znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 18/08-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. januára 2008 predbežne prerokoval sťažnosť O. Ž., Ž., a obchodnej spoločnosti T., s. r. o., Ž., právne zastúpených advokátom JUDr. M. R., Ž., vo veci namietaného porušenia ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky   a práva   na   prejednanie   ich   záležitostí   v primeranej   lehote   podľa   čl. 6   ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 27 Ro 126/2007, za účasti Okresného súdu Žilina, takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Obvodného stavebného bytového družstva Ž. a obchodnej spoločnosti T., s. r. o.,   o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. decembra 2007 doručená sťažnosť O. Ž. a obchodnej spoločnosti T., s. r. o. (ďalej len „sťažovatelia“), ktorou   namietajú porušenie   ich   základného   práva   na prerokovanie veci   bez zbytočného prieťahov podľa   čl. 48   ods. 2 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“) a práva na prejednanie ich záležitostí v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 27 Ro 126/2007.

Sťažovatelia vo svojej sťažnosti uviedli, že návrhom na vydanie platobného rozkazu doručeným okresnému súdu 15. marca 2007 sa ako navrhovatelia domáhali zaplatenia sumy 660 Sk s príslušenstvom za „nezaplatenie poplatku za káblovú televíziu“. Súčasťou návrhu boli   ich   splnomocnenia   pre   advokáta   udelené   a podpísané   štatutárnymi   orgánmi sťažovateľov.

Okresný súd 28. marca 2007 vyzval právneho zástupcu sťažovateľov na predloženie riadneho splnomocnenia, keďže to, ktoré bolo pripojené k návrhu, nespĺňalo podľa jeho názoru náležitosti kvalifikovaného splnomocnenia. K tejto výzve sa sťažovatelia vyjadrili podaním doručeným okresnému súdu 4. apríla 2007.

Okresný súd uznesením z 2. mája 2007 vyzval sťažovateľov odstrániť nedostatky podania   a pripojených   splnomocnení.   Na   túto   výzvu   sťažovatelia   odpovedali   prípismi zo 14. mája 2007,   v ktorých   opätovne   vyhlásili,   že „trvajú   na   svojich   udelených plnomocenstvách, plnomocenstvo udelené advokátovi nikdy nepodpísali ako fyzické osoby vo vlastnom mene, ale ako štatutárne orgány navrhovateľov“.

Okresný súd uznesením sp. zn. 27 Ro 126/2007 z 15. júna 2007 však argumentáciu sťažovateľov neakceptoval, ich podanie (návrh na vydanie platobného rozkazu) odmietol a nepriznal im náhradu trov konania.

Proti   rozhodnutiu   okresného   súdu   sťažovatelia   podali   4. júla 2007   odvolanie, v ktorom okrem iného uviedli, že postupom okresného súdu im bola odňatá možnosť konať pred súdom.

Krajský   súd   uznesením   sp. zn.   5   Co   225/2007   zo   17.   októbra   2007   uznesenie okresného súdu sp. zn. 27 Ro 126/2007 z 15. júna 2007 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.   V odôvodnení   uznesenia,   ktorým   krajský   súd   prvostupňové   rozhodnutie zrušil, okrem iného uviedol:

„V preskúmavanej veci mal odvolací súd nepochybne preukázané, že dňa 15. 3. 2007 bol prvostupňovému súdu doručený návrh navrhovateľov 1) a 2), z ktorého je nepochybné, že tento návrh bol v mene navrhovateľov 1) a 2) spísaný a podpísaný JUDr. M. R., Ž., ktorý zároveň   k   návrhu   pripojil   plnomocenstvá   zo   dňa   4. 1. 2007,   podpísané   štatutárnymi zástupcami tak navrhovateľa 1), ako aj navrhovateľa 2). V plnomocenstve navrhovateľa 1) je jednoznačne a nespochybniteľne uvedené, že Ing. D. K., predseda predstavenstva O. Ž., Ž., (...), týmto splnomocňuje JUDr. M. R., advokáta (...) Ž., aby ho zastupoval vo veci vymáhania pohľadávky proti   S.   B.,   Ž.   Taktiež z plnomocenstva navrhovateľa 2) zo dňa 4. 1. 2007   jednoznačne   a nespochybniteľne   vyplýva,   že   podpísaný   Ing.   L.   Č.,   konateľ spoločnosti   T.,   s.   r.   o.   Ž.   týmto   splnomocňuje   JUDr.   M.   R.,   advokáta   (...)   Ž.,   aby   ho zastupoval vo veci vymáhania pohľadávky proti S. B., Ž.

