znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 179/2014-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 20. marca 2014 v senáte zloženom   z   predsedu   Ladislava   Orosza,   zo   sudcu   Jána   Lubyho   a   sudkyne   Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa) predbežne prerokoval sťažnosť Š. K., P. K., V. O. a M. H., zastúpených Advokátskou kanceláriou JUDr. Chlapík s. r. o., Sládkovičova 13, Žilina, konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. Dušana Chlapíka, vo veci namietaného porušenia ich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky   a práva   podľa   čl.   1   Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru o ochrane ľudských   práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu   v Žiline č.   k. 9 Co 423/2012-592   z 28. marca   2013   a   postupom   predchádzajúcim   jeho   vydaniu, ako aj základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 97/1996 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Š. K., P. K., V. O. a M. H. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. júla 2013 doručená sťažnosť Š. K., P. K., V. O. (ďalej len „sťažovateľka v 3. rade“), a M. H. ďalej spolu len „sťažovatelia“), ktorou namietajú porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 1 Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“)   č. k. 9 Co 423/2012-592   z 28.   marca   2013 (ďalej   len „rozsudok   krajského súdu“) a postupom predchádzajúcim jeho vydaniu, ako aj základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 97/1996 (ďalej len „napadnuté konanie“).

Z obsahu   sťažnosti   a   z príloh   k nej   pripojených   vyplýva,   že   sťažovatelia   boli odporcami   v   súdnom   konaní   vedenom   okresným   súdom   pod   sp.   zn.   12   C   97/1996. V označenom   súdnom   konaní   sa   navrhovatelia   pôvodne   v   1.   až   23.   rade   (ďalej   len „navrhovatelia“)   žalobou „domáhali   voči   odporcom   v rade   1-5,   t.   j.   štyrom sťažovateľom a v piatom rade proti V. a. s. zaplatenia súdnych cien za odpredané pozemky a vyvlastňovacej   náhrady   v úschove   súdu   s odôvodnením,   že odporcovia   v rade   1-5 nie sú ochotní   kúpnu   cenu   a vyvlastňovaciu   náhradu   rozdeliť   v prospech   navrhovateľov 1-23, spolu v sume 943.481,50.- Sk“.

Okresný   súd   po   tom,   ako   vec   prerokoval,   rozsudkom   č.   k.   12   C   97/1996-524 zo 6. júna 2012 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“) rozhodol o povinnosti sťažovateľov „zaplatiť   navrhovateľom   finančné   plnenie   predstavujúce   časť   obdržanej   kúpnej   ceny za odpredaj pozemkov, predstavujúcich vyrovnanie z dedičstva po poručiteľovi J. K. Súd priznal aj úrok z omeškania vo výške 17,6 % ročne od 15. 2. 1996. Návrh navrhovateľky v rade 4b) Z. T. zamietol tiež návrh, ktorým mal nahradiť súhlas odporcov v rade 1) až 4) k vydaniu vyvlastňovacej náhrady zloženej zložiteľom V., a. s. T. z úschovy Okresného súdu Žilina v konaní č. Nc/a/54/95. Rozhodnutie o trovách konania si vyhradil na samostatné uznesenie po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.“.

Rozsudok   okresného   súdu   v zákonom   ustanovenej   lehote   napadli   odvolaním navrhovatelia a sťažovateľka v 3. rade. Sťažovateľka v 3. rade podala odvolanie v časti, v ktorej okresný súd rozhodol o povinnosti platiť úroky z omeškania z jednotlivých plnení, pričom   v odvolaní   poukázala   na   to,   že   okresný   súd   pochybil,   keď   neuznal   vznesenú námietku   premlčania.   Z uvedeného   dôvodu   navrhla,   aby   odvolací   súd   zmenil   rozsudok okresného   súd   v časti   výroku   o povinnosti   sťažovateľov   zaplatiť   úrok   z omeškania   tak, že v tejto časti žalobný návrh zamietne.

O odvolaní   navrhovateľov   a   sťažovateľky   v 3. rade   krajský   súd   rozhodol   svojím rozsudkom   tak,   že   rozsudok   okresného   súdu   v odvolaním   napadnutej   časti   ako   vecne správny potvrdil.

Po   tom,   ako   rozsudok   okresného   súdu   v spojení   s rozsudkom   krajského   súdu nadobudol právoplatnosť (14. mája 2013), okresný súd uznesením č. k. 12 C 97/1996-602 z 20. júna 2013 (ďalej len „uznesenie okresného súdu“) rozhodol o trovách konania.

