znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 18/07-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. marca 2007 predbežne prerokoval sťažnosť MUDr. V. K., K., vo veci namietaného porušenia jeho práv rozsudkom   Najvyššieho súdu   Slovenskej republiky sp. zn. 2 So 45/2006 z 18. júla 2006 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   MUDr.   V.   K. o d m i e t a   pre   nedostatok   právomoci   Ústavného   súdu Slovenskej republiky.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 29. novembra 2006 doručené podanie MUDr. V. K. (ďalej len „sťažovateľ“), v ktorom namieta porušenie svojich   bližšie   neoznačených   práv   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 So 45/2006 z18. júla 2006.

Vychádzajúc z obsahu podania ústavný súd ho posúdil ako sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   konštatujúc   zároveň,   že   toto podanie   nespĺňa   náležitosti   ustanovené   zákonom   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“).

Sťažovateľ v predmetnom podaní, ktoré označil ako „Odvolanie (dovolanie?) proti Rozsudku Najvyššieho súdu SR“, okrem iného uvádza, že

„NS   SR   potvrdil   napadnutý   rozsudok   Krajského   súdu   v   Košiciach   zo   dňa 10. februára 2006 č. k. 1 Sd 192/2005-31, ktorým KS potvrdil rozhodnutie S. B. zo dňa 8. júna 2005 č. 470 523 7100.

Týmto   rozhodnutím   mi   odporkyňa   zastavila   od   02. 08. 2005   výplatu   invalidného dôchodku s odôvodnením, že som sa nepodrobil vyšetreniu, na ktoré som bol predvolaný za účelom zistenia môjho zdravotného stavu.

Súd   nevypočul   svedkov,   ani   sa   nezaoberal   dôkazmi,   ako   je   skutočnosť,   že   som sa podrobil   všetkým   vyšetreniam,   ktoré   boli   aktuálne   a   mojím   obvodným   lekárom   bolo vypísané aj tlačivo 400 pre posudkového lekára. Nakoľko posudkový lekár žiadal hlavne psychiatrické vyšetrenie, toto som odmietol s poukazovaním, že je to hrubý zásah do mojích ľudských a občianskych práv, pretože tieto vyšetrenia komisia už v minulosti opakovane mala, a neboli rešpektované.

Od   r. 1984,   kedy   som   odišiel   z   protialkoholickej   liečby   duševne   zdravý a práceschopný,   ma   žiaden   psychiater   na   psychickú   chorobu   neliečil.   Všetky   odborné vyšetrenia, vrátane súdnoznaleckého posudku - znalcov psychiatrov, a znaleckého posudku vypracovaného   odborníkmi   z   Medzinárodnej   asociácie   proti   politickému   zneužívanou psychiatrie, hovoria jasne, že od r. 1984 som bol a som duševne zdravý a práceschopný. Preto som nevidel, a doposiaľ nevidím dôvod, aby som sa mal opakovane znovu a znovu   na   príkaz   posudkových   lekárov   podrobovať   psychiatrickému   vyšetreniu.   Ide o nehoráznu   diskrimináciu,   útlak,   šikanu   a   poškodzovanie   mojich   Ústavou   SR a medzinárodným dohovorom zaručených základných ľudských práv a slobôd“.

Sťažovateľ ďalej argumentuje tým, že sa sám dal vyšetriť renomovaným psychiatrom aj   psychológom   a   odborné   nálezy   poskytol   tiež   najvyššiemu   súdu.   Preto   podľa   neho neobstojí tvrdenie, že mu výplata invalidného dôchodku bola zastavená podľa § 112 ods. 7 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov.

Najvyššiemu súdu sťažovateľ vyčíta aj to, že sa v napadnutom rozhodnutí napriek jeho upozorneniu nevysporiadal so skutočnosťou, že v danej veci ide o taký prípad, „... keď bola   kontrola   zdravotného   stavu   nariadená   poistencovi   podľa   § 263   ods. 2   zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení, o ktorom sa Ústavný súd SR vo svojom náleze zo dňa 7. júna 2006 vyslovil, že je v nesúlade s č. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky“.

Sťažovateľ sa   v nadväznosti   na uvedené   domáha, aby ústavný súd „... urýchlene odstránil   protizákonný   a   protiústavný   stav,   ktorý   mi   spôsobila   odporkyňa   S.   B.   svojím konaním aj Najvyšší súd SR“.

II.

