znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 18/06-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. januára 2006 predbežne   prerokoval   sťažnosť   V.,   s. r. o.,   so   sídlom   P.,   a   V,   s. r. o.,   so   sídlom   B., zastúpených advokátom JUDr. M. Š., B., ktorou namietali porušenie ich základného práva na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej republiky postupom Krajského súdu v Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Cbs 2/03, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť V., s. r. o., a V. s. r. o.,   o d m i e t a   ako neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. októbra 2005   doručená   sťažnosť   V.,   s. r. o.,   so   sídlom   P.,   a V.,   s. r. o.,   so   sídlom   B.   (ďalej   aj „sťažovatelia“), v ktorej namietali porušenie ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom   Krajského   súdu   v   Trenčíne (ďalej   len „krajský   súd“)   v konaní vedenom   pod sp. zn. 7 Cbs 2/03.   V záhlaví sťažnosti   sťažovatelia   uvádzajú, že ich   označené základné právo bolo porušené aj rozhodnutiami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší   súd“)   sp. zn.   6 Obo 145/2004   z 30.   júna   2004   a sp. zn.   1 Obdo V 64/2005 z 19. júla 2005 (v petite sťažnosti však nežiadali vysloviť porušenie svojich práv zo strany tohto subjektu).

Z   obsahu   sťažnosti   a jej   príloh,   ako   aj   zo   súvisiaceho   spisu   krajského   súdu vyžiadaného ústavným súdom vyplýva, že sťažovatelia doručili 29. januára 2003 krajskému súdu   návrh,   ktorým   sa   domáhali   vydania   predbežného   opatrenia   a určenia   neplatnosti uznesení   valných   zhromaždení   obchodnej   spoločnosti   Y.,   spol.   s   r. o.,   P., „konaných v rokoch 2000, 2001 a 2002“. Krajský súd pokynom z 5. februára 2003 vyzval V., s. r. o., na zaplatenie súdneho poplatku za podanie návrhu na vydanie predbežného opatrenia, ktorý bol   uhradený   11. februára 2003.   Uznesením   krajského   súdu   sp. zn.   7 Cbs 2/2003 z 28. februára 2003 bol návrh na vydanie predbežného opatrenia zamietnutý. Sťažovatelia boli následne 5. marca 2003 vyzvaní na zaplatenie súdneho poplatku za návrh na určenie neplatnosti uznesenia valného zhromaždenia. Dňa 19. marca 2003 bolo krajskému súdu doručené podanie sťažovateľov (zo 17. marca 2003) označené ako „Úprava žaloby“. Dňa 22. septembra 2003 krajský súd vzhľadom na obsah podania sťažovateľov zo 17. marca 2003 predložil spisový materiál v predmetnej veci v zmysle § 208 Občianskeho súdneho poriadku   (ďalej   len   „OSP“)   na rozhodnutie   najvyššiemu   súdu,   ktorý   mu   ho   vrátil 18. februára   2004   s tým,   že   mu   bol   predložený   neopodstatnene.   Najvyšší   súd   v prípise, ktorým vrátil krajskému súdu spis sp. zn. 7 Cbs 2/03, poukázal na to, že citované podanie sťažovateľov zo 17. marca 2003 nespĺňa náležitosti odvolania v zmysle § 205 ods. 1 OSP.

Ďalší priebeh konania bol nasledovný:

- 23. februára 2004 krajský súd vyzval sťažovateľov, aby sa vyjadrili k ich podaniu zo 17. marca 2003 v tom zmysle, či ho treba považovať za späťvzatie návrhu na vydanie predbežného opatrenia alebo odvolanie proti uzneseniu sp. zn. 7 Cbs 2/2003 z 28. februára 2003;   krajský   súd   súčasne   označil   uvedené   podanie   sťažovateľov   za „právne nekvalifikované a pre súd nezrozumiteľné“;

- na výzvu krajského súdu odpovedali sťažovatelia podaním z 10. apríla 2004, ktoré však krajský súd opätovne kvalifikoval ako nezrozumiteľné, a preto ich 14. apríla 2004 znovu vyzval na upresnenie zamýšľaného obsahu ich úkonu vyjadreného slovami „z návrhu sa vypúšťa bod č. 1“;