Sťažovatelia   v sťažnosti   namietajú   porušenie   nimi   označených   práv,   ktoré odôvodňujú   najmä   vysokým   stupňom   arbitrárnosti   rozsudkov   obidvoch   súdov   a z toho odvodzujú ich ústavnú neudržateľnosť, pretože všeobecné súdy zásadným spôsobom popreli „... výklad a aplikáciu Notárskeho poriadku najmä jeho ustanovenie § 39 pri rozhodovaní o dedičstve, podľa ktorého (v tom čase platného) nároky ustupujúcich dedičov musia byť určené   konkrétnou   peňažnou   sumou   podľa   hodnoty   dedičstva   v náväznosti   na   výšku dedičských   podielov.   Splatnosť   peňažných   podielov   podlieha   buď   všeobecnej   peňažnej dobe,   alebo   môže   byť   odkladacou   podmienkou   presne   ohraničená,   v danom   prípade okamihom ak budú pozemky vyňaté zo spoločného hospodárenia...“.

Sťažovatelia   odôvodňujú   namietané   porušenie   svojho   základného   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 38 ods. 2 listiny, ako aj práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v namietanom konaní, najmä neprimeranú dĺžku napadnutého konania.

Na základe uvedenej argumentácie sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Základné práva Š. K., P. K., V. O., M. H. na súdnu ochranu ako aj základného práva vlastniť majetok, základného práva na ochranu majetku a práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 46 ods. 1 a podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a rozsudkom Krajského súdu Žilina sp. zn. 9 Co 423/2012 porušené boli. Rozsudok Krajského súdu Žilina sp. zn. 9 Co 423/2012 z 28. 3. 2013 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

Základné práva Š. K., P. K., V. O., M. H. na prerokovanie veci zbytočných prieťahov a práv   na   prejednanie   ich   záležitostí   v primeranej   lehote   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Žilina vedenom v konaní pod sp. zn. 12 C 97/1996 porušené boli.

Š. K., P. K., V. O., M. H. priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 10.000 Eur (slovom desaťtisíc eur) každému jednému, ktoré je Okresný súd Žilina povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

Okresný   súd   je   povinný   nahradiť   Š.   K.,   P.   K.,   V.   O.,   M.   H.   trovy   konania tak ako budú   priznané,   na   účet   ich   právnych   zástupcov   do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom   sťažnosti   je   namietané   porušenie   základného   práva   sťažovateľov na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu rozsudkom krajského   súdu   a postupom   predchádzajúcim   jeho   vydaniu   a namietané   porušenie   ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 38 ods. 2 listiny, ako aj práva na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v namietanom konaní.

1.   K namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy a podľa čl. 38 ods. 2 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v namietanom konaní

Ústavný súd v rámci predbežného prerokovania sťažnosti preskúmal časť sťažnosti, ktorou   sťažovatelia   namietajú   porušenie   svojho   základného   práva   na   prerokovanie   veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a podľa   čl.   38   ods.   2   listiny, ako aj práva   na   prejednanie   svojej   záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru postupom okresného súdu.

Ústavný súd si pri výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny osvojil judikatúru Európskeho súdu pre   ľudské   práva   (ďalej   len   „ESĽP“)   k   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   pokiaľ   ide   o   právo na prejednanie veci v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (m. m. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03).

Pri rozhodovaní o ústavných sťažnostiach namietajúcich porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (a rovnako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) ústavný súd vychádza zo svojej ustálenej rozhodovacej činnosti, podľa ktorej účelom základného práva na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je   odstránenie   stavu   právnej   neistoty, v ktorej   sa   nachádza   osoba   domáhajúca   sa   rozhodnutia   všeobecného   súdu.   Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstráni. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom   predvídaným   spôsobom,   ktorý   znamená   nastolenie   právnej   istoty   inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. I. ÚS 41/02).

Ústavný súd preto poskytuje ochranu tomuto základnému právu len vtedy, ak bola na ústavnom   súde   uplatnená v čase,   keď namietané porušovanie označeného práva ešte mohlo trvať (m. m. I. ÚS 22/01, I. ÚS 77/02, I. ÚS 116/02, IV. ÚS 258/2012). Ak v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu už nemôže dochádzať k namietanému porušovaniu označeného základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde), pretože konanie o takej sťažnosti už nie je spôsobilé naplniť účel ochrany, ktorú ústavný súd poskytuje vo vzťahu k základnému právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy   (m.   m.   I.   ÚS   6/03).   Uvedený   právny   názor   ústavného   súdu   je   akceptovaný aj judikatúrou   ESĽP   (m.   m.   Miroslav   Mazurek   proti   Slovenskej   republike,   rozhodnutie o sťažnosti č. 16970/05 z 3. 3. 2009).

