znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 18/2012-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. januára 2012 predbežne prerokoval sťažnosť D. P., P., zastúpenej advokátkou JUDr. D. K., P., vo veci namietaného porušenia   jej základných   práv   podľa   čl. 46   ods. 1   a čl. 47   ods. 3   v spojení s čl. 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd výrokom rozsudku Krajského súdu v Prešove sp. zn. 2 Co 187/2007,   2 Co 188/2007   z 10.   septembra 2008   o súdnom   poplatku   a rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 2 Co 12/2010 z 23. júna 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť D. P. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. septembra 2010 doručená sťažnosť D. P. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojich základných   práv   podľa   čl. 46   ods. 1   a   čl. 47   ods. 3   v spojení   s čl. 12   ods. 1   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv a základných   slobôd (ďalej   len „dohovor“)   výrokom   rozsudku   Krajského súdu   v Prešove   (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp. zn.   2 Co 187/2007,   2 Co 188/2007 z 10. septembra 2008 o súdnom poplatku a rozsudkom krajského súdu sp. zn. 2 Co 12/2010 z 23. júna 2010.

Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uviedla, že „podala na Okresný súd v Prešove dňa 11. 8. 2005 žalobu, ktorou som sa domáhala určenia, že do BSM patrí nehnuteľnosť zapísaná na LV..., kat. úz. P., parc. č... – zastavaná plocha o výmere 776 m2, pod B 66 v 58/4064in, LV..., kat. úz. P., obytný dom, súp. č... na parcele č... – byt č... s príslušenstvom a súčasťami   pod   B 54   v celosti   spolu   s   podielom   58/4064in   na spoločných   častiach a spoločných zariadeniach obytného domu.

Vzhľadom k tomu,   že po podaní mojej žaloby uplynula zákonná trojročná lehota v zmysle   § 149   ods. 4   OZ,   v rámci   naliehavého   právneho   záujmu   som ja,   sťažovateľka, navrhla zmenu žalobného návrhu tak, aby súd určil, že nehnuteľnosť zapísaná na LV..., kat. úz. P., parc... – zastavaná plocha o výmere 776 m2 pod B 66 v 58/4064in, LV..., kat. úz. P., obytný   dom   súp.   č...   pozostávajúci   z dvoch   obytných   miestností   a príslušenstva,   ako aj podiel   na spoločných   častiach   a spoločných   zariadeniach   obytného   domu   vo   výške 58/4064in   patrí   do podielového   spoluvlastníctva žalobkyne   a žalovaného   v 1. rade v rovnakom podiele.

Okresný   súd   v Prešove   uznesením   sp. zn.   16 C 140/2005-77   zo   dňa 16. 1. 2007 pripustil zmenu žalobného petitu.

Súd   1. stupňa   po   pripustení   zmeny   žalobného   petitu   a po   vykonaní   dokazovania rozsudkom   sp. zn.   16 C 140/2005-98   zo   dňa 18. 9. 2007   určil,   že   ja,   sťažovateľka, som podielovou   spoluvlastníčkou   k   nehnuteľnostiam   špecifikovaných   v žalobnom   petite (k 2izbovému   bytu   v P...)   v podiele   1/2ina k   celku.   V prevyšujúcej   časti   návrh   zamietol a vyslovil, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania, mňa, sťažovateľku ako žalobkyňu, zaviazal zaplatiť doplatok súdneho poplatku z návrhu v sume 39.000.- Sk do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

Proti   tomuto   rozsudku   do merita veci   podali   odvolanie   žalovaní   v 1.   a 2. rade a odvolanie   (10. 10. 2007)   som   proti   tomuto   rozsudku   podala   aj   ja,   sťažovateľka – žalobkyňa, a to do výroku o náhrade trov konania a zaplatenia doplatku súdneho poplatku. Svoje odvolanie do výroku o doplatku súdneho poplatku 39.000,- Sk som odôvodnila tým, že postup súdu v tomto smere bol nesprávny, keď mi bol vyrubený súdny poplatok z celej nehnuteľnosti, cenu ktorej som určovala sumou 800.000,- Sk, a nie z hodnoty môjho podielu 1/2ice z nehnuteľnosti, určenia vlastníckeho práva ktorej som sa domáhala. Svoje   odvolanie   som   a contrario   opierala   aj   o ustanovenie   § 7   ods. 8 zák. č. 71/1992 Zb.   o súdnych   poplatkoch,   podľa   ktorého   pri   zrušení   a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva je základom poplatku cena podielu žiadaného navrhovateľom. Pokiaľ   súd   I. stupňa vyrubil   doplatok   súdneho   poplatku   aj za určenie   podielu pre žalovaného v 1. rade, postupoval nesprávne, v rozpore so zákonom a takéto dorubenie súdneho poplatku nemá svoje opodstatnenie.