- na opakovanú výzvu odpovedali sťažovatelia podaním z 23. apríla 2004, avšak ani z jeho obsahu nebolo možné jednoznačne ustáliť, čoho sa ich podaním zo 17. marca 2003 domáhali;

- v nadväznosti na to krajský súd 17. mája 2004 po tretíkrát vyzval sťažovateľov, aby sa «zrozumiteľne   vyjadrili,   či   (...)   podanie   zo   17. 3. 2003   na   „vypustenie   z návrhu na vydanie rozhodnutia bodu č. 1“ má súd považovať za späťvzatie návrhu na vydanie predbežného opatrenia, nakoľko na základe návrhu došlého súdu 29. 1. 2003 ste sa v bode č. 1   domáhali   vydania   predbežného   opatrenia   o ktorom   súd   rozhodol   dňa   28. 2. 2003 uznesením č. k. 7 Cbs 2/03-38»;

- na výzvu krajského súdu zo 29. mája 2004 odpovedali sťažovatelia 29. mája 2004 a z tejto odpovede okrem iného vyplýva, že ich podanie zo 17. marca 2003 treba považovať za odvolanie voči uzneseniu sp. zn. 7 Cbs 2/2003 z 28. februára 2003;

- nadväzne   na   to   krajský   súd   2. júna 2004   predložil   spis   spolu   s napadnutým rozhodnutím   najvyššiemu   súdu,   ktorý   uznesením   sp. zn.   6 Obo 145/04   z 30. júna 2004 odvolanie sťažovateľov odmietol z dôvodu, že nemá náležitosti podľa § 205 ods. 1 OSP. Označené uznesenie najvyššieho súdu nadobudlo právoplatnosť 16. augusta 2004;

- 25. augusta 2004 bolo krajskému súdu doručené podanie, ktorým sa sťažovatelia informujú,   prečo   im   dosiaľ   neboli   doručené   ďalšie   výzvy   na   úhradu   súdneho   poplatku za návrh   na   určenie   neplatnosti   uznesení   valných   zhromaždení   obchodnej   spoločnosti Y., spol.   s r. o.   Sťažovatelia   poukázali   na   to,   že podaním   zo 17.   marca   2003   požiadali vzhľadom na „úpravu žaloby“ o doručenie novej výzvy na úhradu súdneho poplatku;

- krajský   súd   odpovedal   sťažovateľom   podaním   z 9.   septembra   2004   v ktorom uviedol, že: „Uznesením NS SR 6 Obo 145/04, ktoré ste prevzali dňa 16. 8. 2004 bolo odmietnuté   Vaše   odvolanie   označené   ako   úprava   žaloby.   Vzhľadom   na   právoplatné rozhodnutie   NS   SR   Vám   tunajší   súd   nemá   dôvod   doručovať   výzvu   na   úhradu   súdneho poplatku, pretože vec spisovej značky 7 Cbs 2/03 je skončená“;

- konateľ   spoločnosti   V.,   s. r. o.,   požiadal   listom   z 1.   októbra   2004   krajský   súd o doručenie   uznesenia   najvyššieho   súdu   sp. zn.   6 Obo 145/04   z 30. júna 2004   z dôvodu, že ho poštová doručovateľka doručila neoprávnenej osobe;

- opakované doručovanie zásielky V., s. r. o., bolo neúspešné; táto zásielka sa vrátila krajskému   súdu   s tým,   že   adresát   je   na   uvedenej   adrese   neznámy.   Aj doručovanie prostredníctvom Mestskej polície v P. bolo neúspešné a zásielka bola 9. decembra 2004 vrátená   krajskému   súdu   s oznámením,   že   ju   nebolo   možné   doručiť,   pretože   firma   sa na uvedenej adrese už asi 7 rokov nenachádza. Napokon bola zásielka doručovaná na adresu trvalého bydliska konateľa V., s. r. o., ktorým bola prevzatá 27. decembra 2004;

- 4. januára 2005 bolo krajskému súd doručené podanie sťažovateľov označené ako „Návrh na dovolanie podľa § 241 ods. 2 O. s. p. v právnej veci Krajského súdu v Trenčíne spis. zn. 7 Cbs 2/2003-38 zo dňa 28. 2. 2003 v spojení s rozhodnutím Najvyššieho súdu SR spis. zn. 6 Obo 145/04 zo dňa 30. 6. 2004“;