Ústavný súd taktiež už opakovane judikoval, že jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je v prípadoch, keď sa ňou namieta porušenie základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   (rovnako   aj   práva na prerokovanie   veci   v primeranej   lehote),   to,   že   musí   smerovať   proti   aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do základných práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť zohráva preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo,   aby   sa   v   porušovaní   týchto   práv   ďalej   nepokračovalo   (m.   m.   IV.   ÚS   104/03, IV. ÚS 215/07, III. ÚS 305/07, I. ÚS 269/2012).

Z obsahu   sťažnosti   a z príloh   k nej   pripojených   vyplýva,   že   okresný   súd   vo   veci samej   rozhodol   rozsudkom   č.   k.   12   C   97/1996-524   zo   6.   júna   2012,   ktorý   nadobudol právoplatnosť spolu s rozsudkom krajského súdu sp. zn. 9 Co 423/2012 z 28. marca 2013 dňa 14. mája 2013, s tým, že vo výroku rozsudku okresného súdu je výslovne uvedené, že „O náhrade trov konania súd rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.“.

O súvisiacom   výroku   o trovách   konania   okresný   súd   rozhodol   samostatným uznesením č. k. 12 C 97/1996-602 z 20. júna 2013, t. j. jeden a pol mesiaca po rozhodnutí právoplatnosti rozsudku okresného súdu. Proti uzneseniu okresného súdu sa sťažovatelia odvolali 17. júla 2013. V čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu o odvolaní nebolo ešte právoplatne rozhodnuté a vec sa nachádzala na okresnom súde, ktorý urobil procesné úkony spojené s odvolaním. O odvolaní rozhodol krajský súd uznesením č. k. 6 Co 428/2013-628 z 30. decembra 2013, ktoré nadobudlo právoplatnosť 10. februára 2014.

Keďže sťažovatelia namietajú porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 38 ods. 2 listiny, ako aj práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa   čl.   6 ods.   1 dohovoru v konaní,   ktoré   bolo   pred   doručením   ich   sťažnosti   ústavnému   súdu   vo   veci   samej právoplatne   skončené,   je   zrejmé,   že   v čase   predbežného   prerokovávania sťažnosti na ústavnom   súde   bola   už   ich   právna   neistota   odstránená   a   tvrdené   porušovanie sťažovateľmi označených práv už netrvalo.

Vo   vzťahu   k rozhodovaniu   o trovách   konania   ústavný   súd   nezistil   taký   postup okresného súdu v konaní, ktorý by zakladal príčinnú súvislosť s namietaným porušením sťažovateľmi   označených   práv   (rozhodovanie   na   okresnom   súde   trvalo   jeden   a pol mesiaca),   ktorá   by   zakladala   dôvod   na   vyslovenie   ich   porušenia   po   prípadnom   prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   po   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti v tejto časti dospel k záveru, že podmienky na prijatie sťažnosti na ďalšie konanie splnené neboli,   a preto   sťažnosť   v tejto   časti   odmietol   ako   zjavne   neopodstatnenú (§ 25   ods.   2 zákona o ústavnom súde).

2. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy   a práva   podľa   čl.   1   dodatkového   protokolu   rozsudkom   krajského   súdu a postupom predchádzajúcim jeho vydaniu

Ústavný súd sa v rámci predbežného prerokovania sťažnosti zaoberal aj tou časťou sťažnosti,   ktorou   sťažovatelia   namietajú   porušenie   svojho   základného práva   vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu rozsudkom krajského súdu č. k. 9 Co 423/2012-592 z 28. marca 2013 a postupom predchádzajúcim jeho vydaniu.

Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol   o   opatrení   alebo   inom   zásahu   dozvedieť.   Nedodržanie   tejto   lehoty   je   zákonom ustanoveným   dôvodom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   podanej   oneskorene   (§   25   ods.   2 zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty   neumožňuje   zákon   o   ústavnom   súde   zmeškanie   tejto   lehoty   odpustiť   (pozri napr. IV. ÚS 14/03, I. ÚS 64/03, I. ÚS 188/03).

Ústavný   súd   zistil,   že   rozsudok   krajského   súdu   č.   k.   9   Co   423/2012-592 z 28. marca 2013 nadobudol právoplatnosť 14. mája 2013, pričom sťažnosť sťažovateľov bola ústavnému súdu doručená 25. júla 2013, teda zjavne po uplynutí lehoty ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosť sťažovateľov podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol v tejto časti ako podanú oneskorene.

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola ako celok odmietnutá, ústavný súd sa ďalšími návrhmi sťažovateľov nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. marca 2014