znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 18/2011-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 31. januára 2011 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej advokátkou JUDr. A. C., B., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. 16 CoE/75/2010 z 9. augusta 2010, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   P.,   s.   r.   o., o d m i e t a   z dôvodu   zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. novembra 2010 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou JUDr. A. C., B., ktorou namieta porušenie svojich základných práv na súdnu ochranu a na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 16 CoE/75/2010 z 9. augusta 2010 (ďalej aj „namietané uznesenie“).

Ako   vyplynulo zo   sťažnosti   a   z   jej   príloh,   sťažovateľka   ako oprávnená doručila súdnemu exekútorovi Mgr. Ľ. S. (ďalej len „súdny exekútor“) 16. decembra 2009 návrh na vykonanie exekúcie, ktorým sa domáhala vymoženia sumy 4 389,90 € s príslušenstvom od V. J. (ďalej len „povinná“) na základe exekučného titulu – rozhodcovského rozsudku sp. zn. RK-425/08/GR z 11. júla 2008, ktorý nadobudol právoplatnosť 4. septembra 2008 a stal sa vykonateľným 8. septembra 2008 (ďalej len „exekučný titul“).

Súdny   exekútor   následne   predložil   Okresnému   súdu   Poprad   (ďalej   len   „okresný súd“) žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie spolu s exekučným titulom, ktorým bola povinná zaviazaná zaplatiť sťažovateľke sumu 4 389,90 € s príslušenstvom a náhradu trov rozhodcovského konania.

Okresný   súd   uznesením   č.   k.   16   Er/573/2009-712   z   2.   februára   2010   exekučné konanie v časti istiny vo výške 2 066,32 € a 14,25 % ročného úroku zo sumy 2 066,32 € zastavil. Okresný súd vychádzal zo zistenia, že účastníci exekučného konania 9. mája 2008 uzavreli   zmluvu   o   revolvingovom   úvere   č.   8000053823.   Okresný   súd   konštatoval,   že „z exekučného titulu ďalej vyplýva, že oprávnený si voči povinnému uplatňuje aj sankcie v podobe zmluvných pokút vo výške 0,2 % denne z výšky splátky za každý deň omeškania, vo výške 5 %, resp. 10 % z výšky dlžnej splátky, vo výške 50 % z nominálnej výšky úveru za omeškanie trvajúce viac ako 30 dní. Súd podotýka, že z exekučného titulu nie je zrejmé, na akom zmluvnou základe oprávnenému nárok na takto vyčíslenú zmluvnú pokutu vznikol, rozhodca sa v rozhodcovskom rozsudku obmedzuje len na konštatovanie, že mu tento nárok vznikol   v   zmysle   zmluvy   a   oprávnený   si   ho   uplatnil   voči   povinnému.   penalizačnými faktúrami.“.

V   rámci   svojho   rozhodnutia   okresný   súd   analyzoval   zásady   súkromného   práva, ustanovenia Občianskeho zákonníka a Obchodného zákonníka. Poukázal na to, že „oba... kódexy... sú postavené na autonómnej vôli zmluvných strán a kladú dôraz na inštitút zmluvy, obsahujú určité korekcie zásady zmluvnej slobody, prejavujúce sa napríklad v tom, že ak sú zmluvné   plnenia   navzájom   v   hrubom   nepomere,   možno   uvažovať   o   aplikácii   §   49 Občianskeho zákonníka...

V obchodných vzťahoch treba mať na zreteli   aj kritérium poctivého obchodného styku.

Nemožno   vo   všeobecnosti   vyvodiť   žiadnu   zásadu,   ktorá   by   všeobecne   určovala koľkonásobne môže zmluvná pokuta presiahnuť napr. obvyklú úrokovú sadzbu, prípadne úrokovú   sadzbu,   ktorá   je   určená   zákonom,   alebo   hodnotu   zabezpečovanej   povinnosti   a preto aj keď dôjde k mnohonásobnému prekročeniu nemusí ísť o rozpor s dobrými mravmi ani o rozpor so zásadami poctivého obchodného styku. Predpokladom kvalifikácie nejakého konania   ako   rozporného   so   zásadami   poctivého   obchodného   styku   je   pristúpenie   ešte ďalších   skutočností,   napríklad   zneužitie   hospodárskej   prevahy   zmluvnou   stranou   a podobne.