- prípisom z 18. januára 2005 vyzval krajský súd sťažovateľov, aby si v lehote 10 dní zvolili advokáta na zastupovanie v dovolacom konaní, čo sťažovatelia urobili 23. januára 2005;

- uznesením   sp. zn.   7 Cbs 2/03   z 26. januára 2005   boli   sťažovatelia   vyzvaní na zaplatenie súdneho poplatku za dovolanie; ktorý zaplatili 11. februára 2005;

- krajský súd predložil spis spolu s dovolaním 15. februára 2005 najvyššiemu súdu;

- najvyšší   súd   prípisom   sp. zn.   1   Obdo   V 24/2005   z 31.   marca   2005   vrátil   spis krajskému súdu   bez rozhodnutia   o dovolaní. V prípise   najvyššieho súd sa   okrem iného uvádza: „Z dovolania vyplýva, že dovolatelia vidia pochybenia súdov predovšetkým v tom, že   súd   prvého   stupňa   rozhodol   naraz   o návrhu   na   vydanie   predbežného   opatrenia i o neplatnosti uznesení valného zhromaždenia a odvolací súd toto pochybenie nenapravil. Dovolatelia   pritom   zjavne   vychádzajú   z informácie,   ktorú   im   poskytla   vyššia   súdna úradníčka v liste z 9. 9. 2004 (...). Informácia, že vec sp. zn. 7 Cbs 2/2003 je skončená, je však   nesprávna.   V návrhu   z 29. 1. 2003   navrhovatelia   žiadali   vydanie   predbežného opatrenia a určenie neplatnosti uznesenia valných zhromaždení (v závere návrhu bližšie formulovaných petitov s tým súvisiacich). Uznesením z 28. 2. 2003 č. k. 7 Cbs 2/2003–38 krajský   súd   rozhodol   len   o návrhu   na   vydanie   predbežného   opatrenia.   Je   to   celkom jednoznačne vyjadrené v záhlaví uznesenia a vyplýva to aj z jeho odôvodnenia (uznesením bez   pojednávania   návrh   vo   veci   samej   ani   nebolo   možné   zamietnuť).   Najvyšší   súd Slovenskej   republiky,   ako   súd   odvolací,   uznesením   z 30.   7.   2004   č. k.   6 Obo 145/04-74 rozhodoval o odvolaní proti uvedenému rozhodnutiu, teda tiež len o predbežnom opatrení. Právoplatne tak bolo rozhodnuté len o návrhu na vydanie predbežného opatrenia. Vo veci samej   rozhodnuté   nebolo,   takže   vec   sp.   zn.   7 Cbs 2/2003   nie   je   skončená   a súd   musí o návrhu (žalobe) vo veci samej rozhodnúť. Navrhovateľom treba oznámiť, že informácia bola   nesprávna   a súd   bude   o veci   samej   rozhodovať.   Súčasne   ich   treba   vyzvať,   aby oznámili, či aj po tomto vysvetlení trvajú na dovolaní, alebo ho berú späť. Po vykonaní týchto úkonov a po vyjadrení dovolateľov spis znovu predložte dovolaciemu súdu“;

- v   nadväznosti   na   citovaný   prípis   najvyššieho   súdu   krajský   súd   15.   apríla   2005 oznámil   sťažovateľom,   že   informácia,   ktorú   im   poskytla   vyššie   súdna   úradníčka 9. septembra 2004 v tom zmysle, že predmetná vec je právoplatne skončená, je nesprávna a súd bude o veci rozhodovať. Súčasne krajský súd vyzval sťažovateľov, aby mu vzhľadom na to, že v konaní sa bude vo veci samej pokračovať a rozhodovať, oznámili, či trvajú na dovolaní   z 29. decembra   2004 doručenom   súdu   4. januára 2005 alebo ho berú   späť. Na výzvu krajského súdu odpovedali sťažovatelia podaním z 2. mája 2005 a oznámili mu, že na podanom dovolaní z 29. decembra 2004 trvajú;

- krajský   súd   22. júna 2005   predložil   spis   s dovolaním   sťažovateľov   znovu najvyššiemu súdu, ktorý rozhodol uznesením sp. zn. 1 Obdo V 64/2005 z 19. júla 2005 tak, že dovolanie odmietol ako oneskorene podané;