Odvolací   súd   z   vyššie   uvedených   plnomocenstiev   nemal   pochybnosť,   že   tieto plnomocenstvá   udelil   tak   navrhovateľ 1),   ako   aj   navrhovateľ 2)   zákonom   stanoveným spôsobom.   Tieto   plnomocenstva   sú   dátumované   a   podpísané   štatutárnymi   orgánmi právnickej osoby, ktorí sú v súlade s údajmi zapísaní v obchodnom registri a ktorí sú oprávnení   takéto   plnomocenstvo   udeliť   a   vystupovať   za   spoločnosť   navonok.   Tieto plnomocenstvá zároveň boli advokátom prijaté.

Uvedené skutočnosti   vyplývajú   z ust.   § 21   ods. 1   O. s. p.,   z ktorého je   zrejmé,   že za právnickú osobu koná štatutárny orgán alebo pracovník (člen), ktorý preukáže, že je oprávnený za ňu konať. V súlade s ust. § 24 veta prvá O. s. p. účastník sa môže dať v konaní zastupovať zástupcom, ktorého si zvolí. Podľa § 25 ods. 1 O. s. p. ako zástupcu si účastník môže vždy zvoliť advokáta, plnomocenstvo udelené advokátovi nemožno obmedziť. Odvolací súd sa nestotožnil s právnym záverom prvostupňového súdu, ktorý mal za to, že z predložených plnomocenstiev ako splnomocnitelia nie sú označení navrhovatelia 1) a 2), keď prvostupňový súd si nesprávnym spôsobom vyložil, že Ing. D. K., predseda predstavenstva O. Ž. a Ing. L. Č., konateľ spoločnosti T., s r. o., konali pri udeľovaní plnej moci vo vlastnom mene a nie v mene navrhovateľov 1) a 2) ako právnických osôb. Odvolací súd konštatuje, že štatutárne orgány navrhovateľa 1) a 2) postupovali zákonom stanoveným spôsobom a plnomocenstvá, ktoré udelili advokátovi JUDr. M. R., využili svoje zákonom stanovené postavenie štatutárnych orgánov právnických osôb a v žiadnom prípade nie ako fyzické osoby.

Odvolací súd z vyššie uvedeného konštatuje, že odvolanie navrhovateľov 1) a 2) bolo dôvodné, a preto mu neostávalo iné, ako rozhodnutie prvostupňového súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie a rozhodnutie.“

Sťažovatelia ďalej uviedli, že podľa ich názoru „postupom Okresného súdu v Žiline č. k. 27 Ro 126/2007 došlo k prieťahom v súdnom konaní a to najmä zasielaním účelových, zmätočných a nadbytočných výziev prvostupňovým súdom. Táto neefektívna a nesústredená činnosť   súdu   zapríčinila   porušenie   ústavou   zaručeného   práva   na   prerokovanie   veci bez zbytočných   prieťahov,   pričom   táto   činnosť   súdu   nesmerovala   k odstráneniu   právnej neistoty, v ktorej sa nachádzal sťažovateľ v 1) a 2) rade“.

Na   základe   uvedeného   sa   sťažovatelia   domáhali,   aby   ústavný   súd   rozhodol,   že postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 27 Ro 126/2007 bolo porušené nimi   označené   základné   právo   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   a právo   podľa   čl. 6   ods. 1 dohovoru a súčasne navrhli, aby ústavný súd prikázal okresnému súdu konať v tejto veci bez zbytočných prieťahov, aby im priznal finančné zadosťučinenie každému po 5 000 Sk a úhradu trov právneho zastúpenia.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd každý návrh prerokuje bez prítomnosti sťažovateľa a zisťuje, či sťažnosť spĺňa zákonom predpísané náležitosti a či nie sú dôvody na jej odmietnutie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd odmietnuť aj sťažnosť, ktorá je zjavne neopodstatnená.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva   alebo slobody,   ktorej   reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05).

Zjavná   neopodstatnenosť   sťažnosti   namietajúcej   porušenie   základného   práva na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy môže vyplývať aj z toho, že porušenie tohto základného práva sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom, ktoré   z   hľadiska   jeho   druhu   a   povahy   netrvá   tak   dlho,   aby   sa   dalo   vôbec   uvažovať o zbytočných prieťahoch. Osobitne to platí o sporových konaniach, v ktorých stoja proti sebe   žalobca   a žalovaný   a   kde   sa   v   celom   rozsahu   uplatňuje   kontradiktórnosť   konania [porovnaj § 120 ods. 1 a 4 Občianskeho súdneho poriadku (napr. IV. ÚS 147/04)].