Treba poukázať,   že   súd   I. stupňa   v tom   istom   konaní   vyrubil   súdny   poplatok žalovaným v 1. a 2. rade za podané odvolanie z tej istej hodnoty sporu v sume 48.000,- Sk, avšak Krajský súd v Prešove ako súd odvolací svojim rozsudkom sp. zn. 2 Co 187/2007, 2 Co 188/2007   zo   dňa 10. 9. 2008   zmenil   uznesenie   súdu   I. stupňa 16 C 140/2005-112 a žalovaným v 1. a 2. rade uložil povinnosť zaplatiť spoločne a nerozdielne súdny poplatok za odvolanie vo výške 3.000,- Sk.

Svoje   rozhodnutie   Krajský   súd   v Prešove   o zmenenom   výroku   súdu   I. stupňa odôvodnil   tým,   že   súdny   poplatok   bol   vyrubený   podľa   položky   1   písm. b)   Sadzobníka súdnych poplatkov, t. j. že predmet konania nemožno oceniť peniazmi.

S   takýmto   právnym   názorom   a rozhodnutím   Krajského   súdu   Prešov nemožno súhlasiť, pretože ide o zjavný rozpor v ustálení hodnoty predmetu konania inak pre mňa, sťažovateľku – žalobkyňu a inak pre oboch žalovaných.

Takýmto odlišným ustálením predmetu konania inak pre žalobkyňu (800.000,- Sk) a inak pre oboch žalovaných (hodnota predmetu konania neoceniteľná v peniazoch), porušil Krajský súd v Prešove svojím rozsudkom rovnosť účastníkov konania a takýto postup súdu je   v rozpore   s   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   209/1992 Zb.   na spravodlivé   prejednanie   veci, ako je aj v rozpore   s   nálezom   Ústavného   súdu   SR   sp. zn.   I. ÚS 26/1994,   podľa   ktorého obsahom práva na súdnu ochranu uvedenú v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri ich uplatňovaní. Jeho   obsahom   je   aj zákonom   upravené   relevantné   konanie   súdov a iných   orgánov SR. Naviac,   rozsudok   Krajského   súdu   Prešov   vo   výroku   o náhrade   trov   konania   nie je dostatočne   odôvodnený   a presvedčivý,   pre nedostatok   dôvodov   je   preto   neurčitý a nepreskúmateľný a je v rozpore s ustanovením   § 157   ods. 2   OSP   a nekorešponduje   ani so záverom nálezu Ústavného súdu SR, sp. zn. III. ÚS 36/2010.“.

Ďalej sťažovateľka uviedla, že „v prejednávanej veci treba mať zato, že napadnuté rozhodnutia   krajského   súdu   ohľadne   platenia   súdneho   poplatku   vyčíslených   dvom účastníkom v tej istej veci rôzne z inej ceny predmetu konania, je v rozpore so zásadou spravodlivého súdneho konania obsiahnutou v čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 6 ods. 1 dohovoru a princípom rovnosti a zákazom diskriminácie, ktorý vyplýva z čl. 47 ods. 3 a čl. 12 ods. 1 ústavy.

Treba zdôrazniť,   že   rozhodnutiami   všeobecných   súdov   o trovách   konania možno zasiahnuť   do základných   práv   a slobôd,   možno   porušiť   právo   na súdnu   ochranu (II. ÚS 78/2003, II. ÚS 31/2004).

Rozhodnutia Krajského   súdu   v Prešove   o náhrade   trov konania nie   sú   dostatočne odôvodnené. Bolo povinnosťou Krajského súdu v Prešove ako odvolacieho súdu, aby dal jednoznačnú   odpoveď   na námietky   sťažovateľky   uvedené   v jej   odvolaniach   proti   výroku o náhrade trov konania napadnutého rozsudku Okresného súdu Prešov. Jeho odôvodnenie takéto závery neobsahuje, nie je presvedčivé, je rozporuplné, čím sa reálne nezabezpečilo uplatnenie základného   práva na súdnu a inú právnu ochranu   podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Aj úprava platenia náhrady   trov konania obsiahnutá   v OSP   určuje,   či   sa právo na súdnu ochranu naplní reálnym obsahom (čl. 46 ods. 4 ústavy).