- krajský súd uznesením sp. zn. 7 Cbs 2/2003 zo 6. októbra 2005 konanie v časti, v ktorej sťažovatelia vzali späť návrh podaním zo 17. marca 2003, zastavil;

- prípisom   zo 7. októbra 2005   vyzval   krajský   súd sťažovateľov,   aby upresnili ich podanie, na základe ktorého žiadajú zmenu petitu žaloby, a uviedli, ktoré vykonané právne úkony sú nulitné od samého začiatku na základe neplatnosti záverov valného zhromaždenia žalovaného;

- sťažovatelia upresnili petit podaním doručeným krajskému súdu 26. októbra 2005;

- uznesením sp. zn. 7 Cbs 2/03 z 2. novembra 2005 rozhodol krajský súd o pripustení zmeny žaloby a zároveň vyzval sťažovateľov na úhradu súdneho poplatku za návrh.

Sťažovatelia upriamujú pozornosť na skutočnosť, že krajský súd v ich právnej veci o určenie neplatnosti uznesení valných zhromaždení obchodnej spoločnosti Y., spol. s r. o., P. „... vôbec   nezačal   meritórne   konať!“, a poukazujú   aj   na   vznik   škody   a   na   ďalšie negatívne dôsledky, ktoré im v dôsledku nečinnosti krajského súdu vznikajú.

Podľa sťažovateľov bolo v dôsledku toho, že krajský súd v predmetnej veci nekoná, porušené aj ich právo zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy a tiež im bola znemožnená ochrana ich súkromného vlastníctva zaručená v čl. 20 ods. 1 prvej a druhej vete ústavy tým, že „... je im zabraňované vykonávať práva spoločníka v inej obchodnej spoločnosti, ktoré sú uvedené v občianskom   zákonníku   a spoločenskej   zmluve   obchodnej   spoločnosti   a zároveň   im   je bránené zveľaďovať svoj majetok – obchodný podiel (...)“. Sťažovatelia sa však vyslovenia porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ani základného práva podľa čl. 20 ods. 1   prvej   a druhej   vety   ústavy,   ako   to   vyplýva   z petitu   ich   sťažnosti,   nedomáhajú. Ústavnej   ochrany   uvedených   základných   práv   sa   domáhajú   samostatnými   sťažnosťami doručenými   ústavnému   súdu   zároveň   s touto   sťažnosťou   a konanie   o týchto   ďalších sťažnostiach je vedené pod osobitnými spisovými značkami (Rvp 1704/05 a Rvp 1705/05).

V predmetnej   sťažnosti   sťažovatelia   navrhli,   aby   ústavný   súd   vydal   rozhodnutie nasledujúceho znenia:

„1. Určuje sa, že ústavné právo sťažovateľov prejednať vec bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR konaním Krajského súdu v Trenčíne v právnej veci o určenie neplatnosti   uznesenia   valného   zhromaždenia   vedenej   pod   spis. zn.   7 Cbs 2/2003   je porušené.

2. Ústavný   súd   SR   konštatuje,   že   z tohoto   dôvodu   patrí   sťažovateľom   primeraná náhrada vo výške podľa rozhodnutia Ústavného súdu SR, osobitne na ťarchu Krajského súdu   v Trenčíne,   ktorú   je   Krajský   súd   v Trenčíne   povinný   uhradiť   v lehote 3 dní od vyhlásenia Ústavného nálezu na adresu sťažovateľov v celosti.

3. Odporcovia   v 1.   a   2. rade   sú   povinní   trovy   konania,   ktoré   vyčíslime na pojednávaní,   uhradiť   v lehote   3   dní   od   vyhlásenia   Ústavného   nálezu   na   adresu sťažovateľa v 2. rade v celosti.“II.

Podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný   súd   je   podľa   § 20   ods. 3   zákona   o ústavnom   súde   viazaný   návrhom na začatie konania. Viazanosť ústavného súdu návrhom sa vzťahuje zvlášť na návrh výroku rozhodnutia,   ktorého   sa   sťažovatelia   domáhajú.   Ústavný   súd   teda   môže   rozhodnúť   len o tom,   čoho   sa   sťažovatelia   domáhajú   v petite   svojej   sťažnosti,   a vo   vzťahu   k tým subjektom, ktoré označili za porušovateľov svojich práv (čl. 2 ods. 2 ústavy). S ohľadom na túto   skutočnosť   označenie   najvyššieho   súdu   ako   „žalovaného   v 2.   rade“   v sťažnosti sťažovateľov (hoci v jej petite sa voči tomto subjektu nedomáhali žiadnych nárokov), ako aj argumentáciu sťažovateľov ohľadne porušenia ich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 prvej a druhej vety ústavy a čl. 46 ods. 1 ústavy ústavný súd považoval iba za súčasť odôvodnenia sťažnosti v zmysle § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde.

