znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 18/04-30

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. januára 2004 predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. T. B., P., správcu konkurznej podstaty úpadcu J. H., P., zastúpenej advokátom JUDr. T. D., B., vo veci porušenia jej základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a základného práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a jej práva na spravodlivé súdne konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaniach vedených pod sp. zn. 3 Obo 255/2002, 3 Obo 290/2002, 3 Obo 291/2002 a 3 Obo 292/2002 a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosť Mgr. T. B. v časti namietajúcej porušenie jej základného práva na súdnu a inú   právnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   v konaniach vedených pod sp. zn. 3 Obo 255/2002, 3 Obo 290/2002, 3 Obo 291/2002 a 3 Obo 292/2002 o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

2. Sťažnosť Mgr. T. B. v časti namietajúcej porušenie jej základného práva nebyť odňatý   zákonnému   sudcovi   podľa čl.   48   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaniach vedených pod sp. zn. 3 Obo 255/2002, 3 Obo 290/2002, 3 Obo 291/2002 a 3 Obo 292/2002 o d m i e t a pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd”) bolo 11. apríla 2003 doručené podanie Mgr. T. B. (ďalej len „sťažovateľka”) označené ako „Ústavná sťažnosť”, smerujúce proti rozhodnutiam Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd”).

Po   výzve   ústavného   súdu   z   15.   mája   2003   bolo   ústavnému   súdu   doručené 3. júna 2003 podanie sťažovateľky označené ako „Doplnenie ústavnej sťažnosti”, súčasťou ktorého bolo splnomocnenie na jej zastupovanie v konaní pred ústavným súdom advokátom JUDr. T. D.

Výzvou z 18. júna 2003 ústavný súd žiadal právneho zástupcu na doplnenie podania sťažovateľky.

Dňa 10. septembra 2003 bolo ústavnému súdu doručené podanie právneho zástupcu sťažovateľky   označené   ako   „Odôvodnenie   porušenia   ústavného   práva   vyplývajúceho z čl. 48 odst. 1 Ústavy SR.“

Z obsahu   týchto   podaní   vyplynulo,   že   rozsudkom   z 19.   apríla   2002   Krajský   súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní sp. zn. 61 Cbi 157/01 uložil sťažovateľke ako   žalovanej   v spore   vylúčiť   zo   súpisu   konkurznej   podstaty   v konkurznom   konaní nehnuteľnosť,   zaplatiť   náhradu   trov   konania   a zakázal   jej   nakladať   s predmetnou nehnuteľnosťou.

Najvyšší súd po podaní odvolania sťažovateľky rozsudkom sp. zn. 3 Obo 255/02 z 12. decembra 2002 rozhodnutie krajského súdu potvrdil.

Zo sťažnosti vyplýva, že ... výzvou Krajského súdu v Bratislave, č. k. Cbi 157/01 zo dňa 6. 6. 2002 ma prvostupňový súd vyzval na zaplatenie poplatku, za podané odvolanie, vo výške 600 500,- Sk, s tým že ak nebude poplatok v určenej dobe zaplatený, súd konanie zastaví podľa ust. § 10 odst. 2 zák. č. 71/1992 Zb. v znení nesk. predp. a pred zaplatením celého poplatku v správnej výške nemôže súd vo veci konať.

Uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. 61 Cbi 157/01-190 zo dňa 6. 6. 2002, mi bola uložená povinnosť, v lehote 5 dní od doručenia uznesenia, zaplatiť súdny poplatok za odvolanie vo výške 600 500,- Sk.

Uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. 61 Cbi 157/01-189 zo dňa 4. 7. 2002, mi nebolo priznané oslobodenie od súdnych poplatkov.

Najvyšší   súd   SR   Bratislava,   na   základe   mojich   odvolaní   podaných   proti   cit. uzneseniam a výzve, uznesením č. k. 3 Obo 290/2002, 3 Obo 291/2002 a 3 Obo 292/2002 zo dňa 12. 12. 2002, napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa, ktorým mi nebolo priznané oslobodenie od súdnych poplatkov potvrdil a odvolanie proti cit. výzve odmietol (podľa výrokovej časti uznesenia nerozhodol o odvolaní proti uzneseniu, ktorým mi bola uložená povinnosť, v lehote 5 dní od doručenia uznesenia, zaplatiť súdny poplatok za odvolanie vo výške 600 500,- Sk).“

Sťažovateľka ďalej v sťažnosti uvádza «... Spisový materiál... bol z prvostupňového súdu doručený odvolaciemu súdu dňa 19. 9. 2002 o 10,15 h.