... výška zmluvnej pokuty v celkovej výške 2 066,32 eura je neprimeranou sankciou pre povinného za porušenie svojej povinnosti s ohľadom na to, že podpísal síce zmluvu o revolvingovom úvere, táto má však charakter zmluvy spotrebiteľskej a je na predtlačenom formulári   a   možno   povedať,   že   jej   znenie   povinný   nemal   možnosť   nijakým   spôsobom ovplyvniť a teda ovplyvniť aj dohodu o výške zmluvnej pokuty.

... právnym následkom takejto skutočnosti by nemala byť neplatnosť zmluvy, ale snáď výkon práv z tejto zmluvy zo strany subjektu, ktorý získava neprimeraný prospech, by nemal požívať právnu ochranu...

S poukazom na citovanú právnu úpravu (§ 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z.) v časti týkajúcom sa vymoženia časti istiny zodpovedajúcej zmluvnej pokute vo výške 2 066,32 eura (okresný   súd,   pozn.) aj   bez   návrhu   zastavil,   keď   v   tejto   časti   rozhodcovský   rozsudok zaväzuje   povinnú   na   plnenie,   ktoré   je   v   rozpore   s   dobrými   mravmi.   Vzhľadom   ku skutočnosti,   že   oprávnený   si   zo   zmluvnej   pokuty   vo   výške   2   066,32   eura   uplatňuje   aj zákonný úrok z omeškania, zastavil súd exekučné konanie aj v časti takto uplatňovaného úroku z omeškania zo zmluvnej pokuty.“.

Proti   označenému   uzneseniu   okresného   súdu   podala   sťažovateľka   odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 16 CoE/75/2010 z 9. augusta 2010 tak, že uznesenie okresného súdu ako vecne správne potvrdil.

Sťažovateľka sťažnosť v časti, ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy uznesením krajského súdu sp. zn. 16 CoE/75/2010 z 9. augusta 2010, odôvodňuje s poukazom na § 45 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   rozhodcovskom   konaní“)   v   spojení s poukazom   na   zákon   č.   233/1995   Z.   z.   o   súdnych   exekútoroch   a   exekučnej   činnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“)   a   v   tejto   súvislosti   tvrdí,   že   z   citovanej   právnej   úpravy   nevyplýva,   že «... exekučný súd má skúmať právne dôvody uloženého plnenia (čo zodpovedá aj tomu, že exekučný   súd   nekoná   ako   súd   v   základnom   (nachádzacom   konaní)   –   nenariaďuje pojednávania, nevykonáva dokazovanie o výške nároku, a podobne). Pre exekučný súd tiež platí viazanosť rozhodnutím orgánu, ktorého rozhodnutie má len vykonať (rovnako neskúma to, či rozhodnutie osvedčené ako európsky exekučný titul je po vecnej stránke správne alebo nie;   neskúma   vo   veci   samej   ani   platobné   výmery,   výkazy   nedoplatkov   vo   veciach   daní a poplatkov,   vo   veciach   sociálneho   zabezpečenia,   sociálneho   poistenia,   starobného dôchodkového sporenia, a vo veciach verejného zdravotného poistenia atď.). Predmetné ustanovenie pri určení rozsahu preskúmavacieho oprávnenia exekučného súdu je potrebné vykladať   z   hľadiska   určenia   toho,   čo   sa   má   vykonať   –   „plnenie,   na   ktoré   zaväzuje rozhodcovský rozsudok“ (aj v prípade rozsudku všeobecného súdu, či výkazu nedoplatkov vo veciach daní a podobne predmetom exekučného konania je nútené splnenie uloženej povinnosti niečo plniť, a nie to, prečo a na základe čoho má povinný plniť).