Sťažovatelia vo svojej sťažnosti namietali porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   postupom   krajského   súdu   v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Cbs 2/03.

Podľa   § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť podľa   čl. 127 ústavy nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Keďže postup krajského súdu v napadnutom konaní už bol posudzovaný ústavným súdom vo veci vedenej pod sp. zn. III. ÚS 228/04, v ktorej rozhodol uznesením zo 7. júla 2004 tak, že sťažnosť V., s. r. o., a ďalších dvoch sťažovateľov (fyzických osôb) odmietol ako   zjavne   neopodstatnenú,   nepovažoval   ústavný   súd   sťažnosť   na   prieťahy   v konaní uplatnenú na krajskom súde jedným zo sťažovateľov 9. decembra 2003 za účinný právny prostriedok nápravy v zmysle § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde. Na túto sťažnosť sa napokon sťažovatelia vo svojej sťažnosti ani neodvolávali a ústavný súd sa o nej dozvedel iba z obsahu súvisiaceho spisu krajského súdu.

Vzhľadom   na   to   ústavný   súd   6. decembra 2005   vyzval   právneho   zástupcu sťažovateľov, aby mu v lehote 14 dní predložil dôkaz o tom, že sťažovatelia pred tým, než sa   obrátili   na   ústavný   súd   sťažnosťou   zo 14. októbra 2005,   využili   právny   prostriedok, na uplatnenie   ktorého   mali   právo   podľa   § 17   ods. 1   zákona   Slovenskej   národnej   rady č. 80/1992   Zb.   o sídlach   a obvodoch   súdov   Slovenskej   republiky,   štátnej   správe   súdov, vybavovaní   sťažností   a o voľbách   prísediacich   (zákon   o štátnej   správe   súdov)   platného do 31. marca 2005 (ďalej len „zákon o štátnej správe súdov), resp. po 1. apríli 2005 podľa § 3 ods. 7 a § 62 a nasl. zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o súdoch“). Zároveň ústavný súd v citovanej výzve upozornil právneho zástupcu sťažovateľov na možnosť odmietnutia sťažnosti v prípade, ak mu nebude v stanovenej lehote predložený požadovaný dôkaz o podaní sťažnosti na postup krajského súdu   smerujúcej   proti   porušovaniu   ich   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov.

Na uvedenú výzvu ústavného súdu právny zástupcu sťažovateľov v stanovenej lehote nereagoval a neurobil tak ani do predbežného prerokovania sťažnosti.

Ústavný súd už viackrát rozhodol (m. m. I. ÚS 21/99, IV. ÚS 153/03, I.ÚS 33/05), že účelom práva účastníka konania pred všeobecným súdom podať sťažnosť na prieťahy v konaní   je   poskytnutie   príležitosti   tomuto   súdu,   aby   sám   odstránil   protiprávny   stav zapríčinený porušením základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Preto ústavný súd o sťažnosti, ktorou je namietané porušenie základného podľa čl. 48 ods. 2 ústavy,   koná   iba   za   predpokladu,   ak   sťažovateľ   preukáže,   že   využil   označené   právne prostriedky, ktoré mal do 31. marca 2005 k dispozícii podľa zákona o štátnej správe súdov a v súčasnosti podľa zákona o súdoch, alebo ak sa preukáže, že túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Podľa názoru ústavného súdu sa podanie sťažnosti na prieťahy v konaní v zmysle citovaných zákonov zásadne považuje za účinný prostriedok ochrany takých základných práv, ktoré súvisia so základným právom na súdnu ochranu, ako aj so základným právom na konanie   bez   zbytočných   prieťahov   (napr. IV. ÚS 153/03,   IV. ÚS 278/04).   Účinnosť takého   právneho   prostriedku   ochrany   pred   zbytočnými   prieťahmi   v   súdnom   konaní potvrdzuje aj znenie zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých   zákonov   v   znení   neskorších   predpisov,   ktorý   vo   viacerých   ustanoveniach zdôrazňuje povinnosť sudcu konať bez zbytočných prieťahov a ustanovuje za také prieťahy aj disciplinárnu zodpovednosť [§ 2 ods. 2, § 30 ods. 4, § 52 ods. 1, § 116 ods. 1 písm. b) a § 118 ods. 1 citovaného zákona]. Podobne aj zákon o súdoch v § 64 ods. 1 ustanovuje, že „Účelom   vybavovania   sťažnosti   je   zistiť,   či   v danej   veci   boli   spôsobené   prieťahy v konaní (...)“.   V zmysle prvej   vety   druhého odseku   citovaného zákonného ustanovenia „Orgán, ktorý vybavuje sťažnosť, je povinný na účel zistenia stavu veci prešetriť všetky skutočnosti“.