Ústavný súd je podľa čl. 127 ods. 1 ústavy oprávnený konať o sťažnostiach, ktorými fyzické osoby alebo právnické osoby namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podmienky konania o sťažnostiach sú upravené v ustanoveniach § 20 a § 49 až 56 zákona   o ústavnom   súde,   pričom   nesplnenie   všeobecnej   alebo   osobitnej   podmienky je dôvodom na odmietnutie sťažnosti podľa § 25 ods. 2 citovaného zákona.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti sťažovateľa.

Sťažovateľ namieta, že najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 2 So 45/2006 z 18. júla 2006, ktorým   potvrdil   rozsudok   Krajského   súdu   v   Košiciach   (ďalej   len   „krajský   súd“) sp. zn. 1 Sd 192/2005 z 10. februára 2006 v jeho právnej veci proti S. B., v konaní o výplatu invalidného   dôchodku   poškodil   jeho „... Ústavou   SR   a Medzinárodným   dohovorom...“ zaručené ľudské práva a slobody.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je právomoc ústavného súdu subsidiárna; to znamená, že ústavný súd poskytuje fyzickej osobe alebo právnickej osobe ochranu základných práv a slobôd vtedy, ak im túto ochranu neposkytne všeobecný súd.

Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zisťoval, či ochranu právam sťažovateľa   neposkytujú   všeobecné   súdy   na   základe   opravných   prostriedkov   jemu dostupných, ktoré možno považovať za účinné právne prostriedky ich nápravy.

Z obsahu sťažnosti a z predloženého súvisiaceho spisového materiálu krajského súdu vyplýva,   že   v okolnostiach   prípadu   sťažovateľ   nevyčerpal   všetky   prostriedky,   ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd v systéme všeobecných súdov účinne poskytuje,   keďže   nepodal   dovolanie   proti   namietanému   rozsudku   najvyššieho   súdu, a to napriek   tomu,   že   podľa   ustanovenia   § 250s   ods. 2   Občianskeho   súdneho   poriadku (ďalej aj „OSP“) bol tento mimoriadny opravný prostriedok proti označenému rozsudku najvyššieho súdu prípustný. Vo veciach dôchodkového zabezpečenia možno totiž podľa označeného ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku využiť všetky opravné prostriedky s výnimkou obnovy konania, a to bez ohľadu na to, že vo veci rozhoduje najvyšší súd ako odvolací súd.

Ústavou   daná   právomoc   ústavného   súdu   neumožňuje ústavnému   súdu   nahrádzať rozhodovaciu činnosť (právomoc) všeobecných súdov, ak je táto založená zákonom alebo na základe zákona, t. j. v danom prípade na základe uplatnenia postupu podľa prvej vety § 250   ods. 2   OSP,   časť   za   bodkočiarkou. Ústavný   súd   môže   založiť   svoju   právomoc na konanie   až   vtedy,   ak   fyzická   osoba   (alebo   právnická   osoba)   nemala   inú   ústavnú a zákonnú   možnosť   účinnej   ochrany   svojich   práv.   Ústava   ani   zákon   o   ústavnom   súde nepripúšťajú,   aby   si   sťažovateľ   ako   účastník   konania   zvolil   medzi   súdnymi   orgánmi ochrany porušených základných práv a slobôd, naopak, čl. 127 ods. 1 ústavy jednoznačne požaduje vyčerpanie všetkých sťažovateľovi dostupných a účinných prostriedkov nápravy.

Aj   podľa   stabilnej   judikatúry   ústavného   súdu   ústavný   súd   nie   je   oprávnený poskytovať ochranu ústavnosti vo veciach, v ktorých sa sťažovateľ mohol domôcť ochrany v   konaní   pred   všeobecným   súdom   vlastnými,   dovolenými   a   Občianskym   súdnym poriadkom ustanovenými procesnými úkonmi (podobne napr. I. ÚS 161/02).

Preto v súlade s ustanovením čl. 127 ods. 1 i. f. ústavy a § 49 zákona o ústavnom súde   nie   je   daná   právomoc   ústavného   súdu   na   preskúmanie   napadnutého   rozsudku najvyššieho súdu. Vychádzajúc z princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu ústavný súd sťažnosť odmietol pre nedostatok právomoci (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Nedostatok   právomoci   nemožno   odstrániť,   preto   ústavný   súd   nepovažoval za potrebné   vyzývať   sťažovateľa   na   odstránenie   nedostatkov   jeho   sťažnosti,   ktorá v predloženej podobe, ako už bolo uvedené, neobsahovala náležitosti ustanovené v zákone o ústavnom súde (napr. rozhodnutie II. ÚS 187/06).

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. marca 2007