Spojenie „ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom“ koncentruje postup exekučného súdu výlučne na samotné plnenie ako také....

Exekučný súd nie je oprávnený teda preskúmavať správnosť záverov orgánu, ktorý exekučný   titul   vydal   (rovnako   aj   pri   iných   exekučných   tituloch   podľa   §   41   ods.   2 Exekučného poriadku) t. j. exekučný súd nemôže pri výkone rozhodnutia dospieť k inému záveru, ako rozhodol príslušný orgán.».

Na podporu svojich tvrdení sťažovateľka poukazuje aj na rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie (predtým Európsky súdny dvor) vo veci Asturcom Telecomunicaciones SL proti   Cristina   Rodriguez   Nogueira,   podľa   ktorého   ak   spotrebiteľ   nepodá   žalobu o preskúmanie   rozhodcovského   rozsudku,   všeobecný   súd   nemôže   naprávať   toto   jeho opomenutie   a   ani   nahrádzať   celkovú   pasivitu   spotrebiteľa   v   rozhodcovskom   konaní (rozhodnutie   Súdneho   dvora   Európskej   únie   vo   veci   C-40/08,   Asturcom Telecomunicaciones SL v. Cristina Rodriguez Nogueira). V tejto súvislosti sťažovateľka poukazuje tiež na rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie vo veci Mostaza (C 168/05).

Sťažovateľka na základe uvedeného konštatuje, že „... výklad právomoci exekučného súdu   Krajským   súdom   v   Prešove   a   postup   v   zmysle   takéhoto   výkladu   je   v   rozpore so zákonnou úpravou a teda porušením článku 2 ods. 2 Ústavy a článku 46 ods. 1 Ústavy SR“.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy sťažovateľka uvádza, že «... postupom Krajského súdu v Prešove bol ústavný článok 47 ods. 3 porušený. Neústavným výkladom zákona a jeho obchádzaním v otázke právomoci exekučného súdu bolo povinnému vytvorené priaznivejšie postavenie. Povinný napriek absolútnej pasivite v celom predchádzajúcom konaní, napriek absencii jeho žalobnej odpovede bol postupom Krajského súdu v Prešove postavený do pozície ako keby námietky podal, teda ako keby vykonal procesný úkon. V prípade podaných námietok by však sťažovateľ mal aspoň právo sa k nim vyjadriť, kým v tomto prípade k argumentácii porušovateľa nemohol zaujať ani stanovisko.

V prípade podaných námietok (v žalobnej odpovedi) by sa sťažovateľ mohol k nim vyjadriť bez toho, aby bol obmedzený zákonom, v prípade odvolania (ktoré bolo vyjadrením k   prvým   „námietkam“   súdu)   mohol   tak   urobiť   len   na   základe   zákonných   odvolacích dôvodov.

Postup spočívajúci v nahradení vôle a činnosti protistrany sťažovateľa aj činnosťou Krajského súdu v Prešove nemajúci oporu v zákone a ktorý nesporne a jednoznačne vedie k záveru, že konštatovanie „žiadne ustanovenie Občianskeho súdneho poriadku nemožno vykladať a uplatňovať v konaní pred súdom tak, aby niektorý z účastníkov bol zvýhodnený na úkor druhého účastníka pri uplatňovaní práv alebo mal priaznivejšie postavenie pri prejednávaní a rozhodovaní vecí“ bolo porušené na ťarchu sťažovateľa.».

Na základe uvedeného sťažovateľka žiada, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„I.   Základné   právo   spoločnosti   P.,   s.   r.   o.,...   podľa   článku   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky bolo uznesením Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 16CoE/75/2010 zo dňa 09. 08. 2010 porušené.

II.   Základné   právo   spoločnosti   P.,   s.   r.   o.,...   podľa   článku   47   ods.   3   Ústavy Slovenskej republiky bolo uznesením Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 16CoE/75/2010 zo dňa 09. 08. 2010 porušené.