Preto   procesné   predpisy,   ktoré   upravujú   platenie   a náhradu   trov   konania   treba vykladať   v súlade   s   takto   vymedzeným   obsahom   základného   práva na súdnu   ochranu, pritom treba dbať na to, aby nikto len z dôvodu, že uplatní svoje základné právo na súdnu ochranu, neutrpel oproti inému účastníkovi, a to bez zreteľa na jeho postavenie v konaní, materiálnu ujmu v dôsledku platenia trov konania.

V prejednávanej   veci   je   zrejmé,   že   v jednom   prípade   o náhrade   trov   konania rozhodol   všeobecný   súd   tak,   že   vychádzal   z hodnoty   sporu   800.000,-   Sk   (pri vyrubení súdneho   poplatku   pre žalobkyňu   –   sťažovateľku)   a v druhom   prípade   z hodnoty   sporu neoceniteľnej   v peniazoch   (súdny   poplatok   za odvolanie   žalovaných   v 1.   a 2. rade),   čím porušil zásadu rovnosti účastníkov konania podľa čl. 47 ods. 3 ústavy v spojení so zásadou rovnosti práv ustanovenou v čl. 12 ods. 1 ústavy.

Trovy konania sú upravené v III. Hlave OSP ustanovení § 137 až 151. Trovy konania sú najmä hotové výdavky účastníkov a ich zástupcov vrátane súdneho poplatku,   ušlý   zárobok   účastníkov a ich   zákonných   zástupcov,   trovy   dôkazov,   hotové výdavky, tlmočné, a odmena za zastupovanie, ak je zástupcom advokát.

V zmysle   § 2   ods. 1   písm. a)   zák.   o súdnych   poplatkoch   poplatníkom   súdneho poplatku je navrhovateľ poplatkového úkonu (ak je podľa sadzobníka ustanovený poplatok z návrhu)   a tento   má   iba prípadný   nárok,   aby   mu   odporca v rámci   náhrady   trov konania uhradil aj zaplatený súdny poplatok (R 14/1976).

Všeobecné   súdy   nerozhodli   v rámci   náhrady   trov konania   o nároku   sťažovateľky, jednak   o náhrade   trov právneho   zastúpenia a   o náhrade   trov zaplateného   súdneho poplatku, a to i napriek tomu, že navrhovateľka v spore bola úspešná, pretože jej žalobe, ktorou   sa domáhala určenia vlastníckeho   práva v jej   prospech   v podiele   1/2iny,   bolo v celom rozsahu vyhovené.

Ja,   sťažovateľka,   som zaplatila súdny   poplatok   v sume   1.000,-   Sk   v kolkoch a dovyrubený   súdny   poplatok   39.000,-   Sk/1.294,56   Eur   na účet   Justičnej   pokladnice Krajského súdu Bratislava.“.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„1.   Základné   právo D.   P.   na súdnu a inú   právnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, základného práva na rovnosť v konaní v zmysle čl. 47 ods. 3 Ústavy SR v spojení s   čl. 12   ods. 1   Ústavy   SR   a práva na spravodlivé   súdne   konanie   v zmysle   čl. 6   ods. 1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   rozsudkami   Krajského   súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn.: 2 Co 187/2007, 2 Co 188/2007 zo dňa 10. 9. 2008 a 2 Co 12/2010 zo dňa 23. 6. 2010 porušené bolo.

2. Zrušuje rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 2 Co 187/2007, 2 Co 188/2007 zo   dňa 10. 9. 2008   a 2 Co 12/2010   zo   dňa 23. 6. 2010   v časti,   v ktorej   potvrdil   rozsudok Okresného súdu Prešov sp. zn. 16 C 140/2005-98 zo dňa 18. 9. 2007 vo výroku o súdnom poplatku   a vo   výroku   o potvrdení   rozsudku   a náhrade   trov odvolacieho   konania (2 Co 12/2010) a v rozsahu tohto zrušenia mu vec vracia na ďalšie konanie.“

Okrem toho sťažovateľka žiada, aby jej ústavný súd priznal úhradu trov konania.

Krajský   súd   na výzvu   ústavného   súdu   v stanovisku   k sťažnosti   doručenom 5. septembra 2011 okrem iného uviedol:

„Predmetná   vec   sp. zn.   2 Co 12/2010   napadla   na Krajský   súd   v Prešove na odvolacie konanie dňa 29. 1. 2010.