Dňom 1. 6. 2002 nadobudli účinnosť ust. § 26 odst. 2, odst. 3 písm. f) a odst. 4 novely č. 185/2002 Z. z. zák. č. 335/1991 Zb. o súdoch a sudcoch v znení nesk. predp., keď podľa cit. ust. § 26 ods. 2 „Veci sa v súlade s rozvrhom práce prideľujú sudcom náhodným výberom   pomocou   technických   prostriedkov   a programových   prostriedkov   schválených Ministerstvom spravodlivosti...“».

Sťažovateľka navrhuje ústavnému súdu, aby rozhodol týmto nálezom:

„Právoplatným rozsudkom Najvyššieho súdu SR Bratislava č. k. 3 Obo 255/2002 zo dňa 12. 12. 2002, uznesením Najvyššieho súdu SR Bratislava č. k. 3 Obo 290/2002, 3 Obo 291/2002 a 3 Obo 292/2002 zo dňa 12. 12. 2002 a postupom Najvyššieho súdu SR v tomto odvolacom konaní, boli porušené základné práva sťažovateľa zakotvené v čl. 46 odst. 1 a čl. 48 odst. 1 Ústavy SR, ako aj ľudské práva a základné slobody zakotvené v čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (Oznámenie   FM   ZV č. 209/1992 Zb. v znení nesk. predp.).

Ústavný súd SR ruší rozsudok Najvyššieho súdu SR Bratislava č. k. 3 Obo 255/2002 zo dňa 12. 12. 2002 a uznesenie Najvyššieho súdu SR Bratislava č. k. 3 Obo 290/2002, 3 Obo 291/2002 a 3 Obo 292/2002 zo dňa 12. 12. 2002 a veci vracia Najvyššiemu súdu SR na ďalšie konania.

Ústavný   súd   SR   priznáva   sťažovateľke   primerané   finančné   zadosťučinenie,   ako náhradu   nemajetkovej   ujmy   vyjadrenej   v peniazoch,   vo   výške   2   000   000,-   Sk,   ktoré   je povinný zaplatiť navrhovateľke Najvyšší súd SR v lehote dvoch mesiacov od nadobudnutia právoplatnosti tohto rozhodnutia.”

II.

1. Ústavný   súd   je   podľa   čl.   127   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“) oprávnený konať o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ktorými namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd upravených buď v ústave, alebo v medzinárodnej zmluve o ľudských právach, pokiaľ o ich ochrane nerozhoduje iný súd. Podmienky   konania   ústavného   súdu   o sťažnostiach,   ako   aj   ich   zákonom   predpísané náležitosti   sú   upravené   v zákone   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde”),   pričom nesplnenie niektorej z nich má za následok odmietnutie sťažnosti už pri jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Ústavný súd preto predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľky podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 citovaného zákona. Pri predbežnom prerokovaní každej sťažnosti ústavný súd skúma aj to, či sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   ak   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označila sťažovateľka, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť je preto možné považovať aj takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.

2. Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   sa   každý   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Ústavný   súd   z podanej   sťažnosti   a jej   príloh   zistil,   že   najvyšší   súd   rozsudkom sp. zn. 3   Obo   255/2002   z 12. decembra   2002   rozhodol   na   základe   podaného   odvolania sťažovateľkou ako žalovanej v konaní tak, že napadnutý rozsudok krajského súdu potvrdil. Obdobne rozhodol   najvyšší   súd   i uznesením   sp.   zn.   3   Obo 290/2002,   3 Obo 291/2002, 3 Obo 292/2002 z 12. decembra 2002 na základe odvolania sťažovateľky podaného proti uzneseniu krajského súdu zo 6. júna 2002 o uložení povinnosti zaplatiť súdny poplatok, odvolania   proti   uzneseniu   krajského   súdu   zo 4.   júla   2002   o nepriznaní   oslobodenia od platenia   súdnych   poplatkov   a odvolania   proti   výzve   krajského   súdu   zo   6.   júna   na zaplatenie súdneho poplatku tak, že napadnuté uznesenie krajského súdu potvrdil (z úvodnej časti citovaného uznesenia vyplýva, že išlo o uznesenie krajského súdu zo 4. júla 2002) a odvolanie proti výzve na zaplatenie súdneho poplatku odmietol.