III. Uznesenie Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 16CoE/75/2010 zo dňa 09. 08. 2010 sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.

IV.   Krajský   súd   v   Prešove   je   povinný   nahradiť   sťažovateľovi   trovy   právneho zastúpenia... vo výške 303,30 EUR vrátane DPH... na účet jeho právneho zástupcu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného súdu   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   možno   o   zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím príslušného   orgánu   verejnej   moci   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   základného   práva   alebo slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď   pre   nedostatok   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).

V sťažnosti je petit zreteľne oddelený od jej ostatných častí. Ústavný súd je podľa § 20   ods.   3   zákona   o   ústavnom   súde   viazaný   návrhom   na   začatie   konania.   Viazanosť ústavného   súdu   návrhom   sa   vzťahuje   zvlášť   na   návrh   výroku   rozhodnutia,   ktorého   sa sťažovateľka   domáhala   (petit).   Ústavný   súd   môže   rozhodnúť   len   o   tom,   čoho   sa sťažovateľka domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označila za porušiteľa svojich práv (čl. 2 ods. 2 ústavy).

Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   má   každý   právo   domáhať sa   zákonom   ustanoveným spôsobom   svojho   práva   na nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní... rovní.

Sťažovateľka   namietala porušenie   v petite označených   práv uznesením   krajského súdu sp. zn. 16 CoE/75/2010 z 9. augusta 2010.

Podľa   judikatúry   ústavného   súdu   základné   právo   na   súdnu   ochranu   zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne procesné garancie v konaní pred ním (I. ÚS 26/94). Základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa možno domáhať   v   medziach   a   za   podmienok   ustanovených   vykonávacími   zákonmi   (napr. III. ÚS 124/04).   Podľa   čl.   142   ústavy   súdy   rozhodujú   v   občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon. Ústavou zaručené základné právo na súdnu ochranu vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 ústavy neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným (občianskoprávnym) súdom   a   nemožno   ho   účelovo   chápať   tak,   že   jeho   naplnením   je   len   „víťazstvo“ v občianskoprávnom spore (m. m. II. ÚS 21/02, IV. ÚS 277/05).

Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému všeobecných   súdov,   ale podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.   Z   tohto   ústavného   postavenia   vyplýva,   že   úlohou   ústavného   súdu   nie   je zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a   aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je založená na princípe subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch do týchto práv alebo slobôd rozhoduje len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, ak by účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom neboli zlučiteľné s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. V nadväznosti na to nie je ústavný súd zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery   všeobecného súdu   môžu byť predmetom   kontroly zo strany ústavného súdu   len vtedy,   ak   by   ním   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie   základného   práva   alebo   slobody   (m.   m.   I.   ÚS   13/00,   I.   ÚS   139/02, III. ÚS 180/02).

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je nesúhlas sťažovateľky s postupom exekučných súdov, ktoré v rámci exekúcie vecne posúdili a rozhodli o časti exekučného titulu   (rozhodcovského   rozsudku).   V   nadväznosti   na   to   sťažovateľka   nesúhlasila s hodnotením vykonaného dokazovania a ich právnymi názormi, teda s ich interpretáciou a aplikáciou príslušných ustanovení zákonov v jej právnej veci.

Za   rozhodujúcu   považoval   ústavný   súd   námietku   sťažovateľky,   podľa   ktorej „Exekučný súd nie je oprávnený... preskúmavať správnosť záverov orgánu, ktorý exekučný titul vydal... t. j. exekučný súd nemôže pri výkone rozhodnutia dospieť k inému záveru, ako rozhodol príslušný orgán (v tomto prípade rozhodcovský súd).“.