Po   naštudovaní   veci   a zvládnutí   jej   skutkovej   a právnej   náročnosti   bolo   vo   veci rozhodnuté   dňa 23. 6. 2010   a po   napísaní   rozhodnutia a jeho   kontrole   bola   vec   zaslaná dňa 12. 7. 2010 Okresnému súdu Prešov.

Z uvedeného vyplýva, že k prieťahom v konaní nedošlo v predmetnej veci. V priebehu   trvania   manželstva   menovaných   účastníkov,   a to   konkrétne   dňa 13. 03. 2000, žalovaná v 2. rade ako predávajúca previedla na žalovaného v 1. rade svojho syna vlastnícke právo   k nehnuteľnostiam   tvoriacim predmet   tohto konania.   Súd   prvého stupňa   správne   zistil,   že   pokiaľ   za trvania manželstva žalobkyne   a žalovaného   v 1/ rade bola   uzatvorená   kúpna zmluva medzi   oboma žalovanými   ohľadom   prejednávaných nehnuteľností, tieto sa nepochybne stali bezpodielovým spoluvlastníctvom teraz už bývalých manželov.   Vykonaným   dokazovaním   bolo   preukázané,   že   medzi   žalovanými   došlo k uzatvoreniu   kúpnopredajnej   zmluvy   podľa   ust.   § 588   a nasledujúce   Občianskeho zákonníka. Nebolo zistené, že by išlo o bezodplatný právny úkon ako to namietali žalovaní, keďže žalovaná v 2. rade v decembri 1999 na úhradu kúpnej ceny pre Mesto P., ktoré jej odpredávalo sporný byt do osobného vlastníctva, použila aj dlhopis poskytnutý žalobkyňou a zároveň v priebehu roku 1999 a teda v čase predchádzajúcom uzatvoreniu kúpnej zmluvy, bolo zo strany vtedajších manželov poskytnuté žalovanej v 2. rade plnenie platby za pomník pre nebohého   manžela v celkovej   výške   21.000,-   Sk.   Uvedenému   zodpovedalo   napokon aj znenie článku III. kúpnej zmluvy z 13.03.2000, v ktorom účastníci zmluvy konštatovali zaplatenie   dohodnutej   kúpnej   ceny   pred   podpisom tohto   právneho   úkonu.   Súd   prvého stupňa   s   ohľadom   na časovú   následnosť   jednotlivých   úkonov   (poskytnutie   plnenia na pomník pre manžela žalovanej v 2. rade a dlhopisu, uzatvorenie zmluvy o odpredaji bytu s Mestom P., následne uzatvorenie spornej kúpnej zmluvy) správne vyhodnotil tvrdenie žalovanej   v 2. rade   o darovaní   finančných   prostriedkov   za vyhotovenie   pomníka ako nevierohodné. Vôľou žalovanej v 2. rade pritom nepochybne bolo, aby prevádzaný byt bol spoločným vlastníctvom žalobkyne a žalovaného v 1. rade, čo potvrdila aj vo svojich vyjadreniach   v prvostupňovom   konaní.   Námietka žalovaných   k spôsobu   vykonávania výsluchu   žalovanej   v 2. rade   súdom   prvého stupňa na pojednávaní   konanom   dňa 09. 06. 2009 nie je dôvodná. Z obsahu zápisnice o tomto pojednávaní je zrejmé, že jeho priebeh bol konajúcou sudkyňou nahlas diktovaný do záznamovej techniky v súlade s § 52 ods. 3   vyhlášky   č. 543/2005   Z. z.,   právna zástupkyňa žalovaných   na pojednávaní   bola prítomná a nijakým spôsobom výsluch žalovanej v 2. rade a ani postup súdu nenamietala. Súd   prvého stupňa preto   dôvodne   nevyhovel   návrhu   na vykonanie   opätovného   výsluchu žalovanej v 2. rade.

Za situácie,   že   žalobkyňa a žalovaný   v 1. rade   nadobudli   tieto   nehnuteľnosti do bezpodielového spoluvlastníctva, ktoré nebolo vyporiadané súdom a ani ich dohodou v lehote do troch rokov od jeho zániku, platí nevyvrátiteľná právna domnienka spočívajúca v tom, že hnuteľné veci si manželia vyporiadali podľa stavu, v akom každý z nich tieto veci užíval pre svoju potrebu, svojej rodiny a domácnosti, o ostatných hnuteľných veciach, ktoré výlučne   neužíval   žiadny   zo   spoluvlastníkov a u   nehnuteľností   platí,   že   sú   v podielovom spoluvlastníctve a podiely oboch spoluvlastníkov sú rovnaké (§ 149 ods. 4 OZ ).