Sťažovateľka   odôvodňovala   porušenie   svojho   základného   práva   na   súdnu   a inú právnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   len   skutočnosťami,   že   jej   vec   nebola na prejednanie   a rozhodnutie   pridelená   náhodným   výberom   pomocou   technických a programových   prostriedkov,   a súčasne   tým,   že   vec   bola   pridelená   na prejednanie a rozhodnutie   v rozpore   s rozvrhom   práce   najvyššieho   súdu.   Uvedené   skutočnosti sú spojené s osobou sudcu, ktorý vec prejednáva a rozhoduje, a sú podriadené pod základné právo nebyť odňatý zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 ústavy, ktorým nie je možné suplovať ochranu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Článkom 46 ods. l ústavy sa zaručuje   ochrana   viacerých   práv   a   záujmov,   predovšetkým   práva   na   prístup   k   súdu a práva na spravodlivý proces. Článok 48 ods. l ústavy predstavuje len jeden z princípov záruky   spravodlivého   procesu.   Len   za   predpokladu   porušenia   práva   nebyť   odňatý zákonnému sudcovi by bolo možné súhlasiť aj s porušením práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. l ústavy, ktorý okrem prístupu k súdu garantuje aj určitú kvalitu súdneho konania v podobe spravodlivého procesu, čo však nie je prípad sťažovateľky.

Vzhľadom   na   uvedené   skutkové   okolnosti   a tvrdenia   sťažovateľky   uvádzané v sťažnosti   ústavný   súd   nezistil   príčinnú   súvislosť   medzi   namietaným   porušením základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a postupom najvyššieho súdu, reálnosť ktorej by mohol   posúdiť   po   jej   prijatí   na   ďalšie   konanie.   Sťažovateľke   bol   umožnený reálny prístup k súdu, keď všeobecný súd na základe ňou podaných odvolaní vo veci aj konal a rozhodol.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   porušenie   práva   na   súdnu   ochranu   vrátane   práva na spravodlivé súdne konanie garantované čl. 6 ods. l Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) nie je spôsobilá privodiť sťažovateľke výzva na zaplatenie   súdneho   poplatku.   Ústava   vo   svojom   čl.   46   ods.   l   negarantuje   právo na bezplatné súdne konanie, a preto pokiaľ právna úprava podmieňuje súdnu alebo inú právnu   ochranu   uhradením   súdneho   alebo   iného   poplatku,   nesplnenie   tejto   zákonnej podmienky   zo   strany   účastníka   konania   z vlastného   podnetu,   resp.   na   výzvu   súdu neznamená porušenie práva na súdnu ochranu. Povinnosť zaplatiť súdny poplatok nemožno v princípe podriadiť pod „spory o občianskych právach a záväzkoch“ podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,   tak   ako   sú   tieto   interpretované   Európskym   súdom   pre   ľudské   práva.   Podľa ustálenej judikatúry sa čl. 6 ods. 1 dohovoru môže dovolávať každý, kto sa domnieva, že došlo k nezákonnému zasahovaniu do výkonu jeho práv (občianskej povahy), a sťažuje sa,   že   nemal   možnosť   takýto   spor   predložiť   súdu   spĺňajúcemu   požiadavky   ustanovené v čl. 6   ods.   1   dohovoru.   Právo   na   prístup   k súdu,   ktoré   môže   byť   obmedzené   alebo podmienené splnením rôznych formalít alebo iných podmienok, ktorými sa však nesmie zasiahnuť do samej jeho podstaty, sa posudzuje s ohľadom na všetky okolnosti prípadu. Tento   článok,   ktorý   sám   osebe   nezabezpečuje   „právam   a záväzkom   občianskoprávnej povahy“ konkrétny materiálny obsah v právnom poriadku zmluvných štátov, vyžaduje, aby išlo o skutočný a vážny „spor“, ktorý sa môže týkať tak samotnej existencie práva, ako aj jeho rozsahu a modalít jeho výkonu. Výsledok konania musí byť bezprostredne rozhodujúci pre dotknuté právo (napr. rozsudky vo veci G. v. Spojené kráľovstvo z 21. februára 1975 a vo veci A. a iní v. Švajčiarsko zo 6. apríla 2000).

