mája 1999, t. j. viac ako jeden rok.

Podaním   doručeným   ústavnému   súdu   28.   februára   2003   sťažovateľ   doplnil   svoj návrh   na začatie   konania   pred   ústavným   súdom.   V podaní   upresňuje,   že   jeho sťažnosť smeruje proti porušeniu jeho práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva na zbytočné prieťahy v konaní o námietkach proti trovám konania podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a upravuje sumu primeraného finančného zadosťučinenia.

Ústavný súd 13. marca 2003 vyzval sťažovateľa na odstránenie nedostatkov podania.

Podaním doručeným ústavnému súdu 21. marca 2003 advokátka JUDr. D. K., P., predložila   ústavnému   súdu   splnomocnenie   na   zastupovanie   sťažovateľa   pred   ústavným súdom.

Z dôvodov uvedených v sťažnosti sťažovateľ žiada, aby ústavný súd:

„1/ vo svojom uznesení - jeho výroku na predbežnom prerokovaní môjho návrhu vyslovil, že tento sa prijíma na ďalšie konanie a na rozhodnutie v merite veci.

2/ v konečnom verdikte svojho nálezu uložil Okresnému súdu v Bardejove vo veci samej neodkladne konať, a to neodkladne a tiež rozhodnúť o nej,

3/   vyhlásil,   že   zo   strany   odporcov   v tejto   mojej   záležitosti   došlo   dlhodobou nečinnosťou   k porušeniu   mojich   ústavných   práv   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov, poťažne i práva na súdnu ochranu, ako aj práva Európskeho Dohovoru podľa ods.1/, a čl. 6 pretože:

- súdny exekútor JUDr. M. F. nebol vo veci činný od 22. I. 1998 do 11. V. 1999, t. j. ďaleko viac ako jeden rok,

-   Okresný   súd   v Bardejove   v osobe   zákonného   sudcu   vôbec   nekonal   a o námietkach sťažovateľa s konečnou platnosťou nerozhodol ani od 12. V. 1999 až dodnes, t. j. za ďaleko viac ako dobu 3-och rokov,

4/ mi na základe ods. 4/, čl. 127 Ústavy SR za porušovanie mojich práv priznal spravodlivé finančné zadosťučinenie vo výške 60 tis. Sk a zaviazal odporcov k ich úhrade s ohľadom a v pomere k celkovej dĺžke ich nečinnosti takto :

- súdny exekútor JUDr. M. F. – 15 tis. Sk,

- Okresný súd v Bardejove – 45. tis. Sk,

5/ v zmysle ods. 2/, §-u 36 zákona čís. 38/93 Z. z. bola uložená Okresnému súdu v Bardejove povinnosť nahradiť mi všetky trovy tohto konania, a z dôvodu slabých mojich osobných majetkových a zárobkových pomerov pre dlhodobú diskrimináciu vo vlastnom povolaní a zamestnaní, na ktorej má značný podiel.“

Predseda okresného súdu na obsah sťažnosti v liste č. Spr. 591/03 z 22. septembra 2003 uviedol:

„Je treba akceptovať tvrdenie sťažovateľa, že súd doposiaľ o týchto námietkach nerozhodol.   Napriek   tomu   nemožno   sa   stotožniť   s tvrdením   sťažovateľa,   že   tým   bolo porušené jeho ústavné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Odhliadnuc od skutočnosti, že exekútor námietky   sťažovateľa   včas   nepredložil   súdu,   o týchto   námietkach,   ako   to   vyplýva z citovaných   zákonných   ustanovení,   súd   nemohol   konať   ani   rozhodnúť.   Po   podaní námietok totiž exekútor upustil od vykonania exekúcie, lebo povinný, ktorým je sťažovateľ, splnil to, čo mu ukladalo rozhodnutie tvoriace exekučný titul a zaplatil aj preukázané trovy exekučného konania. Táto skutočnosť súdnym exekútorom bola súdu oznámená jeho písomným podaním zo dňa 9. 2. 1998.

Vychádzajúc   z uvedeného   nemožno   akceptovať   tvrdenie   sťažovateľa   o porušení jeho ústavného práva, lebo ak nebola daná zákonná povinnosť súdu o jeho námietkach konať a rozhodnúť, nemohlo dôjsť ani k prieťahom v konaní a tým ani k porušeniu jeho ústavného práva. Sťažnosť sťažovateľa I. K. K. je tak zjavne nedôvodná.“

II.