Súd   prvého   stupňa   sa   napokon   správne   vyporiadal   aj so   súčasnou   existenciou spoluvlastníctva   týchto   nehnuteľností   žalovanou   v 2. rade.   Darovacia zmluva medzi žalovanými   účastníkmi,   predmetom   ktorej   boli   prejednávané   nehnuteľnosti,   síce   bola uzatvorená   10. 06. 2005,   a teda   ešte   pred   uplynutím   lehoty   troch   rokov od   zániku bezpodielového   spoluvlastníctva manželov,   avšak   právne   účinky   vkladu   vlastníckeho práva do príslušného katastra nehnuteľnosti nastali až 12. 09. 2005. V dôsledku uvedeného žalovaný   v 1. rade   svoj   polovičný   spoluvlastnícky   podiel   mal   oprávnenie   darovaním previesť na žalovanú v 2. rade.

Podobne správne rozhodol prvostupňový súd aj o náhrade trov konania účastníkov s poukazom na ust. § 142 ods. 2 O. s. p. Účastníci mali v konaní čiastočný úspech, keďže predchádzajúcim rozsudkom Okresného súdu Prešov č. k. 16 C 140/2005-98 z 18. 09. 2007 bola   žaloba žalobkyne   v časti   o určenie,   že   tieto   nehnuteľnosti   patria do bezpodielového spoluvlastníctva   manželov,   už   právoplatne   zamietnutá   a vyhovené   bolo   len   ďalšej   časti jej nároku o určenie spoluvlastníctva k nehnuteľnostiam.

O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 224 ods. 1 O. s. p. v spojení s § 142 ods. 1 O. s. p. Žalobkyňa, ktorá bola úspešná v odvolacom konaní vo veci samej náhradu trov odvolacieho konania v súvislosti s úkonom vyjadrenie k odvolaniu nežiadala priznať a žalovaní vzhľadom na výsledok odvolacieho konania nemajú právo na náhradu trov.“

V ďalšej   časti   stanoviska k sťažnosti   krajský   súd   obšírne   odôvodňoval   správnosť rozhodnutia, „pokiaľ   ide   o vec   2 Co 187/2007   a 2 Co 188/2007“,   pričom   sa   v prevažnej miere odvolával na odôvodnenie uvedeného rozsudku krajského súdu z 10. septembra 2008.

V závere   stanoviska krajský   súd   uzavrel,   že „okolnosti   uvádzané   navrhovateľkou v ústavnej   sťažnosti   považujeme   za nedôvodné   a predmetnú   sťažnosť   navrhujeme zamietnuť“.

Sťažovateľka nevyužila možnosť vyjadriť sa k stanovisku krajského súdu.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich   základných   práv alebo   slobôd, alebo   ľudských   práv a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika ratifikovala a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   čl. 140   ústavy   podrobnosti   o organizácii   ústavného   súdu,   o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   návrh   na začatie   konania predbežne   prerokuje   podľa   § 25   ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a   o postavení   jeho   sudcov v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom   súde.   Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd na predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez ústneho   pojednávania návrhy, na prerokovanie   ktorých   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

II.1   Pokiaľ ide o sťažnosť v časti, v ktorej sťažovateľka namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 v spojení s čl. 12 ods. 1 ústavy a práva podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   rozsudkom   krajského   súdu   sp. zn.   2 Co 187/2007, 2 Co 188/2007 z 10. septembra 2008 vo výroku, ktorým potvrdil časť rozsudku Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 16 C 140/2005 z 18. septembra 2007 týkajúcu sa súdneho poplatku, ústavný súd poukazuje na § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého   sťažnosť   možno   podať   v lehote   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti   rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom   zásahu   počíta odo dňa,   keď   sa sťažovateľ   mohol   o opatrení   alebo   inom   zásahu dozvedieť.

Ústavný   súd   zistil,   že   rozsudok   okresného   súdu   sp. zn.   16 C 140/2005 z 18. septembra 2007   v spojení   s rozsudkom   krajského   súdu   sp. zn.   2 Co 187/2007, 2 Co 188/2007   z 10.   septembra 2008   vo   výroku   o súdnom   poplatku   nadobudol právoplatnosť 30. októbra 2008.