Na   základe   uvedeného   potom ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľky   v tejto   časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

3. Sťažnosť sťažovateľky v časti namietajúcej porušenie jej základného práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. l ústavy, z dôvodu že vo veci mal konať a rozhodnúť iný senát najvyššieho súdu určený rozvrhom práce na rok 2002, ako aj preto, že veci neboli prideľované v septembri 2002 sudcom najvyššieho súdu v súlade s rozvrhom práce náhodným výberom pomocou technických a programových prostriedkov schválených Ministerstvom   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ministerstvo spravodlivosti“), ústavný súd odmietol pre nedostatok svojej právomoci.

Právomoc   ústavného   súdu   pri   ochrane   práva   každého   účastníka   konania   nebyť odňatý zákonnému sudcovi pred všeobecným súdom je subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (podobne aj II. ÚS 13/01) alebo všeobecné súdy   neposkytnú   ochranu   označenému   základnému   právu   sťažovateľky   v súlade s ústavnoprocesnými princípmi, ktoré upravujú výkon ich právomoci.

Ústavný súd v súlade s princípom subsidiarity svojej právomoci podľa čl. 127 ods. l i. f. ústavy skúmal pri predbežnom prerokovaní sťažnosti, či existujú opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré zákon účinne poskytuje sťažovateľke na ochranu jej základných   práv   alebo   slobôd   a na   ktorých   použitie   je   sťažovateľka   oprávnená   podľa osobitných   predpisov,   v jej   prípade   podľa   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   len „OSP“), prípadne osobitných právnych predpisov.

Z obsahu sťažnosti ústavný súd zistil, že sťažovateľka okrem námietky zaujatosti sudcu podľa § 14 a nasl. OSP podala podľa § 237 písm. g) OSP aj dovolanie. Z dôvodu, že sťažovateľka nezaplatila súdny poplatok za podané dovolanie, uznesením krajského súdu sp.   zn.   61   Cbi 157/01   z 10.   júna   200   bolo   dovolacie   konanie   zastavené   a   uznesením najvyššieho súdu z 8. decembra 2003 bolo toto rozhodnutie potvrdené. Sťažovateľka teda sama svojou nečinnosťou vo vzťahu k zákonnej poplatkovej povinnosti spôsobila zastavenie dovolacieho konania.

Z princípu subsidiarity ako jedného zo základných predpokladov prijatia sťažnosti podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   na   ďalšie   konanie   takisto   vyplýva,   že   nejde   o prostriedok nápravy,   ktorý   by   bolo   možné   využiť   simultánne   popri   iných   právnych   prostriedkoch nápravy,   ktoré   má   sťažovateľ   k dispozícii,   ale   sťažnosť   je   prípustná   vtedy,   ak   napriek vyčerpaniu   všetkých   právnych   možností   nápravy   dôjde   k porušeniu   základných   práv sťažovateľa.

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti sťažovateľky   konštatuje,   že   sťažovateľka   mala   k dispozícii   účinný   právny   prostriedok nápravy označeného základného práva prístupný v systéme všeobecného súdnictva, za ktorý je považované aj dovolanie, najmä z dôvodu, ktorý sťažovateľka použila. Z procesnej viny sťažovateľky   pre   nezaplatenie   súdneho   poplatku   za   dovolanie   došlo   k zastaveniu dovolacieho   konania,   čo   odôvodňuje   relevantný záver   o nevyčerpaní   všetkých   účinných prostriedkov nápravy prístupných sťažovateľke v systéme všeobecného súdnictva.

Preto   ústavný   súd   sťažnosť   odmietol   aj   v   tejto   časti   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. januára 2004