Ústavný súd je podľa čl. 127 ods. 1 ústavy oprávnený rozhodovať o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,   alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Predpoklady   a podmienky   konania   ústavného   súdu   o sťažnostiach,   ako   aj   ich zákonom   predpísané náležitosti   sú   upravené podľa   §   20   ods.   1   a § 49 až 56   zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“). Nesplnenie niektorej podmienky má za následok odmietnutie sťažnosti   už pri   jej predbežnom prerokovaní podľa   § 25 ods.   2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   1   zákona   o ústavnom   súde   ústavný   súd   sťažnosť   predbežne prerokoval   na neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti   sťažovateľa   a podľa   §   25   ods.   2 citovaného zákona skúmal, či nie sú dôvody na jej odmietnutie.

Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa keď sa sťažovateľ mohol   o opatrení   alebo   inom   zásahu   dozvedieť.   Nedodržanie   tejto   lehoty   je   zákonom ustanoveným   dôvodom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   podanej   oneskorene   (§   25   ods.   2 zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť.

Sťažovateľ   tvrdí,   že   k porušeniu   jeho   základných   práv   došlo   postupom   súdneho exekútora   a exekučného   súdu   v konaniach   vedených   pod   sp.   zn.   Er   2361/97   a   sp.   zn. Ex 0765/97   tak,   že   súdny   exekútor   včas   nepredložil   jeho   námietky   exekučnému   súdu a exekučný súd o nich doposiaľ nerozhodol. Sťažovateľ podal námietky 23. januára 1998, avšak po tomto dátume (30. januára 1998) dobrovoľne splnil záväzok z exekučného titulu a nahradil   aj trovy   exekučného   konania. Trvá   však na tom,   že o jeho námietkach   proti trovám exekúcie nebolo doposiaľ rozhodnuté.

Podľa § 46 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych   exekútoroch   a exekučnej   činnosti   (Exekučný   poriadok)   a o zmene   a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov exekútor upustí od vykonania exekúcie, ak povinný splnil, čo mu ukladá rozhodnutie, a uhradí preukázané trovy exekučného konania. Upustením od exekúcie dochádza k zániku základného exekučnoprocesného vzťahu, ktorý vznikol   podaním   návrhu   na   vykonanie   exekúcie   a vydaním   poverenia   na   vykonanie exekúcie. Tento účinok upustenia od exekúcie súčasne znamená, že exekučný súd už nemá žiadne   zákonné   oprávnenie,   ale   ani   povinnosť   v takom   exekučnom   konaní   ďalej   konať a rozhodovať.   Jeho   rozhodovanie   by   nemalo   žiadne   zákonom   predpokladané   následky, napríklad zastavenie exekúcie alebo jej odklad a podobne. Tento záver sa vzťahuje aj na rozhodovanie o námietkach proti trovám exekúcie.

Podľa   zistení   ústavného   súdu   sťažovateľ   dobrovoľne   splnil   záväzok   vyplývajúci z exekučného titulu a nahradil aj trovy tohto konania 30. januára 1998 (sp. zn. Er 2361/97 a sp. zn. Ex 0765/97). Na základe tohto úkonu povinného súdny exekútor vrátil poverenie na vykonanie   exekúcie   súdu.   Táto   skutočnosť   bola   okresnému   súdu   oznámená   písomným podaním súdneho exekútora 9. februára 1998.

Dňom   tohto   oznámenia   o vrátení   poverenia   na   vykonanie   exekúcie   právoplatne skončilo exekučné konanie iným, zákonom dovoleným spôsobom. Exekučný súd (okresný súd označený v tomto konaní ako porušovateľ základného práva) v súlade s čl. 2 ods. 2 ústavy   už   nebol   oprávnený   a povinný   rozhodovať   o námietkach   o trovách   exekúcie (povinný ich aj tak už nahradil).

Od 9. februára 1998, keď sa exekučné konanie skončilo, do dňa doručenia sťažnosti ústavnému súdu 21. februára 2003 nesporne uplynula lehota podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Preto nebolo potrebné sa venovať ďalším námietkam sťažovateľa proti nečinnosti   okresného   súdu   a ústavný   súd   sťažnosť   proti   okresnému   súdu   odmietol   ako oneskorene podanú.

Podľa   sťažovateľa   súdny   exekútor   nebol   vo   veci   činný   od   22.   januára   1998   do 11. mája 1999. Aj od tohto dátumu nesporne uplynula lehota podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde ustanovená na podanie sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy proti postupu súdneho exekútora. Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd rozhodol   tak, že sťažnosť aj proti   súdnemu   exekútorovi   odmietol   ako   podanú   oneskorene   (§   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde).

Ďalšími   nárokmi   na ochranu   ústavnosti   sa   ústavný súd   už z dôvodu   odmietnutia sťažnosti po jej predbežnom prerokovaní nezaoberal (primerané finančné zadosťučinenie, úhrada trov konania).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. októbra 2003