Keďže   k porušeniu   označených   práv malo   dôjsť   namietaným   výrokom   rozsudku krajského   súdu,   ktorým   potvrdil   rozsudok   okresného   súdu   v časti   týkajúcej   sa   výroku o súdnom   poplatku,   a keďže   sťažnosť   bola   ústavnému   súdu   doručená   až   17. septembra 2010, teda nepochybne po uplynutí lehoty ustanovenej na podanie sťažnosti v § 53 ods. 3 zákona   o ústavnom   súde,   ústavný   súd   sťažnosť   v tejto   časti   odmietol   ako   oneskorene podanú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

II.2   Z § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného   súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade   s konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   možno   o zjavnej   neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným   právom,   porušenie   ktorého   sa   namietalo,   ale   aj   vtedy,   ak   v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento   orgán   (všeobecný   súd)   porušoval   uvedené   základné   právo,   pretože   uvedená situácia alebo   stav takú   možnosť   reálne   nepripúšťajú   (IV. ÚS 16/04,   IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).   Za   zjavne   neopodstatnenú   možno   považovať   takú   sťažnosť, pri predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98).

Sťažovateľka v sťažnosti   predovšetkým   namieta   porušenie   základného   práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6   ods. 1   dohovoru,   ku   ktorému   podľa   nej   malo   dôjsť   nedostatočne   odôvodneným rozsudkom krajského súdu sp. zn. 2 Co 12/2010 z 23. júna 2010 v spojení s jeho výrokom, ktorým   potvrdil   správnosť   rozsudku   okresného   súdu   z 22.   septembra 2009   vo   výroku, ktorým   rozhodol,   že žiadny   z účastníkov   konania   nemá   právo   na náhradu   trov   konania. Okrem   nedostatočného   odôvodnenia označeného   rozsudku   nie   je   podľa   názoru sťažovateľky toto odôvodnenie ani presvedčivé „a navyše je rozporuplné, čím sa reálne nezabezpečilo uplatnenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru“.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva na nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom   zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru už uviedol, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom   súdnej   ochrany   podľa   dohovoru   (II. ÚS 71/97).   Z uvedeného   dôvodu   preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).

K   porušeniu   ústavou   garantovaného   práva na súdnu   ochranu,   resp.   analogického práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   by   mohlo   dôjsť rozhodnutím   všeobecného   súdu   nielen   tým,   ak   by   tento   fakticky   odňal   možnosť komukoľvek domáhať sa alebo brániť svoje právo na všeobecnom súde (napr. II. ÚS 8/01), ale   aj tým,   ak   by   tento   súd   rozhodol   arbitrárne,   bez náležitého   odôvodnenia svojho rozhodnutia (napr. I. ÚS 241/07), alebo vtedy, ak by sa pri výklade a aplikácii zákonného predpisu natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. III. ÚS 264/05).

Podľa § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal.

Podľa § 142 ods. 2 OSP ak mal účastník vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadny z účastníkov nemá na náhradu trov právo.

Podľa § 142 ods. 3 OSP aj keď mal účastník vo veci úspech len čiastočný, môže mu súd priznať plnú náhradu trov konania, ak mal neúspech v pomerne nepatrnej časti alebo ak rozhodnutie o výške plnenia záviselo od znaleckého posudku alebo od úvahy súdu.

Podľa § 224 ods. 1 OSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvého stupňa platia i pre odvolacie konanie.

Rozhodovanie o náhrade trov je súčasťou súdneho konania, a preto všeobecný súd pri poskytovaní súdnej ochrany podľa čl. 46 ods. 1 ústavy môže postupom, ktorý nie je v súlade   so   zákonom   (čl. 46   ods. 4   a čl. 51   ods. 1   ústavy),   porušiť   základné   právo účastníka konania na súdnu ochranu (obdobne II. ÚS 56/05).

Obsahom   práva   na súdnu   ochranu   podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy   je   ratione   materiae aj právo   na rozhodnutie   o trovách   konania,   resp.   o náhrade   trov konania v súlade so zákonom (Robins c. Spojené kráľovstvo z 23. septembra 1997).

Práva   na súdnu   ochranu   a v jeho   rámci   náhrady   trov súdneho   konania sa možno domáhať len spôsobom a v medziach zákona, ktorý upravuje podmienky na jej priznanie (čl. 51 ods. 1 ústavy).