Napokon   podľa   tretieho   odseku   predmetného   zákonného   ustanovenia   „Ak   orgán poverený   vybavovaním   sťažnosti   zistí,   že   sťažnosť   je   dôvodná,   prijme   a zabezpečí vykonanie opatrení na odstránenie nedostatkov, ak je to potrebné, vyvodí   za vzniknuté nedostatky voči zodpovedným osobám dôsledky“.

V súvislosti s tým ústavný súd poznamenáva, že vyčerpanie opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv   a slobôd   účinne   poskytuje   a na   ktorých   použitie   je   oprávnený   podľa   osobitných predpisov, je jedným z atribútov prípustnosti sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, a teda podmienkou   konania   vo   veci   individuálnej   ochrany   základných   práv   a slobôd   pred ústavným súdom.

Špecifickosť sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy teda spočíva okrem iného aj v tom, že k jej podaniu môže zásadne dôjsť až subsidiárne. Zmysel a účel zásady subsidiarity vyplýva aj z toho, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou ústavného   súdu,   ale   je   takisto   úlohou   všetkých   orgánov   verejnej   moci,   v   tom   rámci predovšetkým   všeobecného   súdnictva.   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti inštitucionálny mechanizmus, ktorý   nastupuje až v   prípade   zlyhania všetkých   ostatných do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci.

Postup   sťažovateľov   v danej   veci   nemožno   podľa   ústavného   súdu   považovať za splnenie   požiadavky   namietania   prieťahov   v konaní   u orgánu   štátnej   správy   súdov. V nadväznosti na to ústavný súd napokon dodáva, že „povinnosť vyčerpania dostupných a účinných prostriedkov ochrany základných práv a slobôd, porušenie ktorých sťažovateľ pred ústavným súdom namieta, tiež vyžaduje, aby sťažovateľ konal v súlade s pravidlami, ktoré s uplatnením daného prostriedku súvisia. Nekonanie týmto spôsobom alebo chyba pri vyžadovanom   postupe   má   za   následok   nesplnenie   sťažovateľovej   povinnosti   vyčerpať dostupný prostriedok ochrany svojich práv“ (III. ÚS 44/03).

Ústavný   súd   opierajúc   sa   o svoju   stabilnú   judikatúru   (napr.   IV. ÚS 44/03, II. ÚS 7/04, II. ÚS 107/04) dospel k záveru, že vzhľadom na okolnosti prípadu niet dôvodu predpokladať, že by využitie sťažnosti podľa § 17 a nasl. zákona o štátnej správe súdov, resp.   podľa   § 62   a nasl.   zákona   o súdoch   neumožnilo   v danej   veci   účinnú   ochranu základného práva sťažovateľov priznaného im podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Keďže   ústavný   súd   z obsahu   sťažnosti   ani   z obsahu   súvisiaceho   súdneho   spisu nezistil,   že by k nesplneniu podmienky   prípustnosti   sťažnosti   podľa   § 53   ods. 1   zákona o ústavnom   súde   došlo   zo   strany   sťažovateľov   z dôvodov   hodných   osobitného   zreteľa, odmietol ich sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako neprípustnú. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti v celom rozsahu neprichádzalo už do úvahy, aby ústavný súd rozhodoval o ďalších požiadavkách sťažovateľov (čl. 127 ods. 2 ústavy).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. januára 2006