znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 18/2010-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. januára 2010 predbežne prerokoval sťažnosť P. D., B., zastúpenej advokátkou JUDr. Z. O., B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   postupom   Krajského   súdu   v   Bratislave   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 12 Co 119/2008, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť P. D. o d m i e t a   z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. decembra 2009 doručená sťažnosť P. D., B. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou JUDr. Z. O., B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 12 Co 119/2008.

Zo sťažnosti a z priloženej dokumentácie vyplýva, že sťažovateľka podala 2. mája 2005 Okresnému súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) žalobu o určenie, že pracovný pomer trvá. Okresný súd žalobu rozsudkom z 29. novembra 2006 zamietol. Proti rozsudku súdu prvého stupňa sa sťažovateľka odvolala, pričom vec bola podľa jej tvrdenia postúpená krajskému   súdu   15.   februára   2007   a   odvolacím   súdom   je   vedená   pod   sp.   zn. 12 Co 119/2008. Následne bola sťažovateľka 4. apríla 2008 vyzvaná, aby sa vyjadrila, či trvá   na   ústnom   pojednávaní   vo   veci   pred   odvolacím   súdom.   Sťažovateľka   podaním z 20. apríla   2008   oznámila,   že   na   ústnom   pojednávaní   vo   veci   trvá,   a   žiadala   nariadiť pojednávanie.   Vzhľadom   na   nečinnosť   krajského   súdu   podaním   z   12.   mája   2009 sťažovateľka urgovala nariadenie pojednávania a následne 5. augusta 2009 podala sťažnosť na prieťahy   v   konaní adresovanú   predsedníčke   krajského   súdu.   Predsedníčka   krajského súdu v prípise sp. zn. Spr 2156/09 z 3. septembra 2009 vyhodnotila sťažnosť sťažovateľky ako dôvodnú, za vzniknuté prieťahy sa ospravedlnila a zároveň jej oznámila, že vec bude ďalej sledovať z hľadiska bezprieťahovosti a plynulosti až do jej právoplatného skončenia a predsedníčku senátu vyzve, aby prijala ďalšie opatrenia na odstránenie prieťahov.

Sťažovateľka zastáva názor, že doterajším postupom krajského súdu v namietanom konaní došlo k porušeniu jej základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a jej práva podľa čl.   6 ods.   1   dohovoru,   a   preto navrhuje, aby ústavný   súd   prijal   jej sťažnosť   na ďalšie konanie a rozhodol o nej nálezom, v ktorom vysloví, že postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 12 Co 119/2008 došlo k porušeniu označených práv sťažovateľky, prikáže krajskému súdu, aby v tomto konaní konal bez zbytočných prieťahov, a zároveň jej prizná   primerané   finančné   zadosťučinenie   v   sume   4   000   €   a   náhradu   trov   právneho zastúpenia v sume 245,70 €.

Ústavný   súd   si   k sťažnosti   ešte   pred   jej   predbežným   prerokovaním   vyžiadal vyjadrenie predsedníčky krajského súdu, ako aj predloženie príslušného súdneho spisu. Predsedníčka   krajského   súdu   na   výzvu   ústavného   súdu   v   prípise   sp.   zn. Spr 3706/2009 z 5. januára 2009 predložila chronologický prehľad doterajšieho priebehu konania, z ktorého okrem iného vyplýva, že krajský súd po predložení spisu 6. marca 2007 vrátil vec okresnému súdu 16. januára 2008 ako predčasne predloženú, pričom súd prvého stupňa vec opätovne predložil odvolaciemu súdu 5. mája 2008. Dňa 8. októbra 2009 bol vo veci verejne vyhlásený rozsudok a vec bola vrátená okresnému súdu 7. decembra 2009. Podľa   názoru   predsedníčky   okresného   súdu   k   zbytočným prieťahom   v   predmetnej   veci nedošlo,   a   preto   navrhuje,   aby   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľky   odmietol   ako neopodstatnenú.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu   toho   základného   práva, ktoré označil   sťažovateľ,   pre nedostatok   vzájomnej príčinnej   súvislosti   medzi   napadnutým   postupom   tohto   orgánu   a   základným   právom, porušenie ktorého sa namietalo, ako aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené   základné   právo,   pretože   uvedená   situácia   alebo   stav   takúto   možnosť   reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).

Sťažovateľka sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a svojho práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 12 Co 119/2008.

Neodôvodnenú nečinnosť príslušného orgánu verejnej moci v právom upravenom konaní   (v   danom   prípade   krajského   súdu)   ústavný   súd   považuje   za   „iný   zásah“   do základných práv sťažovateľky, pričom jedným zo základných pojmových náležitostí, resp. znakov sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je to, že musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do základných práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza   zo   skutočnosti,   že   táto   sťažnosť   zohráva   významnú   preventívnu   funkciu   ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu   došlo   a   jeho   účinky   stále   trvajú,   aby   sa   v   porušovaní   týchto   práv   ďalej nepokračovalo (m. m. IV. ÚS 225/05, III. ÚS 317/05, II. ÚS 67/06). V tejto súvislosti ústavný súd podľa svojej konštantnej judikatúry poskytuje ochranu základnému právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (ako aj právu na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) len vtedy, ak bola sťažnosť   pred   ústavným   súdom   uplatnená   v   čase,   keď   k   namietanému   porušeniu označeného práva ešte mohlo dochádzať alebo porušenie v tom čase ešte mohlo trvať (m. m. I. ÚS 34/99, III. ÚS 20/00, II. ÚS 204/03, IV. ÚS 102/05).

Z   vyjadrenia   predsedníčky   krajského   súdu,   ako   aj   z   príslušného   súdneho   spisu ústavný   súd   zistil,   že   krajský   súd   v   predmetnej   veci   rozhodol   rozsudkom   sp.   zn. 12 Co 119/2008 z 8. októbra 2009, pričom vec bola vrátená okresnému súdu 7. decembra 2009. Sťažnosť sťažovateľky bola ústavnému súdu doručená 11. decembra 2009, z čoho vyplýva, že v tomto čase už krajský súd objektívne nemohol porušovať základné právo sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy ani jej právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Navyše v okolnostiach prípadu možno konštatovať, že podanie sťažnosti podľa § 62 a nasl. zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov   predsedníčke   krajského   súdu   sťažovateľkou   (5.   augusta   2009)   sa   efektívne prejavilo v tom, že krajský súd po odpovedi predsedníčky krajského súdu sťažovateľke (3. septembra 2009) v priebehu krátkeho času vo veci rozhodol (8. októbra 2009).

Na základe uvedeného ústavný súd po predbežnom   prerokovaní sťažnosti   dospel k záveru, že táto je zjavne neopodstatnená, a preto ju podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. januára 2010