Ústavný súd posudzuje problematiku náhrady trov konania zásadne iba v ojedinelých prípadoch   a k zrušeniu   napadnutého   rozhodnutia   o náhrade   trov   konania pristupuje   len za celkom výnimočných okolností. Je vo výlučnej právomoci všeobecných súdov posúdiť mieru úspechu strán podľa § 142 ods. 2 OSP a na základe toho rozhodnúť o ich pomernom rozdelení alebo vyslovení, že žiaden z účastníkov nemá na náhradu trov právo. Dôvodom na použitie   uvedeného   ustanovenia je,   že   účastník   mal   iba čiastočný   úspech   vo   veci. Ústavný   súd   môže   zasiahnuť   do rozhodnutí   všeobecných   súdov   o trovách   konania   iba za predpokladu, že by rozhodnutím všeobecného súdu došlo k procesnému excesu, ktorý by zakladal zjavný rozpor s princípmi spravodlivého procesu.

Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy   a práva   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   je   aj právo   účastníka   konania   na také odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasne   a zrozumiteľne   dáva odpovede   na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany (III. ÚS 209/04, IV. ÚS 115/03). Európsky súd pre ľudské práva v rámci svojej judikatúry vyslovil, že právo na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia   však   neznamená,   že   na každý   argument   sťažovateľa   je   súd   povinný   dať podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované so   zreteľom   na konkrétny   prípad   (napr.   Georgidias   v.   Grécko   z 29.   mája 1997, Recueil III/1997).

Podľa   § 157   ods. 2   OSP   v odôvodnení   rozsudku   uvedie   súd   podstatný   obsah prednesov,   stručne,   jasne   a výstižne   vyloží,   ktoré   skutočnosti   považuje   za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo   nevykonal   i ďalšie   dôkazy   a posúdi   zistený   skutkový   stav   podľa   príslušných ustanovení, ktoré použil.

Toto   zákonné   ustanovenie   je   potrebné   z hľadiska   práva   na súdnu   a inú   právnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vykladať a uplatňovať s ohľadom na príslušnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (pozri napr. rozsudok Garcia Ruiz v. Španielsko z 21. januára 1999, § 26)   tak,   že   rozhodnutie   súdu   musí   uviesť   dostatočné   dôvody,   na základe   ktorých   je založené.   Rozsah   tejto   povinnosti   sa môže   meniť   podľa   povahy   rozhodnutia   a musí sa posúdiť v kontexte okolností každej veci. Z citovaných článkov ústavy a dohovoru však nemožno vyvodzovať, že dôvody uvedené súdom sa musia zaoberať zvlášť každým bodom, ktorý   niektorý   z účastníkov konania môže   považovať   za zásadný   pre svoju   argumentáciu (m. m. I. ÚS 56/01).

Krajský   súd   v odôvodnení   napadnutého   rozsudku   v časti   týkajúcej   sa   potvrdenia správnosti   rozsudku   okresného   súdu   z 22.   septembra 2009   vo   výroku   o nepriznaní   trov účastníkom konania uviedol:

„Podobne   správne   rozhodoval   prvostupňový   súd   aj   o náhrade   trov   konania účastníkov   s poukazom   na ust.   § 142   ods. 2   O. s. p.   Účastníci   mali   v konaní   čiastočný úspech, keďže predchádzajúcim rozsudkom Okresného súdu Prešov č. k. 16 C 140/2005-98 z 18. 09. 2007   bola   žaloba   žalobkyne   v časti   o určenie,   že   tieto   nehnuteľnosti   patria do bezpodielového spoluvlastníctva manželov, už právoplatne zamietnutá a vyhovené bolo len ďalšej časti jej nároku o určenie spoluvlastníctva k nehnuteľnostiam.

Odvolací   súd   preto   poukazujúc   na uvedené   dôvody   rozsudok   ako   vecne   správny potvrdil podľa § 219 ods. 1 O. s. p.“

Rozhodnutie   o trovách   odvolacieho   konania v napadnutom   rozsudku   krajský   súd odôvodnil takto:

„O   trovách   odvolacieho   konania   bolo   rozhodnuté   podľa   § 224   ods. 1   O. s. p. v spojení s § 142 ods. 1 O. s. p. Žalobkyňa, ktorá bola úspešná v odvolacom konaní vo veci samej   náhradu   trov odvolacieho   konania v súvislosti   s úkonom   vyjadrenie   k odvolaniu nežiadala priznať   a žalovaní   vzhľadom   na výsledok   odvolacieho   konania   nemajú   právo na náhradu trov.“