Z judikatúry ústavného súdu taktiež vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní   má   nevyhnutne   za   následok   porušenie   základného   práva   na   prerokovanie   veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   (napr.   II. ÚS 57/01,   I. ÚS 48/03, III. ÚS 59/05).

V prípade,   keď   ústavný   súd   zistil,   že   charakter   postupu   všeobecného   súdu sa nevyznačoval   takými   významnými   prieťahmi,   ktoré   by   bolo   možné   kvalifikovať   ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, nevyslovil porušenie základného práva zaručeného týmto článkom ústavy (napr. II. ÚS 57/01), prípadne návrhu buď nevyhovel (napr. I. ÚS 11/00),   alebo   ho   odmietol   ako zjavne   neopodstatnený   (napr.   I. ÚS 41/01, I. ÚS 57/01, III. ÚS 59/05).

Ústavný súd po oboznámení sa so sťažnosťou a jej prílohami a po zistení priebehu aktuálneho   stavu   označeného   konania   vedeného   okresným   súdom   dospel   k záveru,   že sťažnosť sťažovateľov je zjavne neopodstatnená.

Konanie na prvostupňovom súde začalo podaním návrhu sťažovateľov na zaplatenie sumy 660 Sk s príslušenstvom doručeným okresnému súdu 15. marca 2007.

Keďže   sťažovatelia   napriek   opakovaným   výzvam   okresného   súdu   neodstránili vytýkané   nedostatky   návrhu,   resp.   splnomocnení   pripojených   k návrhu,   okresný   súd uznesením   sp. zn.   27 Ro 126/2007   z   15.   júna   2007   podanie   sťažovateľov   odmietol a nepriznal im ani náhradu trov konania.

Podľa zistenia ústavného súdu po podaní odvolania sťažovateľov proti uvedenému rozhodnutiu okresného súdu bol spis 17. júla 2007 predložený krajskému súdu a po jeho rozhodnutí o odvolaní uznesením sp. zn. 5 Co 225/2007 zo 17. októbra 2007 bol vrátený okresnému súdu 12. decembra 2007.

Z uvedeného   vyplýva,   že   z doterajšej   doby   trvania   konania   na   okresnom   súde (konanie začalo 15. marca 2007) sa spis v dôsledku rozhodovania o odvolaní sťažovateľov nachádzal takmer 5 mesiacov na krajskom súde, pričom sťažovatelia v sťažnosti namietali iba   zbytočné   prieťahy,   ktoré   mali   vzniknúť   postupom   okresného   súdu   v napadnutom konaní.

Je   pravda,   že   postup   okresného   súdu   v dôsledku   nesprávneho   posúdenia splnomocnení   predložených   v prvostupňovom   konaní   možno   hodnotiť   ako   nesústredený a neefektívny, a takýmto postupom bolo vyvolané aj odvolacie konanie vedené krajským súdom, avšak ústavný súd je toho názoru, že dĺžka predmetného konania v okolnostiach daného   prípadu   nie   je   takej   povahy,   aby   bolo   možné   v danej   veci   vysloviť   porušenie základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov.   Ústavný   súd   okrem uvedeného   zastáva   tiež   názor,   že   prieťahy   spôsobené   neefektívnym   a nesústredeným postupom   okresného   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   27 Ro 126/2007   nedosahujú vzhľadom na doterajšiu dĺžku namietaného konania takú intenzitu, aby ich bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy.

Tento záver neumožňuje ústavnému súdu, aby po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie v rozhodnutí vo veci samej vyslovil porušenie základného práva sťažovateľov na konanie bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy,   resp. práva   na   prejednanie   ich záležitostí v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Vzhľadom   na   to   ústavný   súd   odmietol   sťažnosť   sťažovateľov   podľa   § 25   ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Keďže   odmietnutie   sťažnosti   pre   zjavnú   neopodstatnenosť   je   dôvodom,   ktorý nie je možné odstrániť, ústavný súd sa ďalšími návrhmi uvedenými v sťažnosti nezaoberal.

Ústavný súd nad rámec odôvodnenia uvádza, že pokiaľ by v budúcnosti v postupe všeobecného súdu dochádzalo k prieťahom v konaní, sťažovateľom nič nebráni v tom, aby opätovne podali sťažnosť na porušenie základných práv a slobôd podľa čl. 127 ústavy.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. januára 2008