Krajský   súd   v   relevantnej   časti   odôvodnenia   namietaného   uznesenia   uviedol,   že zmluvu o revolvingovom úvere, ktorú uzavreli účastníci exekučného konania, je potrebné pokladať   za   spotrebiteľskú   zmluvu.   V   tejto   súvislosti   poukázal   na   to,   že „...   základnú charakteristiku   spotrebiteľských   zmlúv   upravuje   Občiansky   zákonník   v   ust.   §   52. Vychádzajúc z tohto ustanovenia, spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu   formu,   ktorú   uzatvára   dodávateľ   so   spotrebiteľom  ...   Špeciálna   úprava spotrebiteľského úveru je obsiahnutá v zákone č. 258/2001 Z. z....

Základnou   črtou   spotrebiteľských   zmlúv   je   to,   že   sú   pre   spotrebiteľa   vopred pripravené a nie je vytvorený priestor na dojednávanie obsahu zmluvy alebo jej zmeny. Úver poskytnutý oprávneným túto charakteristiku spĺňa....

Čo sa týka úrokov z omeškania, ich právna úprava je obsiahnutá v dvoch právnych predpisoch, a to v ust § 369 Obchodného zákonníka a v ust. § 517 Občianskeho zákonníka. Občiansky   zákonník   na   rozdiel   od   Obchodného   zákonníka   neumožňoval   priznať   vyššiu výšku úrokov z omeškania, než ako to vyplývalo z ust. § 3 Nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z.... V tejto súvislosti je právne významné ust. § 54 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa....

Vychádzajúc zo zmluvy o revolvingovom úvere zo 17. 12. 2006... povinnému bola reálne poskytnutá čiastka 67 560,- Sk, čo... predstavuje 2242,58 EUR.... Za takejto situácie rozhodnutie   rozhodcovského   súdu   priznávajúce   oprávnenému   zmluvné   pokuty   vo   výške takmer   rovnajúcej   sa   skutočne   poskytnutej   čiastky   povinným   na   základe   zmluvy o revolvingovom úvere odporuje dobrým mravom.“.

K možnosti preskúmania rozhodcovského rozsudku krajský súd uviedol: „Hoci podľa ust. § 35 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní doručený rozhodcovský rozsudok, ktorý už nemožno preskúmať podľa ust. § 37 má pre účastníkov rozhodcovského konania rovnaké účinky ako právoplatný rozsudok súdu. Táto okolnosť neznamená nemožnosť jeho preskúmania v exekučnom konaní. Umožňuje to ust. § 45 ods. 1 a ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, podľa ktorého súd príslušný na výkon   rozhodnutia   alebo   na   exekúciu   podľa   osobitných   predpisov   na   návrh   účastníka konania, proti ktorému bol nariadený výkon rozhodcovského rozsudku konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné konanie zastaví:

a) z dôvodov uvedených v osobitnom predpise,

b) ak rozhodcovský rozsudok má nedostatok uvedený v ust. § 40 písm. a) a b) alebo

c) ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu zastaví výkon rozhodcovského rozsudku   alebo   exekučné   konanie   aj   bez   návrhu,   ak   zistí   v   rozhodcovskom   konaní nedostatky podľa ods. 1 písm. b) alebo c).

Pokiaľ   ide   o   nedovolenosť   plnenia   právna   teória   za   nedovolený   právny   úkon považuje úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu, alebo ho obchádza, alebo sa prieči dobrým mravom.“

Krajský súd v ďalšej časti odôvodnenia namietaného uznesenia poukazuje na § 35 a § 45   zákona   o   rozhodcovskom   konaní   a   v   tejto   súvislosti   po   citácii   jeho   ustanovení uviedol:

„Za situácie, ak rozhodcovský súd priznal úrok z omeškania vo výške odporujúcej ust. § 517 Občianskeho zákonníka v spojení s ust. § 3 Nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z. v znení účinnom do 31. 12. 2008 a zaviazal povinného na zaplatenie neprimeraného úroku z omeškania rozhodol o plnení právom nedovolenom.