Odôvodnenie krajského súdu nemožno, odhliadnuc od toho, že je pomerne stručné, považovať za odporujúce citovaným článkom ústavy a dohovoru. Pokiaľ § 157 ods. 2 OSP ustanovuje aj „stručnosť“   odôvodnenia, týka   sa to predovšetkým   odôvodnenia   o trovách konania. Podľa názoru ústavného súdu odôvodnenie o trovách konania treba posudzovať v kontexte celého rozhodnutia (I. ÚS 230/04). Ak krajský súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia   uviedol, že podľa   záverov, ku ktorým   dospel,   možno zo strany účastníkov konania hovoriť iba o čiastočnom úspechu vo veci, podľa názoru ústavného súdu krajský súd odôvodnil namietaný rozsudok ústavne akceptovateľne. Rovnako ústavný súd hodnotí aj odôvodnenie týkajúce sa trov odvolacieho konania.

Skutočnosť,   že   sťažovateľka   sa   s právnym   názorom   krajského   súdu,   ale   najmä s rozsahom   odôvodnenia   nestotožňuje,   nemôže   sama osebe   viesť   k záveru   o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto odôvodnenia. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného   predpisu   všeobecným   súdom   by   bolo   možné   uvažovať   len   v prípade, ak by sa tento   natoľko   odchýlil   od   znenia príslušných   ustanovení,   že   by   zásadne   poprel ich účel   a význam.   Podľa   názoru   ústavného súdu   interpretácia   § 142   ods. 2   OSP a jeho odôvodnenie   krajským   súdom   v danej   veci   takéto   nedostatky   nevykazuje   a nevyžaduje ústavno-súdnu korekciu.

Ústavný   súd   preto   konštatuje,   že   v okolnostiach   daného   prípadu   nezistil   priamu súvislosť medzi namietaným porušením základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ani jej práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

V nadväznosti na uvedené ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

II.3   Sťažovateľka   v súvislosti   s rozsudkom   krajského   súdu   sp. zn.   2 Co 12/2010 z 23. júna 2010,   opierajúc   sa   o tie   isté   dôvody,   ktorými   namietala   porušenie   svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, namieta aj porušenie svojho základného práva podľa čl. 47 ods. 3 v spojení s čl. 12 ods. 1 ústavy.

Podľa čl. 12 ods. 1 ústavy ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach...

Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

Rovnosť   účastníkov   v občianskom   súdnom   konaní   súd   zabezpečuje   vytvorením rovnakých procesných možností na uplatnenie ich práv a plnenie ich povinností.

Všetci účastníci konania majú rovnaké práva, ktoré uplatňujú a plnia za rovnakých procesných podmienok, bez zvýhodnenia alebo diskriminácie niektorej z procesných strán. Vychádzajúc   z tejto   interpretácie   čl. 12   ods. 1   a čl. 47   ods. 3   ústavy   a po   posúdení sťažnosťou   napadnutého   rozsudku   krajského   súdu   sp. zn.   2 Co 12/2010   z 23.   júna 2010 ústavný   súd   nezistil   žiadnu   príčinnú   súvislosť   medzi   týmto   rozsudkom   krajského   súdu a namietaným porušením označených práv.

Z týchto   dôvodov   bolo   potrebné   sťažnosť   aj   v tejto   časti   po   jej   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   podľa   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   ako   zjavne neopodstatnenú.

Ústavný súd napokon uvádza, že neposudzoval napadnutý rozsudok krajského súdu sp. zn. 2 Co 12/2010 z 23. júna 2010 v časti, v ktorej potvrdil rozsudok okresného súdu č. k. 16 Co/140/2005-188   z 22.   septembra   2009,   pokiaľ   ide   o určenie,   že   sťažovateľka   je podielovou   spoluvlastníčkou   predmetného   bytu,   pretože   sťažovateľka   v tomto   smere neuviedla   v sťažnosti   žiadnu   argumentáciu.   Z obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažnosťou namieta výlučne tú časť výroku, ktorá sa týka potvrdenia rozhodnutia prvostupňového súdu, pokiaľ ide o nepriznanie náhrady trov konania žiadnemu z jeho účastníkov, a tiež výrok, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku nebolo potrebné zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľky uplatnenými v jej sťažnosti.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. januára 2012