Pokiaľ ide o námietku, podľa ktorej sa mala skúmať primeranosť úroku z omeškania a zmluvných pokút, táto nie je právne významná. Ide totiž o skutkové a právne okolnosti, ktoré si mal objasniť rozhodcovský súd a nie exekučný súd v exekučnom konaní. Účelom exekučného konania je vykonávanie vykonateľných titulov uvádzaný v ust. § 41 Exekučného poriadku.   Právoplatné   rozhodnutie   rozhodcovského   súdu,   i   keď   zaväzujúce   na   plnenie nedovolené   a   odporujúce   dobrým   mravom,   exekučný   súd   meniť   a   ani   inak   upravovať nemôže. Takéto rozhodnutie preto netvorí podklad pre exekučné konanie a dokiaľ nie je nahradené   iným   rozhodnutím   zaväzujúcim   na   plnenie   dovolené   chýba   pre   vykonanie exekúcie základný predpoklad, ktorým je exekučný titul.“

Na základe týchto skutočností krajský súd uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne potvrdil (§ 219 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku).

Ústavný súd po posúdení argumentácie krajského súdu dospel k záveru, že citované právne   názory   odvolacieho   súdu   nemožno považovať v   žiadnom   prípade   za   svojvoľné. Krajský súd, hoci stručne, ale reagoval na námietky sťažovateľky. Právne názory krajského súdu   zodpovedajú   zmyslu   a   účelu   predmetnej   právnej   úpravy,   a   preto   ich   ústavný   súd hodnotí   z   ústavného   hľadiska   ako   akceptovateľné   a   udržateľné,   a   teda   konformné   s obsahom   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy.   Podľa   názoru   ústavného   súdu základné právo na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy nemôže byť porušené iba z toho   dôvodu,   že   sa   všeobecné   súdy   nestotožnia   vo   svojich   záveroch   s   požiadavkami účastníka konania.

Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom namietaného uznesenia krajského súdu konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia podstatné   pre   posúdenie   veci   interpretoval   a   aplikoval,   a   jeho   úvahy   vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne a právne akceptovateľné. Vzhľadom na aplikáciu príslušných ustanovení zákona, a to predovšetkým § 45 zákona o rozhodcovskom   konaní, ako aj právnu   úpravu zákona č.   258/2001 o   spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov, ako aj na obsah relevantných dôkazov je napadnuté   rozhodnutie   krajského   súdu   aj   náležite   odôvodnené.   Ústavný   súd   považuje postup krajského súdu pri preskúmavaní rozhodnutia okresného súdu za legitímny s ústavne korešpondujúcou mierou interpretácie na vec použitých ustanovení označených zákonov, a teda vylučujúci porušenie základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

V súvislosti so sťažovateľkiným prejavom nespokojnosti s namietaným uznesením krajského súdu ústavný súd konštatuje, že obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa   čl. 46 ods.   1 ústavy   nie je záruka, že rozhodnutie súdu   bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenia základných práv (obdobne napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05).

Pokiaľ sťažovateľka namietala porušenie základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy, ústavný súd iba konštatuje, že keďže nedospel k záveru o   arbitrárnosti   či   zjavnej   neodôvodnenosti   namietaného   uznesenia   krajského   súdu v súvislosti s ústavnými zárukami vyplývajúcimi z čl. 46 ods. 1 ústavy, nemožno uvažovať o   arbitrárnosti   a   ústavnej   neakceptovateľnosti   tohto   rozhodnutia   ani   vo   vzťahu k namietanému porušeniu čl. 47 ods. 3 ústavy.

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti nezistil takú príčinnú súvislosť medzi namietaným uznesením krajského súdu a sťažovateľkou namietaným porušením jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy, ktorá by signalizovala, že k ich porušeniu reálne mohlo dôjsť, a preto ju odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom   na odmietnutie   sťažnosti   ako celku   stratilo   opodstatnenie   zaoberať sa ďalším   návrhom   sťažovateľky   na ochranu   ústavnosti   (zrušenie   namietaného   uznesenia), keďže rozhodovanie o ňom je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody (čl. 127 ods. 2 prvej vety ústavy).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 31. januára 2011